Behind The Enclosure 21

Potichu som vnikla do tmavej izby, Daisino skrčené telo sa v pravidelných intervaloch nadvihovalo pod nehorľavou prikrývkou. Sem tam si zachrápala, odpľula, no potom sa znovu celá miestnosť vnorila do ticha. Bolo mi zle. Priam príšerne. Teplo zmizlo, a hoci sa kŕč neobjavil, myslela som, že chlieb s džemom čoskoro skončí v záchode. Točila sa mi hlava, počula som zvláštne piskľavé zvuky a môj žalúdok by bol v lepšom stave, ak by som sa plavila na rozbúrenom mori v člne Jacka Sparrowa, keď prišiel o Čiernu perlu a ostal mu len ten kompas, ktorý nevie nájsť sever. Alebo možno nechce. Prečo mám pocit, že vždy, keď niečo nie je podľa Stylesových predstáv, cítim sa ako pred smrťou, či možno aj po nej?! Zhodila som zo seba zbytočné oblečenie, a tak, len v lacnej podprsenke so žmolkami a pohodlných bavlnených nohavičkách som sa zložila do postele. Chlieb aj so všetkými žalúdočnými kyselinami sa premiesili a chvíľu sa nedokázali rozhodnúť, či sa im aktuálna pozícia páči, alebo chcú opäť vidieť svet. Potom sa rozhodli a oproti tomu šprintu, čo som predviedla na toaletu, aby sa Usian Bolt mohol schovať. 

Zase som raz skončila vyvalená pri záchode bez schopnosti pohybu. Nebola som sťatá. Nevypila som mlieko po záruke, ani nezjedla celý pohár zaváraných uhoriek. Bolo mi zle, lebo mi bolo zle.

Výčitky svedomia.

Opäť tu bol. Využil chvíľku bezmocnosti, aby sa so mnou mohol zhovárať. Ten príšerný šepot mi škrípal ušné bubienky, no ozval sa len raz. Mal pravdu? Skutočne ma tak veľmi mrzí, že som ublížila svojmu „známemu“?! Nie. Nemá pravdu. Nemrzí ma to. Som na to hrdá. Som hrdá na to nezmanipulovateľné ja, ktoré konečne dostalo možnosť prejaviť sa. No zvratky na spodku záchoda a príšerný kyslastý zápach moju pýchu trochu zhadzovali...  

Svetlo fotoapártu umiestnenom na trojnožke ma oslepilo, no i tak som sa snažila udržať na perách prirodzený úsmev. Mala som na sebe zelené šaty po kolená, vlasy natočené do jemných vĺn. Na lavičke vedľa, čakajúc, kedy fotograf vyhlási ich meno, sedeli moji rovesníci. Piataci.

„No ták, maličká, usmej sa trochu,“ povzbudzoval ma muž v strednom veku v károvanej košeli a vyšúchaných hnedých nohaviciach. Poobzerala som sa po miestnosti, hľadajúc učiteľku s priateľským úsmevom, ako kýva hlavou na znak súhlasu. Nebola tam. Zvraštila som tvár do zvláštnej grimasy, čo vykúzlilo na perách mojich spolužiakov pobavené úšľabky.

„Ešte dnes?!“ napochodovala do miestnosti žena, asi dvadsiatnička, v obtiahnutých červených šatoch a husté tmavé vlasy mala zopnuté do ulízaného chvostu. Pristavila sa pri plátne a nervózne dupala ostrým opätkom o linoleum. Fotograf mi ešte raz naznačil, že sa mám usmiať a potom foťák pre mňa blysol naposledy. Postavila som sa z vysokej barovej stoličky a váhovo kráčala k lavičke.

„Stocková!“ nepríjemne vyhúkla žena v húsenicových šatách a dievča s dlhým zapletaným copom a mašľou na šatách zamierilo k stoličke. Pobrala som sa k voľnému miestu, ktoré po nej ostalo a posadila sa.

„Hej, Shapirová, to miesto nie je pre teba,“ odseklo dievča vedľa mňa a venovalo mi jeden nenávistný pohľad. Potom tých pohľadov bolo zrazu viac.

„Tá lavička je pre všetkých,“ povedala som a odvrátila pohľad, aby nevideli prichádzajúce slzy.

„Pre všetkých ľudí. To ty nie si! Vypadni z lavičky pre ľudí! A ty, fotograf, pozri sa poriadne na tie fotky, či ju tam vidno!“ Detská princezná. Blondýna s ružovými šatočkami a dvesto pármi malých topánočiek. Začínajúca tyranka.

„Ty trúba, ona nie je upírka!“ skríkol niekto v dave šikanérov.

„Je mi jedno, čo je. Nie je človek! Nech vypadne z našej lavičky!“ zakričala a silno ma posotila. Spadla som a o starý koberec si oškrela lakeť. Plakala som. Veľmi. A fotograf s tou ženskou sa len prizerali. Vždy sa všetci len prizerali. Na tých, ktorí ma šikanovali. A tých bolo veľa.  

Prudko som rozčapila viečka, no nevidela som nič. Ani rolku trojvrstvového toaletného papiera, ani časopis o štrikovaní pohodený na podlahe. Stenu s mramorovými kachličkami, ktorá sa týčila predo mnou, keď som upadla do spánku, som taktiež nevidela. Alebo tam nebola. Nie, nebola tam. Bol tam luster – veľký a nádherný. Moje zreničky sa pomaly začali rozširovať, hnedé oči si privykali na všadeprítomnú tmu. Vtom sa niekto letmo dotkol mojej ruky.

„Harry?“ spýtala som sa automaticky, keďže jeho tvár sa mi vybavila ako posledná.

„Nenávidí, keď mu tak niekto hovorí,“ odpovedal omnoho mäkší, no o to sklamanejší hlas.

„Prečo si tu?“ rozospato som si pretrela oči a pohľad upriamila na Zayna. Sedel v tureckom sede vedľa mojej postele, v lone mal sáčok zjedených lupienkov a v jednej dlani zvieral moju ruku.

„Bál som sa o teba. Chovala si sa... zvláštne,“ priznal, zhodil chipsy vedľa seba a otočil sa celým telom ku mne. Vtedy sa mi všetko vybavilo. Zabi Zayna. Vzpriamene som sa posadila a odkopla perinu na druhý koniec postele.

„Ja viem. Odíď,“ vyhŕkla som a zrazu bol môj tón až príliš vážny. Postavila som najprv seba a keď som nadobudla dostatočnú rovnováhu, tak aj Zayna.

„Čože?!“ Aj cez hustú tmu som videla nechápavý a z časti urazený pohľad.

„Prosím odíď,“ zopakovala som. Bolo to hnusné. Ja som bola hnusná. A zhnusená. Sama zo seba.

„Ja...“

„Nie. Nechcem aby si trávil čas s niekým, kto ťa len zavádza. A so sukou, ktorá sa oblizuje z každým. Musím sa ti hnusiť,“ sarkasticky som recitovala jeho vlastné výroky, kým som ho tisla z izby. Asi by ho zabilo klásť jednu nohu pred tú druhú a pomôcť mi nezabiť ho. Zatlačila som z celej sily. Nechcela som ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, ak by si ku mne tajomný šepot našiel cestu teraz.

„Choval som sa ako debil a nenechal si to vysvetliť. Prepáč mi to...“

„Neospravedlňuj sa. Viem, ako to je. Počula som dosť,“ opäť som ho nenechala dohovoriť, citujúc jeho otrepané odbíjanie ma.

„Zara, nechcem, aby sme sa hádali,“ povedal on. Zayn, nechcem ťa zabiť, pomyslela som si ja. Máš ho tu ako na tácke, zašepkal neznámy. Preľaknuto som zvýskla.

„Nebuď stále taká sarkastická a nechaj ma ospravedlniť sa ti!“ vytočene povedal Zayn. Spustila som ruky z jeho pliec a o krok cúvla. VYPADNI! Nech si ktokoľvek, vypadni z mojej hlavy.

Mne sa tu páči, zlatko. A teraz ma počúvaj.

Nie, nechcem ťa počúvať! Zamykala som hlavou a vyslúžila si jej zatočenie a nechápavý pohľad chlapa, stojaceho predo mnou. 

„Je ti niečo?“ spýtal sa a znelo to veľmi ustarane. Do riti, vyzerám ako blázon! Ale to teraz ani zďaleka nie je môj najväčší problém.

Počúvaj ma!

Šepot pritvrdil.

Viem, že dievča ako ty, nepohne s... tsc... chlapom, ako je on, no skús ho dostať čo najbližšie k nočnému stolíku.

Nebudem ho nikam dostávať. Nech si, kto alebo čo si, vzdaj to! pomyslela som si. 

„Asi si idem ľahnúť,“ povedala som. Ľahnúť do postele. Do postele, ktorá je vedľa nočného stolíka.

„Nie. Nechoď si ľahnúť,“ vypadlo z neho a očividne ho jeho slová prekvapili rovnako, ako mňa zachránili. Alebo teoreticky, keď berieme do úvahy reťazovú reakciu, zachránil seba.

„P-prečo?“

„Mrzí ma, ako som sa choval,“ povedal a priblížil sa ku mne.

Si hluchá? Nočný stolík!

Ustúpila som, no on ma chytil za ruku a opäť dostal do svojej prílišnej blízkosti.

Ustúp, lebo t...

Hlas stíchol. Šepot bol preč, i keď len na malý moment. Na ten malý moment, keď ma Zayn pobozkal.

Behind The Enclosure 20

Louis Tomlinson si nervózne prehrabol rozfúkané vlasy a nahnevane sa vrútil do šedo bielej miestnosti. Obyvateľ izby sedel v pohodlnom fialovom kresle a strnulo hľadel na titulnú stránku novín.

„Zbláznil si sa? Nie, vlastne to nie je otázka. Harold, ty si sa zbláznil!“ vybehol na kučeravého muža jeho priateľ, no on ani brvou nemihol, len hnedými očami hypnotizoval tlač.

„Vidíš? Vedel som to...“ zlomeným hlasom bez akejkoľvek intonácie hovoril Harold a vtlačil noviny Louisovi do ruky.

„Čo to je?“ nerozumel muž v tričku s modrými pruhmi. Hľadel na nejakého chlapa v čiernej mikine s kapucňou a slnečnými okuliarmi na očiach ako bozkáva dievča s dlhými rovnými hnedými vlasmi. Obrázok celkovo bol veľmi zle zaostrený, no Louis by prisahal, že vedľa bozkávajúceho sa páru bol na zemi rozpľasnutý kornút so zmrzlinou.

„Čítaj text,“ pobádal ho Harold, stále obarene hľadiac pred seba. Louis svoj pohľad zapichol na hrubý čierny text, tiahnuci sa celým horným okrajom titulnej strany. Kto je dievča, vášnivo bozkávajúce Zayna Malika? Do riti, zahrešil v duchu Louis, no navonok nedal nič najavo.

„Vedel som to. Vedel som, že to ten hajzel urobí,“ zopakoval sa Harold, stále uprene hľadiac na stenu pred ním.

„A čo urobil? Máš na ňu nejaké vlastnícke právo?“ opovrhovačne sa opýtal Louis a znechutene si odfrkol. Nedokázal pochopiť, ako môže byť jeho najlepší kamarát tak nekresťansky majetnícky, no zároveň mu tento pohľad zraneného vtáčatka na chodníku dral srdce.

„Ako to môžeš povedať? Takým zhnuseným tónom. Akoby si nevedel...“

„Vieš čo, Harry? Neviem. Ja už nič neviem. Neviem, prečo robíš to, čo robíš, ale nie je to správne. Ona si musí vybrať. A ona si aj vyberie,“ prerušil ho.

„Čo ak si vyberie jeho?“ V Haroldovej otázke bol strach. Strach o seba, či o lásku, ktorá vždy bude na pokraji horizontu so zvrátenosťou?

„Tak sa s tým zmieriš a budeš sa snažiť netrpieť,“ podporujúce slová Haroldovho kamaráta mu však privodili ešte horšie myšlienky.

„Lenže ak budem trpieť, zabijem ju,“ povedal Harold. A mal pravdu. Tak ako vtedy, keď jej povedal, že to miesto jej zmení život. Lenže teraz tu bola aj šanca, že jej ho nezmení. Vezme jej ho.

„A to chceš? Radšej ako by si sa mal pozerať na to, ako je šťastná s iným, by si ju bol schopný zabiť?“ Louis znova nedokázal uveriť. Bol to taký sebec, taký sebestredný hlupák.

„Vieš, že to nedokážem ovládať, tak ma prestaň provokovať!“ odvrkol a konečne vniesol do svojich slov nejaké emócie.

„Ale vieš. Neklam mi do očí, lebo vieš, že ja vždy zistím pravdu. Máš ju v očiach Harry,“ varoval ho Louis. A nevaroval ho po prvý raz. Vedel, že prišli trpké časy hneď, ako po prvýkrát to dievča so zvláštnymi víziami uvidel v Zaynovej spoločnosti. Vedel, že Harold čoskoro zistí, že ona je tá pravá. Že ona je vyvolená. On to vedel už vtedy. Možno práve kvôli tomuto zisteniu sa tak amatérsky preriekol, no možno len chcel zabrániť tomu, aby v Stylesovi videla boha, ktorým nebol. Bol len posadnutý. Posadnutý niečím, čo pramenilo v Zare Shapirovej.  

Louis ma nechal samú, osamelú v tmavých uliciach mesta, s gorilou v Dolce obleku za pätami. Nechcela som ísť domov. Bála som sa tam vrátiť, no ešte viac som sa bála ostať sama. V tichu. Len s hlasmi, ktoré sa dokážu navtierať do môjho podvedomia a prinútiť ma počúvať, čo chcú. Do cesty sa mi priplietla plechovka od koly, odkopla som ju do trávy a pokračovala ďalej. Zafúkal chladný vietor, preplietol pár pramienkov hnedej hrivy na mojej hlave a dovial husiu kožu do tejto pochmúrnej chvíle.

„Slečna Shapirová, mali by sme ísť domov. Je zima,“ mohutný hlas pridelenej ochranky preťal nočný kľud, no bol pravdivý.

„Ja nechcem ísť domov,“ odvrkla som a pomaly kráčala asfaltovým chodníkom ďalej. Cítila som sa trošku ako samopašné dieťa, ktoré prehlasuje, že bez kolových gumených cukríkov, či dvojfarebnej čokolády domov nepôjde. Potom sa hodí o zem, začne ručať a trieskať drobnými pästičkami o chladné biele kachličky, až kým si nevybojuje chcené sladké potešenie. Alebo mama zvrieskne, dá mu jednu výchovnú za ucho, lebo jej dieťa také trápne scény mať nebude, a decko mlčky odíde aj bez kazu na zuby.

„Ste si istá? Táto cesta nikam nevedie,“ počula som, ako sa hlas približoval, až sa mi napokon pliec dotkla ťažká šedá látka.

„Všetky cesty predsa vedú do Ríma, nie?“

„Cesty možno áno, no slepé uličky nie,“ povedala gorila a venovala mi priateľský úsmev. Nebol to Greg, ale myslím, že veľký černosi v oblekoch sa podobajú ako vajce vajcu.

„Máš pravdu. Zo slepej uličky je len jedna cesta von...“ zamrmlala som si popod nos a keby sme boli na detskom tábore a mala by som pod bradou zapnutú baterku s tlmeným oranžovkastým svetlom, znel by ten hlas značne strašidelne.

„To nie je pravda,“ povedal „Greg“. „Môžeš preliezť múry.“

„A keď nie som dobrý lezec?“ spýtala som sa pochybovačne. Prehrabla som si rukou vlasy, pretože nápory vetra začali byť neúprosné a ja by som bola skutočne nadmieru rada, ak by mi na hlave po tejto prechádzke ešte niečo ostalo.

„Tak si zožeň rebrík,“ povedal a pohladil ma po chrbte. Mám si zohnať rebrík? No čo keď žiadny na blízku nie je? Alebo čo ak sa jeho spráchnivené drevené stupienky pod mojou váhou prepadnú? Čo ak spadnem a odriem si kolená. Nemám predsa matku, ktorá by mi krvavé miesta pofúkala a zalepila farebným leukoplastom s tigrom za pár babiek. Nemám otca, ktorý by mi povedal, že sa mám pochlapiť a skúsiť tam vyliezť znova, aj napriek tomu, že prvý pokus zlyhal. Nemám sestru, ktorá by mi ten pekný leukoplast závidela a z trucu si chcela aj ona niečo oškrieť, aby dostala ešte krajší. Ale mám Zayna. A bez ohľadu na to, čo sa medzi nami udialo, nenechal by ma plakať na ulici s krvavými kolenami a oškretými lakťami. Prišiel by, pozviechal ma, pofúkal a zalepil boľačky. Mám si zohnať rebrík? Zoženiem ho. A aj keby to mal byť ten najrozpadnutejší rebrík na svete, s pavučinou v každom záhybe a hrdzavými klincami, vyleziem po ňom až na vrchol. A ten hlúpy tehlový múr obrastený machom a brečtanom v mojej slepej uličke preskočím. 

Keďže môj žalúdok zíval prázdnotou viac, ako mamina peňaženka dva dni pred výplatou v obchode s výpredajom lacných páleniek, zamierila som rovno do jedálne. Šanca, že ešte ostali nejaké rozvarené párky, či oschnutá uhorka, je síce mizivá, no jablkový džús sa u mňa tiež ráta. Potichu som vošla do neprirodzene svetlej miestnosti. Stôl s jedlom bol takmer prázdny, ostal len jeden krajec tmavého chleba a malinový džem s krátkou dobou spotreby v malom plastovom tégliku. A jedno maslo, čakajúce, kým ho lačne zlupnem na pečive. Naložila som si jedlo na biely tanier s modrým logom hotela, lemovaným nezábudkami.  Nezábudky.  Rozprávku o dievčatku, ktoré chcelo urobiť mamičke radosť kvietkom a tak najprv našlo nezábudky. Lenže v oslnivom svetle žltého narcisu, ktorý našla po ceste domov, nezábudky vyzerali nevýrazne, tak ich dievčatko odhodilo a odtrhlo kvet z Ligy proti rakovine. No na ďalšom kroku maličká zočila ďalší kvet farby letného slnka. Tulipán. Tak vzala mamičke ten. No mamička bola smutná, tak pozbierala všetky kvety, ktoré dcérka zahodila a dala ich spoločne do vázy. Ani neviem, čo ma na nevďačnom dievčatku, zaslepenom krásou tulipánu, od Kristy Bendovej, upútalo, no tá rozprávka evokuje jednu z príjemných častí môjho detstva. Slinenie prstov, lebo stránky starej detskej knížky sa otáčajú neľahko a zatajený dych, čo bolo to strašidlo v Ivankovej izbe, alebo ako sa rodina ježkovcov dostala zo žuvačkovej pasce. Pri tej rozprávke som plakala. Keď som nerevala nad svojím trpkým osudom, revala som kvôli ježkovi zamotanom v žuvačke.

Sadla som si na stoličku k stolu pre dvoch, a príborovým nožom natierala na chleba maslo a džem. S pohľadom upretým na neskorú večeru som zachytila ťažké kroky. Stylesove kroky, nepochybne. Videla som, ako sa jeho tieň približuje k môjmu stolu, potom si prisadol.

„Poslúž si,“ zamrmlala som otrávene a zahryzla do sladkého pečiva.

„Nemôžeš byť aspoň sekundu milá?“ opýtal sa a myslel to úplne vážne. Áno, samozrejme, lebo ja som tu tá, ktorá hodila ignor.

„Na človeka, ktorý sa mi z neznámych príčin začal vyhýbať, lebo chcem vysvetliť kamarátovi, prečo si sa po mne liepal na koncerte v šatni? Nie, nemôžem,“ odsekla som a tvárila sa, že jedlo je omnoho zaujímavejšie ako správa, ktorú mi prišiel zvestovať.

„Chcem sa udobriť,“ vyhŕkol a hryz, ktorý som sa akurát chytala prehltnúť, sa vzpriečil. Zaskočene som si odkašľala a položila chlieb na tanier.

„My sme sa nepohádali. My sme sa vlastne ani nemohli pohádať, keď sme nikdy nemali žiadny vzťah. Nie si môj kamarát, nie si môj ochranca a už vôbec spolu nechodíme!“ vyhlásila som razantne a keby sedel bližšie, malá časť sústa by mu pravdepodobne skončila na čele.

„S-sme kamaráti,“ habkal. On bol... prekvapený? Dotknutý? Do čerta aj s tými jeho náladičkami.

„Nie, nie sme, Styles. Kamaráti spolu nespávajú,“ objasnila som mu a odkusla si.

„My spolu nespávame,“ povedal a venoval mi nechápavý pohľad.

„Spali sme spolu,“ objasnila som. Postavil sa a zamieril k čapovaču nápojov.

„To nie je to isté. A bolo to len raz,“ povedal, chytil sklenený pohár a načapoval doň nejakú farebnú malinovku. Samé cukry, tuky a éčka. Fuj.

„Skoro dvakrát. Pre mňa je,“ trvala som na svojom, zatiaľ čo z chlebíku jasne ubúdalo.

„Len skoro. Keby nebolo Zayna...“
„Tak by si to nestihol, lebo si musel ísť na scénu,“ dokončila som zaňho. Opäť položil svoje dokonale vyrysované pozadie na zamatovú časť stoličky.

„Možno.“

„Možno?“ posmešne som sa opýtala a nechala hrdlom skĺznuť posledný hlt. Pozviechala som sa na odchod, no zastavil ma.

„Sme udobrení?“ chcel sa uistiť.

„Nikdy sme nebol rozhádaní. Len sa dvaja známi ignorovali,“ stále som trvala na svojom a snažila sa lomcovaním ruky z jeho úchopu vymaniť. Nepustil ma. A ani ma nehodlal pustiť.

„Nechcem byť známy,“ povedal. Zase ďalšie zmoknuté šteňa na ulici. A zase dievča, ktoré chcelo za každú cenu tomu bezbrannému stvoreniu pomôcť.

„Ale si,“ sykla som a opäť skúšala uniknúť. Mission failed. Znovu.

„Nie som. Známy by neurobil toto,“ povedal a naklonil sa ku mne. Cítila som jeho horúci dych, príjemné teplo v podbrušku. Pomaly zapĺňalo celú oblasť mojej panvy, bola som ako žeravé uhlíky pod grilom plným mäsa a zeleniny. Jeho pery boli len pár milimetrov od mojich a ja som tušila, že ich čochvíľa nájde. Uhla som sa. Keď jeho tvár nenarazila na tú moju, zháčil sa. To dievča, ľutujúce pouličného psa tu bolo. Netušilo, že pes je besný. Že ju chce uhryznúť. No teraz to vie a nedovolí, aby ju ten nosič besnoty a bĺch nachytal na roztomilé oči znovu.

„Čo to robíš?“ obarene habkal.

„Uhýbam sa. Si známy. Známi sa nebozkávajú. Bodka,“ vypľula som mu do tváre, trhla pravačkou a odišla do izby. Dievča odolalo. Má všetky prsty a pes musí hľadať inú mäkkú dušu, ktorá sa zľutuje. Problém je v tom, že dievča ešte nevyhralo, lebo pes inú obeť nechce. 

Našla som výstižný obrázok. Síce nie k časti, ale k príbehu celkovo. A vlastne som spokojná. Boli komenty, bola motivácia, boli prázdniny, tak je časť, s ktorou som veľmi spokojná. Hlavne s tou druhou polovicou. Takže by som chcela vaše názory:))