pondelok 29. apríla 2013

The Family Secret 15

„Claire Camposová, dieťa,“ povedala a podala mi ruku. Vložila som do nej svoju a ona ju pevne stisla, potom priložila k ústam a jemne pobozkala. 
„Mrzí ma, čo sa stalo,“ vravela Claire a postrkovala ma do ďalšej miestnosti. 
„Odkiaľ to viete? A čo všetko vlastne viete?“ spýtala som sa ešte stále v šoku z toho, čo sa tu deje. 
„Dáš si niečo na pitie? Zelený čaj?“ spýtala sa milo a usmiala sa. 
„Ďakujem, dám si,“ odpovedala som a tiež jej venovala priateľský úsmev. V jej očiach sa zaleskli slzy, no vzápätí sa stratila v kuchyni. Za pár minút sa opäť zjavila a v rukách niesla dve šálky s pariacim sa zeleným čajom, ktorý prevoňal celú miestnosť. Usadila sa vedľa mňa na tmavozelenej pohovke, šálky položila pred nás na odkladací stolík a pozrela sa na mňa. 
„Ako som sa už raz predstavila, som Claire Camposová, sestra tvojej babičky. Teda nevlastnej babičky, moja nebohá sestra Elizabeth bola Paulova mama. Nikdy som nemala tú príležitosť stretnúť teba, či Amandu a úprimne naše prvé stretnutie som si predstavovala inak. No čo narobím. Tento dom sme si s Paulom vymenili a on teraz žije v mojom vidieckom sídle, niekoľko sto kilometrov odtiaľto, ktoré som naňho prepísala. Povedal mi, že sa ho určite pokúsiš vyhľadať, skôr či neskôr a nech ti za žiadnu cenu nehovorím novú adresu, či iné informácie,“ keď dohovorila odvrátila zrak, aby som nevidela, že zopár sĺz si našlo cestičky z jej očí. 
„Chápem, ale ja to aj tak raz zistím a urobím, čo bude treba. Pani Camposová...“ 
„Hovor mi Claire, dieťa,“ prerušila ma. 
„Claire,“ pokračovala som, „nenechajte ma urobiť žiadnu hlúposť,“ povedala som dúfajúc, že ju to obmäkčí. Vzala som do ruky šálku s teplým nápojom a lačne si odpila. 
„Budem ti musieť veriť, Nela,“ moje meno vyslovila s takou láskou, až mi to vyrážalo dych. Videla ma prvý raz v živote, no aj tak som mala pocit, akoby som po dlhých rokoch uvidela milovanú starú mamu z detstva. 
„Hádam to nechceš Jakovi komplikovať ešte viac. Už pre teba urobil toľko, že nechať toto celé na pokoji, by malo byť pre teba to najmenej, čo preňho môžeš urobiť,“ vravela, a hoci v tom nebol ani náznak výčitky, cítila som sa previnilo. 
„Pani Camp.. Claire, toto všetko robím len pre neho, verte mi,“ vravela som zatiaľ čo som dopila posledný dúšok čaju a prázdnu šálku položila na stolík. Začala som sa zberať na odchod, keďže som pochopila, že tadiaľto cesta nevedie. 
„Čo chceš robiť dieťa? Hádam sa nevlúpeš do realitnej kancelárii,“ povedala a na perách sa jej pohrával úsmev. Povedala to zo srandy, no mne to vnuklo nápad. A to, že mám čírou náhodou známeho, ktorý to vie dobre s technikou a hackovaním, bol len bonus. 
„To sa nebojte. Ďakujem za pohostenie, dovidenia,“ kričala som už z chodby a ďalej ma nebolo. 
„Prepáč Zayn, no teraz mi budeš musieť pomôcť, či sa ti to páči alebo nie,“ povedala som len tak sama pre seba zatiaľ čo ma nohy unášali naspäť k realitke, kde som ho nechala ležať.                                                           
Hoci sa už neváľal na holej zemi, ďaleko teda nezašiel. Doplazil sa ku schodom kancelárie, sadol si na ne a hlavu vložil do rúk. Takto som ho našla, vyzeral ako po prehýrenej noci, nebyť zaschnutej krvi na jeho perách a pod nosom. 
„Neverím, že som ťa takto doriadila ja,“ povedala som sarkasticky, kráčajúc k nemu. 
„Neverím, že si sa vrátila,“ povedal absolútne vážne. 
„Hádam si nemyslíš, že by som ťa tu takto nechala,“ vravela som starostlivo a prisadla som si k nemu. 
„Po tom, čo som bol taký chuj, by som sa ti ani nedivil,“ keď dohovoril potiahol nosom a hodil na mňa zlomený pohľad. 
„Ako by som na teba mohla dlho hnevať?“ Z časti to nebola lož, naozaj sme sa ešte nikdy poriadne nehádali a ani som o to nemala ktovieaký záujem, no na druhej strane som od neho potrebovala láskavosť a byť hnusná by asi nebol ten správny spôsob. Pozrel sa mi do očí a na doráňanej tvári vyčaroval chabý úsmev. Objala som ho. On si ma silno privinul k sebe. Vdýchla som jeho vôňu. Chýbal mi. Jeho úsmevy, „nevinné“ pohľady, naše bláznovstvá, či spoločné tréningy. Chýbal mi celý, každá jeho bunka a nedokonalosť. Asi náš vzťah nebol až taký bratsko-sesterský ako som si myslela.



Keďže ste ma potešili krásnymi 10 komentármi a na prvej časti je neuveriteľných 540 zhliadnutí, rozhodla som sa vám dať časť omnoho skôr, ako bolo plánované. Avšak aj napriek tomu, že ste sa s tými komentmi posnažili limit tu stále bude. Tentoraz 5 komentárov, až potom bude časť. Takže, užite si časť, dávajte reakcie a hlavne komentujte. 
PS: Patrí vám jedno obrovitánske ďakujem. Bez vás by som tu nebola:)

sobota 27. apríla 2013

The Family Secret 14


Zayn ma zozadu objal okolo pásu jednou rukou a druhú mi pritlačil na ústa. 
„Nebráň sa a dám ju preč,“ zašepkal mi do ucha. A čo by som asi tak urobila, keby ju dal preč? Začala kričať? No to tak určite. Jediný človek, ktorý v najbližšej budúcnosti neočakáva svoj posledný výdych a nechodí len s pomocou barličky, a tak by mi mohol pomôcť je tá „milá“ pani za okienkom realitky. Keďže ma moje myšlienkové pochody na pár minút držali v kľude, Zayn ruku zložil. Pevne ma chytil za zápästie a ťahal dakam do kelu. Päť, štyri, tri, odrátavala som v duchu a dávala mu pocit nadradenosti. No nie na dlho. Dva.. Jedna! Silno som mykla rukou, čo nečakal, a tak ma pustil a cúvol o niekoľko centimetrov, čo mi dalo presne taký priestor, aký som potrebovala. Z celej sily, čo bolo u mňa celkom nemálo, som ho kopla do brucha, a hoci som to nikdy pred tým nerobila, celkom sa mi to páčilo. Pouvažujem o thajskom boxe, ale neskôr. Zayn sa zapotácal, no skôr, ako sa stihol úplne spamätať sa jeho nos zoznámil s mojim úderom a pravý hák to celé len zakončil. Zayn ležal nehybne na zemi a rukami zvieral krvavý nos. 
„Čo si si myslel?“ spýtala som sa sarkasticky, zvrtla sa na opätku a aj keď som žiadny nemala som sa pobrala na odchod. 
„Ako vidím, tak toľko zlata zo súťaží nemáš len preto, že sa kurvíš s trénerom,“ povedal zlomene a prinútil ma otočiť sa. 
„Ty, drahý Zayn,“ podišla som k nemu, „vieš veľké hovno o všetkom, čo sa to tu deje!“ zakričala som naňho a ešte raz ho kopla no.. trošku nižšie ako do brucha. Nebola som na seba hrdá, pretože zmlátiť niekoho len tak na ulici nie je môj štýl, no Zayn tiež nehral podľa pravidiel a koledoval si o to. Začali ma zmáhať myšlienky o tom, koľko tam asi bude tak nečinne ležať a vzhľadom k tomu, že jediná schopná realitná agentúra v meste má hlavné sídlo v krajine nikoho, odhadujem to na dosť dlhú dobu. Keďže plán A zlyhal na plnej čiare, nasledoval plán B. Nebolo to bohviečo, ale úprimne som čakala, že mi realitka poskytne viac informácií. Zastavila som na 17 Back Street, predo mnou zo zeme vyrastal domček, kedysi mi tak známy. Kedysi som ho nazývala domov, no teraz to bol len dom. Na schránke už bolo iné meno, takže sa očividne predal. Otvorila som bránku do záhrady a úzkou cestičkou mierila k dverám. Chvíľku som váhala a v hlave si nacvičovala, čo tým ľuďom asi tak poviem, no potom som nabrala odvahu a zaklopala. Jedenkrát, potom druhý. Nič. Ticho. Nepočula som v dome telku, zvuk nejakého spotrebiča, či kroky smerujúce k dverám. Možno nie sú doma, pomyslela som si. Pravdepodobne sa išli zoznamovať so susedmi a ako poznám napríklad takú pani Samonsovú od vedľa, určite by ich nenechala odísť bez ochutnania jej maslových sušienok a čiernej kávy. Otočila som sa a sklamane sa pobrala domov. No nestihla som urobiť ešte ani tri kroky, keď zavŕzgali dvere za mnou. 
„Paul nás varoval, že prídeš,“ ozval sa milý ženský hlas spoza mňa. 
„Prosím? Ako to myslíte, že varoval?“ otočila som sa s nechápavým pohľadom. 
„Povedal, že príde dievča a opísal presne teba. Prišla si zistiť ich novú adresu, však?“ spýtala sa staršia žena. Mohla mať tak okolo šesťdesiatky, hlboké vrásky zdobili jej veselé prenikavé modré oči. Riedke šedivé vlasy mala zopnuté do drdola a oblečené mala krémové bavlnené tričko, hnedé tepláky a vlnenú vestu, aby jej nebola zima. Sama viem, aký chlad tam niekedy zavládol. Zaskočene som prikývla, nevedela som zo seba vydať ani hláska. 
„Poď dovnútra, dieťa,“ povedala a gestom rukou ma pozývala dnu. 
„Som Nela,“ vymáčkla som zo seba napokon, keď už som stála v našej predsieni. Nič sa nezmenilo, ostala maľovka i podlahy, dokonca aj väčšina kusov nábytku, no aj napriek tomu mi to pripadalo iné. Pusté. Čakala by som, že z každého rohu sa na mňa vyvalia spomienky, šťastné aj bolestivé a nebudem môcť zastaviť slzy. Že sa tu rozplačem a táto milá pani ma bude hladiť po chrbte, pretože nebude vedieť, čo povedať a ja budem len plakať, pretože všetko je inak. Pretože moja mama, žena, ktorá robila z tohto domu domov, každé ráno mne aj Amande balila desiatu do školy, milovala nás aj napriek tomu, že naši otcovia jej zlomili srdce a vedela, že môže každú chvíľu zomrieť, tu už nebola. Nevedomosťou nás chcela chrániť pred utrpením, no možno keby sme to boli vedeli, všetko by bolo inak. A toto by bol stále náš dom, Jake by bol naďalej len môj tréner a Paul ukážkový otec. No žili by sme v klamstve. Teda, vlastne ani nežili, pretože pre mamu, Jaka a Paula to bola len pretvárka pred nami, nie skutočný život. Oni si vybrali žiť bez lásky, aby sme jej my mali dostatok. A preto som tu, aby sa už nikto nemusel ničoho vzdávať. 



Tak, máte tu novú časť, no na minulej ma sklamal počet komentárov. Takže, hoci neznášam takéto ťahy proti čitateľom, pokiaľ tu nebudú minimálne 4 komentáre, tak ďalšia časť jednoducho nebude. Každopádne, užite si túto, zanechávajte reakcie a hlavne komenty.
PS: Minule ma potešilo jedno dievča (Gabi) a napísalo mi, že dlho hľadala blog, ako ten môj a ešte iné veci, ktoré mi strašne pohladili srdiečko:) Ani nevieš, ako si ma potešila, no nevedela som, ako ti mám hentam odpísať:) 


nedeľa 21. apríla 2013

The Family Secret 13


„Ty vieš kam išli?“ vyzvedala som. Neviem, čo ma to popadlo, ale táto správa ma vôbec nezarmútila. Jediné, čo som pociťovala bola úľava. Strašne dlho som bola klamaná, no a teraz, keď už viem pravdu by som nedokázala žiť s pocitom, že kvôli môjmu šťastiu sa niekto vzdal toho svojho. A okrem toho si myslím, že Amanda má tiež právo vedieť to a je už dostatočne vyspelá na to, aby to pochopila a snažila sa prijať také, aké to je. 
„Nie. Diana si želala, aby to takto bolo. Už len tým, že som ťa nechal zistiť pravdu mám pocit viny, no nedokázal by som s tebou žiť a pozerať sa ti denno denne do očí a stále myslieť na to, že všetko, čo ti vravím, sú lži. No tak isto som sa nedokázal tak rýchlo vzdať splnenia Dianinej poslednej vôle. Tvoja zvedavosť mi to však dosť uľahčila,“ pri poslednej vete sa zasmial. 
„Musí sa predsa dať nejako zistiť ich nová adresa...“ 
„Nie. Paul a Amanda, ja a ty. Už sme dve rodiny, ľudia, ktorí sa takmer nepoznajú alebo sa to len snažia predstierať. Snažíme sa vám zabezpečiť čo najlepšie životy, tak nám to nekomplikuj a snaž sa...“ 
„Snaž sa čo? Zvyknúť si? Paula som dlhé roky považovala za svojho otca a Amanda je moja sestra, nedokážem sa len tak odpútať od ľudí, ktorí mi boli rodinou,“ vravela som a do očí sa mi opäť tlačili slzy. 
„Ale veď ty sama si utiekla. Ani si neviem predstaviť, čo by som robil, kebyže sa neobjavíš pred mojimi dverami. No to, čo sa snažím povedať je, že ty sama si si vybrala život bez svojej rodiny tu v meste. Nebolo to tak, že by som ťa vytrhol s tvojej rodiny a prikázal ti, aby si so mnou žila.“ Keď som ho tak počúvala, bola to pravda. Všetko, čo hovoril. Ja sama som zutekala pred hrozbou neúplnej rodiny, no teraz, keď som sa toto všetko dozvedela, začal mi Paul neuveriteľne chýbať. A v neposlednom rade som ich chcela nájsť kvôli Jakovi. Nedovolím, aby sa to takto skončilo. Lebo jediné, čo je horšie ako smutný koniec rozprávky je, keď je rozprávka celá smutná. Uvedomujem si, že toto nie je rozprávka, no taktiež si uvedomujem, že toto ani zďaleka nie je koniec. Oni sa musia vidieť! 
„Nie si hladná?“ starostlivo sa opýtal Jake. Teda, nooo... Jake, otec. Ja neviem, ako ho mám oslovovať. 
„Počuj, čo keby sa naše vzťahy týmto zistením nijako nezmenili? Jednoducho žiadne spovede, kam idem, s kým idem a podobne a hlavne takéto otázky. Som už dosť stará na to, aby som sa najedla, keď budem hladná,“ objasnila som mu. 
„Ja som sa len opýtal. Veď to, že ti urobím rožok so syrom ešte neznamená, že ti dám do mobilu stopovacie zariadenie,“ so smiechom mi odpovedal. 
„Okej. Dám si jeden rožok s maslom,“ povedala som mu. Zatiaľ čo Jake pripravoval večeru, ja som ukladala účty naspäť do poličky. Keďže Jakovi príprava trvala akoby tie rožky piekol, odskočila som si ešte do kúpeľne a zadívala sa do zrkadla. Milimeter po milimetri som skúmala svoju tvár. Čelo, oči, vlasy, nos, ústa a tak ďalej, preskenovala som sa od hlavy až po prsia, lebo ďalej už zrkadlo nesiahalo a hľadala každú maličkosť, či detail. Nechápem, ako som si to nikdy nemohla všimnúť. Nechápem, že si to všeobecne nikdy nikto nevšimol. Sme si tak podobní. Výzorovo, ale nie len to. Keď si v mysli prehrávam niektoré svoje bežné gestá, či výrazy tváre, akoby som bola jeho odraz v zrkadle. 
„Už sa to nesie,“ počula som Jakov hlas a jeho kroky premiestňujúce sa z kuchyne do obývačky. Usalašila som sa vedľa neho na mojej provizórnej posteli. Ešte sa ho musím spýtať na toľko vecí, no teraz nie je tá správna chvíľa. Premohol ma hlad a ja som s chuťou zakusla do pečiva. 


„Musíte mi to povedať!“ jačala som na ženskú z realitky za okienkom, ktorá mi nechcela povedať absolútne nič. 
„Je mi ľúto slečna, no nie je v mojej právomoci zdieľať takéto informácie,“ odpovedala monotónnym hlasom. Prisahám, že tento znudený výraz tváre a ten tón si musí doma trénovať pred zrkadlom, lebo niečoho takého normálny človek nie je schopný len tak. 
„Ľútosť si môžete strčiť viete kam, ja potrebujem vedieť ich novú adresu alebo aspoň telefónne číslo. Určite ho máte, keby s kúpou alebo predajom starého domu nebolo niečo v poriadku! Veď som jeho dcéra, do pekla!“ do očí mi vybiehali slzy. Čím dlhšie som tu stála, tým viac som si uvedomovala, že z tejto robotickej realiťáčky asi nič nevypáčim. Ovládlo ma zúfalstvo. 
„Prepáčte, ale pokiaľ k tomu nemáte žiadny hmatateľný dôkaz, informácie poskytnúť nemôžem,“ odrecitovala zase tým tónom. 
A aký dôkaz by ste si asi tak predstavovali?“ spýtala som sa nešťastne. 
„Nejaký doklad, napríklad rodný list.“ 
„Nemôžem vám priniesť rodný list, pretože on nie je môj otec na papieri.“ Do riti, musí to byť všetko také zamotané?! 
„Ak ste adoptovaná, musia byť vedené nejaké záznamy o adopcii, či iné úradné papiere. O všetkom v dnešnej dobe existuje doklad, slečna,“ povedala a na tvári sa jej uvelebil víťazoslávny úsmev. 
„Nie som adoptovaná,“ sykla som podráždene. 
„Je mi ľúto. Bez dokladu to nepôjde. Ďalší prosím.“ Vyšla som z budovy a nervózne si prehrabla vlasy. Asi som bola naivná, keď som si myslela, že to pôjde tak jednoducho. Zavial studený vietor a mňa striaslo. 
„Tak tu ťa máme,“ spoza chrbta sa ozval známy hlas. Nikdy by som nebola povedala, že práve tento hlas mi naženie takú hrôzu a znechutenie z nás oboch naraz.



Táák, je tu nová časť, hádam sa bude páčiť minimálne tak ako tie predošlé. Užite si ju, zanechajte reakcie i komentáre:) 

utorok 16. apríla 2013

The Family Secret 12

Zobrala som pár z nich. Účty. Nič iné, len nejaké hlúpe účty od... leteniek, školy, malých prevodov. Na prvý pohľad nezaujímavé, no mne sa nechcelo veriť, že by ma tá skrinka priťahovala ako magnet, ak by som v nej mala nájsť celoročné Jakove účtovníctvo. A tak som sa v tom začala šťúrať. Prvá obálka je z jedenásteho decembra z pred desiatich rokov na letenku do Álp a pod ňou je účet za spätnú na prvého januára nasledujúceho roka. Spomenula som si, že jedny vianoce a nový rok sme trávili v Alpách. Amanda bola vtedy úplná krpaňa a koniec koncov, aj ja. Prešla som na ďalšiu. Siedmeho júla, letenka do Egypta. Toho roku sme boli v Egypte, aj destinácia sedela, dátum si skutočne nepamätám. Prebrodila som sa pár ďalšími obálkami, vo všetkých boli účty za letenky do krajín, v ktorých som v tom období bola. Potom nasledovali každomesačné prevody na mamin účet. A úplne na konci bol rodný list. S mojím menom, čiže asi môj rodný list. Meno mami bolo pochopiteľné, no meno otca mi vyrazilo dych. Jake Stone. Jake, Jake, Jake! Ako môže byť on môj otec. A kto je potom môj doterajší otec? Vie on vôbec, že nie som jeho dcéra? Preto sa nehlási? Lebo vie, že môj biologický otec by sa mal o mňa postarať? Ten otec, ktorý nechal moju mamu v podstate spáchať samovraždu! Toto všetko bolo na mňa príliš veľa, slzy si našli cestičky z mojich očí. Ani som si neuvedomila, že tam sedím tak dlho, až kým nebuchli vchodové dvere. 
„Vieš, koľko otázok si svojim výstupom spôsobila?“ kričal Jake odo dverí, no neznel nahnevane, skôr vystrašene. Neodpovedala som. 
„Nel, si tu?“ Zase nič. Nemala som momentálne silu odpovedať mu a vedľaší efek je, že mi príde epické, keď ma tu takto nájde, uprostred tony papierov a uplakanú. Ako z nejakého filmu, ale ja som nezistila, že môj muž ma podvádza, to by bolo fajn. Ja som zistila, že moji rodičia alebo skôr „rodičia“ ma celý život klamali. 
„Nel, čo tu rob...“ stíchol, keď ma uvidel. Mala som pravdu, bolo to efektné. 
„Ahoj, oci,“ vykoktala som zo seba. 
„Nely, ja ti to vysvetlím,“ povedal Jake. 
„Asi už nie je čo vysvetľovať. Prečo ste mi to nepovedali? Podviedla mama otca s tebou? Aj Amanda je tvoja dcéra, alebo len ja som čierna ovca rodiny?“ kládla som otázky, na ktoré som už vlastne aspoň tušila odpovede. Teda, aspoň som si to myslela. 
„Necháš ma vysvetliť ti to?“ spýtal sa teraz pre zmenu on a moje mlčanie bral ako súhlas. 
„Ja a Paul sme...“ 
„Ste čo?“ 
„Milenci,“ vypadlo z neho a mne zčernelo pred očami. Zmysly sa mi však rýchlo vrátili, pretože toto zistenie celý problém len zkomplikovalo. 
„Ako si si už určite domyslela, som gej. A Paul tiež. Sme spolu už od strednej a pred sedemnástimi rokmi sme sa rozhodli, že už sme dosť dlho spolu na to, aby sme boli rodina. Chceli sme deti, no v našom prípade to bolo nemožné, potrebovali sme matku, ktorá nám ho vynosí. Vtedy sa objavila Diana a po nejakom čase nám sľúbila, že ona to pre nás urobí. V tom čase potrebovala peniaze, takže jej taká ponuka padla vhod. S Paulom sme sa dohodli, že prvé bude zo mňa a druhé z neho. Takže ty si moja a Amanda jeho, ale v podstate sme chceli, aby ste boli obe naše. No po čase sme dospeli k názoru, že dieťa vychovávané dvomi mužmi bude pre spoločnosť asi príliš veľké sústo, ktoré neprijme. A medzi týmto všetkým sa stihla Diana do mňa zaľúbiť, no ja som po tom všetkom, čo pre nás urobila, nemal silu a ani vôľu ju odmietnuť. Preto sme po dlhých úvahách dospeli k tomu, že bude pre všetkých lepšie, ak deti budú vyrastať v normálnej rodine a Paul s pravidelným príjmom vyzeral ako lepší variant. Rozhodli sme sa vás chrániť, lebo sme sa báli, ako zareagujete.“ 
„Ale ona ti napísala ten list. Ty si vedel, čo sa chystá urobiť a ani si sa nepokúsil jej v tom zabrániť! Ako si mohol? AKO?!“ kričala som pomedzi slzy. 
„Mýliš sa! Myslíš si, že by som nechal ženu, ktorá pre nás toľko urobila a ktorú som ľúbil ako sa len dalo, no nie tým spôsobom, ako to ona potrebovala, len tak umrieť?! List s mojím menom našli v jej kabáte v márnici. A bol tam aj jeden pre Paula. Bolo to niečo ako jej posledná vôla a my sa snažíme spraviť všetko, čo bude v našich silách, aby sme jej vyhoveli. No mne sa to zjavne nepodarilo. Chcela, aby si bola šťastná, aby si žila vo svete bez...“ Nevedela som ho doplniť a ani on zjavne nenachádzal správne slovo. Môj svet sa zrútil ako domček z karát, tentokrát úplne. Všetko v čom som žila, čomu som verila, bola lož. Ani som sa ho nemusela pýtať, či to, že som ho vtedy prerušila uprostred sexu s babou, je ďalšie klamstvo. Bolo to samozrejmé. 
„Ľúbiš otc.. Paula?“ bolo jediné, na čo som sa zmohla. 
„Viac, ako kohokoľvek na svete,“ povedal po dlhej dobre niečo, čo aspoň okrajovo dávalo zmysel. 
„Tak potom by vám vnímanie spoločnosti nemalo zabrániť byť spolu,“ vravela som, pretože som nechcela brániť láske ľudí, ktorých ľúbim, nech už je akákoľvek. 
„Robíme to pre vás. Ver mi, je to takto lepšie.“ 
„Nie, nie je, každý by mal byť s tým, koho miluje,“ povedala som. 
„A preto sme my dvaja spolu. Konečne môžem byť so svojím dievčatkom a nemusím jej každým slovom klamať,“ pritúlil si ma k sebe a dal mi pusu na čelo. 



Pfúú a je to tu. Tá osudová časť a som neuveriteľne zvedavá na vaše názory. Ale na druhej strane mám aj neskutočné obavy z toho, ako to prijmete. No to je jedno, píšem svoj príbeh a píšem ho tak, aby sa páčil mne, takže vaše názory vám neberiem, no za príbehom si stojím. Ja by som jednoducho nikdy nemohla napísať niečo tak otrasne otrepané, ako väčšina (česť výnimkám) báb s blogmi. Ak som vás sklamala, prepáčte, no chcem vedieť váš názor, nech už je pozitívny, či negatívny. Takže čítajte, zanechávajte reakcie a k tejto časti poprosím hlavne komentáre. :)

sobota 13. apríla 2013

The Family Secret 11

Jake zaparkoval pred budovou telocvične. Ako obarená som schmatla svoje veci a zamierila rovno do šatne, ani som sa neunúvala počkať ho. Hneď ako som vstúpila do vnútra, spustila sa na mňa lavína s úprimnými sústrasťami, objímaním a bozkávaním na líca. Bolo to milé, ale bolo to to posledné, čo som teraz potrebovala alebo uvítala a vďaka zavádzajúcim myšlienkam, ktoré mi behali po mysli, som to nevedela ani patrične odceniť. Bolo mi však ľúto ich odbiť, pretože ich strach o mňa a starostlivosť bola skutočne úprimná a bola som vďačná, že títo ľudia ma majú aj napriek všetkému stále radi a tak som im vyhovela a objímala sa s nimi asi desať minút. Keď som sa konečne dostala z ich nekonečného uväznenia, zamierila som sa prezliecť. Akurát som si vyzliekala tričko, vtrhla dnu Cindy, ktorá sa na našej objímacej akcii nepodieľala. 
„Čo si robila vtedy u Zayna?“ vybafla na mňa naštvane. 
„Nemôžem za ním chodiť?“ spýtala som sa a pokúšala som sa zachovať ľahostnajný tón. „Samozrejme, že môžeš, ale je zaujímavé, že najprv oňho ani nezavadíš a keď sa dozvieš o nás dvoch zrazu si na ňom nalepená!“ Cindy predvádzala dokonalý žiarlivostný výstup. 
„Tebe o čo ide? My so Zaynom sme len kamaráti, nič viac! A teraz mám určite iné problémy, ako riešiť tvoju žiarlivosť,“ odbila som ju. 
„Aj by som ti uverila, keby si vtedy od neho tak nezutekala. Nepočula som síce o čom ste sa bavili, ale myslím, že keby áno, tak by som tento výstup mala aspoň podložený!“ zvyšovala hlas. 
„No tak, kočky, nehádajte sa,“ otvorili sa dvere a v nich stála Mel, moja jediná záchrana pred touto trápnou hádkou. Po rozcvičke a desiatich minútach na švihadle sme išli sparovať a keďže mne nevyšla dvojica, išla som s Jakom. Náramne mi to padlo, lebo zmlátiť ho do nepríčetna mi teraz príde vhod. Chvíľku sme sa len tak oťukávali a potom sme začali normálne boxovať. Jake si zrejme najprv myslel, že som len dala kvalitné nasadenie, keď som tak dlho nebola, no keď som mu uštedrila pravý capák, ktorý nestihol vykryť, spýtal sa ma: „Čo sa deje?“ 
„Čo sa deje? Hmm, nechceš mi radšej ty povedať, čo sa deje?!“ spýtala som sa zadychčane. Predsa len, moja kondička trošku oslabla. 
„O čom to hovoríš?“ povedal a zjavne sa mu nedarilo znieť isto. Asi si skutočne nebol istý o čom hovorím a nechcel mi dať príležitosť zistiť niečo viac, ako už viem. 
„Asi som našla niečo, čo som nemala,“ chcela som ho zavádzať a dúfala som, že v panike vypotí niečo, čo mi aspoň trošku napovie. 
„No tak to by ma teda skutočne zaujímalo, čo si našla,“ povedal a ja som vedela, že je rozrušený, lebo z posledných úderov nebol ani jeden čistý. 
„Takže po dome schovávaš viac vecí, ktoré by som nemala nájsť?!“ vyletelo zo mňa. Kusla som si do jazyka, no už bolo neskoro. 
„Čo ty, kurva, robíš v jeho dome?!“ zapojil sa Zayn dosť podráždene do rozhovoru. Zrazu prestali všetci boxovať. 
„No ták, žiadne ulievačky, pokračujeme alebo sa môžete zbaliť a ísť domov!“ ukončila to Olivia v správny čas. 
„No to sa ti podarilo,“ zašepkal Jake a ďalej sme sa už venovali len boxu. Po tréningu som sa rýchlo osprchovala a išla k Jakovi. Pešo, lebo on ešte musel odtrénovať dve hodiny. Mne to vyhovovalo, pretože autobus ma vyhodil pár metrov od jeho domu a ja som mala dve hodiny čistého času na získanie ďaľších kúskov do mojej skladačky. V Jakovom byte bolo toľko bordelu, že nájsť niečo zmysluplné by mi zabralo hodiny. No obálka bola v zásuvke sama a tak budem hľadať na takých miestach, kde by som to najmenej čakala. Začala som jeho spálňou. Bolo tam len pár skriniek, šuflíkov a poličiek, takže by som to mala mať do pol hodiny zoskenované. Nočný stolík mi prišiel ako klišé, tak som začala skriňou na oblečenie. Bolo to zvláštne, pripadala som si trochu ako úchyl, ale zvedavosť premohla ten trápny pocit. Boli tam tričká, džínsy, tielka, slipy, ponožky, jednoducho to, čo má každý normálny chlap v skrini. Nič prekvapujúce, nič nezvyčajné. Trochu ma to zarmútilo. Neviem, čo som čakala, ale toto to rozhodne nebolo. Zavrela som skriňu a presunula sa k poličkám, no stále som to nemohla dostať z hlavy. Ťahalo ma to k tej skrini. A tak som ju zase otvorila a začala pozorne prehľadávať. Snažila som sa dávať veci na tie isté miesta, no myslím, že Jake by nespozoroval ani keby som mu sem priniesla nový gauč, takže je to jedno. Prezerala som pozorne poličku po poličke, no nič zvláštne som nenašla, až na... v tretej poličke, kde boli tričká naukladané do úhľadných komínov, bolo menej miesta ako na ostatných. Pri ostatných boli veci od okraja police vzdialené aj desať centimetrov, no tu sa takmer nezmestili. Jemne som vybrala veci a zaklopala na zadnú stenu. Bola dutá a hore mala asi sedem milimetrovú medzeru, takže nebolá pôvodná. Niekto ju tam vsadil. Jemne som chytila zadnú stenu za jej hornú časť a opatrne ju vyklopila. Ešteže tam bola tá medzera. Nevedela som, čo konkrétne tam na mňa bude čakať, ale úhľadné kôpky nejakých papierov sa mojim odhadom vyhýbali na kilometre.



                                   

Wuej, je tu ďalšia časť a priznám sa, že keby som mala tie myšlienkové pochody, ktoré som mala pri jej písaní, tak ju štylizačne teraz napíšem omnoho lepšie. Lenže teraz by to už nebolo ono a možno by mi niečo uniklo. To určite nechcem. Tákže, čítajte, zanechávajte reakcie a komentujte:) 



streda 3. apríla 2013

The Family Secret 10


Drahý Jake,
už nevládzem. Ubíja ma to, tie tajnosti. Keď už som konečne mala pocit, že sa v mojom živote dáva všetko dokopy, prišlo niečo, čo ma zrazilo na kolená. Ty vieš, že s rakovinou bojujem už dlho, no teraz cítim, že už nemôžem, že už neexistuje nič, čím by som ju mohla poraziť. Liečba nezaberá a ty to vieš. Ľúbim Amandu a Nelu z celého srdca, preto som im nič nepovedala. Ani o tebe a ani o svojej chorobe. Chráň Nelu pred pravdou, ktorá by jej mohla ublížiť. Zranila by ju, možno jej zničila život a akékoľvek ilúzie o šťastných koncoch a rodine. Chcem, aby bola šťastná a aby sa v jej živote nič nezmenilo ani po mojej smrti. Potrebujem mať istotu, že je o ňu postarané a žiadam ťa, aby si tak urobil ty. Viem, že Paul si bezo mňa nebude môcť život v meste dovoliť a preto je pravdepodobné, že sa bude chcieť sťahovať niekam na vidiek. Amandu mu zobrať nemôžem, koniec koncov, je to jeho dcéra, no chcem, aby Nela ostala s tebou. Postaraj sa o ňu. Dnes to všetko ukončím. Predpokladám, že alkohol spojený s chemoterapiou a ďalšími liekmi, ktoré užívam, by to mali zvládnuť. Milujem ťa, no už nevládzem. Prehrala som svoj boj, no vaše životy pokračujú ďalej. Zariaď, aby Nela bola šťastná. To je to jediné o čo ťa žiadam a viem, že to nebude jednoduché, ale aspoň sa o to pokús. S láskou, Tvoja Diana.

On to vedel! Vedel, že sa moja mama chystá zabiť a nič s tým neurobil! Nepokúsil sa ju zastaviť, zabrániť jej v tom, ani povedať to mne, aby som to skúsila aspoň ja. Lenže on neurobil absolútne nič! Len normálne trénoval a nahodil pózu akože sa nič nedeje. Tá nehoda nebola Zaynova chyba. Moja mama to chcela celé skončiť a tá nehoda to len celé zavŕšila. No v nemocnici by mi predsa povedali, že mala rakovinu. Teda samozrejme, ak... Ak by niekto nezaručil, aby som sa to nedozvedela. A o ako tajomstve to mama hovorila? Čo také strašné sa nesmiem dozvedieť, lebo by mi to zničilo život? A ako to dopekla myslela, keď vravela, že Amandu ockovi zobrať nemôže, lebo je jeho dcéra. Ja snáď nie som? Alebo nie som dosť dôležitá na to, aby som s nimi išla? Toľko otázok, na ktoré nie sú odpovede... No ja som vedela len jedno. Jake je niekto úplne iný, ako som si doposiaľ myslela. Už mu nemôžem veriť. Už viac nie. 
„Kedy môžeme vyraziť?“ Jake sa objavil vo dverách kúpeľne a usmieval sa na mňa. Rýchlo som list schovala za chrbát, nohou potichu zavrela šuflík a nahodila najfalošnejší úsmev, za ktorý by som si zaslúžila Oscara. 
„Kľudne aj hneď, už som zbalená, len by si mi mohol dať leukoplast, trošku sa mi zlomil necht.“ Ešteže sme vyrazili skôr, lebo Jake pol hodinu hľadal leukoplast. 
„Plánuješ zisťovať, kde teraz býva Paul a Amanda?“ spýtal sa ma naoko nenútene, keď sme už nalodení v aute smerovali na tréning. 
„Nie, ešte tu musím doriešiť pár vecí, ktoré sú podstatnejšie,“ odsekla som trošku viac podráždene, ako som mala v pláne. 
„A mimo toho, myslím, že otec by mal prejaviť nejaký záujem a hľadať ma,“ hlas mi posmutnel. Mrzelo ma to. Aj keď som chcela, aby ma nechali tu, kde mám priateľov, domov, všetko, čo k životu potrebujem, no v hĺbke duše som si želala, aby ma hľadali. Aby ma prosili, nech idem s nimi, nech sa vrátim. No teraz som nemala náladu na smútok. Musela som zistiť, čo sa to tu deje. Čo má Jake spoločné s mojou mamou a aké hrozné tajomstvo predo mnou majú? Ako dlho a ako dôverne sa poznali, ak mu mama bola schopná zveriť do opatery svoju dcéru? A prečo len mňa, prečo Amandu nechala ísť s otcom? A vedel otec o jej chorobe a tajil to pred nami, alebo tiež nič netušil, aby ho to netrápilo? Neviem. Nemám ani poňatia, ale viem, že jediným kľúčom k odpovediam je Jake. On je jediný, kto ma môže doviesť k pravde. Najviac mi však vŕtal v hlave záver maminho listu. Milujem ťa, no už nevládzem. Je viac ako samozrejmé, že neboli len priatelia, či známy. No ja chcem vedieť, čo presne medzi nimi bolo a prečo zavádzala otca. Nemyslím si, že by to bolo len preto, že nám chce zachovať v hlave myšlienku, že rodiny by spolu mali vydržať naveky. Ja už ničomu nerozumiem. Ale budem.




Wuej, prvá okrúhla časť je na svete a hoci je trošku kratšia, je vééľmi dôležitá. Nemohla som vám predsa v jednej časti prezradiť všetko, no nie? Užite si ju a som veľmi zvedavá na vaše názory, takže šup, šup, dole sú reakcie a komentíky. Mimo iného, túto časť by som chcela venovať jednej výnimočnej osobe, ktorá je v mojom živote jedna z najdôležitejších. To ona bola tá, ktorá horlivo čítala moje príbehy a chcela, aby som ich zverejnila. Podporila ma, keď som sa bála, aj keď sa mi nedarilo. Patrí ti to najväčšie ďakujem, aké dokážem napísať. Ona vie, že je to ona:) No a keď už sme pri venovaniach, Deniska, táto časť je aj pre teba. Takisto čítaš môj príbeh od začiatku a neprestala si, ani keď som sa presťahovala sem a za to ti ďakujem:) A samozrejme, aj všetkým vám ostatným, ktorí to čítate:)