Behind The Enclosure 3

„Nový... čo?!“ zaujato som sa pýtala, lebo táto informácia možno konečne niekam viedla.

„Prírastok. To je tá s tými vidinami, nie?“ spýtal sa ten, ktorého meno zatiaľ ešte nikto nepovedal, a skúmavo si ma preskenoval. Konečne nejaká zmena, tento mal nádherné, nebovo modré kukadlá, momentálne spočínajúce na mojom hrudníku. Chytila som jeho bradu a naklonila hlavu tak, aby sa pozeral na nejaké zmysluplnejšie miesto, ako je napríklad moja tvár.

„Takže vidiny?“ pokračovala som vo výsluchu. Nech robia títo tu čokoľvek, očividne sú nováčikovia. Teda okrem Stylesa.

„Ty si riadny chuj, Louis,“ konečne známy hlas. Teda... Známy ako známy. Harold sa vyrútil spoza môjho chrbta, chňapol ma za ruku a ťahal preč.

„Sú tu noví,“ povedal ospravedlňujúco, kým sme sa rútili do neznámych končín tejto budovy.

„Ja tiež.“

„Oh. Môj. Bože,“ koktala som, keď ma Harold voviedol do jednej obrovitánskej miestnosti. Ocitla som sa vo veľkej presklenej chodbe s niekoľkými desiatkami dvier z rovnakého materiálu. Každé dvere viedli do štvorcovej miestnosti, taktiež sklenenej, a odtiaľ viedli dvere do ďalšej a ďalšej a ďalšej. V každej takejto „kocke“ stál nejaký človek, no už na prvý pohľad boli všetci neobyčajní. V kocke najbližšie pri mne stálo plavovlasé dievča v červených šatách s bielymi bodkami. Nebovo modré okále sa uprene dívali na kvet, vznášajúci sa pred ňou. Ani sa nepohla, rovnako ako ten kvet. V ďalšej malý chlapec, nemohol mať ani pätnásť, sedel na drevenej stoličke, v rukách držiac hrubý blok, na ktorom sa postupne rysovala panoráma ľudí a miestností pred ním. Bez pera, či ceruzky. V nasledujúcej bola medzi dvomi chlapcami natiahnutá nepriehľadná plachta tak, aby ani jeden z nich nevidel toho druhého. Jeden, približne sedemnásť ročný, len sedel na stoličke a nemo hľadel pred seba. Ten druhý však niečo závratnou rýchlosťou čmáral na papier, ktorý držal. Keď skončil, prešiel na druhú stranu plachty, ukázal papier sediacemu a ten zase bez slova prikývol. Pery oboch sa zvlnili do spokojného úsmevu a potom každý prešiel znovu na svoju stranu plachty.

„Vitaj v našej škole, Zara Shapirová,“ povedal Harold a jeho hlas znel veľmi hrdo.

„V škole? Č-čo sa tu učia všetci títo ľudia?“ habkala som, pretože som sa stále nedokázala stotožniť s tým, čo vidím pred sebou.

„Ovládať svoje schopnosti,“ odvetil, akoby to bola tá najprimitívnejšia otázka, akú som len mohla položiť.

„Ale načo? Ja som spokojná presne tak, ako som teraz,“ nechápavo som vravela. Všimla som si kovové náramky na ľavej ruke všetkých „študentov“. Všetkých, okrem mňa.

„Áno, pretože zatiaľ tvoje schopnosti nie sú dostatočne vyvinuté a preto ešte nepredstavuješ nebezpečenstvo pre tvoje okolie. No časom sa to zmení a my ťa na to pripravíme,“ odrecitoval a mne bolo jasné, že som zase položila jednu z tých otrepaných otázok, ktoré už pravdepodobne počul miliónkrát.

„Takže, povieš nám, čo dokážeš, alebo máme zavolať Thomasa, aby nám to povedal?“ spýtal sa a hlavou kývol smerom k chlapcovi na jednej strane plachty. Pri myšlienke, že by sa mi niekto neznámy mal hrabať v hlave a čítať moje, momentálne zmätené, myšlienky, som sa znechutene otriasla.

„Ako už zaiste viete, mávam vízie,“  vysúkala som zo seba. Len nemo prikývol a čakal, ako budem pokračovať.

„Vidím ľudí... Vidím, ako umierajú,“ hovorila som. Čítala som výraz jeho tváre, pozorovala, ako sa mení zo zvedavej na zmätenú, po čase na hraný pokoj.

„Tie úmrtia... Sú skutočné. Naozaj sa to stane, deň alebo dva po tom, čo som to videla,“ pokračovala som, on len prikyvoval, neschopný slova. Palcom a ukazovákom si prešiel po brade, tváriac sa, ako tvrdo premýšľa.

„Zaujímavé. Koniec koncov, ako všetci tu,“ podotkol. „Poď za mnou, urobíme potrebné opatrenia,“ dodal a gestom rukou ma popohnal, aby som ho sledovala. ’Potrebné opatrenia‛. Čo si pod tým mám ako predstaviť? Chcú ma zavrieť do jednej z tých kociek, nasadiť mi na ruku náramok, ktorý mi do žily okamžite vstrekne nejaký jed, ak opustím túto budovu a tak zariadiť, aby som sa odtiaľto ani nepohla? Sú to nejakí federálni agenti? Štátny úrad? FBI?! Alebo len blázni, ktorí ilegálne odchytávajú ľudí ako som ja a využívajú ich na postupné ovládnutie sveta? Zomriem, napadlo mi náhle. 

Videli ste X-Mena? Tak potom vám je táto škola povedomá. Avšak moji žiaci nie sú žiadny mutanti. Nie, nerobím písanú atrapu s One Direction na tento film, ak sa chcete opýtať. Táto škola je len prostredie, kam som svoje postavy zasadila, pointa príbehu sa bude skrývať v niečom celkom inom. Tak dúfam, že zotrváte až do nej. 

Denisa - Áno, bude tam 1D.

Lucka - Smaragdy sú zelené (či?) a neviem, mne sa zdajú hnedé:)

Zanechajte mi tu komentáre a nejaké tie reakcie, veľmi ma potešia.