Behind The Enclosure 5

„Nečakám. Len neviem, čo má toto všetko znamenať,“ povedala som smutne.

„O tvoju rodinu je určite dobre postarané,“ snažil sa ma morálne podporiť, no aj napriek značnej snahe sa mu to nedarilo.

„Nemám rodinu,“ odsekla som. „Čo tvoja rodina? A schopnosť?“ vyzvedala som potom.

„Nemám sa príliš čím chváliť. Ak by som vedel, čo ma čaká, omnoho viac by som si vážil čas strávený s nimi. A schopnosť... Som imúnny,“ vravel... ZAYN! Áno, tak sa volá.

„Imúnny?“ nechápala som.

„Neplatí na mňa žiadna z vašich schopností. Ani na zbytok One Direction,“ vysvetlil, no ja som sa v jeho slovách stratila ešte viac.

„One Direction?“

„Áno. Každý z nás má právo nejakým spôsobom chodiť na verejnosť, no len v sprievode ochranky. Z nás sa stali speváci,“ opäť mi objasňoval. Vedela som, že mi je od niekadiaľ povedomý a nielen on. Aj jeho hlas... Hneď mi to mohlo docvaknúť. Nie, že by patrili k mojim obľúbeným interpretom, ale moje rovesníčky za ním šalejú, a tak sa ku mne dozvuky nejakej ich odrhovačky o láske už stihli dostať.

„Chceš mi povedať, že nikto neprišiel na to, že slávne spevácke hviezdy bývajú tu?!" neveriacky som krútila hlavou. Bolo to absurdné. A nemožné. 

„Máme dvojníkov. Vyzerajú takmer rovnako ako my, z diaľky sme skoro nerozpoznateľní," objasnil mi. 

„A ja mám nejakú šancu dostať sa odtiaľto?"

„Môžeš chodievať s nami, ak chceš,“ povedal. Cúvla som pár krokov a vyvalila sa na mäkkú posteľ. Rukou som mu naznačila, že aj on sa pokojne môže uvelebiť vedľa mňa, a tak aj urobil.

„Ako na koncerty?“ so smiechom na perách som sa spýtala.

„Áno. A von, na turné a všeobecne. Pokiaľ ťa nebudú potrebovať tu.“

„To je ďalšia z vecí, ktoré som priveľmi nepochopila. Čo tu chcú so mnou robiť?“ vyzvedala som ďalej.

„Zara, my sme vzácni. Na svete existuje len toľko jedincov našej rasy, koľko ich tu vidíš. Keď to vláda zistila, rozhodla sa to využiť vo svoj prospech, ale aj v prospech ľudí. Máme ich chrániť, no na to musíme svoje schopnosti dokonale ovládať. Tak vybudovali Enclosure,“ vysvetľoval.

„Takže sme tu uväznení?“ Vrela vo mne zlosť. Celý život som bojovala o svoju vlastnú slobodu a keď ju konečne dosiahnem, skončím tu?!

„Áno. Keď to chceš brať takto. Ale môžeme v podstate chodiť kamkoľvek, len so sprievodom, aby sme... Nóó, chápeš... Nezdrhli.“

„To je super. Tipujem, že táto hračka asi tak ľahko dole nepôjde,“ poznamenala som a zdvihla ruku s náramkom nad hlavu, aby som si to mohla dobre obzrieť.

„Poviem ti to tak. Jeden chybný ťah s touto „hračkou“ a „Zbohom, Zara“,“ odvetil a ľahol si vedľa mňa. Asi by sme si mali sadnúť. Odhadujem, že tu spolu ešte skysneme na dlho.  

Nenávidela som veľké kôstky v pomarančoch. Nenávidela som obchody preplnené letákmi a reklamami na vianočné zľavy v auguste. Nenávidela som, keď nejaký idiot zhovadil moje meno, či priezvisko, pri prvom stretnutí. A ešte omnoho viac, ako toto všetko, som znenávidela svoje nové vyučovanie.

„Zarinka, ty sa ani nesnažíš!“ piskľavý hlas vysokej blondíny predo mnou si príliš nesadol s mojimi ušnými bubienkami.

„Ak máte skracovať moje meno, radšej mi hovorte Shapirová!“ prudko som sa na ňu oborila. Urazene na mňa fľochla a tvrdú podložku na papiere zovrela ešte tuhšie. Popravila si okuliare s hrubým čiernym rámom na nose a zhlboka sa nadýchla, zadržiavajúc zlosť. Bola som na tom podobne.

„Aspoň sa pokúste...“

„Už tu drepím pol hodiny a celých tých ukrutných tridsať minút sa vám snažím vysvetliť, že tá vízia príde za mnou a nie ja za víziou!“ prerušila som ju a decibely môjho hlasu rapídne vzrástli.

„Lebo sa ani nesnažíte!“ aj jej trpezlivosť mala určité hranice, no tú moju ona prekročila už dávno. Znela presne ako všetky psychologičky z detstva, len nemala nepraktickú kanceláriu s vydratým šedým kobercom, ani sto päťdesiat rokov a nevkusný drdol zo šedivých riedkych kučier. Na tie časy som spomínala veľmi nerada, pretože v tom čase som bola priveľmi slabá. 

„Čo vy viete o snahe? To ja s touto kravinou žijem už osemnásť rokov, hádam by som za ten čas prišla na to, že sa to dá ovl...“

Pokojne kráča popri krajnici vozovky. Dlhé blond vlasy má vypnuté do vysokého konského chvosta, oblečené má biele obtiahnuté tielko, lichotiace jej postave, vyšúchané džínsy, na nohách čierne číňany. Pohupuje hlavou do rytmu tanečnej pesničky, ozývajúcej sa zo slúchadiel. Hudba reže to ukrutné ticho, vládnuce všade naokolo. Zafúka jemný vánok a uvoľní pár pramienkov hustých vlasov z dokonale stiahnutého copu. Zatiaľ ju pozorujem len zozadu, no o chvíľu už hľadím do prenikavých modrých očí, patriacich tejto zvláštnej dievčine. Naoko nie je priveľmi pekná, veľmi netypické a zaujímavé črty tváre neocení každý divák, no pre mňa je nádherná. Z hlavnej cesty odbočí na štrkovú vedľajšiu a mňa to strháva o pár metrov dozadu. O stotinu sekundy okolo mňa prefrčí čierny mercedes s dymovými sklami, no vzápätí som opäť pri modrookej. Auto zabočí na štrkovú cestu, modrooká sa strhne. Vyľakane sa zadíva na auto, ktoré tu pravdepodobne nikdy predtým nevidela, no potom sa opäť pohne. Podvedome zrýchli, no aj tak im neutečie. Auto prejde popri nej a zastaví tak, že jej zahatá cestu. Zo zadného sedadla vystúpi vysoký muž vo vyťahanom oblečení, podíde k nej a pevne ju zdrapí za tričko. Násilne ju vtlačí do auta, ignorujúc jej krik a zúfalé prosby. Zavrie dvere a nadržane na ňu fľochne. Aj ja som v aute, nie je to príjemný pohľad. Strhne z nej nohavice a zapchá jej nimi ústa. Potom rozopne tie svoje, pritiahne ju k sebe bližšie a tvrdo do nej vnikne. Keď to nechutné prasa ukojí svoju túžbu, vytiahne spopod sedadla nôž. Ona zapiští, no nemá sily ubrániť sa. Chvíľu kope nohami, no potom aj tie vyčerpane padnú späť na krvavé  sedadlo. Najprv prejde nožom po jej bruchu, ona zatají dych. 

„Škoda takej peknej tváričky,“ hovorí on a usmieva sa. Nakoniec príde nožom až ku krčnej tepne, zvrtne čepeľ noža a potiahne. Z tenkej rany sa okamžite začne valiť krv a ona plače. Ešte pár sekúnd pozoruje, ako sa z jej tváre vytráca život a potom ju skopne pod sedadlá. Jej oči sú stále tak nádherne modré, no už prázdne. Periférne na palubnej doske zaregistrujem čas a dátum. Auto sa rúti preč do neznáma, no ja som ešte stále tam. Vtedy príde tabuľa s názvom mesta...

Spätne som čítala pár častí z TFS. Tento príbeh sa štylisticky pravdepodobne tajomstvu nikdy nevyrovná. Nel mi bola blízka. Ten príbeh mi bol blízky. Bližší, ako kedy bude toto. Toto je niečo úplne iné, nové a od normálneho života kilometre vzdialené. Ale aj tak sa to snažím napísať čo najlepšie a od začiatku dúfam, že vás to chytí. A neviem, či sa tak stalo, lebo aj napriek počtu vzhliadnutí je málo komentárov. K tajomstvu bolo pri jednej časti aspoň 5. Potešilo by ma, keby aj tento príbeh mal toľko čitateľov. Avšak reakcie ma, samozrejme, veľmi tešia. Týmto vás chcem poprosiť, že nech už je vás názor na tento príbeh pozitívny, či negatívny, bola by som rada, ak by ste ho napísali do komentára. Tie ma veľmi povzbudzujú:)