The Family Secret 30 - THE END

Možno na svete predsa len je nejaká spravodlivosť, no možno má len Zayn dostatočný pud sebazáchovy. Možno za toto môžem vďačiť nejakým silám zhora, či vesmíru, no možno som jednoducho len dobrá herečka. A možno je tu priveľa nepravdepodobných možno a žiadna jasná odpoveď.

„Čo myslíš, mami?“ zašepkala som. Jemný vánok zašuchotal lístím na stromoch, no potom opäť celý cintorín upadol do ponurého ticha. Pousmiala som sa nad svojou naivitou, keď som dúfala, že by sa mi dostavila nejaká odpoveď a mihalnice na spodnej strane oka zmočilo pár zblúdilých sĺz.

Nebolo to tak dávno, čo svet zočil Arrianinu pravú tvár. Sebeckú. Pokryteckú. Naivne dúfajúcu, že by ju Zayn niekedy mohol milovať. Asi by sa k sebe aj hodili, pretože majú minimálne jednu vec, ktorá ich spája. Obom som im verila, obaja ma sklamali. A obaja teraz sedia. Zayn sa priznal len k činom, ktoré som spáchala ja, čiže Arriana si musela svoj trest odpykať až do konca. Náš rozhovor bol naším posledným kontaktom, čoskoro na to ma prepustili. Očakávala som, že pred bránou nápraváku ma bude čakať Jakeova tvár s previnilým výrazom, či zmäteným pohľadom, premýšľajúc, či by sa mal ospravedlniť. A bol tam. No žiadny previnilý výraz tváre sa nekonal, pretože nebol sám. Prišli všetci. Jake, Paul, aj Amanda. A všetci boli šťastní.

Vzduchu a čiernemu mramoru predo mnou som venovala letmý úsmev a voľnou rukou si prehrabla zmuchlané vlasiská. Na náhrobnom kameni v tvare srdca bolo zlatými písmenami vygravírované meno mojej mamy. V kahanci položenom na časti, pod ktorou bolo jej telo, blčal maličký plamienok, v dennom svetle takmer zanikajúci. Keď som položila oranžovkasté kalie vedľa kahana, plamienok sa zachvel, no napokon zaujal pôvodnú podobu.

„Viem, že si ich milovala,“ šepla som opäť do prázdna a chrbtom ruky odstránila slané potôčky rinúce sa z mojich očí. Potiahla som nosom, aby bol môj hlas aspoň trošku zrozumiteľný, a pokračovala: „No nie tak veľmi, ako my milujeme teba. Chýbaš mi a nielen mne. Nemohla som ťa tu navštíviť veľmi dlho a strašne ma to mrzí, ale teraz som tu. A viac ako hocičo na svete si želám, aby si ty neležala tam dole, ale sedela tu vedľa mňa, hojdala ma v náručí a hladila po vlasoch. Avšak vďaka tomu, že si odišla, môžu byť konečne spolu dvaja ľudia, ktorí sa milujú, a ja dúfam, že majú tvoje požehnanie. Ľúbim ťa, mami.“

Spoza môjho chrbta sa ozvali tiché kroky a vzápätí mi veľká dlaň stisla plece.

„Poď, Neli, je čas ísť.“ Ten hlas patril Paulovi, a hoci som ho momentálne preklínala, že sa votrel do môjho súkromného monológu, mal pravdu. Kvety odovzdané. Slová, ktoré mali byť vyslovené, sú. Tieto slzy sú zbytočné, aj napriek tomu, že patria takému dôležitému človeku. Ja viem, že mama by nechcela, aby sme pre ňu vyplakali toľké slzy, že omnoho radšej by na našich tvárach videla pery, skrivené do spokojného úsmevu. Pretože ľudí nemôžete zachrániť, môžete ich len milovať. Súhlasne som prikývla a pozviechala sa na rovné nohy. Smer, najlepšia pizzéria v meste. Hrubé nadýchané americké cesto, kvalitný paradajkový základ a dvojitá porcia všetkého, čo sa len dá zjesť. Neviem, či náhodou tú moju pizzu nepripečú alebo to nepreženú s cesnakom, no jednu vec viem isto. Že celá moja minulosť ostala za mnou. Pretože jediné, čo mám, je prítomný okamih a moja rodina. A, samozrejme, účasť na budúcoročných majstrovstvách v boxe. To zlato bude moje.    

THE END 

Ja sama nemôžem uveriť, že už je koniec. Moja Nela mi neuveriteľne prirástla k srdcu, no je na čase sa rozlúčiť. Nejdem sa tu priveľmi rozpisovať, len vás chcem požiadať o názor. Všetci, čo ste to čítali, teraz je ten čas. Aj keď ste pred tým nepísali komentáre, teraz by ste mi jeden zanechať mohli. Urobilo by mi to strašnú radosť, vám to zaberie asi minútu. Čo sa týka nového príbehu, mám jednu ffku, ako som už raz spomínala, takže do komentárov by ste tiež mohli vyjadriť svoj záujem o ňu. Podľa toho pridám prvú časť. 

Arrivederci:)