pondelok 26. augusta 2013

Behind The Enclosure 13

Prebudenie bolo prudké, no náhlym presunom som boj so žalúdkom definitívne prehrala. Nepotrebovala som žiadne veľké zrkadlá, ani iné predmety, kde by sa dal zachytiť môj zjav, aby som vedela, že nevyzerám oveľa lepšie ako malá Zara schúlená pri svojej posteli v mojej nočnej more. Alebo spomienke, ide o uhoľ pohľadu. Nohy, rovnako malátne ako v sne, ma ledva niesli k blízkym toaletám. Rozčapila som dvere prvej, na ktorú som zaostrila a celý môj obed som razom mala pred očami. Niekto si pred smrťou prehráva svoj život, či mrhanie času, ako by som to možno nazvala ja, lenže ja som nikdy nebola ako ostatní. Ja som si prehrávala svoj jedálny lístok z celého dňa. Nie, že by som sa chystala umrieť, ale signály môjho tela boli bolestivé, no nejasné. Kŕče, nepravidelne zasahujúce celé moje telo, ma nútili podopierať sa záchodovou misou. Keď už hrozba, že by sa napospas môjmu pažeráku vydala ešte nejaká napoly roztrávená potravina, nadobro zmizla, zmorene som sa vyvalila vedľa záchodu a pritiahla dvere bližšie. No dočasné problémy so zažívaním neboli strojcom mojich najväčších obáv. Vízia ním bola. Doteraz som vždy len videla. Videla som obeť, vraha, miesto činu i konečný bezodný, no prázdny, pohľad mŕtveho. Videla som kvety, rastúce neďaleko, či koruny stromov, kymácajúce sa pod náporom vetra. No nedokázala som to cítiť. Ani kvety, ani vietor, ani keby moju tvár delilo len pár milimetrov od zvieracieho exkrementu. Bola som len schránka. Zrak bol jediným zmyslom, všetky ostatné faktory som si musela domyslieť podľa toho, čo som bola schopná vidieť. Telo bez duše, hlava bez mozgu – bez myšlienok. No táto bola iná. Cítila som všetko. Chlad skorých ranných hodín, zápach prepáleného oleja z blízkeho fastfoodu, dokonca aj tomu značkovému parfumu sa podarilo potrápiť moje čuchové bunky. Priveľmi korenistý na môj vkus. No nedokázala som len používať zmysly, vedela som omnoho viac. Bola som schopná premýšľať. Vyplodila som úvahu o nudnosti a formálnosti blúzok, dokonca som podotkla, že odbočiť do takej odľahlej uličky bola chyba. Nikdy predtým som nič z toho necítila, no teraz sa mi nos skrivil po kontakte s trpkým pachom krvi v kombinácií s umelým materiálom blúzkotopu. A ešte nikdy v živote moja vízia tak úzko nenadväzovala s nočnou morou. Takmer som cítila to jemné puto medzi mnou a mojou mladšou verziou z minulosti, medzi mnou a mojou matkou, otcom, tým okamihom. Čakala som, že puto zmizne hneď, ako sa prebudím, no namiesto toho ostalo a úzko moju osobu spälo s kučeravou brunetkou z vízie. Obrazy sa jemne prelínali, miestami spili dohromady, no napokon som ostala len ja, kučeravá, a úzka ulica v neznámom meste. A moje puto. Puto, ktoré ešte tak úplne nevymizlo. To, že som nemala možnosť spozorovať mesto, v akom sa obeť nachádzala, bolo taktiež nezvyčajné, no videla som ulicu. Bordové kachličky na toaletách v štúdiu ma mrazili na zadku i holých nohách, no mojou mysľou vŕtali iné kalibre. Bola to vízia, či len desivý sen? A mal by o tom vedieť Harold?

 
„Slečna Shapirová, tam nesmiete ísť!“ Gorila napasovaná v na mieru šitom Dolce obleku mi svojim mohutným telom zahatala cestu k východu.
„Skúste mi v tom zabrániť a rozbijem vám tým hlavu!“ zvrieskla som naňho a ukázala na kovový doplnok na mojej ľavici.
„Slečna Shapirová, ak niečo potrebujete...“
„Potrebujem čerstvý vzduch. Tak pokiaľ nie ste ochotný priniesť mi ho sem v plynových nádržiach, ustúpte,“ môj tón už bol pokojnejší, no veľmi odmeraný.

„Nesmiem vás pustiť von.“ Zúfalý. On bol zúfalý.
„Kto vám to prikázal?“ Ja som bola vytrvalá.
„Pán Styles,“ vypadlo z neho napokon.
„Tak odkážte pánovi Stylesovi, že ak ma chce udržať v budove, nech mi dá šatňu s balkónom. Ďakujem.“ Venovala som mu niečo veľmi sarkastické, čo človek so značnou dávkou fantázie môže považovať za úsmev, a prekĺzla sa medzerou medzi týmto obrom a stenou s nepeknou maľovkou. Kým obor stihol zaregistrovať môj rafinovaný únik, zaprela som sa do ťažkých čiernych dverí.
Bolo to iné, ako som čakala.
Čakala som, že pocítim úľavu. Slobodu. Že ten tlak, čo zmáhal moju hruď aspoň na chvíľku povolí a nechá moje pľúca nasať čerstvý pach týchto ulíc. Ale nenechal. Možno preto, že toto ani zďaleka nebola sloboda. Bola som vonku. Vial pomerne teplý vánok patriaci letným mestským večerom, po oblohe putoval chuchvalec vyzrážanej vody, ktorý som v pochmúrnom detstve rada prirovnávala ku šľahačke a na tehlovom múre vedľa mňa sedel vták.  
Z okna neďalekého domu sa tiahla vôňa pečeného kurčaťa a mrkvového pyré, ktoré vzorná mama varí na obed svojim deťom. Deti pravdepodobne šantia vonku a naháňajú motýle, či chumáčiky z topoľov, alebo sedia na sociálnych sieťach, túžiac zistiť, či ich prvá láska nepridala novú fotografiu alebo status. Možno plánujú deň so svojimi priateľmi, možno spia. A snívajú. Záleží od veku, vychovania, rodičov. Hlavne od tých.
Počula som trúbenie áut, cvakanie fotoaparátov, dupanie nadšených fanúšikov, ale len z diaľky. Tu nikto nebol. Len ja a vták. A len jeden z nás bol momentálne skutočne slobodný, no ja som to nebola.
„Si si vedomá toho, že ťa chce teraz niekoľko tisíc dievčat ukameňovať bez toho, aby tušili o tvojej existencii?“ jeho zamatový hlas pohladil môj chrbát, no neprinútil ma otočil sa mu tvárou.
„Nie je to moja chyba. Ty si odišiel,“ odmerane som sa obhájila, môj zrak stále blúdil po mestskej panoráme predo mnou.
„Chcela si ujsť.“ Bolo to pevné vyhlásenie a očividne bol presvedčený, že má pravdu. Nemala som odpoveď, tak som si len odkašľala a zdvihla ľavú ruku nad hlavu. Lúč jemného slnka sa odrazil od kovového náramku a na chvíľku ma oslepil.
„Nechcela?“ Tentoraz žiadne vyhlásenie, iba pochybovačná otázka.
„Ja nie som hlúpa, Harry,“ povedala som a spustila ruku späť k telu. Cítila som, ako sa strhol pri pomenovaní jeho osoby, no nenapomenul ma.
„Ja viem. Si len priveľmi... živá na tento svet. Na náš svet,“ vedela som, že hľadal vhodné slová, no myslím, že tie, ktoré zvolil, to neboli.
„Živá?! Harry, moja mama je mŕtva. Dorezala a dopila sa k smrti a za to všetko môžem ja. O zvyšku rodiny nič neviem.  Nenávidím svoju sestru a nenávidím svojho otca zato, že ma svojím správaním prinútil nenávidieť ho. Od malička vidím len to, ako ľudia umierajú. Či už tí, ktorých milujem alebo tí, ktorých nepoznám. Moja choroba vycicala život a radosť zo všetkého, na čom mi kedy záležalo a premenila to na zúfalstvo a nikdy neutíchajúce slzy. Neustále vidím, ako sa z niekoho vytráca život a dennodenne si uvedomujem, že zo mňa sa vytratil už dávno. Harry, možno vyzerám živo, ale vnútri som mŕtva už roky.“ Pri posledných slovách mi zlyhal hlas a medzeru v mojom monológu vyplnili slzy. Stále som sa mu nedokázala pozrieť do očí, teraz už vonkoncom nie.
„Tak som to nemyslel...“
„Nikto to tak nemyslí. Nikto ma nedokáže pochopiť,“ vyriekla som frázu, ktorú si odo mňa vypočulo mnoho psychológov.
„Nikto iný, ale my áno. My sme totiž to úplne rovnakí.“ Jeho teplá dlaň stisla moje plece a jemným pohybom ma prinútil postaviť sa mu čelom.
„V čom? Tvoja schopnosť nedesí všetkých naokolo.“ Palcom mi zotrel slzy, zastierajúce môj pohľad a prehovoril.
„Vo všetkom. Teraz to nevidíš, ale časom zistíš, že ma potrebuješ.“ Bol si tým taký istý, akoby práve konštatoval, že ho svrbí noha.
„Nie, nepotrebujem. A ani nikdy nebudem. Jediný, koho aktuálne potrebujem je Zayn s hrsťou sušienok a kolou,“ odsekla som a striasla jeho ruku z tváre. V Haroldových očiach sa mihla temnota, smerujúca do môjho podbruška. Kŕč. Veľmi silný, prameniaci z neurčita, prúdiaci do neznáma. Ale veľmi bolestivý a veľmi zle načasovaný. Stratila som pevnú pôdu pod nohami aj modré nebo nado mnou. Kolená sklamali a moje telo sa zrútilo do Haroldovho prichystaného náručia. Ani som sa naňho nemusela pozrieť, vedela som, ako sa tvári.
„Keby som tu nebol, spadla by si a možno zlomila ruku. Tak si nabudúce dobre rozmysli, či ma ponížiš pod nejaké sladké keksy,“ povedal tak, ako sa tváril. Víťazoslávne. Podoprel ma, kým som sa nepozviechala, a odišiel naspäť tam, kde ho milujú.

 
Nech sa páči, nová časť. Užite si ju a prosím, zanechajte komentáre. Dosť ma mrzí, že niekedy ma viete potešiť aj jedenástimi a inokedy je problém naškrabať päť. Takže ak tu chcete mať novú časť, nech je tu aspoň tých päť.
PS: Dali sme to! 20 tisíc zhliadnutí. Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Love ya xoxo

nedeľa 18. augusta 2013

Behind The Enclosure 12


Zmeska lacných parfumov, jačiacich pubertiačok, túžiacich sa dotknúť Haroldových kučier a nacpať tomu pásikavému nejakú mrkvu do úst, a vydýchaný vzduch, spôsobujúci mdloby, sa jedným slovom nazýva autogramiáda. Nikdy som na žiadnej nebola a v momentálnom premáhaní samej seba a svojho žalúdka, aby v sebe udržal celý môj obed, som sa rozhodla, že už ani nikdy na žiadnu nepôjdem. V súkromnej šatni som si prehrabla vlasy hrebeňom a snažila sa použiť mejkap dostatočne tmavý na to, aby prekryl moje avokádoidné sfarbenie. Harold sa mi snažil nanútiť veľmi nevkusne oblečenú tridsiatničku s trvalým mejkapom, no z toho zjavu sa môj žalúdok otočil o tristo šesťdesiat stupňov a rázne som akékoľvek jej pokusy o vylepšenie môjho zovňajšku zavrhla. Natiahla som na seba obyčajné rifľové šortky s vybíjaním na jednej polovici a jednoduché biele tričko, na nohy obula tenisky, ktoré mi boli o pol čísla väčšie, lebo tento svet neschopným personálom očividne prekypuje, ale rozhodla som sa to ignorovať, a dlhé vlasy razom stratili svoj objem pod náporom gumičky.
„Poď už, Zara, musíme í... Si v poriadku?“ Haroldov starostlivý hlas ma prebral k životu a ja som len súhlasne zakývala hlavou.
„Nevyzeráš dobre,“ podotkol a dotkol sa mojej dlane.
„Ďakujem, skutočne som si dala záležať,“ do svojich slov som vložila najväčšiu dávku sarkazmu, akú som momentálne bola schopná vydať a vražedne naňho zazrela.
„Tak som to nemyslel. No nič, Zara, potrebujem s tebou hovoriť,“ jeho hlas zvážnel. Pri chabom pokuse o zaostrenie na jeho črty tváre sa mi zakrútila hlava a jediné, čo ma udržalo na nohách, boli Haroldove paže.
„Si si istý, že je teraz vhodný čas?“ spýtala som sa, zatiaľ čo som sa pokúšala nájsť stratenú rovnováhu. V takýchto situáciách je aj Google bezbranný.
„Inokedy sa mi vyhýbaš...“
„To nie je pravda...“
„Harry, musíme ísť!“ do môjho zorného poľa pribudla ďalšia rozmazaná postava. Podľa toho, ako mu zlyhal hlas pri poslednom slove, som to odhadovala na Zayna.
„Zara, si okej?“ ustarane sa spýtal. Vtedy som si už bola istá, že ide o neho.
„Hej,“ odsekla som, predrala sa pomedzi nich až na chodbu a zamierila ku predajnému automatu. Zalovila som vo vreckách nohavíc, vytasila pár drobákov a vhodila ich do automatu. O pár sekúnd neskôr mi na oplátku vypľul neperlivú minerálku, ktorú som na pár dúškov vypila.
„Už musíme ísť,“ oznámil mi, akoby ma práve táto informácia mala spasiť, Harold a stratil sa z môjho zorného poľa. S prázdnou fľaškou som sa odtackala naspäť do bezpečia mojej šatne a zabuchla dvere, podľa zvukov usudzujúc, že niekomu pred nosom.
„Môžem vojsť?“ jemnučký spevavý hlas s náznakmi rovnakej paniky, akú som momentálne zažívala ja, mohol patriť jedine útlej blondíne v kvietkovaných šatách.
„Prepáč, Daisy, ale momentálne potrebujem byť sama,“ pokúsila som sa udržať si zdravý tón hlasu, no cítila som, že boj s mojím žalúdkom prehrávam.
„Samozrejme, budem u seba, ak by si niečo potrebovala,“ odvetila a vzápätí som začula pomalé kroky smerom preč od mojich dverí. Zložila som sa na koženú sedačku a zavrela oči. Neviem, či to, do čoho som upadla, bola vízia alebo hlboký spánok, no stručne by som to nazvala asi mojou jedinou záchranou pred hodením tyčky.


(Prosím, k tejto časti si pustite toto - http://www.youtube.com/watch?v=JRWox-i6aAk)


Vdychovala som vzduch presiaknutý spáleným mäsom a studené parkety mi pravdepodobne zabezpečia jasnú letenku do sveta ľudí so zápalom močových ciest. Pár centimetrov odo mňa si hovel huňatý biely koberec, no slabé telo som nedokázala primäť k nejakému pohybu. Vlasy ulepené od sĺz mi pretínali výhľad na rozhádzanú izbu, no netrúfala som si ich odhrnúť z tváre. Lena mala pyžamovú párty u kamarátky, a tak som tento teror musela znášať sama.
„...otvor tie dvere! Okamžite! Ty skurvená suka, čo si o sebe myslíš?! Robíš hanbu celej našej rodine!“ otcov hlas sa niesol cez dve poschodia a doľahol až k ušiam jeho dcéry, neschopne schúlenej na ľadovej dlážke svojej izby.
„Ja? To ty robíš hanbu celej Amerike, že si splodil také choré decko!“ tento roztrasený a očividne pripitý hlas patril mame. Je jedno, koľko stien nás delilo, aj napriek tomu som mala pred očami jej prázdny výraz tváre a pery skrútené do prihlúpleho úsmevu aj napriek tomu, že v očiach sa jej leskli slzy. Takýto pohľad sa mi naskytol raz, no nikdy naň nezabudnem.
„To decko sa volá Zara a je aj tvoje!“ Nie. On nebránil mňa. Bránil seba, svoje mužné pudy a spermie. Kolená som si pritiahla bližšie k brade a tým sa moja telesná schránka poskladala na minimálny priestor. Prázdny žalúdok sa dožadoval mojej pozornosti – táto hádka trvala už niekoľko hodín. No tak, Zara, urob to! povzbudzovala som sa v duchu. Napokon sa moje končatiny prinútili k pohybu. Pozviechala som sa z tvrdej podlahy a slabé nohy ma niesli ku dverám. Čím bližšie som bola, tým bolo audio scény, odohrávajúcej sa dole, zreteľnejšie. Potichu som otvorila dvere na mojej izbe, no otcove vlohy na olejovanie nezlyhali a oni na moje šťastie nezaškrípali. Hlavu som prestrčila vytvorenou štrbinou v snahe vyhľadať epicentrum hádky. Pravdepodobnosť bola vysoká a zistenie ma ničím neprekvapilo – mama bola v kúpeľni, otec za jej dverami.
„Kiežby som ťa nikdy nespoznala!“ jej podráždený škrekot preťal celý dom a zanechal jednu obrovskú ryhu. Škaredú otvorenú ranu v mojej mysli, či skôr v mojom srdci. Po lícach sa mi skotúľali ďalšie slané guľôčky vody, no razom som ich zotrela chrbtom ruky. Bosými nohami som sa dotýkala drevených parkiet na schodoch. Boli teplé – podlahové kúrenie je dobrá vec. Neviem, či domový architekt rátal s podobnými situáciami, no našťastie vybudoval kuchyňu v dostatočnej vzdialenosti od sociálnych zariadení. Prebehla som úzkou chodbou, vedúcou dozadu na terasu, až do priestrannej jedálne a cez ňu do kuchyne. Biele lesklé kachličky už také priaznivé, čo sa týka teploty, neboli, no za vidinou jedla som to bola ochotná pretrpieť. Koniec koncov, chladné dlaždice boli prechádzka ružovou záhradou oproti tomu, čo sa odohrávalo o pár metrov ďalej. Pricupkala som ku chladničke a veľmi opatrne do nej nazrela. Surové kuracie prsia, rozbalené. Jedna ich polovica ležala v panvici na sporáku a páchla spáleninou. Nevyzeralo to práve požívateľne. Vodný melón, s tým by bolo veľa papračiek a mokré lepkavé ruky, ktoré treba umyť. Nevhodné. Vajíčka, surové nevhodné na konzumáciu. A brokolica. Ešte horšie, ako surové vajcia. Nič viac. Len plnotučné mlieko, ktoré ma asi z biedy nevytrhne. Na linke bol chlebník, moja posledná šanca. S malou nádejou, no veľkými očakávaniami som siahla po jeho rukoväti a odklopila uzáver. Jeden rožok.
„Kiežby som ja nikdy nespoznal teba! Si ešte horšia ako Zara, pretože ona s tým aspoň bojuje!“ Otec kričí na mamu.
„Ako?! Tým, že uteká od každej pomoci, ktorú jej ponúkame?!“ Mama kričí na otca. Otec mlčí, nemá jej čo na to povedať. Mama má pravdu. Ja plačem.
Schmatla som rožok a nehľadiac na to, či moje kroky vydajú nejaký zvuk, alebo o mojej prítomnosti ani jeden z nich nebude vedieť, som sa rútila do izby. Zabuchla som za sebou dvere a po nich skĺzla na podlahu. Odtrhla som si z bieleho oschnutého pečiva a kúsok si vložila do úst. Prvé jedlo môjho dňa sprevádzané nepretržitým plačom. Začínam veriť, že ten dar je vlastne prekliatím. Začínam nenávidieť sama seba. A to je začiatok konca.



Jej snedá pokožka a hnedé kučery jasne kontrastujú s krikľavo žltým topom, ktorý má na sebe. Vlastne sa skôr ponáša na blúzku, no tie sú priveľmi formálne a evokujú mi nudu. Takže to je top. Podľa neho, čiernych obtiahnutých nohavíc a balerín rovnakej farby, si dovoľujem odhadovať, že smeruje do práce. Je veľmi teplo a kapučínové líca chytajú červeň. V ruke drží čiernu lakovanú kabelku s logom veľmi drahej značky a všetkých naokolo opantáva parfum podobnej cenovej hodnoty. Všetko sa to odohráva v centre mesta. Vysoké budovy, malé pouličné obchodíky, na prvý pohľad luxusné reštaurácie, kopy áut a málo stromov. Je však veľmi skoro, čo naznačuje nielen slnko, ktoré ešte poriadne nevyšlo, ale aj počet ľudí v uliciach. Odbočí do úzkej ulice. Chyba, pomyslím si, no vyjde skôr, ako myšlienku dokončím. Pred vchodom do uličky je názov ulice. Na stotinu sekundy ma to premiestni k nej, môžem zachytiť čas aj dátum na jej luxusných hodinkách, no potom opäť hľadím na jej chrbát. Nie na dlho. Padnú dva výstrely. Oba zasiahnu terč. Oba zasiahnu ju. Top farby kanárika vsakuje červenú tekutinu, ktorá nám obvykle koluje v žilách, no teraz strieka všade navôkol. Bruneta malátne klesá k zemi, ja miznem. 


Woalá, nová časť je tu. Dúfam, že sa vám bude páčiť, vaše reakcie mi zanechajte v komentároch a blá, blá, blá, veď to píšem pod každú časť. 
KONEČNE SME DOSIAHLI 20.000 ZHLIADNUTÍ BLOGU!!!
Brutálne strašne veľmi nevysloviteľne vám ďakujem:)) 
PS: Čo sa tej hudby týka, neviem, či sa vám k tomu bude hodiť, no mne sa hodí veľmi, keďže som túto časť pri tej piesni písala. Navyše Lana je jedna z mojich obľúbených interpretiek a jej hrubší hlas v kombinácií s ťahavou, možno až trošku strašidelnou, melódiou piesne vytvárajú presne takú ponurú a deprimujúcu atmosféru, akú tá scéna podľa mňa mať mala.

utorok 13. augusta 2013

Behind The Enclosure 11

Viete, čo je vrchol vášho života? Keď vás uprostred noci zobudí trpký zápach spálenej posteľnej bielizne a neznesiteľná horúčava, sálajúca z neidentifikovateľného predmetu vedľa vás. S nekresťanským revom som vybehla na hotelovú chodbu, desať minút mixlovala s hasiacim prístrojom, kým sa konečne rozhodol poddať môjmu zásahu, a potom zase s revom bežala naspäť. Kým som však stihla tú horiacu vec, ktorá nakoniec nebola vecou, ale mojou spolubývajúcou, uhasiť, Daisy ležala uprostred blčiacej postele a zmetala zo seba žeravé zvyšky periny. V panike som k sa k nej rútila, striekajúc hasiacu penu všade naokolo.
„Zara, zlatíčko, prečo som celá od toho sajrajtu?“ spýtala sa rozospato, no aj tak to znelo milo a pokojne.
„H-horela si...“ vykoktala som sa, stále na ňu zírajúc.
„Ja viem,“ povedala, akoby práve zistila, že na raňajky sa podávajú párky s rožkami. „Oh, jasné, ďakujem,“ dodala ešte, akoby sa práve rozpamätala a hlavou kývla na hasiaci prístroj v mojej ruke. 
„Často v spánku začneš... horieť?!“ vydesene som sa opýtala.
„Áno. To je moja schopnosť,“ vysvetľovala, zatiaľ čo zbierala kusy periny, plachty a vankúša. Posteľ nedotknutá, asi boli na ňu pripravení. Super. V kratučkom ružovom tielku a kraťasoch rovnakej farby odcupkala ku košu, vyhodila to, čo ostalo z jej posteľnej bielizne a potom sa stratila niekde na chodbe. Ako to, že to pyžamo nezhorelo?!
O chvíľku bola späť aj s novou perinou, zabuchla za sebou dvere a uložila sa zas na spánok.
„Ty si ako ten Johny s Fantastickej štvorky?“ neodpustila som si.
„Nie, ja nelietam. Ale tiež mám ohňovzdorné oblečenie,“ podotkla a otočila sa mi chrbtom.
„Dobrú noc, Zara,“ dodala ešte a potom sa už izbou ozývalo len tiché pochrapkávanie.  
„Dobrú noc, Johny s Fantastickej štvorky, čo mi tu vzbĺkol uprostred noci,“ zamrmlala som si sama pre seba a zlepila očné viečka. Prosím, už nehor, Daisy!

„Tak, aká bola noc?“ vľúdne sa spýtal Harold a milo sa na mňa usmial. Všetci sme sedeli pri oválnom stole z mahagónového dreva a tlačili do seba drahé raňajky. Ja som sa uspokojila s obyčajnými miešanými vajíčkami a hriankou, no ostatní takí skromní neboli. Porcelánové taniere si nabrali kopcom a teraz sa mi naskytol pohľad na šesť nadžgávajúcich sa prasiat. Prepáč, Daisy, ale je to tak.
„Nuš, teplá,“ povedala som a Daisy sa zvončekovo rozosmiala. Ako malá, nóó... nebola som zase až taká malá, som pozerala Vílu Cililing. Spomínam si na scénu, keď tam ostala s malým dievčatkom a nemohla ísť domov, lebo vonku pršalo a jej by sa zamočili krídla. Dievčatko jej nerozumelo nič z toho, čo sa jej snažila povedať, namiesto toho sa z jej úst ozýval len zvonivý smiech. Presne taký smiech mala Daisy. Aj ja som sa pousmiala.
„Dnes máme autogramiádu, koncert je až zajtra. Potom rannú show a zase cestujeme,“ vysvetľoval Louis plány na nasledujúce dni. To, ako Daisy visela na každom jeho slove, by neprehliadol ani slepý, no to, ako úspešne ju on ignoroval taktiež nie.
„Máme sa tam vláčiť s vami?“ spýtala som sa otrávene. Nikdy som na žiadnej autogramiáde nebola, no krik nejakých pobláznených pubertiačok, snažiacich sa dotknúť Haroldových vlasov, či iných častí tela, ma priveľmi nelákal.   
„Áno,“ odsekol Liam. Asi zlá noc a to neusudzujem len z dvojmetrových kruhov pod očami. Prikývla som, akože rozumiem a ďalej sa rýpala vo vajíčkach.

„Páči sa ti tu?“ Zaynov hlas ma zastavil pred vstupom do izby.
„Hm, áno,“ povedala som.
„Nemám žiadne chipsy ani diétnu kolu, ale nechceš aj tak zaskočiť?“ spýtal sa s nádejou v hlase. Fľochol na svoje dvere, potom zase na mňa a keď videl môj výraz tváre, smutne sklopil zrak.
„Čo sa deje?“ Hodil na mňa psie oči.
„Nič sa nedeje. Kydnem na seba nejaký mejkap a prídem,“ upokojila som ho a nahodila chabý úsmev.
„Nie, Zara, niečo sa deje,“ zahlásil a potom zmizol v izbe. Žiadny mejkap sa nekonal a on to dobre vedel. Áno, uhádol, niečo sa deje. A deje sa to už odvtedy, čo sa v ten prvý deň napchal ku mne do izby. Zbehlo sa to príliš rýchlo. Záleží mi na ňom, no to, čo sa stalo s Haroldom, nezmením. Nikdy... 

 
Je tu nová časť, dúfam, že sa vám bude páčiť. Jedna z vás písala, že by chcela vidieť aj Zaru, a hoci je na banery, dávam sem túto jej fotku. Zanechajte mi reakcie, komentáriky, veľmi ma vždy potešia:) Som strašne rada, že sa blížime k neuveriteľným 20.000 zhliadnutiam blogu. A taktiež vám ďakujem za všetky ohlasy, posúva ma to ďalej, motivuje k písaniu:) 

piatok 9. augusta 2013

Behind The Enclosure 10

„Tak, toto je tvoj apartmán,“ povedal Zayn a hodil moju obrovskú cestovnú tašku k manželskej posteli s baldachýnom. S otvorenými ústami som stála ako obarená pred prahom do izby a nedokázala som sa pohnúť. Takú prekrásnu izbu nemajú ani princezné v detských rozprávkach. Už len tá posteľ bola väčšia, ako celá moja predchádzajúca izba a všetok nábytok, koberec, závesy, či iné doplnky, boli do bodky zladené so všetkým ostatným. Vytváralo to taký majestátny celok, že ak DaVinci maľoval henten úsmev tri roky, toto by na plátno nepreniesol ani za celý život. Vtom som si všimla dokorán otvorené dvojité dvere, smerujúce do ďalšej spálne.
„Tam budeš spať ty?“ spýtala som sa a hlavou kývla smerom k druhej posteli.
„Nie. Ja budem s Niallom oproti. Ty budeš s Daisy, Louisovou zverenkyňou,“ objasnil a zavrel za nami dvere.
„A ostatné zverenkyne?“ vyzvedala som.
„Vybrali si polišov,“ odsekol a tým uzavrel túto tému.
Daisy bola taká zvláštna osôbka. Ak si odmyslím to, že vedela sálať oheň, bola asi najmilším človekom, akého som kedy mala možnosť spoznať. Povahou aj výzorom presne zapadala do tejto princeznovskej komnaty. Omamný úsmev, ktorý odhaľoval dva rady žiarivo bielych zubov, sa držal na jej tvári dvadsaťštyri hodín denne a opantával všetkých ľudí naokolo. Pricupkala do nášho spoločného apartmánu, blonďaté kučierky jej padali na uzučké plecia a zvonivým hláskom povedala: „Ahoj, som Daisy a neznášam zeler.“ Tak po prvé, kto sa predstaví tým, že nemá rád zeler a po druhé, kto na svete ho rád má?! Do spoločného šatníka začala vybaľovať šaty, väčšinou v pastelových farbách, ktoré nenávidím.
„Ty si...?“ spýtala sa, keď som sa ja očividne k slovu nemala.
„Ó, jasné. Ja som Zara,“ vymáčkla som sa napokon. Zavesila na vešiak nebovomodré šaty s bielymi kvietkami a otočila sa mi tvárou.
„Teší ma, Zara,“ povedala, venovala mi milý úsmev, za ktorým sa však skrývala určitá zvedavosť. Potom pokračovala v robení úhľadných kôpok, ktoré boli nad môj ľudský pochop, pričom si spievala nejaký hlúpy song.

„You can't go to bed
Without a cup of tea
And maybe that's the reason
That you talk in your sleep
And all those conversations
Are the secrets that I keep
Though it makes no sense to me...“

„Je to krásna pieseň, však?“ spýtala sa, keď dospievala.
„Nóó, hm, áno,“ pritakala som, lebo som mala pocit, že jej na tom až prehnane záleží.
„Ty ju nepoznáš,“ skonštatovala. Súhlasne som prikývla, zahryzla do spodnej pery a hrabala v pamäti, kde som už ten romantický text počula. Nič.
„Je to ich pesnička. Napísal ju Louis a toto je časť, ktorú spieva on,“ vysvetlila mi, nežne pohladila biele tričko, ktoré práve vložila do skrine a obrátila sa ku mne. Sršala z nej pýcha, no úsmev na jej perách bol veľmi smutný a v očiach sa jej okrem sĺz lesklo aj niečo iné.   
 „Čo sa deje?“ spýtala som sa ustarane. Tú dievčinu som nepoznala ani hodinu a už mi rvalo srdce, že tu predo mnou stojí taká zlomená.
„Ľúbim ho.“ V tom momente sa zosypala na mäkučký hnedý koberec, pritiahla kolená k brade a nechala tým mokrým slaným znakom smútku voľný priestor. Pribehla som k nej, zavrela za nami dvere šatníku a posadila sa hneď vedľa. Jednou rukou som ju objala, druhou palcom utierala obrovské slzy z krásnej tváre. Už tu viac nesedeli Daisy a Zara – výnimočné študentky nejakej školy zvanej Enclosure. Sedela tu osemročná Zara vo vyťahanom šedom tričku až po kolená a jednoduchých bavlnených nohavičkách. Tuho objímala svoju malú sestričku, Lenku, ktorá nehybne sedela na zemi a počúvala zvuky, ozývajúce sa zdola. Mama sa vo svojom zúfalom amoku zabuchla v kúpeľni a pravdepodobne s fľašou vodky v ruke skuvíňala od bolesti vždy, keď sa ostrá žiletka dotkla jej blednúcej pokožky. Otec bezmocne trieskal na jej dvere a hučal, že ak okamžite neotvorí, tak tie dvere vykopne a následne ju rozdrapí.
„Prečo sa to muselo stať práve nám?“ spýtala sa chladne, oči zapichnuté do podlahy. 
„Neviem,“ odpovedala som rovnako bez duše, ako ona. Netušila som, či narážala na moju chorobu nechorobu alebo mamine následné zbláznenie sa, či otcove výbuchy a vyhrážky na mamine konto, no moja odpoveď bola všeobecná.





Toto je Daisy. A to nad tým nová časť, ktorú si užite. Podľa mňa je jednou z tých schopných. Som zvedavá na vaše komentáre a reakcie, takže mi ich URČITE zanechajte. Ďakujem vám za všetko:)  



sobota 3. augusta 2013

Behind The Enclosure 9

Prudko som sa posadila na posteli, po čele mi stekali kropaje potu a spotené vlasy som mala prilepené na tvári. Podobných snov som už zažila mnoho, no aj tak ma dokázali vydesiť. Je príšerné, keď vidíte najhoršie okamihy vášho života zas a znova. Jeho telo vedľa mňa sa zahmýrilo  a vzápätí na mňa hľadel pár zvedavých očí.
„Vízia?“ spýtal sa rozospato a rukou si pretrel tvár. Najprv som na neho vyjavene čumela, lebo jeho telo v mojej posteli by som určite nečakala, najmä nie v noci, no potom som sa rozpamätala.
„Nie. Nočná mora,“ odsekla som, stále vyvedená z miery. Pozviechal sa do sedu, jemné strnisko na jeho brade v nočnom šere vyzeralo ešte príťažlivejšie, ako cez deň. Kučeravé vlasy mu padali do čela, no očividne mu to bolo jedno. Priblížil sa ku mne čo najbližšie a privinul si moje trasúce sa telo na svoju nahú hruď. Bol veľmi horúci a dýchal strhane, rovnako ako ja.
„Ako často ich mávaš?“ spýtal sa veľmi vážne, hlas sa mu zlomil.
„Ja neviem, asi raz za dva týždne, možno častejšie,“ habkala som, pretože mi táto otázka prišla momentálne zbytočná. „Prečo?“
„T-to nie je podstatné,“ odsekol až príliš rýchlo na to, aby som mu uverila, no uprostred noci, po takom odpornom sne sa mi to určite nechcelo rozoberať. Pomaly sme si ľahli, veľmi opatrne, aby sa ani jeden z nás nevzdialil od toho druhého. Jeho nádychy sa stali pravidelné, až napokon mali normálny rytmus a ja som sa naň mohla sústrediť. Poslednýkrát som zaklipkala neodmaľovanými mihalnicami a potom som konečne zabudla na svoje telo. Tentoraz ostala moja mama pokojne spať dva metre pod zemou a ťažkým náhrobným kameňom, ďaleko odtiaľto.  

Balenie. Najnudnejšia vec na svete, zároveň však nekonečne vzrušujúca, no i deprimujúca. Tieto pocity vo mne evokuje táto činnosť, kedy jednotlivé kusy svojho šatníka kladiete do polorozpadnutého kufra a vybavujete si, kedy ste to naposledy mali. Pri pohľade na červený top si vybavíte toho blonďáka, ktorý sa na vás usmial na dovolenke, pretože nevedel, že ste „prekliata“. Vyťahané džínsy so zelenou machuľou na kolene, ktorá ani za svet nechce podľahnúť praciemu prášku a aviváži, vám pripomenú dažďovú sobotu, kedy vás jeden neposedný pes stiahol do blatistej trávy. Žabky s britskou vlajkou majú odtrhnutú gumu, pretože chorvátske kamenisté pláže sú nemilosrdné. Sú to momenty, ktoré si pamätáte navždy, utkvejú vám v mysli a nedokážete, alebo možno len nechcete, na ne zabudnúť. Väčšinu oblečenia v detstve som mala z dovoleniek, na ktoré ma brával otec. Nikto tam nevedel, kto som, nikto nevedel o mojom potencionálnom šialenstve. Boli to najlepšie chvíle môjho života, plné smiechu a radosti – pocitov, ktoré som pred tým považovala za luxus mne nedostupný. Sedeli sme na pláži na premočenom hotelovom uteráku, prílivové vlnky sa dožadovali našej pozornosti, ocko mi prehrabával husté vlasy a rozprával rozprávky o tom, ako všetko bude dobré. Ako budem zdravá ja aj mamička, ako Lena vyhrá všetky možné školské súťaže a ako budeme šťastní. A ja som vždy túto krásnu chvíľu zaklincovala svojou tradičnou frázou: „Ocko, ale ja nie som chorá.“
Tentoraz to však bolo len hádzanie šiat do tašky. Nič viac. Žiadne z tohto množstva tričiek, šortiek, šiat, či iných handier, som nepoznala. Držala som ich v ruke prvýkrát a dokonca aj taška, ktorú mi Zayn priniesol, mi bola absolútne cudzia. Kládla som jednu vec za druhou a čím plnší kufor bol, tým viac som si uvedomovala, čo všetko sa tu okolo mňa deje. Moja matka je mŕtva, otec pravdepodobne tiež a Lena je ten posledný človek na svete, ktorého by som kedy chcela vidieť. Perfektná Lena. Miláčik všetkých učiteľov, populárna u spolužiakov aj napriek príbuzenstvu so mnou, jednoducho „tá normálna“ z našej rodiny. Vždy najmodernejšie šaty, prekrásny mejkap, či dokonalý účes. Obklopená stredoškolskou elitou si vykračovala na tristocentimetrových opätkoch s Gucci kabelkou od frajera. Mala byť mojou oporou, keď sa ku mne všetci otočili chrbtom, no namiesto toho sa stala mojou najväčšou sokyňou. Bola horšia ako tie vianočné reklamy v lete, aj ako veľké kôstky, pretože to bola ona. Sestrička, ktorú som cez noc opatrovala, keď naši išli do divadla a ešte bolo všetko ako tak v poriadku. Sestrička, ktorá sa vždy povracala z červených jabĺk, no zo zelených nikdy. No ona ma aj po všetkom, čo sme spolu prežili, dokázala odvrhnúť a ponižovať dennodennými urážkami. Neviem, kde je. Neviem, či ju v ten deň, ako odišla zo školy posledný raz, pred školou nezrazilo auto. Neviem, či vôbec žije. Ale je mi to jedno. Za to, čo mi urobila, by si zaslúžila a skapať... 

Nie, nezabudla som na vás ani na blog. Som tu. Aj s novou časťou. Oddýchnutá z dovolenky, potešená komentármi. Naozaj ďakujem:) Toľko by ich mohlo byť ku každej časti a ja by som skákala meter dvadsať - možno aj vyššie. Dúfam, že časť sa páčila. 
Btw, k obom príbehom pribudli nové banery, tak by ste mohli do komentu pripísať aj to, či sa páčia. :)