Behind The Enclosure 6

„Zarinka! Zarinka!“ blondína so mnou mixľovala z jednej strany na druhú, hovoriac stále dookola tú postihnutú verziu môjho mena.

„Dopekla, pustite ma!“ skríkla som na ňu a vymanila sa z jej, nie príliš pevného, zovretia. Cúvla o pár krokov dozadu a vyjavene na mňa hľadela. V jej očiach som zahliadla strach, ktorý aj napriek nespočetnému množstvu školení, skrývala veľmi nedbalo.

„Si v poriadku?“ spýtala sa ustráchane, stále hľadajúc na mojej tvári odpoveď na jej otázky.

„Samozrejme. Prečo by som nemala byť?!“ nechápajúc som zvraštila čelo a vzápätí si z neho chrbtom ruky zotrela pár neposedných kvapôčok potu. Trošku sa mi zatočila hlava a ženská stojaca predo mnou na stotinu sekundy zmizla, no na to som viac než zvyknutá.

„Od-odpadla si,“ podarilo sa jej zo seba dostať. Musela som sa pousmiať. Ako môžu najať do takej dôležitej organizácie niekoho, kto znižuje priemerné IQ celej Ameriky?!

„Ako ste si asi mysleli, že bude vyzerať tá moja vízia?!“ spýtala som sa. Popravde, naozaj ma to zaujíma.

„Ja neviem, ale určite som si nepredstavovala, že sa mi tu zložíš,“ habkala, no jej tvár už naberala normálny odtieň.

„Ja som sa nezložila, len som išla na výlet do Anglicka,“ opravila som ju.

„Do Anglicka?!“ Veľmi nechápavá žena, skutočne.  

„Áno. Zajtra okolo tretej zavraždia v Sheffielde dievča,“ povedala som. Keby sme boli v kreslenej rozprávke, nad blondíninou hlavou by práve blikla žiarovka, no v realite sa jej len rozžiarili maličké modré oči.

„Musíme to okamžite povedať pánovi Stylesovi! Bude na mňa hrdý,“ radostne zapišťala a následne sa jemne zapýrila. Áno, poďme povedať pánovi Stylesovi, že sa mi stalo presne to, čo sa mi stáva bežne, aby mohol pochváliť ženu, ktorá nič nevie, ale má pekelné šťastie! A áno, samozrejme, nezabudnime sa pokakať z toho, aké má pán Styles pekné kučierky. Ale fakt, že zajtra zomrie nevinné dievča, tu očividne nikoho netrápi.

„Zmobilizujte ochranné jednotky a zavolajte Thomasa!“ kričal Harold hneď po tom, ako úspešne odignoroval blondsku, nadšenú z toho, že mi privolala víziu a venoval sa môjmu podrobnému opisu miesta činu. Aspoň on premýšľal racionálne a dokonca vypočul aj moju nasrdenú narážku na to, že zamestnávajú neschopných ľudí.

„To vybavíme neskôr,“ odpovedal mi na to a blondína... Áno, už si spomínam! Hovorila mi, že sa volá Liz a potom ešte nejaké typické americké priezvisko, ktoré mi nepripadalo dostatočne podstatné na to, aby som ho uložila do svojho mozgu. Ten bol momentálne príliš preplnený novými informáciami a táto mi skutočne prišla irelevantná. No, takže Liz mi takmer vypálila závistlivým pohľadom dieru do trička, no potom si len prehrabla zlatistú hrivu a zapichla pohľad niekam mimo nás dvoch.

„Chceš ísť s nami?“ spýtal sa Harold a mne sa rozbúchalo srdce. Nie, nebolo to z jeho zvodných brčiek, ani z krásne sa rysujúcich tehličiek, ktoré čierne tričko pod ležérnym sakom dosť jasne odhaľovalo. Pravidelne celých pätnásť rokov mávam vízie o tom, ako ľudia umierajú. Častokrát sa mi v správach moje informácie potvrdia, no nikdy by ma ani len v tej najhoršej nočnej more nenapadlo, že by som tú vraždu, nebohú obeť, či bezcitného vraha, mala vidieť znovu.

„J-ja neviem, či by som to zvládla,“ priznala som.

„Ak sa na to necíti, nemali by sme ju do ničoho nútiť,“ do nášho rozhovoru sa opäť zamiešala Liz s ničím iným, ako sebeckými úmyslami.

„Máš pravdu. Oddýchni si, Zara, vízie sú určite vyčerpávajúce,“ radil mi, akoby bol expert na moju vlastnú diagnózu. Chcela som nepríjemne odvrknúť, nech sa stará o seba, že o mne nič nevie, ale ešte chvíľku škriepiť Liz mi prišlo ako väčšia zábava.

„Sú,“ pritakala som a znovu zahrala dokonalú zmätenosť.
„Potom ťa ešte prídem navštíviť,“ zdvorilo povedal, no mala som pocit, že sa ku mne chová inak, ako ku väčšine nováčikom. Tento pocit ešte viac utvrdil Lizin vražedný pohľad a slová, ktoré mi venovala na rozlúčku: „Strč si tie špinavé paprče pre mňa za mňa aj do zadku, ale nech sú preč od neho, Zari!“ Moje meno priam vypľula a zas ho schválne použila inak. Harold Styles je tu asi dosť žiadané zbožie. 

Ja som taká happy. 5 komentárov k minulej časti:) Strašne ste ma potešili. Dúfam, že to tak bude aj pri tejto. Ja len dúfam, že keď už konečne prídu tie časti, ktoré sa mi štylisticky páčia a nevyzerajú, akoby som ich písala, pri tom kukala telku a jednou rukou ešte aj štrikovala. Každopádne komentujte, dávajte reakcie, beriem všetky názory:)