pondelok 16. decembra 2013

Behind The Enclosure 22

Ležala som na posteli, schúlená na Zaynovej hrudi, zabratá do svojich myšlienok. Počúvala som, ako ticho odfukuje a nasávala plnými dúškami to príjemné ticho. Žiadny šepot. Žiadne prosby. Zayn je v bezpečí. A ja mám svoj vytúžený pokoj. Keby som mohla, išla by som si dať dole šálku orieškového kapučína, nejaký dorbý cheesecake, alebo len tak pozorovať tmavú oblohu s žiarivými bodkami. Hľadať súhvezdia, či len vlastné vymyslené tvary, vdychovať pri tom vôňu skorej rannej rosy a počúvať cvrčky, ako v tráve stroja svoj súkromný bál s orchestrom, pre človeka na míle vzdialený, okom neviditeľný. Ale ja nemôžem, lebo pri posúvaní Zaynovej ruky z môjho brucha, či môjho ladného vysúvania sa z postele, by sa mohol môj spoločník, môj oblečený spoločník, podotýkam, zobudiť. Zamrvila som sa v snahe nájsť pohodlnú polohu na tomto obmedzenom priestore, no bolo to márne. Stále ma niečo škrelo. Ako v princeznej na hrášku. Ten hrášok bol pod desiatkami matracov, no i napriek tomu to princeznej nedalo celú noc spať. A presne tak, ako ona cítila ukrytú zelenú bobuľku, ja som cítila ten nepríjemný vtieravý pocit niekde pod povrchom tohto podozrivého kľudu. Ten kľud tu bol, pramenil zo Zaynovho tichého pochrapkávania, či jemných dotykov na mojom predlaktí, kým zaspal. No bolo to ako ticho pred búrkou. Tmavé mračná sa zbiehali nad nič netušiacim nočným mestom a len čo sa naskytne príležitosť, spustí sa hustý lejak. Búrka pohltí celé mesto, cez mračná neprenikne ani jediný lúč zlatistého slnka a šepot nebude možné prehlušiť. Aj cez hlučné hromy a zmätený krik obyvateľov ho bude zreteľne počuť. A neviem, prečo mi táto myšlienka kradla spánok z očí, no mala som pocit, že môj jediný štít pred šepotom je Zayn. Jeho blízkosť. Jeho dotyky. Jeho bozky.
Keď bol len pár milimetrov odo mňa, šepot utíchol. V strede vety, bez dokončenia svojich mučivých slov, jednoducho zmizol. Ako jaskyňa. Čím bližšie k východu som kráčala, tým ozvena z vnútra strácala na hlasitosti. Zayn bol moje svetlo na konci, a šepot hrôzostrašná ozvena, pokúšajúca sa ma stiahnuť do svojej večnej temnoty. A zabiť svetlo. Človek však nedokáže žiť bez svetla. No svetlo nikdy nebude svetlom bez temnoty.

Ráno som sa zobudila na pohyby podo mnou. Pomaly som od seba odliepala viečka, keď strojca môjho prebudenia zaznamenal, že som hore.
„Prepáč, nechcel som,“ Zaynov hlas bol veľmi rozospatý a keď som zaostrila, všimla som si jemné strnisko na jeho tvári.
„To je v poriadku, aj tak som hladná,“ povedala som a venovala mu letmý úsmev.
„Snívalo sa ti niečo zlé?“ uistil sa, keď mieril k dverám kúpeľne. Havranie vlasy mu stáli na všetky strany a on sa ich márne pokúšal skrotiť prehrabnutím rukou.
„Som spotená, jačím a vyzerám, akoby som práve videla ducha?!“ spýtala som sa mierne ironicky, no v kombinácií s mojím ranným chraplákom to znelo vražedne.
„Nie?“ tázavo skúsil.
„Bingo. Práve si si odpovedal.“ Vystrčila som bosé nohy z postele a vyhupla sa do stoja.
„Môžem obsadiť kúpeľňu ako prvý?“ opýtal sa Zayn. Áno, zlatko, lebo vo svojom vlastnom apartmáne nemáš vlastnú, kde by si nebrzdil dve ženy, ktoré potrebujú mejkap omnoho viac, ako on žiletku a penu na holenie.
„Nie. Vyzerám ako keby ma požul hroch a prešiel nákladiak plný kráv. Potrebujem kúpeľňu súrnejšie,“ odbila som ho a ukazovák namierila na dvere.
„Vyhadzuješ ma?“ spýtal sa naoko urazene, no pery mu pomaly ovládol úsmev.
„Ber to ako chceš, ale naša kúpeľňa je ráno čisto ženská záležitosť. Takže čau,“ rozlúčila som sa a zabuchla dvere kúpeľne zvnútra. Ešte som počula, ako sa potichu zasmial a potom buchli dvere.

Raňajky boli zvláštne. Tiché. Ponuré. Dokonca ani veselá Daisy nebola veselá. Ani usmiata. A čo bolo najhoršie, Styles nebol prítomný. Jeho stolička pri veľkom drevenom stole bola prázdna a môj pohľad neustále uprený na ňu. Akoby som ho tam mohla teleportovať. Akoby som ho tam chcela teleportovať.
„Soľ?“ opýtal sa ma monotónne Louis a štuchol do mňa lakťom. Teraz? Nie, teraz sú moje vajíčka dosť slané.
„Nie, ďakujem,“ odpovedala som nahlas slušnejšie ako v myšlienkach a opäť hypnotizovala prázdne miesto za stolom. Kde je ten idiot? Prečo tu nesedí, netyranizuje ma ignoráciou a nedžgá sa nejakým mastným grcom ako väčšina mužskej populácie modrej planéty?! A prečo ma vôbec trápi, že neraňajkuje? Nech si žerie pre mňa za mňa aj paplón, keď mu chutí. Zabrdla som vidličkou do praženice predo mnou a napchala si ňou plné ústa. Potom zase. A znova. Pchala som sa ako drevorubač akurátne osolenými miešanými vajíčkami a bolo mi úplne jedno, že na mňa všetci periférne hľadeli ako na blázna. Alebo pažravca. Zayn sa ku mne jemne naklonil – cez pol stola, nenápadný ako pingpongový stôl uprostred basketbalového ihriska.
„Si okej?“ šepol a kúsok chleba, ktorý nestihol kvôli starosti a mňa, požuť, sa mi ocitol na uchu. Trhane som ho striasla dole a hodila naňho pohľad plný otrávenia.
„Až na to, že mám tvoje raňajky na uchu? Hej,“ odsekla som a ďalej ládovala časť jedla, ktorú tvorili paradajky.
„Určite? Teda na to, že sa do tvojho pomerne malého tela zmestí toho hodne, som si už zvykol, ale toto je extrém...“
„POMERNE malého tela?!“ urazene som zacitovala. „To som akože tlstá?“
„N-nie, tak som to nemyslel,“ koktal tázavo.
„To je celý problém, Malik. Ty nemyslíš! Ani vtedy, keď ma bozkávaš, ani vtedy, keď mi chceš ráno obsadiť kúpeľňu a už vôbec nie vtedy, keď mi hovoríš, že som tučná!“ môj tón bol veľmi rázny, no i napriek tomu sa to dalo ešte nazvať šepotom.
„Nechcem sa do toho montovať, ale on skutočne nepovedal, že si tučná,“ zamiešal sa do rozhovoru malý blonďatý pažravec, požierajúci klobásu väčšiu, ako je on sám. Myslím, že som niekde začula, že korene má v Írsku. A tam ho presne teraz dokopnem, ak nebude držať papuľu a venovať sa klobáse. Alebo veľkému tučnému párku, či čo to bolo. Napočítala som v duchu do desať, aby počiatočné nervy ustúpili a ignorujúc Íra som sa opäť venovala Malikovi.
„A určite si zo všetkého najmenej myslel vtedy, keď si vrazil prvý raz do mojej izby s chipsami! To bol zásadný omyl!“ už som nešepkala. A normálnym rečnením by to tiež nazval len večný optimista.
„Prečo by to, do riti, mal byť omyl?!“ Zaynov tón – naratý a nechápavý. Kombinácia asi ako tatarka s jahodovým donatom. Lenže ani ja sama neviem, prečo by to mal byť omyl. Avšak pre toho, kto teraz ovládal moje ústa, to bolo očividné a prosté. Ja som ten niekto nebola.
„Pretože ja to ľutujem každú minútu, čo sme tu!“ zakričal. Ten niekto. Mojím hlasom. Z mojich úst. NIE! Ja to neľutujem. Neľutujem ani jedinú nanosekundu, čo sme spolu strávili. Nikdy som ju neľutovala. A pokiaľ ho nezabijem, tak ani nikdy nebudem.
„Ty...“
„Áno! Mali ma radšej priradiť k Haroldovi. Nikdy som sa nenudila viac, ako keď si ma nútil pozerať tie dementné filmy!“ zjapal po Zaynovi, akoby bol len kus handry, s ktorou môže vytrieť podlahu a potom sa na ňu pokojne ešte aj vymočiť. A ja som tam len tak stála a počúvala slová, ktoré som síce vravela, no nikdy mi nepatrili. Milovala som naše seansy. Milovala som čipsy a kolu. Milovala som filmy, ktoré vybral možno ešte o trošku viac ako tie, ktoré som vybrala sama. Milovala som Zayna, lebo mi ukázal, koľko bežných hlúpostí sa dá milovať. A potajme som dúfala, že ten Zayn, ktorý so mnou strávil najveselší čas môjho života, ničomu z týchto drístov neuverí. Že neuverí, že by som niečo také bola schopná povedať ja.
„Ktorý konkrétne?“ spýtal sa Zayn pevne. Žiadny náznak ľútosti.
„Čo? No... všetky,“ zaváhal. Niekto zaváhal.
„Aj Never Back Down?“ spýtal sa s istotou, ktorú netuším kde lovil. Samozrejme, že nie. Never Back Down milujem a on to vie. On to vie. Ale niekto nie...
„Tá blbosť o veľkom sne nejakého bývalého futbalistu, že sa naučí dobre boxovať?! Väčšiu kravinu som v živote nevidela!“ opovrhovačne povedal. Ale radšej mal mlčať.

„Ten vybrala Zara, kretén. Mám ťa,“ povedal a posmešne sa zaškeril. Pritiahol si ma k sebe i napriek tomu, že moje nohy odmietali akúkoľvek spoluprácu a silno ma objal. Vtedy som pocítila, že všetko je na svojom mieste. Môj hlas patrí opäť len mne. V mojej mysli nemám cudziu spoločnosť a čongále poslúchajú. Objímam Zayna a on ma bozkáva na čelo. Niekto tu nie je. No na ako dlho?


Ja viem. Som hrozná, necitlivá, sebecká a všetky tie ostatné zlé veci, lebo dávam časti raz za rok. Nebudem sa vyhovárať, lebo škola nie je ten dôvod, prečo nepridávam. Pravdou je, že som začala písať niečo iné. Niečo väčšie, ako ffku, ktorú zverejním na blogu. Ak všetko pôjde podľa plánu... No nič, nechcem zakríknuť. Ale vy si tú časť užite:)

streda 27. novembra 2013

Behind The Enclosure 21


Potichu som vnikla do tmavej izby, Daisino skrčené telo sa v pravidelných intervaloch nadvihovalo pod nehorľavou prikrývkou. Sem tam si zachrápala, odpľula, no potom sa znovu celá miestnosť vnorila do ticha. Bolo mi zle. Priam príšerne. Teplo zmizlo, a hoci sa kŕč neobjavil, myslela som, že chlieb s džemom čoskoro skončí v záchode. Točila sa mi hlava, počula som zvláštne piskľavé zvuky a môj žalúdok by bol v lepšom stave, ak by som sa plavila na rozbúrenom mori v člne Jacka Sparrowa, keď prišiel o Čiernu perlu a ostal mu len ten kompas, ktorý nevie nájsť sever. Alebo možno nechce. Prečo mám pocit, že vždy, keď niečo nie je podľa Stylesových predstáv, cítim sa ako pred smrťou, či možno aj po nej?! Zhodila som zo seba zbytočné oblečenie, a tak, len v lacnej podprsenke so žmolkami a pohodlných bavlnených nohavičkách som sa zložila do postele. Chlieb aj so všetkými žalúdočnými kyselinami sa premiesili a chvíľu sa nedokázali rozhodnúť, či sa im aktuálna pozícia páči, alebo chcú opäť vidieť svet. Potom sa rozhodli a oproti tomu šprintu, čo som predviedla na toaletu, aby sa Usian Bolt mohol schovať. 
Zase som raz skončila vyvalená pri záchode bez schopnosti pohybu. Nebola som sťatá. Nevypila som mlieko po záruke, ani nezjedla celý pohár zaváraných uhoriek. Bolo mi zle, lebo mi bolo zle.
Výčitky svedomia.
Opäť tu bol. Využil chvíľku bezmocnosti, aby sa so mnou mohol zhovárať. Ten príšerný šepot mi škrípal ušné bubienky, no ozval sa len raz. Mal pravdu? Skutočne ma tak veľmi mrzí, že som ublížila svojmu „známemu“?! Nie. Nemá pravdu. Nemrzí ma to. Som na to hrdá. Som hrdá na to nezmanipulovateľné ja, ktoré konečne dostalo možnosť prejaviť sa. No zvratky na spodku záchoda a príšerný kyslastý zápach moju pýchu trochu zhadzovali...  

Svetlo fotoapártu umiestnenom na trojnožke ma oslepilo, no i tak som sa snažila udržať na perách prirodzený úsmev. Mala som na sebe zelené šaty po kolená, vlasy natočené do jemných vĺn. Na lavičke vedľa, čakajúc, kedy fotograf vyhlási ich meno, sedeli moji rovesníci. Piataci.
„No ták, maličká, usmej sa trochu,“ povzbudzoval ma muž v strednom veku v károvanej košeli a vyšúchaných hnedých nohaviciach. Poobzerala som sa po miestnosti, hľadajúc učiteľku s priateľským úsmevom, ako kýva hlavou na znak súhlasu. Nebola tam. Zvraštila som tvár do zvláštnej grimasy, čo vykúzlilo na perách mojich spolužiakov pobavené úšľabky.
„Ešte dnes?!“ napochodovala do miestnosti žena, asi dvadsiatnička, v obtiahnutých červených šatoch a husté tmavé vlasy mala zopnuté do ulízaného chvostu. Pristavila sa pri plátne a nervózne dupala ostrým opätkom o linoleum. Fotograf mi ešte raz naznačil, že sa mám usmiať a potom foťák pre mňa blysol naposledy. Postavila som sa z vysokej barovej stoličky a váhovo kráčala k lavičke.
„Stocková!“ nepríjemne vyhúkla žena v húsenicových šatách a dievča s dlhým zapletaným copom a mašľou na šatách zamierilo k stoličke. Pobrala som sa k voľnému miestu, ktoré po nej ostalo a posadila sa.
„Hej, Shapirová, to miesto nie je pre teba,“ odseklo dievča vedľa mňa a venovalo mi jeden nenávistný pohľad. Potom tých pohľadov bolo zrazu viac.
„Tá lavička je pre všetkých,“ povedala som a odvrátila pohľad, aby nevideli prichádzajúce slzy.
„Pre všetkých ľudí. To ty nie si! Vypadni z lavičky pre ľudí! A ty, fotograf, pozri sa poriadne na tie fotky, či ju tam vidno!“ Detská princezná. Blondýna s ružovými šatočkami a dvesto pármi malých topánočiek. Začínajúca tyranka.
„Ty trúba, ona nie je upírka!“ skríkol niekto v dave šikanérov.
„Je mi jedno, čo je. Nie je človek! Nech vypadne z našej lavičky!“ zakričala a silno ma posotila. Spadla som a o starý koberec si oškrela lakeť. Plakala som. Veľmi. A fotograf s tou ženskou sa len prizerali. Vždy sa všetci len prizerali. Na tých, ktorí ma šikanovali. A tých bolo veľa.  

Prudko som rozčapila viečka, no nevidela som nič. Ani rolku trojvrstvového toaletného papiera, ani časopis o štrikovaní pohodený na podlahe. Stenu s mramorovými kachličkami, ktorá sa týčila predo mnou, keď som upadla do spánku, som taktiež nevidela. Alebo tam nebola. Nie, nebola tam. Bol tam luster – veľký a nádherný. Moje zreničky sa pomaly začali rozširovať, hnedé oči si privykali na všadeprítomnú tmu. Vtom sa niekto letmo dotkol mojej ruky.
„Harry?“ spýtala som sa automaticky, keďže jeho tvár sa mi vybavila ako posledná.
„Nenávidí, keď mu tak niekto hovorí,“ odpovedal omnoho mäkší, no o to sklamanejší hlas.
„Prečo si tu?“ rozospato som si pretrela oči a pohľad upriamila na Zayna. Sedel v tureckom sede vedľa mojej postele, v lone mal sáčok zjedených lupienkov a v jednej dlani zvieral moju ruku.
„Bál som sa o teba. Chovala si sa... zvláštne,“ priznal, zhodil chipsy vedľa seba a otočil sa celým telom ku mne. Vtedy sa mi všetko vybavilo. Zabi Zayna. Vzpriamene som sa posadila a odkopla perinu na druhý koniec postele.
„Ja viem. Odíď,“ vyhŕkla som a zrazu bol môj tón až príliš vážny. Postavila som najprv seba a keď som nadobudla dostatočnú rovnováhu, tak aj Zayna.
„Čože?!“ Aj cez hustú tmu som videla nechápavý a z časti urazený pohľad.
„Prosím odíď,“ zopakovala som. Bolo to hnusné. Ja som bola hnusná. A zhnusená. Sama zo seba.
„Ja...“
„Nie. Nechcem aby si trávil čas s niekým, kto ťa len zavádza. A so sukou, ktorá sa oblizuje z každým. Musím sa ti hnusiť,“ sarkasticky som recitovala jeho vlastné výroky, kým som ho tisla z izby. Asi by ho zabilo klásť jednu nohu pred tú druhú a pomôcť mi nezabiť ho. Zatlačila som z celej sily. Nechcela som ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, ak by si ku mne tajomný šepot našiel cestu teraz.
„Choval som sa ako debil a nenechal si to vysvetliť. Prepáč mi to...“
„Neospravedlňuj sa. Viem, ako to je. Počula som dosť,“ opäť som ho nenechala dohovoriť, citujúc jeho otrepané odbíjanie ma.
„Zara, nechcem, aby sme sa hádali,“ povedal on. Zayn, nechcem ťa zabiť, pomyslela som si ja. Máš ho tu ako na tácke, zašepkal neznámy. Preľaknuto som zvýskla.
„Nebuď stále taká sarkastická a nechaj ma ospravedlniť sa ti!“ vytočene povedal Zayn. Spustila som ruky z jeho pliec a o krok cúvla. VYPADNI! Nech si ktokoľvek, vypadni z mojej hlavy.
Mne sa tu páči, zlatko. A teraz ma počúvaj.
Nie, nechcem ťa počúvať! Zamykala som hlavou a vyslúžila si jej zatočenie a nechápavý pohľad chlapa, stojaceho predo mnou. 
„Je ti niečo?“ spýtal sa a znelo to veľmi ustarane. Do riti, vyzerám ako blázon! Ale to teraz ani zďaleka nie je môj najväčší problém.
Počúvaj ma!
Šepot pritvrdil.
Viem, že dievča ako ty, nepohne s... tsc... chlapom, ako je on, no skús ho dostať čo najbližšie k nočnému stolíku.
Nebudem ho nikam dostávať. Nech si, kto alebo čo si, vzdaj to! pomyslela som si. 
„Asi si idem ľahnúť,“ povedala som. Ľahnúť do postele. Do postele, ktorá je vedľa nočného stolíka.
„Nie. Nechoď si ľahnúť,“ vypadlo z neho a očividne ho jeho slová prekvapili rovnako, ako mňa zachránili. Alebo teoreticky, keď berieme do úvahy reťazovú reakciu, zachránil seba.
„P-prečo?“
„Mrzí ma, ako som sa choval,“ povedal a priblížil sa ku mne.
Si hluchá? Nočný stolík!
Ustúpila som, no on ma chytil za ruku a opäť dostal do svojej prílišnej blízkosti.
Ustúp, lebo t...
Hlas stíchol. Šepot bol preč, i keď len na malý moment. Na ten malý moment, keď ma Zayn pobozkal.




piatok 1. novembra 2013

Behind The Enclosure 20

Louis Tomlinson si nervózne prehrabol rozfúkané vlasy a nahnevane sa vrútil do šedo bielej miestnosti. Obyvateľ izby sedel v pohodlnom fialovom kresle a strnulo hľadel na titulnú stránku novín.
„Zbláznil si sa? Nie, vlastne to nie je otázka. Harold, ty si sa zbláznil!“ vybehol na kučeravého muža jeho priateľ, no on ani brvou nemihol, len hnedými očami hypnotizoval tlač.
„Vidíš? Vedel som to...“ zlomeným hlasom bez akejkoľvek intonácie hovoril Harold a vtlačil noviny Louisovi do ruky.
„Čo to je?“ nerozumel muž v tričku s modrými pruhmi. Hľadel na nejakého chlapa v čiernej mikine s kapucňou a slnečnými okuliarmi na očiach ako bozkáva dievča s dlhými rovnými hnedými vlasmi. Obrázok celkovo bol veľmi zle zaostrený, no Louis by prisahal, že vedľa bozkávajúceho sa páru bol na zemi rozpľasnutý kornút so zmrzlinou.
„Čítaj text,“ pobádal ho Harold, stále obarene hľadiac pred seba. Louis svoj pohľad zapichol na hrubý čierny text, tiahnuci sa celým horným okrajom titulnej strany. Kto je dievča, vášnivo bozkávajúce Zayna Malika? Do riti, zahrešil v duchu Louis, no navonok nedal nič najavo.
„Vedel som to. Vedel som, že to ten hajzel urobí,“ zopakoval sa Harold, stále uprene hľadiac na stenu pred ním.
„A čo urobil? Máš na ňu nejaké vlastnícke právo?“ opovrhovačne sa opýtal Louis a znechutene si odfrkol. Nedokázal pochopiť, ako môže byť jeho najlepší kamarát tak nekresťansky majetnícky, no zároveň mu tento pohľad zraneného vtáčatka na chodníku dral srdce.
„Ako to môžeš povedať? Takým zhnuseným tónom. Akoby si nevedel...“
„Vieš čo, Harry? Neviem. Ja už nič neviem. Neviem, prečo robíš to, čo robíš, ale nie je to správne. Ona si musí vybrať. A ona si aj vyberie,“ prerušil ho.
„Čo ak si vyberie jeho?“ V Haroldovej otázke bol strach. Strach o seba, či o lásku, ktorá vždy bude na pokraji horizontu so zvrátenosťou?
„Tak sa s tým zmieriš a budeš sa snažiť netrpieť,“ podporujúce slová Haroldovho kamaráta mu však privodili ešte horšie myšlienky.
„Lenže ak budem trpieť, zabijem ju,“ povedal Harold. A mal pravdu. Tak ako vtedy, keď jej povedal, že to miesto jej zmení život. Lenže teraz tu bola aj šanca, že jej ho nezmení. Vezme jej ho.
„A to chceš? Radšej ako by si sa mal pozerať na to, ako je šťastná s iným, by si ju bol schopný zabiť?“ Louis znova nedokázal uveriť. Bol to taký sebec, taký sebestredný hlupák.
„Vieš, že to nedokážem ovládať, tak ma prestaň provokovať!“ odvrkol a konečne vniesol do svojich slov nejaké emócie.
„Ale vieš. Neklam mi do očí, lebo vieš, že ja vždy zistím pravdu. Máš ju v očiach Harry,“ varoval ho Louis. A nevaroval ho po prvý raz. Vedel, že prišli trpké časy hneď, ako po prvýkrát to dievča so zvláštnymi víziami uvidel v Zaynovej spoločnosti. Vedel, že Harold čoskoro zistí, že ona je tá pravá. Že ona je vyvolená. On to vedel už vtedy. Možno práve kvôli tomuto zisteniu sa tak amatérsky preriekol, no možno len chcel zabrániť tomu, aby v Stylesovi videla boha, ktorým nebol. Bol len posadnutý. Posadnutý niečím, čo pramenilo v Zare Shapirovej.  

Louis ma nechal samú, osamelú v tmavých uliciach mesta, s gorilou v Dolce obleku za pätami. Nechcela som ísť domov. Bála som sa tam vrátiť, no ešte viac som sa bála ostať sama. V tichu. Len s hlasmi, ktoré sa dokážu navtierať do môjho podvedomia a prinútiť ma počúvať, čo chcú. Do cesty sa mi priplietla plechovka od koly, odkopla som ju do trávy a pokračovala ďalej. Zafúkal chladný vietor, preplietol pár pramienkov hnedej hrivy na mojej hlave a dovial husiu kožu do tejto pochmúrnej chvíle.
„Slečna Shapirová, mali by sme ísť domov. Je zima,“ mohutný hlas pridelenej ochranky preťal nočný kľud, no bol pravdivý.
„Ja nechcem ísť domov,“ odvrkla som a pomaly kráčala asfaltovým chodníkom ďalej. Cítila som sa trošku ako samopašné dieťa, ktoré prehlasuje, že bez kolových gumených cukríkov, či dvojfarebnej čokolády domov nepôjde. Potom sa hodí o zem, začne ručať a trieskať drobnými pästičkami o chladné biele kachličky, až kým si nevybojuje chcené sladké potešenie. Alebo mama zvrieskne, dá mu jednu výchovnú za ucho, lebo jej dieťa také trápne scény mať nebude, a decko mlčky odíde aj bez kazu na zuby.
„Ste si istá? Táto cesta nikam nevedie,“ počula som, ako sa hlas približoval, až sa mi napokon pliec dotkla ťažká šedá látka.
„Všetky cesty predsa vedú do Ríma, nie?“
„Cesty možno áno, no slepé uličky nie,“ povedala gorila a venovala mi priateľský úsmev. Nebol to Greg, ale myslím, že veľký černosi v oblekoch sa podobajú ako vajce vajcu.
„Máš pravdu. Zo slepej uličky je len jedna cesta von...“ zamrmlala som si popod nos a keby sme boli na detskom tábore a mala by som pod bradou zapnutú baterku s tlmeným oranžovkastým svetlom, znel by ten hlas značne strašidelne.
„To nie je pravda,“ povedal „Greg“. „Môžeš preliezť múry.“
„A keď nie som dobrý lezec?“ spýtala som sa pochybovačne. Prehrabla som si rukou vlasy, pretože nápory vetra začali byť neúprosné a ja by som bola skutočne nadmieru rada, ak by mi na hlave po tejto prechádzke ešte niečo ostalo.

„Tak si zožeň rebrík,“ povedal a pohladil ma po chrbte. Mám si zohnať rebrík? No čo keď žiadny na blízku nie je? Alebo čo ak sa jeho spráchnivené drevené stupienky pod mojou váhou prepadnú? Čo ak spadnem a odriem si kolená. Nemám predsa matku, ktorá by mi krvavé miesta pofúkala a zalepila farebným leukoplastom s tigrom za pár babiek. Nemám otca, ktorý by mi povedal, že sa mám pochlapiť a skúsiť tam vyliezť znova, aj napriek tomu, že prvý pokus zlyhal. Nemám sestru, ktorá by mi ten pekný leukoplast závidela a z trucu si chcela aj ona niečo oškrieť, aby dostala ešte krajší. Ale mám Zayna. A bez ohľadu na to, čo sa medzi nami udialo, nenechal by ma plakať na ulici s krvavými kolenami a oškretými lakťami. Prišiel by, pozviechal ma, pofúkal a zalepil boľačky. Mám si zohnať rebrík? Zoženiem ho. A aj keby to mal byť ten najrozpadnutejší rebrík na svete, s pavučinou v každom záhybe a hrdzavými klincami, vyleziem po ňom až na vrchol. A ten hlúpy tehlový múr obrastený machom a brečtanom v mojej slepej uličke preskočím. 

Keďže môj žalúdok zíval prázdnotou viac, ako mamina peňaženka dva dni pred výplatou v obchode s výpredajom lacných páleniek, zamierila som rovno do jedálne. Šanca, že ešte ostali nejaké rozvarené párky, či oschnutá uhorka, je síce mizivá, no jablkový džús sa u mňa tiež ráta. Potichu som vošla do neprirodzene svetlej miestnosti. Stôl s jedlom bol takmer prázdny, ostal len jeden krajec tmavého chleba a malinový džem s krátkou dobou spotreby v malom plastovom tégliku. A jedno maslo, čakajúce, kým ho lačne zlupnem na pečive. Naložila som si jedlo na biely tanier s modrým logom hotela, lemovaným nezábudkami.  Nezábudky.  Rozprávku o dievčatku, ktoré chcelo urobiť mamičke radosť kvietkom a tak najprv našlo nezábudky. Lenže v oslnivom svetle žltého narcisu, ktorý našla po ceste domov, nezábudky vyzerali nevýrazne, tak ich dievčatko odhodilo a odtrhlo kvet z Ligy proti rakovine. No na ďalšom kroku maličká zočila ďalší kvet farby letného slnka. Tulipán. Tak vzala mamičke ten. No mamička bola smutná, tak pozbierala všetky kvety, ktoré dcérka zahodila a dala ich spoločne do vázy. Ani neviem, čo ma na nevďačnom dievčatku, zaslepenom krásou tulipánu, od Kristy Bendovej, upútalo, no tá rozprávka evokuje jednu z príjemných častí môjho detstva. Slinenie prstov, lebo stránky starej detskej knížky sa otáčajú neľahko a zatajený dych, čo bolo to strašidlo v Ivankovej izbe, alebo ako sa rodina ježkovcov dostala zo žuvačkovej pasce. Pri tej rozprávke som plakala. Keď som nerevala nad svojím trpkým osudom, revala som kvôli ježkovi zamotanom v žuvačke.
Sadla som si na stoličku k stolu pre dvoch, a príborovým nožom natierala na chleba maslo a džem. S pohľadom upretým na neskorú večeru som zachytila ťažké kroky. Stylesove kroky, nepochybne. Videla som, ako sa jeho tieň približuje k môjmu stolu, potom si prisadol.
„Poslúž si,“ zamrmlala som otrávene a zahryzla do sladkého pečiva.
„Nemôžeš byť aspoň sekundu milá?“ opýtal sa a myslel to úplne vážne. Áno, samozrejme, lebo ja som tu tá, ktorá hodila ignor.
„Na človeka, ktorý sa mi z neznámych príčin začal vyhýbať, lebo chcem vysvetliť kamarátovi, prečo si sa po mne liepal na koncerte v šatni? Nie, nemôžem,“ odsekla som a tvárila sa, že jedlo je omnoho zaujímavejšie ako správa, ktorú mi prišiel zvestovať.
„Chcem sa udobriť,“ vyhŕkol a hryz, ktorý som sa akurát chytala prehltnúť, sa vzpriečil. Zaskočene som si odkašľala a položila chlieb na tanier.
„My sme sa nepohádali. My sme sa vlastne ani nemohli pohádať, keď sme nikdy nemali žiadny vzťah. Nie si môj kamarát, nie si môj ochranca a už vôbec spolu nechodíme!“ vyhlásila som razantne a keby sedel bližšie, malá časť sústa by mu pravdepodobne skončila na čele.
„S-sme kamaráti,“ habkal. On bol... prekvapený? Dotknutý? Do čerta aj s tými jeho náladičkami.
„Nie, nie sme, Styles. Kamaráti spolu nespávajú,“ objasnila som mu a odkusla si.
„My spolu nespávame,“ povedal a venoval mi nechápavý pohľad.
„Spali sme spolu,“ objasnila som. Postavil sa a zamieril k čapovaču nápojov.
„To nie je to isté. A bolo to len raz,“ povedal, chytil sklenený pohár a načapoval doň nejakú farebnú malinovku. Samé cukry, tuky a éčka. Fuj.
„Skoro dvakrát. Pre mňa je,“ trvala som na svojom, zatiaľ čo z chlebíku jasne ubúdalo.
„Len skoro. Keby nebolo Zayna...“
„Tak by si to nestihol, lebo si musel ísť na scénu,“ dokončila som zaňho. Opäť položil svoje dokonale vyrysované pozadie na zamatovú časť stoličky.
„Možno.“
„Možno?“ posmešne som sa opýtala a nechala hrdlom skĺznuť posledný hlt. Pozviechala som sa na odchod, no zastavil ma.
„Sme udobrení?“ chcel sa uistiť.
„Nikdy sme nebol rozhádaní. Len sa dvaja známi ignorovali,“ stále som trvala na svojom a snažila sa lomcovaním ruky z jeho úchopu vymaniť. Nepustil ma. A ani ma nehodlal pustiť.
„Nechcem byť známy,“ povedal. Zase ďalšie zmoknuté šteňa na ulici. A zase dievča, ktoré chcelo za každú cenu tomu bezbrannému stvoreniu pomôcť.
„Ale si,“ sykla som a opäť skúšala uniknúť. Mission failed. Znovu.
„Nie som. Známy by neurobil toto,“ povedal a naklonil sa ku mne. Cítila som jeho horúci dych, príjemné teplo v podbrušku. Pomaly zapĺňalo celú oblasť mojej panvy, bola som ako žeravé uhlíky pod grilom plným mäsa a zeleniny. Jeho pery boli len pár milimetrov od mojich a ja som tušila, že ich čochvíľa nájde. Uhla som sa. Keď jeho tvár nenarazila na tú moju, zháčil sa. To dievča, ľutujúce pouličného psa tu bolo. Netušilo, že pes je besný. Že ju chce uhryznúť. No teraz to vie a nedovolí, aby ju ten nosič besnoty a bĺch nachytal na roztomilé oči znovu.
„Čo to robíš?“ obarene habkal.
„Uhýbam sa. Si známy. Známi sa nebozkávajú. Bodka,“ vypľula som mu do tváre, trhla pravačkou a odišla do izby. Dievča odolalo. Má všetky prsty a pes musí hľadať inú mäkkú dušu, ktorá sa zľutuje. Problém je v tom, že dievča ešte nevyhralo, lebo pes inú obeť nechce. 


Našla som výstižný obrázok. Síce nie k časti, ale k príbehu celkovo. A vlastne som spokojná. Boli komenty, bola motivácia, boli prázdniny, tak je časť, s ktorou som veľmi spokojná. Hlavne s tou druhou polovicou. Takže by som chcela vaše názory:))

utorok 29. októbra 2013

Behinde The Enclosure 19

Káva. Čierna tekutina s jemnou hnedastou penou na vrchu. Ako jeho vlasy. Toho, ktorého som mala zabiť...
„Smiem si prisadnúť?“ vyrušil ma niekto. Mal pásikavé tričko, úzke červené nohavice a vyzeral presne ako ten z plagátu One Direction, ktorý držala jedna fanúšička na koncerte. Vlasy sčesané do tváre, oči farby neba za letného pravého poludnia a na tvári ustaraný výraz.
„Posaď sa, Louis.“
„Musím s tebou hovoriť,“ povedal a usalašil sa na mieste oproti mne. Z vrecka vytiahol červené malborky, jednu si zapálil.
„Nejako som si domyslela, že mi nechceš rozprávať príbeh Alenky z ríše divov,“ odsekla som sarkasticky a srkla si horúci dúšok pressa.
„Mala by si ísť domov,“ vyhŕkol. Vyfúkol pred seba kúdoľ hustého dymu, ktorý sa v nefajčiarskej miestnosti rýchlo rozplynul. Zložila som šálku z tanierika, podšálku mu podsunula. Venoval mi letmý úsmev na znak vďaky, odklepol na ňu popol a pokračoval:
„Viem, že to znie divne, ale nie je to tu bezpečné. Prosím, na nič sa nepýtaj a choď späť do sídla.“
„A dostanem poliša, ktorý bude kontrolovať aj značku môjho mejkapu?“ spýtala som sa otrávene a uhla pohľadom od vystresovanej kôpky nervov, alias Louisa. „Pozri, som oboznámená s tým, čo sa stane ak odídem od Zayna. A viem, že som mu ublížila, ale hádam to so mnou ešte pár mesiacov vydrží. Ak chceš jeden večer sám s Daisy, som ochotná vám uvoľniť izbu, ale mám rada svoje súkromie,“ odbila som ho a odpila si z tmavej tekutiny.
„Čo?! Tu nejde o žiadnu Daisy! Ide tu o teba. Bojím sa,“ zašepkal. Potiahol si z cigarety a jemne pootočil mojou hlavou tak, aby som mu hľadela do tváre.
„Nemusíš sa o mňa báť.“ Nie, on sa o mňa nemusel báť, ale ja som sa bála. Toho hlasu. Toho hlasu, ktorý bol v mojej hlave. Sama seba. A Stylesa.
Je to zvláštne, keď vám človek, okolo ktorého tri týždne len prechádzate, zrazu hovorí, že má o vás strach. Asi vyzerám fakt zle. Alebo je to možno naozaj vážnejšie a ja som len priveľmi tvrdohlavá a súkromia chtivá na to, aby som sa jednoducho zbalila a odišla.
„Musím. Ver mi, ja ho poznám zo všetkých najlepšie,“ povedal. Tváril sa veľmi zmätene.
„Koho?“ Už som bola zmätená aj ja. Tiež veľmi.
„To je jedno. Jednoducho, najlepšie by bolo, keby si odišla.“ Zahasil vyfajčenú cigaretu o bielu podšálku s logom hotela a ohorok zastrčil do vrecka rifľových nohavíc. Len dúfam, že sa nechytí. Bolo by ich škoda. Teda aj jeho, ale dobre padnúce džínsy sú na nezaplatenie.
„A ak neodídem?“
„Dávaj si pozor. A drž sa Zayna,“ povedal prosebne a vrhol na mňa jeden z tých pohľadov Kocúra v čižmách zo Shreka.
„To by som rada. Lenže on by ma najradšej hodil z balkóna,“ priznala som. Dopila som zvyšok kávy a zberala sa k odchodu.
„On vyprchá, ak sa tak ešte nestalo. Dovtedy...“ odmlčal sa a pristavil svoje telo vedľa môjho, „môžeme spolu niekam vybehnúť.“

Na podobnom mieste som nikdy nebola. Nikdy. Malý zelený kúsok raja. Žblnkajúci potôčik so širokou škálou živočíchov, od rôznofarebných rybiek po sýtozelené žaby, pripomínajúce vojenské maskovanie. Kvety. Veľmi veľa kvetov. Pestrá paleta veľkých i malých, rozvoniavajúcich široko ďaleko, schovaných v útrobách nízkeho krovia, či vystatované na obdiv, no taktiež vystavené nemilosrdným bezcitným ľudským nohám. No čím viac som pozorovala tento moment vystrihnutý z prírodovedného filmu, zaoberajúceho sa zákutiami našej planéty, ktoré si zachovali svoje čaro a charakter len vďaka tomu, že ich ľudia nenašli, tým ťažšie mi bolo uveriť, že tu niekedy niekto bol. Okrem Louisa.
„Toto je jediné miesto, kde sa cítim aspoň trošku normálny,“ povedal, kým ma viedol smerom k potoku.
„Cítiš sa normálne na mieste, ktoré pripomína Pandoru?“ so smiechom som sa opýtala. Nepochybovala som o kúzle tohto tajomného, no zároveň tak blízkeho, miesta, len mi nepripadalo bežné.
„Nepripomína Pandoru. Tu žiadne trojmetrové tvory, ani krvilačné zvieratá nežijú!“ urazene zatiahol Louis. Sadli sme si. Bolo ťažké uveriť, že to bola zem, lebo trávnatý koberec pôsobil skôr ako matrac, než ako zelina.
„No nie som si istá. To husté krovie nepôsobí vierohodne,“ priznala som.
„Ver mi, je vierohodné. Ešte žijem, no nie?“ spýtal sa a rukou si prehrabol aj tak perfektne zalakovaný účes.
„Iste,“ pripustila som. Usmiala som sa. Na to miesto. Bolo to také pokojné, tiché, akoby nebolo potreba nič hovoriť na to, aby ľudia dokázali byť šťastní. Vyvalila som sa na mäkučkú pastvinu, chalan v pásikavom tričku ma nasledoval. Slnko pálilo, na čelo sa prikotúľali nezbedné kropaje potu, no nebolo mi teplo. Nie príliš teplo. Bolo mi tak akurát. Nebola som nadšená, ani smutná. Bola som šťastná tak akurát. Všetko bolo tak akurát, neutrálne, zlatá stredná cesta. No tá predsa stačí, nie? Stačí byť spokojný, nepotrebujete každý deň skákať meter dvadsať len za to, že žijete. Stačí sa tešiť, že vám kvôli ekonomickej kríze neodpojili elektrinu. Že vám predavačka v obchode vydala správne z dvacky. Že ste našli perfektné fialové tričko k tým topánkam, ktoré ste si pred dvomi dňami kúpili za slušnú cenu vo výpredaji. Že bol ten výpredaj. A že ste tu s človekom, ktorého vôbec nepoznáte, no on sa o vás bojí.
„Prečo chceš, aby som odišla?“ nadhodila som náhle a preťala tým ticho, panujúce široko ďaleko. Akoby sa všetok hluk, ruch a krik pojašených detí z ulice, jedným tlačítkom delete nadobro odstránil z povrchu zemského.
„Nič proti tebe,“ začal, no nepokračoval. Nastalo ticho. Nie to trápne ticho, ktoré panuje v divadle po záverečnej scéne veľmi nevydarenej hry, až kým sa niekto nezľutuje a nezačne tlieskať. Také ticho, kedy každý z nás blúdi v myšlienkach a vyberá vhodné slová, ktoré by neranili toho druhého.
„Neberiem to osobne. Len chcem vedieť, prečo mám ísť preč,“ chopila som sa napokon slova ja.
„Nejde o to, prečo máš ísť preč. Ide o to, prečo nemáš ostať. Zamysli sa nad tým,“ povedal. Ó, ohromný Louis, ďakujem ti za osvietenie v podobe tejto majestátne vety. Skutočne som v nej našla zmysel toho života a nepochybne aj odpoveď na všetky otázky od politiky, až po lásku, či ako sa zbaviť škaredej vyrážky, ktorá mi nabehla deň pred sestrinou svadbou. Už nemám sestru, frustrujúce.
„Vďaka,“ odvrhla som sarkasticky a uprela svoje oči na dennú oblohu. Oblohu bez mrakov. Ako život bez starostí, zbytočných pocitov, pocitov, ktoré zraňujú. Tak som si teraz pripadala. Ako vták, bezstarostne poletujúci pri nebesách, bez útrap a bolesti. 
Chceš si pripadať ako vták? Tak sa osloboď.
Ten šepot oblízal moje kolená, vinul sa hore po bruchu, trupom, až sa svojimi slizkými chápadlami ovinul okolo mojich ušných bubienkov. A tam mi šepkal svoje trpké modlitby. 
Osloboď svoju dušu. 
Prikryla som oči viečkami a zhlboka vydýchla, pripravená tým slovám pevne načúvať. Tak poď, hlas, chcem vedieť, čo odo mňa chceš. 
Osloboď svoju dušu. Zabi. 
Zabi? Koho, Zayna? Čo si zač, že tak veľmi nenávidíš moje srdce? 
Tvoje srdce? Chcem, aby patrilo mne. Osloboď ho. Osloboď svoje srdce, aj dušu. A buď moja...
„Dosť!“ Louisov krik prerušil jeho príkazy, krajina naokolo potemnela. Niečo okolo nás vytvorilo bublinu, priepasť, oddeľujúcu naše dve ležiace telá od tej rozmanitosti. Od zvyšku mágie tohto miesta.
„Ty... Ty si to počul?“ vyjavene som koktala a venovala mu zmätený pohľad. Chrbtom ruky som si pretrela oči, pomaly si zvykajúce na prudké svetlo, no napokon som predsa len zaostrila.
„Nie. Ja som to cítil,“ odsekol. „Jednoducho choď domov, Zara.“ Ten tón nebol rozkazovací. Bol prosebný. Louis Tomlinson ma žiada, aby som odišla. Lebo niekto chce, aby som zabila. Zabila Zayna. 


Toľko pravdy bolo práve vypovedanej na tomto obrázku. O príbehu, o Zare, o Stylesovi a o mne. Je len na vás, či ju pochopíte a ako.


sobota 19. októbra 2013

Behind The Enclosure 18

Vyhýbali sa mi. 
Obaja. 
Zayn preto, že som sa váľala na sedačke v Harryho objatí, prisatá na jeho perách a Styles preto, že som sa za to Zaynovi ospravedlnila. 
Nemá to význam, povedali. 
Tiež obaja. 
Čo nemá význam?! Rozprávať sa o niečom, čo si každý vysvetlil tak trochu po svojom a žiadna verzia nebola tak úplne pravdivá. Lebo sa nikto neopýtal mňa. Čo môj pohľad na vec? Čo moje dôvody, prečo som to urobila?! Lenže to nikoho netrápi, pretože urobiť si vlastný záver je jednoduchšie ako riešiť problém ako chlap. Vyzerá to tak, že jediný chlap som v tejto trojici ja.
„Zase nič?“ spýtal sa ma piskľavý hlások, keď som jedno popoludnie vošla do izby. Daisy sedela na svojej posteli, vedľa nej položený otvorený výtlačok Hemingwaya a na nočnom stolíku dopoly vypitý pomarančový džús.
„Zase nič,“ vyčerpane som sa hodila na svoju posteľ a teatrálne vydýchla. „Ja už neviem, ako ich mám prinútiť vypočuť ma.“
„Ich?“ prekvapene sa spýtalo dievča, čítajúce tú hrubú buchľu. Pretočila na ďalšiu stránku, i keď pohľadom mierila na mňa. Tieto paranormálne veci už neriešim.
„Áno. Chcem sa porozprávať s obomi. Je to útrpné, keď sa mi tak nasilu vyhýbajú. Vypýtam si na raňajkách soľ, Zayn ju podá Harrymu, následne sklopí zrak. Harry ju podá tebe, aj napriek tomu, že sedí takmer vedľa mňa a tiež sa odvráti. Tá soľ aj znova vykryštalizuje, kým si ňou ja tie vajcia prisolím!“ hundrala som a prevalila sa na bok, aby som hľadela aj ja na Daisy, a nie len ona na moje pozadie a chrbát.
„Tie vajíčka neboli málo slané, aj ja som ich mala,“ poznamenala a zase prevrátila list.
„Tu nejde o tie sprosté vajcia, Daisy!“ vyhŕkla som trošku hlasnejšie, ako som mala v pláne a sledovala Daisy, ako behá očami po drobných písmenách.
„Ja viem. Len ma mrzí, že si nešťastná,“ priznala a nahodila presne taký kukuč, ako jedno zo šteniat v škatuli na predaj, v inzeráte na sociálnej sieti.
„Ale ja vlastne nie som nešťastná,“ vyletelo zo mňa. Daisy na mňa vyvalila prenikavé okále a zabuchla knižnú elitu v modrom viazaní.
„Nerozumiem.“
„Ani ja. Len viem, že nie som nešťastná. Som len... Unavená,“ povedala som napokon a postavila sa. „Skúsim to ešte raz.“

Mala som chipsy. Mala som dvojlitrovú fľašu plnú hnedej bublinkovej tekutiny s obsahom kofeínu. Jediné, čo mi chýbalo, boli slová, ktoré mu poviem. Stepovala som pred drevenými dverami s krémovým náterom a nedokázala som sa prinútiť zaklopať. Mohlo to byť aj tým, že som nemala voľnú ruku, no nebolo. Asi som len nechcela tridsiaty siedmy raz počuť, že videl dosť. Že vie, o čo ide. Že som suka, ktorá ho zavádzala. Že sa oblizujem s každým. A že nie je nahnevaný, len sklamaný, tak nech idem naspäť za Harrinkom. Tých rozhovorov bolo dosť, no všetky boli rovnaké. 
Keby som bola v nejakom druhotriednom príbehu o nešťastnej láske, bežala by som potom do izby, zabuchla dvere a plakala. Daisy by mi utierala maskarové slzy levanduľovým kapesníkom a hovorila, že mi za to nestojí, prídu lepší a blá, blá, blá. 
Našťastie tam nie sme a ja už neplačem. 
Alebo minimálne už nechcem plakať. 
Neklopala som. Vrazila som dnu, akoby to bola moja maličká garsónka v centre mesta, s vydratým hnedým kobercom a opadanou omietkou. Neležal na posteli a neprepínal bezcieľne nudné televízne kanály so správami, či tuctovými seriálmi. Nerobil na zemi kliky, ani brušáky, ako vždy, keď sa nudil. Dvere do kúpeľne boli otvorené, miestnosť bola prázdna. 
So zvesenými plecami a niečím zvláštnym na srdci som sa brala na odchod, keď zafúkal jemný teplý vánok. Boli otvorené dvere na balkón. Potichu som kráčala tým smerom. Môžeš odísť, Zara, ešte ťa nevidí. To bolo moje bojazlivé ja, ktoré bolo s touto tichou domácnosťou viac menej spokojné. Alebo môžeš ísť za ním, streliť mu facku, aby konečne sklapol a nechal si to vysvetliť. To bolo iné ja. Ja, ktoré driemalo hlboko vnútri plačúceho dievčatka, ktoré počúva krik svojej šialenej matky. To ja nikdy nemalo možnosť sa prejaviť. Až doteraz.
Už som nekráčala opatrne. Moje kroky boli ťažké, hlasné a hrdo niesli moje telo, ktoré som navliekla do šedých teplákov a bieleho voľného trička s krátkym rukávom. Prešla som okolo stola. Ležal na ňom nôž, veľmi ostrý. Obrovská čepeľ. Ja by som sa nad tým nikdy nepozastavila. Ale moje telo už dávno nepatrilo len mne. 
Zabi ho. 
Bol to šepot. Tichý ale prenikavý. Ignorovateľný pre tých, ktorý mu nerozumeli. Pre mňa bol varovný. Čo to vraví? 
Stačí zobrať nôž a bude po všetkom. 
Spravila som krok smerom k drevenej doske na štyroch nohách. Ostrie sa zalesklo v lúči slnka. Napriahla som ruku. Chcel chytiť ten nôž. Chcel ho vziať, potichu sa zozadu priplížiť k Zaynovi a bodnúť mu ho do chrbta. Chcel, aby som ho zabila. 
Ale kto bol on?!
„Zara?“ začula som. Bol to skutočný hlas.
„Stačí zobrať nôž a bude po všetkom,“ zopakovala som. Ten hlas bol môj, určite bol môj. Bol mi taký známy, taký blízky, že mohol byť jedine môj.
„O-o čom to hovoríš?“ Nerozumel. Ani ja.
„Stačí zobrať nôž a bude po všetkom.“ Zase. Zase som to povedala nahlas. Alebo to povedal on? Ten, kto chce, aby som ten nôž vzala?!
„Zara, chápem, že si rozrušená. Poď, pôjdeme si dať dole kávu,“ ponúkol sa. Nie ten, ktorý chcel zobrať nôž. Ten, ktorého som mala zabiť.
„Nechcem kávu. Chcem byť sama,“ povedala som a myslela som to vážne. Teda to, že chcem byť sama. Na kávu som šla. 


Áno viem, som nezodpovedná, ale vy taktiež, keďže zase nebolo ani 5 komentov. Ale už to neriešim, len momentálne neviem, kde mi hlava stojí. Jedno slovo. Gympel. Teda vlastne dve. Bilingválny gympel. To je moje ospravedlnenie. 
PS: Aj tak vás mám rada a aj tak ma to baví. A nie, nie som nevďačná, len komentáre sú pre mňa motivácia. Tak ma, prosím, motivujte:))

streda 9. októbra 2013

Behind The Enclosure 17

Bolo fascinujúce ich sledovať. Možno by sa viac hodilo prídavné meno komické, ale ja som jednoducho bola fascinovaná. Toľká umelosť a faloš skrytá za naoko úprimné úsmevy a zmučený výraz, keď sa niektorý z nich snaží trafiť ten správny tón v srdcervúcej pesničke. Neverila som, že niečo dokáže byť ešte sladšie ako palacinky s nutelou a medom, ale ich pesničky nad touto pochutinou jednoznačne víťazia. No oni na tom pravdepodobne vystavali celú svoju kariéru. Na nesebavedomých šestnástkach, ktoré ešte nikoho nemali a potrebujú počuť od svojich hopsajúcich idolov, že ony sú krásne, aj napriek tomu, že majú akné, mastné vlasy a voňavku asi v živote nedržali v ruke. Na vlhkých trinástkach, ktoré práve zisťujú, že existuje aj opačné pohlavie a chcú sa cítiť prirodzene aj s tonou špirály na riasach a prenikavým rúžom, ktorý len zvýrazňuje to, ako strašne nasilu chcú byť dospelé. Podľa mňa by sa nálepky 18+ zišli viac na mejkape ako na cigaretách. No a potom na tých, ktoré sa zviezli s nimi, pretože ich pesničky im zotreli z tváre slzy a natiahli kútiky smerom hore. Koniec koncov, na tom, že Stysles je sexuchtivý náladový debil, by asi nikto nezarobil.
Podišla som ku švédskym stolom, prichystaným pre mňa a pár tých šťastliviek, ktoré vyfasovali lístky do zákulisia. Zhostila som sa jedného salámového sendviča, aj keď jeho obsah tiež nepatrí k mojim obľúbeným potravinám. Z pódia sa akurát ozýval Harryho hlas.
„I know you´ve never loved the sound of your voice on tape. You never want to know how much you weigh. You still have to squeeze into your jeans, but you´re perfect to me,“ jeho dojemné sólo, pri ktorom dievčina z prvého radu, ktorá mala na čele čiernou fixkou Harryho meno, utrúsila zopár sĺz, skončilo a pridal sa k nemu Niall. Text tejto pesničky vystihol všetky ženy na planéte Zem, dokonca aj mňa. I keď sa silou mocou snažím povzniesť cez banality a povrchnosti typu veľký zadok, slanina na brušku, či tento vlas nemá presne dvadsať stupňový uhol, ale dvadsaťjeden, zrkadlo je nekompromisný kritik. Vidí všetko a je jedno, či to zakryjeme voľnými džínsami alebo iným kúskom oblečenia, špek nezmizne. Ja som tomu svojmu extra odolnému poslala malého kamoša, v podobe salámy medzi dvomi plátkami bieleho chleba. Pesnička o tom, ako muži milujú naše neexistujúce nedostatky, skončila splynutím ich rozdielnych hlasov do celistvého refrénu, chalani obdarili dievčence roztomilým kukučom a odbehli do zákulisia.
Niekto si so mnou preplietol prsty a ťahal ma preč, no v tom zhone chalanov, maskérov a kostymérok, som skutočne nezaregistrovala, kto mal tú česť.
„Mám na to zhruba asi tak tridsať sekúnd, tak neprotestuj,“ Stylesov zadychčaný hlas zaplnil celú šatňu. Zabuchol za nami dvere, pritlačil ma o ne a pobozkal. Zbláznil sa?!
„Č-čo to rob...š ,“ snažila som sa vymaniť z jeho obkľúčenia, no bolo to márne.  
„Bozkávam ťa. Na to, koľko máš rokov, by si to už mohla poznať,“ podpichol ma a znovu našiel moje pery. Koľko hovoril, že na to má? Tridsať sekúnd? Už asi len dvadsať. Oblapila som svoje ruky okolo jeho krku. Cez bozky sa lišiacky pousmial, no inak sa nenechal rušiť. Pätnásť sekúnd. Odlepila som sa odo dverí, tlačil ma smerom k bordovej koženej sedačke. To nestíhaš, Styles, pomyslela som si šibalsky, no nebránila som sa. Desať -  zvalil ma na pohovku. Nie, on tu nie je ten, čo sa zbláznil. JA som sa zbláznila! Zašmátral pod sýtočerveným tričkom. Čo tam hľadáš, Styles? Jemne som sa pousmiala, keď mi prstami prešiel po šteklivom buršku. A vtedy som si to uvedomila. Z toho bodu, odkiaľ sa šíri a rozpína môj verný kamarát kŕč, teraz vyžarovalo niečo celkom iné. Teplo. Príjemné, rozlievajúce sa po mojom tele ako med po teplom krajci chleba s maslom. To lákavé teplo, sálajúce z krbu na chate, pri ktorom som zvykla čítať, či lúštiť trojhviezdičkové sudoku, bolo uväznené v mojom tele a bolo ešte hrejivejšie. A čím vášnivejšie bozky som Stylesovi opätovávala, tým viac mojich buniek sa stávalo tohto tepla súčasťou. No chcela som ňou byť? Tá otázka ostala visieť vo vzduchu a v šatni sa už viac neozývali zvuky spotenej pokožky lepiacej sa na koženú pohovku. Hľadiac do Zaynových očí by to totiž bolo nevhodné. 
Stotina sekundy, kedy mi venoval veľmi sklamaný pohľad, trvala večne. A aj keď už uplynula, ten pohľad sa mi v mysli vynáral zas a znova a ešte viac podporoval a zohrieval môj vnútorný plameň.
„Zayn, počkaj! Vysvetlím ti to,“ kričala som za ním a zhadzovala zo seba ťažké Haroldovo telo. Aké klišé! Čo mu chcem vysvetľovať? Videl presne to, čo sa dialo. Videl presne to, čo potreboval vidieť na vyvodenie tých správnych záverov.  Ale ja som sa ho predsa musela pokúsiť zastaviť. Aj napriek tomu, že mi jeho utrpenie a smútok prináša také príjemné teplo do mojich chladných depresívne pustých dní. No ako je to možné? Veď je to môj priateľ. Jediný skutočný priateľ...
„Nemusíš mi nič hovoriť, nie som spovedník,“ odsekol. Stáli sme v úzkej čiernej chodbe, vedúcej na pódium. Hemžilo sa to tu ľuďmi s bedničkami mejkapu, opaskami plnými hrebeňov a kief, s lakmi na vlasy a tužidlami pod pazuchou, či len tak sa promenádujúcich a popíjajúcich pariaci sa bylinkový čaj. A v spleti týchto životných príbehov, pracantov a fanúšikov stála jedna nešťastne spokojná dievčina a sklamaný chlapec, ktorý nebol veľmi dobrý herec.
„Ja...“
„Na to nemáme čas, Zara,“ odbil ma a potiahol Harryho, ktorý medzičasom vyliezol zo šatne, za tričko smerom k pódiu.

„Prepáč,“ zakričala som smerom za nimi, no on to už nemohol počuť. Krik fanúšičiek a hlasné zvuky gitary ma jednoznačne prebili. Po odchode chalanov na scénu sa tu potulovalo ešte viac ľudí, ako kým ich mali obskakovať. Vrážali do mňa, odtláčali ma jeden k druhému ako futbalovú loptu, alebo na mňa vylievali ten bylinkový čaj, lebo som sa vraj mala uhnúť a zavadzám. Mne to bolo jedno. Aj to, že prekážam, aj to, že sa mi na červenej baleríne vytvorila tmavá škvrna od vriacej tekutiny. Čo mi však jedno nebolo, bolo to sakramentské teplo. Prečo vo mne evokuje šťastie a spokojnosť, keď by som najradšej plakala, kričala a stretla niekoho, kto má školu aj vedomosti na vytvorenie stroja času. A kúpenie lopaty. Nech môžem Stylesa najprv zabiť a potom zakopať! Koniec koncov, nikto by sa nič nemusel dozvedieť, keď už má toho dabléra. 


Baby, baby... Prečo nekomentujete? Nebaví vás to? Je niečo, čo by ste zmenili? Tak to sakra napíšte! Mne nevadí kritika, vadí mi, keď niekto očakáva nové časti automaticky, čo vyžaduje moju veľkú námahu a nestojí mu to ani za to, aby klikli aspoň na tú poondiatu reakciu. A pritom ja vidím zhliadnutia, takže viem, že je to len vašou lenivosťou. Toť vše. 
PS: Tým, ktorí si tú námahu dajú, samozrejme, veľmi ďakujem, ale to je jasné:)

sobota 28. septembra 2013

Behind The Enclosure 16

„No ták, Zara, uvoľni sa trošku,“ povedal a zatlačil ma úplne k stene, kde som už nemala kam uhnúť.
„Choď preč,“ šepla som, dúfajúc, že volume môjho hlasu neuberie na jeho ráznosti. Jednu ruku mi pritlačil ku krku, no nie dosť silno na to, aby moja pokožka na druhý deň chytila slivkové sfarbenie. Jeho rýchli dych som cítila na červenom líci, no nechcela som nič iné, ako schúliť sa do teplej postele a spať až do nekonečna.
„Nie. Lebo ty nechceš, aby som išiel preč,“ aj on šepkal. Priamo do môjho ucha a len pre mňa. V izbe bolo útulné šero, svetlo stlmené na minimum vytváralo pokojnú atmosféru, no on to celé pokazil. Bledé steny mojej izby stemneli, boli plné strachu a obáv. Jeho lačná ruka, ktorá netlačila moje telo na chladnú maľovku, behala po mojom stehne. Rukami, v porovnaní s tými jeho, boli strašne slabé, som sa ho snažila od seba odstrčiť. Nič, ani milimetrový posun.
„Páči sa mi, keď hráš nedostupnú.“ Och, koľké tie jeho fanúšičky by vraždili za tento tón hlasu, no mne sa hnusil tak, ako každý z jeho lačných dotykov.
„Nič nehrám. Prosím odíď, Harold, chcem spať,“ zachrípnuto som žiadala a reflexne odstrčila jeho chtivú ruku z oblasti medzi chrbtom a zadným stehnom.
„Toto je lepšie ako spánok.“ Obkrútil si prameň mojich vlasov okolo prsta a privoňal si k nim. Potom sa usmial.
„Maliny,“ zahlásil a prameň vlasov pustil.
„Odíď,“ žobrala som naposledy. Našiel moje pery aj napriek tomu, že som sa mykala na všetky strany a snažila sa našim bozkom vyhnúť.
„Prestaň!“ sykol a chytil moju hlavu medzi prsty. Opäť sa prisal na moje pery. A ja som mu opätovala každý jeden z tých bozkov. Zo strachu? Z túžby? Z lásky? Neviem. Viem len, že som ho nezastavila.

Prienik do reality bol zlý. Alebo možno ešte horší, ako zlý.
„Dobré ránko,“ veľmi známy hlas preťal moje ušné bubienky, oťapené pohľadom do minulosti. Sedel vo fialovom kresle v rohu miestnosti a v ruke držal dennú tlač. Nikdy som nebola v jeho izbe. Všetko tu bolo presiaknuté niečím neopísateľným, a senzory môjho tela nedokázali tento faktor jasne zaradiť do kategórie zlé, ani dobré. Všetko bolo dokonalé, už na prvý pohľad bolo jasné, ako má každučká vec v miestnosti svoje presné miesto, kde by mala byť. A kde musí byť. Každý milimeter štvorcový tejto izby ma utvrdzoval v tom, že ak by ho niekto o pol druhej ráno zobudil a kázal mu niektorú z tých vecí nájsť, bez problémov by tak urobil. Všetko bolo precízne naštelované tou najkrajšou časťou smerom do vnútra izby, žiadne čiastočky prachu nemali šancu usadiť sa na nijakom kuse nábytku a celú miestnosť olizovala príjemná vôňa. Asi jeho antiperspirant, pomyslela som si. A všetko bolo buď šedé alebo čistulinko biele. Jediným farebným aspektom danej izby bolo kreslo, ktoré práve okupoval. Odložil časopis nabok a vymrštil sa na dlhé, svalmi obalené, nohy.
„Vyspinkaná?“ pokračoval, keď sa moja maličkosť očividne nechystala chopiť slova.
„Ja som predsa nespala,“ odsekla som a podoprela sa lakťami tak, že som už nebola v zraniteľnej polohe. Uprela som pohľad na svoje nohy, zahalené bielou saténovou dečkou.
„Ale sny sa ti snívali,“ z jeho hlasu sršala spokojnosť, rovnako ak z neho samého.
„O čom to trepeš,“ opovrhovačne som cekla a uhla pohľadom na druhý koniec šedej izby.
Prosím odíď, Harold, chcem spať,“ preafektované napodobnil môj hlas a samopašne sa usmial. „Tá veta mi je povedomá...“ pokračoval, urputne sa tváriac, ako tvrdo premýšľa.
„Pres...“
„Ó, už to mám. Tuším si v tú noc chcela spať,“ prerušil ma. Hoci som hľadela úplne opačným smerom, cítila som, ako sa približuje. Jeho mohutné telo vrhlo tieň na moje, pomaly sa zviechajúce z postele.
„Áno, mala som si ísť radšej ľahnúť,“ priznala som odmerane, stále nedávajúc najavo, že by som sa na neho radšej vrhla a strhala z neho oblečenie, ako nejaká švihnutá fanúšička.
„Nevyzeráš, že by ti to nejako extrémne vadilo, keď o tom dni ešte aj snívaš...“ Ten hajzel si to užíval. Bolo jedno, akú chladnú tvár som mala a ako ľahkovážne som reagovala na jeho pokusy vyhrotiť túto situáciu do niečoho, čo by som neskôr vídavala vo svojich trpkých okienkach do minulosti. Aj tak vedel, čo chcem.
„Žiadne sladké sny, ale nočné mory, zlatko,“ odbila som ho a postavila sa. Bol tak blízko... A ja som ho odstrčila.
„Nemohli to byť mory, keď som robil toto,“ pritiahol si ma k sebe. Pozrela som sa do jeho očí, tých očí, ktoré sa tak slastne vyžívali v mojej bezbrannosti. Lenže ja som nebola bezbranná. Videla som, ako v tých karamelových očiach vzbĺkla túžba a to znamená jediné. Že hoci on má esá, ja mám čistú postupku a tá je neporaziteľná. S takými kartami na ruke môžem zhrabnúť všetko, no najprv ho musím donútiť všetko do tej hry vložiť. Všetky žetóny. Od modrých až po čierne. Všetky city. Od lásky až po nenávisť. Všetku túžbu a vášeň, ktorú je schopný vydať. Táto hra bude All In. Veľa šťastia, Styles, povedala som si a vášnivo ho pobozkala.


Zase jedna z tých lepších, podľa mňa. Nebudem tu mať dlhé keci, aj tak to nikto nečíta. Len vás chcem poprosiť - komentujte, komentujte, KOMENTUJTE!!! Ďakujem. 

pondelok 16. septembra 2013

Behind The Enclosure 15

Obitý starý chodník s odtlačkami topánok, keď nejaký chytrák stúpil na asfalt skôr, ako stihol zaschnúť, vrabce štebotajúce svoje vlastné ódy a vzduch presiaknutý smradom z odpadkov, ktoré okupovali každý dohľadný kôš a za nami obrovská gorila, navlečená v obleku. Zayn spomínal, že vraj sa volá Greg, no výraz nášho predka, ktorého momentálne môžeme vídať len v ZOO, mi prišiel vhodnejší. Kúpil si dokonca zmrzlinu v karamelovom kornútku, aby bol prehliadnuteľnejší. Úprimne, päťmetrovú godzilu by som prehliadla ľahšie, taký bol nenápadný. Aj my sme mali zmrzlinu. Mala som malinovú, takú z detských čias. Takú, akú sme mali len na našich dovolenkách s otcom. Tá chutila vždy najlepšie. Ružové škvrny som mala až za ušami, nehovoriac o vlasoch, no aj tak som sa smiala a ďalej prstom šťúrala v obsahu kornútka, aby som našla celú malinu. A tedajším najväčším sklamaním bolo, keď som nenašla.
„Chutí?“ prerušil jemný vánok, ktorý zase raz privial do môjho života nostalgiu, Zayn.
„Áno. Pripomenula mi časy, keď som bola dieťa,“  priznala som a oblízala sladkú hmotu farby prasiatka zo Šarlotinej pavučinky.
„A aké to boli časy?“ spýtal sa a aj on olízal tú svoju. Čokoládovú.
„Detské.“
„To je všetko?“ nedal sa odbiť.
„Útržkami dobré časy. Jediné dobré časy, čo si pamätám,“ vystrúhala som stručnú odpoveď.
„Nehovoríš často o svojom detstve.“
„Neviem, či si si všimol, ale nehovorím o ňom vôbec,“ odsekla som. Rýchlik Vážna debata smer Záhuba vyráža za tri, dva, jedna...
„Prečo?“ A je to tu.
„Nie je o čom hovoriť. Skôr je na čo zabúdať,“ povedala som potichu.
„A zabudla si?“ Hlúpa otázka. Veľmi hlúpa.
„Nie. Nedokážem,“ priznala som.
„Nedokážeš zabudnúť, nechceš hovoriť. To nie je dobré.“ Pán Malik, za tento profesionálny záver by ste si zaslúžili doktorát.
„Moje detstvo nebolo dobré. To, že som sa preriekla, nebolo dobré. To, že mám z toho prerieknutia veľmi zlý pocit, nie je dobré. Ale to, že nechcem hovoriť o neutíchajúcom terore v mojom srdci, je úplne normálne, drahý Zayn.“ Nechcela som sa mu pozrieť do očí. Nechcela som zahodiť roztopené zvyšky zmrzliny na chodník bez štipky výčitiek svedomia voči našej planéte. Nechcela som plakať, ani prejavovať svoju slabosť voči tomuto obdobiu môjho zatiaľ krátkeho života. No urobila som každú z týchto vecí a muž, stojaci oproti mne, to využil. Sklonil sa ku mne a urobil to znovu. Zase ma pobozkal, aj keď som mu predtým jasne naznačila, že to nechcem. No problém bol v tom, že tentoraz som ho neodstrčila.
„Hej, Malik! Tu sa nečiň!“ Gregov pohotový zásah ma "nepochybne" zachránil od možného znásilnenia. Schmatol Zayna za predlaktie a odtiahol o pár centimetrov ďalej.
„Tu máš, zamestnaj svoj jazyk inak,“ povedal, vychmatol mu zmrzlinu z ruky a vrazil mu ju do tváre. Tá sa pomaly odlupovala, skĺzala, stekala, až to napokon kornútok nevydržal a spolu so zbytkom zmrzliny odkvacol na zem.
„Greg, nie sme na detskom letnom tábore a ja nie som nadržaný panic, ktorý pre každú príležitosť nosí v zadnom vrecku farebné kondómy s ovocnou príchuťou. A teraz mi zožeň servítku!“ ziapal Zayn. Neviem, či okoloidúcich zaujala jeho tvár celá ulepená od sladkého studeného krému, jeho krik na udatného muža činu, či môj hurónsky rehot, ktorý sa už viac jednoducho dusiť nedal, no neprešiel okolo nás jediný pár očí, ktorý by sa na nás neupieral. A ešte viac netuším, či to bolo utieraním zmrzliny zo Zaynovej tváre a značkových slnečných okuliarov, úprimným smiechom od srdca, či zmäteným bodyguardom, no tlak na hrudi povolil. Na ako dlho, to je otázne. No teraz tam nebol, a to je podstatné.  
Keďže Plán A alias zmrzlina stroskotal v momente Gregovho zásahu, Zayn vymyslel alternatívu B. Prepálený olej, zemiakové hranolčeky a zástupy obéznych spoluobčanov čakajúcich na gumenú žemľu a pomleté vnútornosti, hrajúce sa na kvalitné mäso.
„Nikdy... Nikdy som tu nebola,“ priznala som, keď ma Zayn zatiahol k čiernemu pultíku s niekoľkými pokladňami a bedničkami na dobrovoľné príspevky pre deti s leukémiou. Jasné. Jediné, čomu by som svojimi pokrčenými bankovkami pomohla, by boli tukové vankúšiky, obliehajúce telá všetkých v tomto podniku.
„Ako je to možné? Každý zbožňuje McDonald,“ povedal a pohľad uprel na vysvietenú tabuľu s dennou ponukou.
„Ó, jasné. Mäso, ktoré nie je mäso, zelenina, ktorá určite nevyrástla zo zeme a hranolky z ružovej pasty. Kto by to nemiloval,“ ironicky som sa usmiala a následne opätovala Zaynov namosúrený pohľad.
„Čo KFC?“ skúsil znovu. Nesúhlasne som pokrútila hlavou.
„Subway?“ Zase rovnaká reakcia.
„Ako to?!“ To sa skutočne pravá americká krv pozná podľa toho, koľko fastfoodov som už za život stihla obehať?!
„Netúžim po nezdravých odpadoch a úprimne, svoje peniaze som potrebovala na iné veci, ako na nič mi nedávajúce obžerstvo,“ odsekla som a tiež zbežne obzrela menu.
„No dovoľ. Je to rýchle a v nejakých internetových článkoch písali, že vraj nemajú žiaden prepálený olej!“ Zayn sa vytrvalo zastával svojich obľúbených pokrmov.
„Jasné. A obslúžiť nás príde Anglická kráľovná alebo rovno Lady Gaga,“ posmešne som povedala a venovala mu uštipačný úsmev.
„Ľutujem, Lady Gaga s nami včera rozpustila zmluvu, tak vás dnes bohužiaľ musím obslúžiť ja,“ votrela sa do našej hádky žena za jednou z pokladní. Oblečenú mala bledomodrú polokošeľu s menovkou, dlhé kučeravé hnedé vlasy zopnuté do vysokého chvosta a podozrievavým pohľadom skenovala Zayna, chabo skrytého v jednoduchom zahalení. Tmavé slnečné okuliare a mikina s kapucňou, skutočne majster prevlekov.
„Jeden BigMac, prosím,“ povedal Zayn a zatiahol si kapucňu viac do čela.
„Menu, či len sendvič?“
„Menu s kolou,“ povedal a svoj pohľad spoza okuliarov uprel na mňa.
„Ja si dám šalát, ten s tým akože kuracím mäsom,“ povedala som otrávene a prstom ukázala na obrázok čerstvých cherry paradajok, šalátových listov a plátkov grilovaného kurčaťa v papierovej zelenej miske.
„To je všetko?“ ubezpečila sa pracovníčka, zatiaľ čo ťukala dlhými gélovými nechtami do dotykového displeja pokladne.
„Án...“
„Nie je. Nemôžeš ísť prvý raz do McDonaldu a kúpiť si šalát. Dá si to čo ja,“ prerušil ma Zayn s vyčítavým pohľadom.
„Nie nedám! Chcem ten šalát!“
„Ten šalát je to najhoršie, čo tu predávajú!“ skríkol Zayn a postaršia pani v červenom nohavicovom kostýme za nami sa zamračila a svoj šalát odhodila do blízkeho koša.
„Vidíš, čo si spôsobil? Berieš ľuďom chuť do jedla,“ sykla som a znovu sa upriamila na pokladníčku.
„Dám si ten šalát.“
„Uvidíš, nakoniec ťa z neho preženie.“
„Prečo by malo?!“
„Lebo.“
„Lebo?“
„Lebo!“
„Fajn. Kompromis. Dám si nugetky. Lepšie?!“ nasrdene som sa spýtala svojho stravného poradcu.
„Lepšie,“ spokojne povedal a samopašne sa usmial. Ako z reklamy na Snickers.

Nebo posiate žiariacimi bodkami, károvaná deka zmočená drobnými kvapôčkami večernej rosy, piknikový kôš plný tuniakových sendvičov a fľaškovej vody. Park, psie výkaly a jeden zamilovaný pár v romantickom objatí. NEZNÁŠAM TELENOVELY!
„Zayn, doteraz som mala pocit, že máš dobrý vkus na filmy,“ zafrflala som a zahniezdila sa na jeho hrudi.
„No ja som zase mal doteraz pocit, že Nezvratný osud je pokus o horor a nie... toto,“ odpovedal znechutene a zúfalo si povzdychol, keď zrazu romantická scéna začala byť ešte sladšia ako makrónky. Neviem prečo majú všetci pocit, že romantika musí byť základom každého filmu, seriálu, knihy, či hocičoho iného na tejto planéte.
„Prosím ťa, vypni tú kravinu, lebo sa povraciam a to nás už tá upratovačka vážne natrie na stenu,“ vyhlásila som a strčila ukazovák do karamelovej zmrzliny vedľa mňa. Sú len dve možnosti, čo sa stane, ak tieto naše seansy budú pokračovať aj naďalej. Buď sa minú možné pochutiny, ktorými sa môžeme ládovať, alebo sa do Vianoc nevojdem do džínsov. A nakoniec umriem ako stará panna na obezitu, s tromi pĺznucimi mačkami na kolenách a fotkou Brada Pitta na stene. Nie, tentoraz vážne, od zajtra začínam behať.
Ozvalo sa hlasné búchanie na dvere, no človek stojaci za nimi na povolenie nečakal.
„Zara, môžem s tebou hovoriť?“ sykol prísne Mr. Potrebuješmaaaniotomnevieš, keď sa vrútil do mojej izby.
„Mám právo na inú, ako kladnú odpoveď?“ To ma už však ťahal von z miestnosti.
„Čo je?!“ spýtala som sa vytočene, keď za nami zvonku zabuchol dvere.
„Čo je? ČO JE?! Kde si, kurva, včera bola?“ Bol nasratý. Strašne. Videla som to v jeho očiach, ktoré potemneli a vzbĺkli zlobou.
„O čo ti ide?! Bola som tu, čumela do bedne a žrala chipsy. Koniec koncov, ako každý deň!“ môj hlas zvyšoval na intenzite. Sama som bola prekvapená, aký bol pevný a sebavedomý. Žiadne koktanie, nič.
„Tu? A kde?! Hľadal. Som. Ťa. Všade! Úplne všade...“ jeho hlas na konci zlyhal a zrazu znel tak strašne zúfalo. Znel tak, ako vyzerajú tie malé opustené šteňatá niekde na ulici v búrke.
„Fajn. Bola som vonku. Na zmrzline, a tak,“ povedal som bez otáľania.
„S kým?“ Malé šteňa na ulici v búrke, ktoré okoloidúce auto kompletne celé ostriekalo blatovou vodou.
„S ochrankou...“ Tu už bolo mierne zaváhanie.
„A?“ Šteňa zvesilo uši a svojimi smutnými psími očami hľadí na bezbranné dievča.
„A so Zaynom,“ priznala som napokon.           
„S-so Zaynom?“ Vezmi si ma domov, vraví šteňa pohľadom.
„Nemám sa ti za čo ospravedľňov...“ Musela som si zovrieť brucho, lebo celé moje telo zasiahol pichľavý kŕč, prameniaci práve z tohto miesta.
„Prosím?“ Smutne. Znelo to strašne smutne. A tak sa malé dievča zohýba, studené dažďové kvapky jej padajú za golier modrého kabáta, s úmyslom vziať malé šteňa z ulice domov.
„N-nemám sa ti za čo ospravedlňovať,“ precedila som pomedzi zuby. Moje nohy pomaly strácali stabilitu a ja som cítila, že čochvíľa sa Harry opäť stane mojim nechceným záchrancom. Ďalší kŕč, kolená povoľovali.
„Máš pravdu, veď chráp si tu so všetkými, ako taká ludra!“ zvrieskol na mňa a napriahol ruky pred seba. Malé dievča pohladilo psa po zmoknutom zvesenom ušku, no pes, namiesto prejavu vďačnosti, nazúrene vyceril biele zubiská.
„Č-čo prosím?!“ Nemala som veľa času na spracovanie jeho urážok, pretože prišiel ďalší kŕč. Ďalší blesk z jasného neba, v búrke môjho tela. Bol silnejší, ako tie predtým. Osvetlil celú oblohu tak, že by som pokojne v jeho svetle prečítala prvú kapitolu Dievčaťa, ktoré sa hralo s ohňom a rozkošatil sa po celom okolí. Zasiahol veľa stromov, spôsobil požiar a donútil moje telo nehybne sa zosypať do Harryho náručia. Šteňa pokúsalo nevinné dievča, ktoré sa mu pokúšalo pomôcť a moje telo horelo v plameňoch, spôsobených mohutným bleskom. 


Ja neverím, konečne máme doma net! A tak sa hneď hlásim s novou časťou a musím vám povedať, že je jedna z tých, s ktorými som naozaj spokojná. Páči sa mi a preto dúfam, že sa bude páčiť aj vám. Taktiež dúfam, že sa na ňu oplatilo čakať a že mi zanecháte nejaký ten komentárik. 5 je limit. :)