Behind The Enclosure 8

Z veľmi nudnej hodiny ma vytrhol Harold, oznamujúci mi, že modrookú  pravdepodobne zachránili. Netuším ako, ale bolo mi to vcelku jedno. Volala sa Cheryl, a že vraj bola veľmi sympatická. Po tom, ako sa Liz stratila v Haroldových očiach, ma pozval na obed do miestnej jedálne.

„Ako dlho tu budem musieť byť?“ spýtala som sa otázku, ktorá mi behala po rozume už značnú dobu.

„Chutí ti?“ spýtal sa ignorujúc moju otázku a hlavou kývol ku grilovanému kuraciemu prsu s rajčinovým šalátom.

„Ehm, áno. Tak koľko?“ nenechala som sa odbiť.

„Dlho, veľmi dlho, Zarinka,“ povedal a rajčina, ktorú som akurát žula sa mu temer ocitla na čele. Kde on prišiel na Zarinka?!

„Konkretizuj, Harry,“ taktiež som ho oslovila zdrobnelinou, ktorú neznášal. Odkašľal si, potom odpil z červeného vína, ktoré sme obaja popíjali, no nemal sa k tomu pokračovať.

„To nesmiem, ale zvykaj si na tento stereotyp,“ bolo jediné, čo mi povedal. Stereotyp?! Najprv som nerozumela. Nevedela som pochopiť, ako by život v tajnej štátnej organizácií, plnej výnimočných ľudí, čo dokážu hýbať s vecami silou mysle, či iné kúsky, mohol byť stereotypný. Nič tu nevyzerá stereotypne. Škola, priatelia, čo sa pred sebou v jednom kuse predvádzajú, namyslené pipky v ružových minišatoch a šteklách, v ktorých by som si ja dolámala nohy, to je stereotypné. Ale toto je výnimočné miesto. A ja som tu. A som tu preto, že aj ja som výnimočná. Výnimočnosť je absolútne antonymum stereotypu, no nie? Alebo je jedno len súčasťou toho druhého?

Druhá možnosť bola viac ako správna. Nemôžem pochopiť, ako som vydržala tri ukrutne dlhočizné týždne počúvať to Lizine pišťanie bez ujmy na jej zdraví. Všetci mali zrejme pocit, že to, že som tu nová znamená, že neviem ani čo je včela. Ich neustále nutkanie poúčať ma, ukazovať mi ako čo robiť a dávať mi duchaplné rady, ktoré nepochybne v živote využijem mi liezlo krkom. Jediné, čo ma ako tak držalo nad vodou, boli Zaynove pravidelné návštevy. Vždy po vyučovaní sa navtieral do mojej izby aj s balíčkom tuku a vzduchu, diétnou kolou a hlúpymi rečami, ktoré ma aj tak vždy záhadne rozosmiali. Presne tak sme tu sedeli aj dnes, na veľkoplošnej obrazovke sa premietala moja obľúbená scéna z Never back down a do úst som si pchala výnimočne gumových medvedíkov.

„Máme povolené turné,“ vyhlásil z ničoho nič v jedinej sekunde ticha v tomto filme, keď Jake uštedril Raynovi posledný úder a on porazene klesal k zemi. Červený macko sa mi vzpriečil v hrdle a musela som si odkašľať.

„Vy môžete chodiť aj na turné?!“ priškrtene som sa opýtala. Spomenula som si, ako mi povedal, že sú speváci, no ani vo sne by ma nenapadlo, že môžu odísť aj na dlhšiu dobu. „Čo vaši zverenci?“ vyzvedala som ďalej, aj keď som ešte nedostala odpoveď na predošlú otázku.

„Majú na výber. Buď im priradia policajta, ktorý za nimi bude chodiť aj na záchod a zisťovať hustotu sopľov, aby ich ochránil, alebo pôjdu s nami. Týmto sa ťa chcem spýtať, či by si išla s na...“

„Áno!“ vyhŕkla som bezmyšlienkovite. „Kedy sa odchádza?“

„Zajtra.“   

„Slečna Shapirová, popíšte mi tie vízie lepšie,“ vyzvala ma pani sediaca oproti. Prísne na mňa hľadela prenikavými zelenými očami, šedivé vlasy zopnuté do neporiadneho drdolu, navlečená v staromódnom károvanom nohavicovom kostýme. Kanceláriou s vydratým tmavohnedým kobercom, rozpadajúcim sa nábytkom a mnoho policami s knihami v rôznych jazykoch, ani naoko milým prístupom sa nelíšila od tých predošlých, ktoré som už stihla vystriedať. Na očiach mala zasadené okuliare s hrubým čiernym rámom, čo taktiež zodpovedalo presným štatistikám o výzore psychologičiek. Nenávidela som ich. Presne tak, ako psychiatričky, či iné „odborníčky“ začínajúce sa slovom „psycho“. Nikdy som neverila, že by mi niektorá z nich bola schopná pomôcť, či poradiť, no ja som o to ani nestála. Videla som, ako si na mňa ľudia idúci po ulici ukazujú, spomínam si, ako mi jeden chlapec v škole nechcel požičať pastelku, lebo počul od mamy, že som prekliata a taktiež sa nedajú ignorovať vydesené pohľady ľudí, keď idem po ulici a šepkám si pieseň, ktorá mi práve hrá v slúchadlách. Nahovárajú si, že hovorím nejaké zaklínadlá alebo čo. V dávnych dobách by ma už pravdepodobne ukameňovali, našťastie tieto praktiky na čarodejnice nepretrvali.

„Pani Darcyov...“

„Hovor mi pokojne Ellen, dieťa,“ poznamenala tak, ako miliónkrát pred tým, keď mi jej krstné meno jednoducho nešlo von z úst. Ďalšia z metód takýchto ľudí. Potykajme si a hneď sme si bližšie. Nikdy som to neuznávala a aj napriek stálemu napomínaniu, som jej hovorila priezviskom.

„Pani Darcyová, ja už neviem, ako lepšie to popísať. Zrazu akoby zaspím, ocitnem sa na úplne inom mieste, v úplne iný deň a vidím nejakú osobu. Pozorujem ju a ona nakoniec umrie. Bodka. Koniec. Nič viac,“ odsekla som podráždene. Tretie sedenie, stále rovnaký výsledok – žiadny.

„Zara, ty sa ani nesnažíš!“ vyhrešila ma, no mňa to skôr rozosmialo.

„A načo by mi bola snaha? Snažím sa už päť rokov a kam som to dostala? K štátnemu psychológovi na rozpadajúce sa kreslo. No to je mi výhra!“ povedala som a prevrátila očami. Podobné hádky mi boli potešením. Mala som možnosť zase raz samú seba utvrdiť v tom, že oni vlastne ani len netušia, čo mi je, a snažia sa v tom celom nájsť nejaký zmysel, ktorý však neexistuje.

„Slečna Shapirová, ukľudnite sa,“ ďalšia otrepaná fráza. Celé toto sedenie je jedno obrovské klišé.

„JA SOM ABSOLÚTNE KĽUDNÁ!“ zakričala som na ňu a mala som pocit, že spolu s ňou nadskočil aj labilný stôl predo mnou.

„Zarinka, prečo to zase robíš?“ z chodby sa prirútila moja matka, so slzami v očiach a s nevyslovenou prosbou na mňa bezmocne hľadela. Oblečená bola presne tak, ako sa cítila. Navonok prekrásna žena, výrazné lícne kosti a nádherné plné pery, ktoré po nej zdedila moja nenávidená sestra Lena. Husté čierne vlasy už dávno stratili ten lesk a pružnosť, ktorou kedysi prekypovali, a dôvod bol prostý. Duševne chorá dcéra, ktorá si nechce dať pomôcť.

„Nechcem tu byť, mami,“ aj keď som to nepovedala priamo, vedela, že chcem odísť. Pod čiernym vyťahaným rolákom a sukňou dlhou až po zem v rovnakej farbe sa jej telo strhlo.

„Ja viem, zlatko. Ale musíme ťa vyliečiť...“                  

„Ale ja nie som chorá!“ vykríkla som a jej oči už ďalej nedokázali zadržať prúd vody, ktorý sa na ne valil. Slané kvapky vody stekali po chudých lícach bez zdravej farby a ona ešte pevnejšie zovrela tmavohnedú kabelu, ktorá síce neladila so žiadnym kúskom v jej šatníku, no i napriek tomu ju nosila takmer všade. Videla som to na nej. Aj keď to nedokázala vysloviť, aj keď to ani nechcela, ja som to tam videla. Všetci to videli. Známky toho šialenstva boli všade na jej tele, zakrývala ich hrubými pulóvrami a dlhými nohavicami, aj keď bolo vonku skoro tridsať nad nulou. Chcela povedať, že som chorá. Chcela povedať, že som blázon, že som príšerná dcéra a nechcené dieťa v rodine. No neurobila to, pretože už v tom bola so mnou. Len naše mysle niesli to nevyslovené tajomstvo, len my sme vedeli o tenučkých rezných ranách všade na jej tele. Iba ja som vedela o jej tajnej skrinke v kúpeľni pod umývadlom, kde nie sú čistiace prostriedky, ani šampóny. Sú tam sklenené fľaše s tou zradnou kvapalinou, ktorá umožňuje najsilnejšej matke na svete aspoň na pár hodín uniknúť do sveta, kde nemá šialenú dcéru a kde sa na ňu susedia nepozerajú ako na démona, pretože porodila také dieťa. Bolo to naše tajomstvo, no teraz som ho niesla sama...

Áno, prikývla na to turné trošku prirýchlo, ale fakt sa mi nechcelo ju nejako dlho obmäkčovať. A potrebovala som ju tam dostať. Na základe jedného komentára vám chcem objasniť, že tento príbeh nebude veselý. Bude o láske, ale nebude veselý. Bude o nebezpečnej láske, tej najnebezpečnejšej. Ak chcete zistiť, čo si máte pod tým predstaviť, čítajte ďalej:) Potešili ste ma komentármi, chcela by som, aby aj pri tejto časti ich bolo minimálne toľko. Užite si ju a zanechajte po sebe stopu. Patrí vám jedno veľké ďakujem:)