piatok 29. marca 2013

The Family Secret 9


Doma, teda u Jaka doma, som zo seba strhala mokré šaty, vyutierala sa do sucha a obliekla som si Jakovu károvanú košeľu a šortky. Oproti tomu, čo zúrilo vonku bolo v Jakovom dome pomerne teplo. 
„Ideš dnes na tréning?“ spýtal sa celkom nenútene. 
„Už by sa patrilo,“ odvetila som. Sadla som si na moju provizórnu posteľ a pustila telku. Bolo by mi absolútne jedno, aj keby hrali Šreka alebo nejakú sladkú telenovelu, len aby niečo prerušilo toto ticho. No obrazovka ostala čierna.
 „Toto čo je?!“ Asi by som skutočne žiadala veľa, keby v tomto posratom dome niečo fungovalo, však? 
„Telka. Asi som zabudol zaplatiť,“ povedal ľahostajne. Tak som teda telku bez obrazu zase vypla a zamierila som do kuchyne. Spravila som si ďalšiu kávu a ziedla kakaové sušienky po záruke, ktoré som našla. Úprimne som dúfala v to, že suché sušienky pokiaľ nesplesnivejú sa nemôžu pokaziť a vzhľadom k tomu, že mávajú záruku aj štyri roky, ani som si nechcela predstaviť, ako dlho tu boli. 
„Ideme na nákup!“ rázne som zahlásila, keď mi po tretej sušienke zavládla v ústach akási neidentifikovateľná pachuť.
„Choď ak chceš, ja musím ísť za hodinu trénovať,“ povedal a ani sa na mňa nepozrel, pritom sme obaja boli v tej istej miestnosti meter krát meter. 
„To stíhame,“ povedala som a už som si obliekala rifle. Ani neviem prečo, dala som si dole aj košeľu. Prišlo mi to prirodzené, veď som doma.. Doma... Práve vtedy Jake zdvihol zrak a oči mu spočinuli na mojej takmer nahej hrudi. Ani to s ním nepohlo, akoby hľadel na svoju dcéru. Dotackala som sa smerom k taške a obliekla som si šedé vyťahané tričko. 
„Okej, ideme. Ale nečakám!“ povedal a usmial sa. Tým Jakovským úsmevom, nie tou sarkastickou paródiou, s ktorou ma posledné dni zoznamoval. Nasadli sme do auta, no tá rachotina začala niekde v polke cesty záhadne dymiť. Ale zatiaľ išlo, no smrad z toho bol neskuočný. Asi dvadsiatkou sme sa konečne doteperili do supermarketu. Jake zobral vozík a potom ma zobral na ruky a naložil do toho vozíku. Keď som sa naňho vyjavene zírala, len zahlásil: „Nepáči sa kočiar, little princess?“ a zdvihol jedno obočie. 
„Nie, nie, všetko je dokonalé, chrabrý rytier,“ odvetila som a obdarovala ho milým úsmevom. 
„Tak to som rád, lebo inak by som ťa musel naložiť do toho autíčka pre päť ročné deti,“ vravel a tiež sa smial. 
„Tak to skutočne nebude treba.“ Nakupovanie chlapa Jakovko typu a mojej maličkosti vyzerá zhruba tak, že najprv prejdeme celý regál a potom ho znovu precúvame a ja cestou diktujem, čo má Jake hádzať do košíku. Jogurty, maslo, rožky, musli, mlieko, zelenina a jablká. Ešte sme schmatli nejaké minerálky v akcii a zamierili sme k pokladni. Jake všetko povykladal na pás a až sme prišli na rad, mladý pekný predavač ma obdaril žiarivým úsmevom a keď všetko nablokoval, opýtal sa Jaka: „Aj toto mám blokovať?“ hlavou kývol ku mne. 
„Tak to by som sa nedoplatil,“ povedal Jake a s jeho perami sa zase pohrával úsmev. 
„Vzorný otecko,“ počula som z predavačovych úst, keď už si myslel, že ho nikto nepočuje. Nebola som si istá, či to počul aj Jake, ale mne sa tá veta vryla do pamäti. Vzorný otecko. Dve slová. Kedysi by som ho tak možno nazvala sama, no dnes viem, že niečo sa zmenilo. 
„Nad čím rozmýšľaš?“ spýtal sa ma Jake, keď nakladal veci do auta. 
„Nad ničím,“ odvetila som. Keď sme prišli domov, ja som povykladala potraviny do chladničky, vyhadzovala som všetko, čo v nej už prechádzalo hnilobnými procesmi a išla som sa zbaliť na tréning. Ako som tak hádzala veci do tašky, zavadil sa mi o nejakú svinskú nitku necht. Začala som ním mixlovať, ale to som asi nemala, pretože prst som síce vytiahla, ale necht sa mi škaredo zlomil. Až do krvi. 
„Shit!“ sykla som sama pre seba a začala som sa prehrabávať v zásuvkách naokolo. Niekde tu predsa musí mať leukoplast! No všade boli len samé rárohy, nezaplatené účty a... v úplne spodnej zásuvke, ktorá pôvodne bola na zámok, no dnes po ňom ostala len diera, bola obálka. Nič iné, len jedna obálka. Premohla ma zvedavosť, oblizla som si prst, aby som zmyla krv, ktorá stihla vytiecť a vzala som do ruky obálku. Meno prijímateľa a adresa prijímateľa  Jake Stone, 31 Sun Street, meno a adresa odosielateľa... Počkať! ČO?! Diana Willhelmová, 17 Back Street?! Prečo moja mama posiela list môjmu trénerovi? Oni sa vôbec poznajú? Čo, do pekla, sa to tu deje! Premohla ma zvedavosť a aj keď považujem hrabanie sa v cudzích veciach za hnus, toto som musela urobiť. Potrebovala som vedieť, čo je tam napísané.



Táákže, užite si novú časť! Už sa nám to pomaličky začína vyfarbovať a ja sa začínam obávať nasledujúcich častí, pretože to bude iné. Dosť iné a pravdepodobne úplne iné a ja sa bojím, ako to prijmete. No, uvidím, každopádne zanechávajte komenty a reakcie:)


utorok 26. marca 2013

The Family Secret 8


O necelých desať minút som stepovala pred dverami do Zaynovho bytu a nevedela som sa prinútiť zazvoniť. Nebude si myslieť, že žiarlim? Ale veď ja žiarlim. Asi. Neviem. A možno chcel docieliť presne toto. Alebo nechcel docieliť nič, len nevedel povedať Cindy nie a potom to ľutoval, tak sa s nikým radšej nebavil. Zakázala som si akékoľvek ďalšie polemizovanie a zazvonila som. Otvoril Zayn, bola som povďačná, že nie jeho mama. Keď ma uvidel, tvár mu skamenela. Nič nepovedal, len ustúpil, aby som mohla vojsť. Zavrel za mnou dvere a než som sa stihla akokoľvek spamätať, bola som o ne pritlačená. Zayn stál oproti mne, rukami opretý o dvere mi zabraňoval ujsť. Ale on ma pozná, ja by som neutekala. 
„Už to vieš? Preto si prišla?“ sykol. 
„Čo ti šibe?“ odsekla som, no nepokúsila som sa ho odstrčiť. 
„Netvár sa, že nevieš, o čom hovorím. Cindy ti to určite povedala,“ vravel s prázdnym pohľadom, ale ja som zazrela záblesky neistoty. 
„Ak to chápem správne, pobozkal si moju najlepšiu kamošku, aby sa to ku mne dostalo a čo? Aby som začala žiarliť?“ nemohla som uveriť. Žeby sa Zayn ulakomil až na takú úbohosť? 
„Ty ničomu nerozumieš!“ zakričal a vzhľadom na to, že mal pery na mojom ušnom lalôčku som skoro ohluchla. 
„Tak mi to vysvetli.“ „Nechala si ma tam kľačať ako úplného idiota. Nezavoláš, nenapíšeš. Vaši už odišli z mesta, tak kde do riti trčíš ty? A kedy si mi vlastne chcela povedať, že sa sťahuješ?“ 
„Tak teraz sa chováš ako magor. Čo som ti na to ako mala podľa teba povedať? Bola som v domienke, že si mi zabil mamu a na jej pohrebe mi povieš, že ma miluješ. Nevedela som, čo k tebe cítim a nechcela som ti povedať niečo, čo by ma neskôr mrzelo. A ja neodchádzam...“ „Teba by neskôr mrzelo, kebyže mi povieš, že ma miluješ?“ povedal dosť sarkasticky a potiahol nosom. Už trošku ustúpil, no stále akoby narúšal môj osobný priestor, moju bublinku. 
„Tak toto, Zayn, by som ti na sto percent vtedy nepovedala,“ priznala som. 
„Nie?“ povedal, no hlas mu zlyhal. Pichlo ma pri srdci, že ubližujem človeku, ktorého... mám rada, no chcela som byť úprimná.
„Vtedy nie.“ 
„A teraz? Čo by si povedala teraz?“ naliehal a priblížil sa ku mne ešte viac. Bola som prekvapená, že je to vôbec možné. 
„Ja.. ja neviem Zayn,“ nestačila som sa diviť, do akej neistoty ma vedel priviesť. Ten Zayn, za ktorým som prišla, keď som dostala prvýkrát krámy na tréningu a nevedela som, čo to je. Utekal za Oliviou a cestou kričal na celú telocvičňu, že zomieram. 
„Musíš vedieť...“ zašepkal. 
„Viem len jedno..“ 
„Čo?“ vyhŕkol s prehnanou zvedavosťou. 
„Pobozkaj ma,“ šepla som tak ticho, aby to počul len on, aj napriek tomu, že v miestnosti nikto iný nebol. Vôbec neviem, čo to do mňa vošlo, ale jeho pery ma začali priťahovať viac, ako čokoľvek kedykoľvek predtým. Ako magnet, ktorý sa stával stredobodom môjho vesmíru. Videla som, že najprv ho to zaskočilo, no dlho neváhal. Nežne chytil moju hlavu do dlaní a jemne ma pobozkal. Bez jazykov, bez akéhokoľvek náznaku túžby, len nechal naše pery nech splynú. No mne to nestačilo. Omotala som si ruky okolo jeho krku, tie jeho spočinuli na mojich bokoch. Ochutnávala som ho plnými dúškami, ale chcela som stále viac. Jeho jazyk sa prebojoval do mojich úst, skúmal ich a maznal sa s tým mojím. V tej chvíli mi v hlave blikala len jedna myšlienka. Chcem ho. Akoby mi čítal myšlienky, jeho ruky spočinuli na mojom zadku, vydali sa na prieskum po boku môjho stehna a ich tour de moje telo sa skončila krutým zápasom s gombíkom mojich nohavíc. Pomohla som mu. Rukou prešiel tam, kde by ruky kamaráta byť nemali. Zavzdychala som od rozkoše. Trošku zrýchlil a keď moje vzdychy zosilneli prestal. Rýchlo som zo seba strhla nohavice a hodila ich na zem. Zayn ma nadvihol, ja som ho oblapila nohami a preniesol ma na sedačku. Odsunul mi nabok nohavičky a začal ma lízať. Bolo to úžasné. Jednou rukou som mu tlačila hlavu hlbšie do mojich útrob, druhou som zvierala vankúš, čo som tu dakde nahmatala. Môj vrchol sa blížil, cítila to každá bunka môjho tela. Nahlas som vzdychala, môj orgazmus bol naozaj len vlások odo mňa. A vtedy prestal. Absolútne vyvedená z miery som sa opýtala 
„Čo to robíš?“ a znelo to presne tak zúfalo, ako som sa cítila. 
„Rozmysli si, čo mi odpovieš,“ povedal sucho a ani sa na mňa nepozrel, len zdvihol zo zeme moje gate a hodil mi ich. 
„A teraz zmizni,“ odsekol a stratil sa v byte. Cítila som sa strašne. Ako úplná krava a bolo mi zo seba zle. Čo ma to, do riti, napadlo? Natiahla som si nohavice, otvorila som vchodové dvere a skoro som zramovala... Cindy?
„Ahoj,“ povedala s neskrývaným prekvapením. Len som ju nemo obyšla. Keď som vyšla von, ako naschvál sa rozpršalo. Skoro ma porazilo, v topánkach som do minúty mala Balaton a k tomu sa zdvihol ľadový vietor. Prefukovalo ma zo všetkých strán, myslela som, že zmrznem. Chcela som si zavolať taxík, ale žiadny nešiel okolo a číslo som v mobile nenašla. Ako som listovala v telefonnom zozname, zastavila som na Jakovom mene. 
„Fajn, asi nemám na výber,“ zamrmlala som si sama pre seba a vytočila ho. 
„Čo je?“ ozval sa podráždene.
„Zvoľ iný tón hlasu a ja sa budem tváriť, že si si len nepozrel, kto volá,“ apaticky som sa naňho oborila. 
„Pokiaľ viem, ty sa chystáš odo mňa niečo žiadať, takže budem udržovať tento tón.“ 
„Ako chceš. Príď pred Zaynov dom,“ povedala som a zrušila, nedávajúc mu šancu na protest. Sarkasticky som si odfrkla. Čo sa zmenilo, že je Jake takýto?! Spravila som niečo? On bol pre mňa jeden z ľudí, od ktorých som očakávala podporu v dobrom aj v zlom. No teraz je tá časť „v zlom“ a on.. chová sa ako úplný idiot. Dažďové kvapky mi stekali po tvári, premočili ma do nitky a rozmazali kompletne celý chabý mejkap, čo som na seba ráno nakydala. Začala som na mieste prešľapovať, bola mi neskutočná zima. Prehrabla som si dažďom zlepené vlasy a úprimne som sa potešila, keď som v diaľke zbadala Jakove auto. Zastavil pri mne len na pár sekúnd, kým som stihla nastúpiť a bola by som prisahala, že kebyže mi to trvá dlhšie, nechá ma napoly vytrčenú z auta a stúpi na plyn. Chvíľu sme mlčali, no trápne ticho v aute mi prepilovalo ušné bubienky, a tak som zapla rádio. Hrali nejakú odrhovačku, po ktorej šalela Amanda. Jake si nepríjemne odkašľal a zabubnoval prstami po volante. 
„No tak, pýtaj sa,“ vyzvala som ho. 
„Netuším, o čom to hovoríš,“ povedal tým tónom ja nič ja muzikant. 
„Viackrát ťa vyzývať nebudem, takže ak nevieš, tak ani nebudeš vedieť,“ vravela som, hľadiac na ubiehajúcu mestskú panorámu za sklom. Zase chvíľu mlčal, akoby hľadal správne slová. 
„Takže Zayn?“ vyliezlo z neho napokon a ja som zadržiavala znechutený smiech. 
„Nie. My dvaja sme očividne viac ako kamaráti, no nikdy nebudeme...“ 
„Nebudete čo?“ prerušil ma a konečne prestal cvičiť spartakiádu s tými prstami. 
„Neviem. Proste.. Ja neviem...“ koktala som. 
„Pár?“ opýtal sa a ja som v jeho hlase cítila značný záujem. 
„Možno. A končím túto debatu. Potrebné už vieš,“ neviem prečo, ale zrazu sa mi zdalo v aute nedýchateľne. 
„Nie je to pre mňa potrebné...“ poznamenal Jake. 
„Klameš len sám seba, Jake. Nikoho iného.“



Okej, na túto časť nie som vôbec hrdá, ale musela tu byť. Možno sa vam nebude páčiť alebo možno áno práve preto, že sa tam "niečo deje". Neviem, každopádne zanechávajte reakcie a komentáre, nech už máte hocijaký názor:)



sobota 23. marca 2013

The Family Secret 7


Prikývla som, vlastne ani neviem načo. 
„Povieš mi už, kam ideš?!“ spýtal sa zvedavo. 
 „Bývame spolu. Bodka. Nepovyšuj sa tým na funkciu môjho súkromného poradcu alebo nebodaj otca. Nebudeme sa spovedať, okej?“ pozrela som sa mu na tvár, ale nie do očí. Hoci sa mi to v skutku ťažko priznáva, určitá časť mňa prahla po tom, aby sa pýtal, spovedal ma alebo hocičo iné. Jednoducho, aby javil záujem. Bola to presne tá časť mňa, ktorá bola zvyknutá na to byť milovaná, či už v rodine alebo medzi priateľmi, na tréningu. A presne táto časť mojej maličkosti od maminej smrti tak neskutočne trpela, pretože z môjho života odchádzala láska ruka v ruke s mojou rodinou. A ja, presne ako každý iný bežný smrteľník na tejto planéte, potrebujem cítiť lásku, aby som vedela existovať. Spomenula som si na ten moment na cintoríne, keď mi Zayn povedal, že ma miluje. Vtedy som si to vysvetlila tak trošku po svojom. Myslela som si, že cíti pocit viny kvôli maminej smrti a tak ho výčitky svedomia donútili povedať to. No teraz, keď sa na to spätne pozerám, chcem veriť, že to bolo inak. Pretože podvedome asi tuším, že v blízkej dobe mi nikto nepovie, ako veľmi ma ľúbi. Pretože túto úlohu v mojom živote zohrávala mama. Počas môjho vnútorného bľabotu som zaregistrovala, ako Jake prikývol a ja som to chápala ako signál, že mám povolené vypadnúť. Vyšla som von a zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu. Nechala som hravé slnečné lúče opaľovať moju tvár a na ústach sa mi uvelebil úsmev. Z Jakovej mikrozáhradky pred domom som mu odšklbla nejaký žltý kvietok a dala som si ho do vlasov. Vtedy zafučal ľadový vietor a spolu s teplom tohto dňa odfúkol aj moju idylku, na ktorú som sa tu práve hrala. Predstavovala som si, že vychádzam z nášho domu, čakám, kým sa Amanda vyšuchce a pritom si v hlave opakujem témy na písomku z angličtiny. Dýcham vzduch presiaknutý vôňou ruží, ktoré nám rastú pozdĺž chodníčka v záhrade, zisťujem, že som si nedala špirálu a v duchu nadávam, že to Amande trvá. Vtedy sa otvoria vchodové dvere, vychádza z nich otec s čiernou koženou aktovkou, mieriaci do kancelárie v sprievode s mamou a Amandou. Amanda si oblieka dlhý hnedý sveter, ktorý mi ukradla zo skrine a mama jej dáva pusu na čelo. Potom sa na mňa obe usmejú, Amanda zákerne a mama milo. A vtedy zafučí vietor, omnoho studenší, ako ten vánok, ktorý sa mi ešte pred chvíľou pohrával s vlasami, a všetko zmizne. Slzy sa mi hrnú do očí. Schmatnem kvet z vlasov, šľahnem ho na zem a rozdupem. Ani neviem prečo, otočila som sa zase smerom k domu. A tam, polovične schovaný za závesom, pravdepodobne si mysliaci, že mi šibe, ma pozoroval Jake. Vyzeral zmätene a v jeho očiach som spozorovala niečo, čo by som tam pri jeho doterajšom správaní rozhodne nečakala. Strach. Strach o mňa.

Nakoniec som skončila v jednej malej cukrárni v meste. Sedela som v rohu útulného maličkého podniku na rohovej lavici a predo mnou sa parilo z mätového čajíku s medom. Zatiaľ čo som čakala na Cindy, vytiahla som z vačku mobil a zapla ho. Počkala som, kým sa načíta, zadala pin kód a prekvapilo ma, čo som našla. Nič. Ani jedna esemeska, ani jeden zmeškaný hovor. Blikal mi tam tak maximálne jeden neprečítaný mail z facebook-u. Ani neviem, či ma to nahnevalo alebo potešilo. Pravdepodobne ani jedno z toho. Sklamalo ma to. Bolo im absolútne ukradnuté, že tam nie som, že som zdrhla a aj to, že sa mi niečo mohlo stať. A aj keď to obaja určite čakali, mohli sa starať. Mohli prejaviť aspoň trošku záujmu a predstierať, že im ešte záleží na tom, aby sme boli pokope. Ale oni to vzdali. Presne tak ako ja. Mama bola naše lepidlo, bez nej už nikdy nebudeme rodina. Zvonček nad dverami cukrárne oznámil, že niekto otvoril dvere a ja som zbadala Cindinu vysmiatu tvár. Mala na sebe tenký kabátik kúsok pod zadok svetlohnedej farby s veľkými tmavohnedými gombíkmi, biele rifle a čierne lodičky na vysokom opätku. Na krku mala šatku s leopardím vzorom a dlhé plavé vlasy si vypla do vysokého copu. Proste bola to tá Cindy, ktorá každému chalanovi vyráža dych a takmer presný opak svojej takmer najlepšej priateľky Mel. Je zarážajúce, ako môže mať človek dve úplne iné verzie. Na tréningu ufučaná, červená a spotená, jednoducho ten napresnejší príklad neprítažlivosti. Ale stačí sprcha, hrebeň, troška mejakpu a jej dobré handry a stane sa z nej toto. 
„Ahoj moja,“ pricupkala ladne k nášmu stolu a venovala mi milý úsmev. Postavila som sa, aby ma mohla objať. Vrazila mi bozk na líce. 
„Ešte som ti neobjednala, nemajú tu nič bezkalorické,“ podpichla som ju, zatiaľ čo som si sadala. 
„Nerýp! Niekto nemá taký metabolizmus, že môže zožrať aj vola a nepriberie ani gram, ako podaktorí, vieš?“ vravela sarkasticky a vyzliekla si kabát. Zasmiala som sa. Ak potrebujete odľahčiť atmosféru, tak Cindy je ten najlepší človek. 
„Tak hovor,“ povedala keď si sadla. 
„O čom?“ naháňala som čas, aby som vedela podať čo najemenej bolestivé vysvetlenie. 
„O všetkom. Počula som len o tom, že tvoja mama.. no veď vieš. Ale neviem ani príčinu a ani následky a ani to, prečo vlastne nechodíš na tréningy. Veď s nami sa ti vždy uľavilo,“ pozerala na mňa svojími belasími očami a bubnovala dlhými nalakovanými nechtami po stole. Položila som si ruku na tú jej a zastavila ju. Znervózňovalo ma to. 
„Hmm.. Takže Zayn vám nič nepovedal?“ vyzvedala som a úprimne, bola som zaskočená. 
„Nie. Jedno presso s mliekom vás poprosím a máte nejaký nízkotučný zákusok?“ začala sa venovať čašníčke, ktorá si konečne všimla, že tu niekto pribudol. 
„Nie. Ale máme tvarohový dezert. To je skoro samý tvaroh, minimum kalórii,“ odvrkla jej čašníčka napasovaná do trochu priúzej uniformy, ktorá mala zrejme podobných otázok plné zuby. 
„Tak si dám to,“ na Cindinej tvári stále holdoval úsmev. Hneď, ako to dopovedala sa zase pozrela na mňa. 
„Čo s tým má Zayn?“ nechápala. 
„To on ju zabil,“ vypľula som zo seba. Podľa Cindinho výrazu som usúdila, že ak by aktuálne mala niečo v ústach, vypľula by to. Jej mlčanie ma povzbudzovalo k tomu pokračovať. A tak som jej vyrozprávala všetko. Autonehoda, ktorú zapríčinil Zayn, smrť mojej mamy, rozhodnutie otca, že sa sťahujeme a môj útek z domu. To, že teraz bývam s Jakom som sa snažila zamlčať. A to jediné, čo mi na to Cindy povedala, mi takmer vyrazilo dych. 
„Takže ja chodím s vrahom?“ spýtala sa vystrašene. Bolo to, akoby mi niekto zapichol dýku do brucha a vlastne ani neviem prečo. Zayn a ja. Kamaráti a tak to malo aj ostať. Tak prečo ma toto tak zarazilo? 
„Ty.. ty chodíš so Zaynom?“ moja otázka znela vydesenejšie, ako som predpokladala. 
„V podstate..“ povedala váhavo, keď videla ako sa tvárim. 
„Ako v podstate?!“ vyštekla som. Nechcela som byť nepríjemná, ale moje slová mi vyšli z úst skôr, ako som mala možnosť ich zadržať. 
„Nóó.. Nela, vieš, že mne sa páči už dlhšie a pred pár dňami som konečne nabrala odvahu a pobozkala ho. Najprv bol asi zaskočený a chvíľu sa mi zdalo, že ma od seba odtlačí, ale nakoniec začal spolupracovať a.. bolo to magické,“ rozplývala sa Cindy a každým ďalším slovom som mala pocit, že nech scénar môjho života píše ktokoľvek, má zvláštny zmysel pre humor. 
„A boli ste potom spolu?“ spýtala som sa ako magor. 
„No, áno, trénovali sme spolu, ale asi mal zlú náladu, pretože celý tréning s nikým neprehovoril ani slovo,“ toto už znelo trochu smutnejšie a mňa to, úprimne, potešilo. Viem, bolo to odo mňa hnusné, veď to je jedna z mojich naj kamošiek, ale aj tak. A mimochodom, to, že sa jej páči, počujem dnes prvýkrát. 
„Ale určite nedovolím, aby táto informácia medzi vami niečo pokazila. Koniec koncov, nebola to vlastne iba jeho vina. Nepozeral sa síce na cestu, ale moja mama.. no.. ťažko sa mi to hovorí, ale bola opitá. Takže nemôžem hádzať všetku vinu len na neho,“ zahrala som sa na starostlivú kamošku. Fakt, že nehľadel na cestu preto, že sa vpíjal do mojich očí, som pre istotu vynechala. Dokonca som nemala v úmysle ani spomínať scénu z cintorína. Ďaľšiu hodinu sme s Cindy rozoberali trendy, celebrity, club, dohodli sme sa, že dnes určite už prídem na tréning a keď sme sa objali na rozlúčku, ona mi dala pusu na líce a vrtiac zadkom odchádzala domov, trochu sa mi uľavilo. Užila som si to, o tom niet pochýb. Konečne som prišla na trošku iné myšlienky, no odkedy som sa dozvedela, že má niečo so Zaynom, dostala som ohromnú chuť zistiť, ako to je medzi nami dvomi. Najprv ma miluje a potom sa oblizuje s Cindy? To sa mi nepáči.



Nová časť je tú, užite si ju. Len chcem, aby ste vedeli, že vám patrí jedno obrovské ďakujem! 1613 zobrazení za necelé dva týždne! To je skvelé:) Fakt som strašne rada, že to čítate. Takže ak tak aj robíte, zanechajte koment, či reakciu. :)


utorok 19. marca 2013

The Family Secret 6


Pod tlakom Jakovho pohľadu som do seba natlačila nie jeden, ale dokonca dva tie hnusné chleby a zapila ich kávou, ktorá dosť výrazne pripomínala tú z automatu. Potom som vysliedila v tomto fascinujúcom dome kúpeľňu. Fascinujúcom preto, že architektovi, ktorý ho navrhoval, sa podarilo na plochu mikroskopických rozmerov napchať neuveriteľný počet vecí. Pri zvyšku domu som bola rada, že celá vaňa nie je obrastená plesňou, ale ku podivu, kúpeľňa mi prišla celkovo pekná. Obložená „mramorovými“ kachličkami, v jednom rohu sprchový kút, v ďalšom práčka a oproti umývadlo so zrkadlom a poličkou. Za vidinou teplej sprchy som zo seba strhala oblečenie závratnou rýchlosťou, pričom mi úplne vypadla taká banálnosť ako je napríklad uterák. Kruto som na to doplatila. Spokojná a voňavá z Jakovho sprchového gélu som vyšla do pomerne chladnej kúpeľne a skoro ma porazilo. Keď som zvážila všetky možné alternatívy a s nevôľou zistila, že Jake nemá v kúpeľni ani jeden jediný uterák z mojich úst sa vydralo prenikavé: „Jakééééé!“ Čakala som asi desať sekúnd kým som začula kroky a potom sa kúpeľňové dvere otvorili. 
„Nepozeraj sa!“ stihla som skríknuť skôr, ako boli úplne dokorán. 
„Čo chceš?“ spýtal sa a znelo to dosť otrávene. 
„Keď sa pýtaš, tak červené ferrari a vuittonku, ale zatiaľ by postačil uterák,“ odsekla som. Táto jeho náladička ma už prestávala baviť. 
„Je v spálni, skrinka najbližšie pri dverách,“ jeho hlas sa strácal za dverami, odchádzal. 
„Jake! Počkaj! To nemyslíš vážne!“ ziapala som za ním, no už bol preč. Modlila som sa, aby nebol v spálni a ani nikde po ceste. Otriasla som zo seba kvapky vody, ktoré sa rozhodli nevzdorovať gravitácii a pobrala som sa na hon za uterákom. Najprv som z kúpeľne vystrčila len hlavu, potom som prekĺzla do obývačky celá. Počas cesty som neprestajne nadávala. Nie v duchu, pekne nahlas, aby to počul. Vošla som do malej miestnosti s manželskou posteľou v strede. Dovtípila som sa, že by to mohla byť spálňa. A všetko by bolo fajn, pretože som nestretla Jaka a už som bola vo svojom cieli, no jeden malý detail mi tu nesedel. Táto izba bola taká maličká, že okrem postele a jedného nočného stolíka s lampou sa sem už nič nezmestilo. Ani skrinky. A ani žiadne uteráky! Privrela som dvere a chystala sa zakričať na Jaka niečo typu, kam som sa to do čerta dostala a potom z ničoho nič *blik* a v hlave sa mi zrodil absolútne hlúpy nápad. Čo už. Zúfalé situácie si žiadajú zúfalé riešenia. Perinu z postele som poskladala na úhľadný obdĺžnik a položila som ju na zem, vankúš na ňu. Lacnú bielu plachtu som dala dole tiež a hmm.. jednoducho som sa do nej utrela a potom zabalila. Ako buritto. Otvorila som dvere a vrazila do Jakovej nahej hrude. 
„Ty ma sleduješ?“ vyhŕkla som podráždene. 
„Nie, išiel som okolo.“ „Fajn, takže ma sleduješ,“ skonštatovala som. 
„Nefandi si. Pre mňa si decko,“ sykol a odišiel. V nemom úžase som zírala ako sa jeho črty strácajú v tmavej chodbe. Len čo som si na seba navliekla nejaké normálne oblečenie, nie a lá plachta, nakydala na seba trošku mejkapu a špirály a privoňala sa Beyoncé Head, na hlave si vytvorila niečo, čo sa už aspoň minimálne podobalo hocakému účesu, mala som to namierené k Zaynovi. 
„Kam ideš?“ zastavil ma Jake medzi vchodovými dverami. 
„Do toho teba skutočne nič,“ odsekla som a ani som sa neunúvala pozrieť sa naňho. 
„Nebuď hnusná. Pamätaj, že ťa tu nechávam bývať,“ poznamenal len tak, akoby mimochodom. Vrela som. 
„Ó, tak to ti veľmi pekne ďakujem. A za akú cenu? Že sa tu mám promenádovať v plachte, pretože nielen, že nie si ochotný mi priniesť jeden posratý uterák, ešte mi ani nevieš povedať, že tu nemáš len spálňu, ale aj hosťovskú izbu!“ podráždene som odvrkávala každé slovo. Vytáčal ma. Nikdy by mi ani len nenapadlo, že ma dokáže takto vytočiť práve Jake, ale jeho chovanie odkedy som prišla mi sadá na nos. Viem, prišla som dosť nečakane a asi v tej najnevhodnejšej chvíli, ale myslím, že to nie je taký hriech, aby musel byť takýto odporný. 
„Fajn, možno som ti mohol doniesť uterák, ale prísť o možnosť sledovať ťa nahú, ako hľadáš uterák v mojom dome.. to som prosto nemohol.“ 
„Som decko, pamätáš?“ poznamenala som sarkasticky. 
„Nebuď ironická,“ vyslovil to ako príkaz, nie žiadosť. 
„Tak po prvé, to bol sarkazmus, nie irónia. A za druhé, ako sa do hory volá, tak sa z nej aj ozýva. Ty budeš protivný? Fajn. Ale nečakaj, že ja budem slniečko,“ vysypala som zo seba a čo slovo, tým viac som sa cítila nahnevaná. 
„Počuj, musíme to tu spolu nejako pretrpieť, kým sa to tvoje sťahovanie neutrasie...“ 
„Nie, ty počúvaj! Nemusíme nič trpieť, ani jeden z nás. Ak ti tu fakt tak prekážam, tak sa jednoducho zase zbalím a pôjdem..“ 
„Kam?“ zaskočil ma. 
„Neviem. Jednoducho preč,“ snažila som sa, aby to vyznelo pokojne, ale v skutočnosti som sa dosť bála, že sa teraz nepohodneme a ja budem musieť vypadnúť. Naozaj nemám kam ísť. Ale na druhej strane som bola aj naozaj nahnevaná a on bol naozaj hnusný. 
„Nemôžem ťa nechať odísť, keď ani nevieš kam chceš ísť.“ 
„Preč pre teba nie je dostatočná definícia miesta, kam chcem ísť?“ 
„Hmm, porozmýšľam. Nie.“ 
„Tak to mi je ľúto, ale momentálne nič konkrétnejšie nemám.“ 
„Máš,“ povedal a chytil ma za lakeť. Donútil ma pozrieť sa naňho. „A čo také?“ skrývala som značné napätie. Tá prílišná Jakova blízkosť mi nebola dvakrát príjemná. 
„Môžeš ostať tu.“ 
„Ty ma tu nebodaj strpíš?“ opäť som si neodpustila dávku sarkazmu, ale nech sa chlapec rozhodne. 
„Nemám na výber,“ povedal a na jeho perách sa roztancoval ten zlatý úsmev, ktorý poznám z tréningov.


Takže, nová časť je tu, dúfam, že sa vám bude páčiť. Ani neviete, ako strašne ma teší, že to čítate. Ste môj dôvod zlepšovať sa:) Čítajte, zanechávajte reakcie, kometnujte!

nedeľa 17. marca 2013

The Family Secret 5


Zrazu ma osvietilo prudké svetlo. Slnečné lúče tancovali po mojom xichte a ja som bola pevne rozhodnutá ublížiť tomu, kto odhrnul tie závesy. Silou vôle sa mi podarilo od seba odlepiť moje viečka a zjavila sa predo mnou malá miestnosť. Priamo oproti mne bolo okno, to okno, ktoré ma takmer pripravilo o zrak. Ležala som na neznámej tmavomodrej pohovke, ktorá toho už teda skutočne pamätá veľa, prikrytá károvanou dekou, akú majú staré mamy vo všetkých filmoch. Pred oknom sa rysovala vyšportovaná mužská postava. Slimačím tempom sa mi začali vybavovať včerajšie udalosti. 
„Koľko je hodín?“ spýtala som sa Jaka. „Pol desiatej,“ oznámil mi ako nič. „Do riti, zaspala som do školy!“ panicky som zo seba skopávala deku zisťujúc, že som len v spodnom prádle som takmer dostala infarkt. 
„Nemusíš sa ponáhľať, už to aj tak nestihneš,“ zachovával ľahostajný tón, iritovalo ma to. 
„Ty si ma vyzliekol?“ ignorovala som jeho zjavný nezáujem o moje vzdelanie. 
„Zvykne tu byť teplo,“ stále hľadel von z okna. Len som prikývla. Viac pre seba ako preňho, aby som upokojila svoju maličkosť v tom, že určite nemal nijaké vedľajšie úmysly. 
„Kde sú moje veci a taška?“ spýtala som sa. Na mojom hlase bolo počuť, že som dosť nesvoja. Ešte pred mesiacom by ma takáto situácia nechala absolútne chladnou. Lenže zlé veci ľudí menia a smrť je rozhodne zlá. Ja som bola so sebou spokojná. Moja povaha, postava aj celkový život mi vyhovovali a viem, že nech sa na mne zmení čokoľvek, páčiť sa mi to nebude. „Dáš si čaj?“ spýtal sa ma, stále pohľadom prerýval okno. 
 „Kávu.“
„Chlieb?“ 
„Musli.“ 
„Nemám.“
„Čo cornflakesy?“ 
„Čo chlieb?“
„Cornflakesy sú zdravé.“
„Tak zbehni do obchodu a kúp ich. A rovno môžeš zobrať aj mlieko a nejaké jogurty,“ pri tých slovách sa otočil ku mne so sarkastickým úškľabkom. 
„Tebe čo dnes sadlo na nos?“ nechápala som. Tváril sa akoby mu moja prítomnosť vyslovene vadila. A v skutočnosti som si ani nebola istá, či sa tak len tváril. Nikdy, a keď ja vravím nikdy, tak to tak aj myslím, sa k nikomu z clubu nechoval nepríjemne. Lebo sme to boli my, rodina. 
„Tak v skratke. Včera o pol noci ma tu doslova prepadlo uprostred sexu s dosť sexy babou, ktorú som lámal asi tri mesiace, jedno dievča, ktoré mi zaspalo na hrudi skôr, ako som dostal príležitosť ju vyhodiť,“ posledné slovo mi priam vypľul do tváre. Tie slová ma zaboleli. Už len ich obsah bol dosť nepríjemný, no počuť to od niekoho, od koho som v tejto situácii čakala podporu, ma ničilo. Uznávam, keby mňa niekto vyrušil uprostred niečoho takého, asi by som bola pekne nahnevaná, ale mohol sa trošku ovládnuť. 
„Sorry, nemusel si ma ani púšťať dnu,“ bolo jediné na čo som sa zmohla. Nepovedal nič, len sa odšuchtal do kuchyne. Natiahla som na seba svoje včerajšie veci, schmatla tašku rozhodnutá zbaviť Jaka toho príšerného bremena alias mňa. Už som bola vonku a zatvárala za sebou dvere, keď ich niekto začal ťahať opačným smerom. Prečo hovorím niekto, keď je tu len jedna možnosť. 
„Čo je?“ zvrtla som sa a ocitla sa pár centimetrov od jeho tváre. 
„Kam ideš?“ spýtal sa a jeho hlas znel aspoň na chvíľu tak Jakovsky, tak milo. 
„To ešte neviem, ale tu zjavne nie som vítaná,“ premáhala som sa, aby mi nevyhŕkli slzy. Ani len v najhoršej nočnej more by ma nenapadlo, že tam, kde som mala nachádzať svoj nový dočasný domov by som nebola vítaná. 
„Ostaň ešte chvíľu, už ti robím kávu,“ bolo jediné, čo povedal, aby ma zastavil. Ale ja som nemala kam ísť, ja už som nemala iný domov. Tak som ostala. 
„Ale len na kávu,“ odsekla som, vtlačila mu tašku do rúk a odtisla som ho nabok, aby som mohla prejsť. 
„Dva cukre, kvapku mlieka,“ poznamenala som ešte, keď som si zase vyzúvala tenisky. 
„Mlieko nemáme,“ povedal a nedal mi žiadnu šancu namietať, pretože sa opäť stratil v kuchyni.
„Takže, prezradíš mi, ako si sa ocitla pred mojimi dverami?“ spýtal sa s jemným náznakom úškrnu na jeho tvári. Akoby chcel v sebe potlačiť toho Jaka, ktorého poznám, len nerozumiem, prečo. Sedeli sme na rozheglaných stoličkách v jeho maličkej kuchynke. Vŕtala som sa v rascovom chlebe s tenkou vrstvou nekvalitného margarínu. Uprostred stola bol tanier s nakrájanou paradajkou a paprikou. Zjedla som jeden mesiačik paradajky, pripadala mi z toho všetkého ako najmenšie zlo. Nevedela som, čo mu mám povedať. Bála som sa, že ak by zistil, že som zdrhla, odviedol by ma späť. Dlho som mlčala a vyberala vhodné slová. Napokon si odkašľal, aby dal najavo, že dosť netrpezlivo čaká na moju odpoveď a ja som mu vysypala tú najpolopatistickejšiu verziu toho, čo sa stalo. Netušila som, akú reakciu mám očakávať. Z jeho kamennej tváre sa nedalo nič vyčítať, vyvolal vo mne neznámy pocit. Nikdy som nič podobné necítila. Bolo to ako keby som pred ním stála úplne nahá, akoby videl až do môjho vnútra, preskenoval ma pohľadom aj bez najmenšieho pohybu. Bezbrannosť. Vhodnejšie slovo by som asi nenašla. 
„Takže ostávaš tu?“ spýtal sa napokon. 
„Tu v meste áno, tu u teba ani náhodou,“ dúfala som, že sa ma pokúsi prinútiť ostať alebo že ma minimálne nenechá odísť, pretože som nemala kam ísť. Teda, Zayn by ma nepochybne u seba nechal prenocovať, ale logicky býva s rodičmi, ktorí by určite môj útek neakceptovali. 
„A kam sa chystáš ísť?“ Naberalo to správny smer. 
„Túto časť môjho plánu som ešte nestihla domyslieť,“ povedala som. 
„Myslel som si. Takže ostávaš tu,“ oznámil mi. Ako úplne bežnú vec. 
„Mám nároky na protest?“ tvárila som sa, že tu ostávam len na jeho príkaz. 
„Máš kam ísť?“ odpovedal mi otázkou. 
„Nie,“ vravela som váhavo. 
„Vidíš, sama si si odpovedala.“ To bol koniec. Debata skončila. 


Tak nová časť uzrela svetlo sveta, dúfam, že sa bude páčiť. Čítajte, užívajte si ju a zanechávajte reakcie! :) 

piatok 15. marca 2013

The Family Secret 4


Mrvím sa na sedadle spolujazdca v otcovom aute, tŕpne mi zadok. Snažím sa to ignorovať, hľadím von z okna a nepripúšťam si žiadne myšlienky, ktoré by ma mohli rozhodiť. Môj otec mi to však neuľahčuje. 
„Musíme sa porozprávať,“ prerušil to ťažké ticho. 
„Ja sa nechcem rozprávať,“ bol to len chabý pokus, ako ho odbiť, ale predsa bol. 
„Fajn, tak len počúvaj,“ povedal, a keď som prikývla, pokračoval. 
„Bývame vo veľkom dome, vo veľkom meste. Tvoja mama bola dosť dobre platená a tak sme si mohli dovoliť nielen to, čo sme potrebovali, ale v značnej miere aj všetko to, čo sme chceli. Nehovorím, že celá domácnosť stála len na peniazoch vašej mamy, ale prevažne to bolo tak. Ako chlapovi sa mi to ťažko priznáva, no ja sám vám nedokážem poskytnúť to správne a dostatočné zázemie. Moje peniaze na to nevystačia, minimálne určite nie v tomto meste. Už som sa pýtal v práci a boli by ochotní dať mi miesto v menšej pobočke našej firmy v malom meste na juhu a k nemu aj služobný dom s dvomi izbami...“ 
„Nechceš mi povedať...“ prerušila som ho, pretože som nechcela veriť slovám, ktoré vypúšťal z úst. 
„Prijal som to,“ tón jeho hlasu mi dával jasne najavo, že táto téma je preňho uzavretá, no ja som to neakceptovala. 
„Ak si myslíš, že si len tak zavelíš, že sa sťahujeme a ja pôjdem, si na omyle. Ja tu ostávam. Mám tu kamarátov, mám tu svoju druhú rodinu, club. Môj život je tu!“ s každým slovom som zvyšovala hlas. 
„Ale tvoj domov je s nami!“ ani otec už nebol pokojný. 
„Nie, môj domov bol s vami. Teraz nie je úplný a osobne si myslím, že to, na čo sa tu hráme, už nikdy nebude rodina. Ostávam tu, nič s tým neurobíš,“ tentoraz som skončila ja. 
„Ver mi, keby si mala s kým ostať, tak ťa s nami neťahám!!“ vyletelo z jeho úst a mne to vyrazilo dych. Zložil ruku z prevodovky a pritlačil si ju na ústa, no už bolo neskoro. Tie slová už boli vonku a nedokázal ich vziať späť, aj keď ho to mrzelo. Nahrnuli sa mi slzy do očí. Ani som sa neunúvala nejako ich zadržiavať. Zbytok cesty som hľadela von z okna a počúvala tiché vzlyky šíriace sa celým autom. Plakala aj Amanda. Aj otec. Pretože nikto nechcel odísť, no všetci sme museli. Keď otec zaparkoval pred našim domom, len som rýchlo vybehla z auta a zabuchla za sebou dvere svojej izby. Celou cestu som rozmýšľala, ako to urobím a čo sa bude diať potom, no teraz to bolo absolútne nepodstatné. Isté bolo len jedno. Že musím vypadnúť.

Ležala som na posteli a premýšľala. Bol to ten večer, v hlave mi trešťalo z predošlých udalostí a nepretržitý chod myšlienok mojej mysli tiež nenechal poľaviť. Čím viac som sa snažila zvýrazňovať klady celého tohto môjho nápadu, tým viac záporov sa mi vynáralo. Najhoršie boli výčitky svedomia, že ich opúšťam, jednoducho sa zbavujem bremena a utekám, namiesto toho, aby som bojovala a snažila sa zachrániť posledné zvyšky našej rodiny. Avšak ja nie som pripravená na to čiastočne zaujať rolu mamy v našej domácnosti, zároveň zvládať školu aj chodiť na tréningy. Prosto som nebola. A ani som byť nechcela. Niekto zaklopal a takmer mi privodil srdcový infarkt. 
„Ďalej,“ povedala som. Vo dverách sa zjavila Amandina uplakaná tvár. 
„Večera bude o päť minút,“ zahlásila monotónnym hlasom, zvrtla sa na päte a chystala sa na odchod. 
„Počkaj,“ zastavila som ju. 
„Čo je?“ odsekla priam podráždene. 
„Nebuď taká, chcem ti pomôcť.“ 
„Ako? Tým že odídeš?“ tou otázkou ma zaskočila, ale snažila som sa to zamaskovať všetkými dostupnými prostriedkami. Čiže žiadnymi, zbadala to okamžite. 
„O čom to dopekla hovoríš?“ hlas mi pod chvíľou zlyhával. „Myslíš si, že som taká hlúpa a naivná? Otca si možno oklamala a primäla ho myslieť si, že tú debatu vyhral on, no ja presne viem o čo ti ide..“ 
„Nevieš nič!“ zajačala som na ňu. 
„Absolútne nič,“ rázne som ukončila konverzáciu. Možno som mala ostať, možno som sa mala aspoň pokúsiť prispôsobiť sa tejto novej situácii, ale možno je toto jediná šanca, ako si nezničiť život. A ja ju využijem. Zbehla som dole, horko ťažko vyhrala trpký boj s dvomi kúskami syrovej pizze a zamkla som sa tentoraz v kúpeľni. Napustila som si vaňu, naliala do nej penu a ponorila sa do horúcej vody. Len na moment som zavrela oči, nebola to ani sekunda, no viečka mi oťaželi a už sa nehodlali pohnúť smerom nahor. Cítila som ako sa nenápadne ku mne blížia sny, snažiace sa stiahnuť ma k sebe a už nepustiť, ako mi príjemné spomienky zaplavujú myseľ a opantávajú celé moje bytie. Po prvý raz, odkedy mama zomrela, som vdychujúc sladkastú vôňu peny zaspala skutočne pokojne.

Vo chvíli, keď som precitla som absolútne spanikárila. Do riti, koľko je hodín? Rozčapila som oči a prudko sa postavila. Vypustila som vaňu a rýchlo zo seba stierala penu. Utrela som sa a len friško si pretrela vlasy. Zabalila som sa do županu a cupitala do svojej izby. Cestou som mapovala terén. V obývačke ešte bežala telka, no začula som aj tiché pochrapkávanie, takže ocko pri nej zaspal. Dvere Amandinej izby boli zavreté, takže sa tiež dalo predpokladať, že spí. Keď som sa konečne prepašovala do svojej izby bez narušenia spánkového deficitu u nás v dome rozčapila som dvere skrine a vytiahla odtiaľ batoh. Nahádzala som doňho pár tričiek, spodné prádlo, tepláky a rifle. Na seba som navliekla dlhé čierne nohavice, biele tielko, hrubý čierny sveter dlhý až po kolená a čierne conversy. Mokré vlasy som si dala do drdolu, ustlala som posteľ a na zdrap papiera som napísala Prepáč. Položila som ho na vankúš, schmatla batoh a čo najtichšie zbehla dole. Bola som vďačná bohu, že nemáme podobne ako vo všetkých amerických filmoch, kde sa pobúrení teenageri snažia nepozorovane vytratiť z domu, uvoľnenú parketu, či inú vec, ktorá by mohla osadenstvo domu zobudiť. So zatajeným dychom som sa priplichtila k otcovi, vlepila mu jemný bozk na čelo a vydýchla som si až dva bloky od nášho domu. Nebolo mi celkom jasné, kam chcem ísť a tak som sa len túlala nočnými ulicami, hľadiac na nebo zasypané miliardami hviezd. Začala som ich rátať, len tak, bezdôvodne. Dosť som sa do toho pohrúžila. Pri čísle sto tri ma zrazu vyrušil nejaký hlas. 
„Ale, ale. Také pekné dievča by sa tu nemalo potulovať len tak samo,“ z toho hlasu bol cítiť chlast na sto metrov. Nebojácne som sa otočila a ocitla sa tvárou v tvár smradľavému neogabanému tvorovi. Ten puch ma na chvíľu opantal, no keď sa jeho ruka v polovici hnilobného procesu dotkla môjho stehna, veľmi rýchlo sa mi navrátila stratená sila. Striasla som jeho ruku, ladne ho obišla a kráčala preč. 
„Kamže?“ nedal sa odbiť. 
„Čo najďalej od vás,“ odsekla som a bola to pravda. Z toho smradu sa mi začínala točiť hlava. 
„Lenže to asi tak jednoducho nepôjde,“ povedal s takým nadradeným a zároveň značne nadržaným podtónom, dobehol ma a strhol tak, aby som mu bola tvárou. Jednoduchým pohybom som ho zase striasla, uštedrila mu jeden pravý hák a kopla ho do rozkroku. Ani neviem, kde sa to vo mne vzalo, no náhle sa váľal na zemi. Nebála som sa, že by sa opäť mohol postaviť a pokúsiť sa o niečo, ani toho, že by ma tu niekto videl, ako mlátim bezdomovca, no chcela som odtiaľ zdrhnúť čo najďalej. Utekala som ako najrýchlejšie som vedela, nemám šajna kam. Prosto tam, kam ma nohy zaviedli až som sa ocitla v nejakom malom lesíku. Ani som nevedela, že niečo také v našom meste je. Popri zarastenej cestičke bolo postavených pár rodinných domov, na prvom bola napísaná ulica. Odniekiaľ ju poznám, povedala som si, no nemohla som si spomenúť odkiaľ. A potom mi to došlo. Jake! Fajn, ja zhodou okolností nemám kam ísť a nejaký idiotský bezdomovec ma „zaženie“ k Jakovmu domu? Neviem, či to bolo vyčerpaním alebo zúfalstvom, ale rozhodla som sa to brať ako znamenie. Na prvé zvonenie nikto neotváral, asi nepočul. Druhé tiež nič, to sa predsa môže stať. Ale keď som tam už vyzváňala dobrých päť minút a mrzli mi palce na nohách, už som kapánek chytala nervy. A vtedy sa otvorili vchodové dvere, o ktoré som sa medzi časom oprela a ja som vpadla rovno do Jakovho náručia. 
„Preboha Nela, vieš koľko je hodín?“ vyliezlo z neho ospalým hlasom. 
„Ani nie,“ povedala som a cítila som sa dosť previnilo, že som mu sem takto vpadla. Koniec koncov, nemusí byť sám. Až potom som si všimla, že akosi nemá na spodnej časti tela nič. Akože kompletne nič a vôbec nič. 
„Ja.. nemám kam ísť,“ vyjachtala som nakoniec. 
„No dobre,“ povedal a keďže som mu už čiastočne ležala v náručí zdvihol ma a ako princeznú odniesol.. neviem kam. Započúvaná do tlkotu jeho srdca a sústreďujúc sa na jeho pravidelné nádychy a výdychy som zaspala.


A je tu nová časť. Čítajte, zanechávajte reakcie, či kometny:) 
 

štvrtok 14. marca 2013

The Family Secret 3


Pohreb bol o týždeň. Ľudia už mali tváre, no tentoraz boli v čiernom oblečení. Týždeň som netrénovala, ale dnes som sa chystala. Alebo si minimálne pôjdem zabehať. Vedľa mňa stál otec a objímal Amandu, moju sestru. Aj mňa chcel objať, no striasla som jeho ruku. Tušila som, že niečo nie je v poriadku. Že sa stane niečo, čo zrúti ešte aj základy môjho života, keď už nič iné neostalo. Trpela som celý čas, čo ten chlapík pred nami hovoril reč o tom, aká skvelá bola moja mama. Paradoxne, toho človeka som ani nepoznala, takže pochybujem, že moju mamu tak dobre poznal. Stále mi vŕtalo v hlave, čo tam vlastne robila. A prečo bola opitá? Prečo nebola doma a nevarila večeru, neučila sa s Amandou alebo jednoducho len nesledovala telku a nedopĺňala otcovi chýbajúce slová do krížovky? Prečo bola tam, spitá pod obraz boží. Neviem, a nemám ešte dosť síl na to, pýtať sa a páčiť z niekoho odpovede. Obrad sa skončil, rakvu spustili dole a my sme hádzali kvety. Pomaly som kráčala k bráne, ktorá delila cintorín od zvyšku sveta. Asi takto nejako sa cíti slimák, pomyslela som si. Šialené, čo človeku napadne v takejto chvíli. Čakal ma tam Zayn, kamenný výraz na tvári, prázdny pohľad. Stále čokoládový, ale prázdny. Jeho jediné šťastie bolo, že práve vo chvíli, keď ku zrážke došlo, svietila na semafore už tri sekundy zelená. Prišla som k nemu a objala ho. Od vtedy sme spolu nehovorili, nikto z nás nenachádzal správne slová, nikto nevedel, či je vôbec vhodné niečo hovoriť. Jediná téma, ktorú sme obaja šialene túžili rozoberať bola práve téma, o ktorej sme už navždy chceli mlčať. A tak sme radšej nehovorili nič. Asi cítil, že som celá stuhnutá alebo to urobil len reflexne, no privinul si ma k sebe tuhšie. Vo vlasoch som cítila jeho teplý dych, jeho tlkot srdca bol v súlade s tým mojim. Stáli sme tam takto celú večnosť, vpíjajúc sa do seba, vnímajúc len prítomnosť toho druhého, pretože ignorovať okolitý svet bola pre mňa momentálne jediná alternatíva, ako sa vyrovnať so skutočnosťou. Odlepili sme sa od seba a vtedy som to zacítila. Neviem presne opísať ten pocit, ale akoby sa v tej chvíli odtrhla časť zo mňa. Akoby som tým, že som sa od Zayna vzdialila na pár centimetrov pretrhla nejaké zvláštne puto. Ale aké puto, dopekla? My so Zaynom sme len priatelia, vždy to tak bolo, a aj bude. Minimálne z mojej strany. Cúvol asi o pol metra, z vrecka vytiahol cigaretu a zapálil si ju. Otočil hlavu a vyfúkol dym, aby nešiel na mňa. 
„V poslednej dobe sa intenzita tvojho fajčenia nejako zvyšuje,“ poznamenala som hlasom bez výrazu. Nedokážem presne povedať, ako znie hocijaký zvuk bez výrazu. Niečo veľmi monotónne, bez akéhokoľvek zafarbenia akýmkoľvek pocitom. 
„Neviem, čo iné mám robiť,“ podotkol a hľadel do prázdna. 
„Čo vidíš?“ spýtala som sa. 
„Tvoju mamu. Nechápem, ako som mohol... Hľadel som na teba a potom som už počul len ako sa z tvojich úst derie moje meno, ale bolo neskoro...“ videla som, ako sa mu o tom ťažko rozpráva, ako hľadá vhodné slová a pritom obaja vieme, že vhodné slová na opísanie toho, čo sa stalo, nejestvujú. 
„Nežiadam ťa o vysvetlenie,“ zrušila som jeho obhajobu. Nechcela som to počuť, nedokázala som sa vyrovnať s pravdou, nie tak skoro. Pretože som ju vedela, alebo minimálne tušila. 
„Ak ti to nepoviem teraz, tak už nikdy,“ vravel a do jeho čokoládových očí sa vracali pocity. Nenávisť, zhnusenie, smútok, utrpenie to všetko som vedela vyčítať z jeho tváre. Neznášam, keď ľudia, ktorých ľúbim trpia. Teda, fyzická bolesť mi nevadí, tú často sama spôsobujem, no psychická je miliónkrát horšia. Neznesiteľná, útrpná, zožiera nás samých zvnútra, trýzni nás a núti ubližovať si, pretože to vidíme ako jedinú možnosť, ako prehlušiť tú bolesť a nájsť satisfakciu. A preto chápem, že mi potrebuje povedať pravdu. Moje dlhé mlčanie bral ako súhlas, no možno len využil situáciu. 
„Hľadel som na teba. Ja neviem, čo sa to so mnou stalo, no nemohol som od teba odlepiť oči. Periférne som videl, ako sa približujeme k nejakých svetlám, no ignoroval som to. Myslel som si, že o takom čase, na takom viac menej opustenom miestne nikto nebude, no mýlil som sa...“ 
„Áno Zayn, mýlil si sa a to dosť. To tvoje „nemohol som od teba odlepiť oči“ mi zabilo mamu a ja môžem len ďakovať bohu, že na tom priechode nebol nikto iný. Keď už si zámerne ignoroval tie posraté semafory, aspoň ma tu neodrbávaj a netvrď tieto idiotiny o tom, že si sa pozeral na mňa a blá, blá, blá. Bože, celý tento rozhovor znie ako z nejakej veľmi nevydarenej telenovely podfarbenej čiernym humorom!“ hučala som naňho. 
„Ty si naozaj slepá?!“ už aj on zvýšil hlas. „No to je skutočne paradoxné, že mi to hovoríš práve ty!“ posledné slovo tej vety som mu priam vypľula do tváre. 
„Vravíš, akoby som si to zámerne namieril presne na tvoju mamu a zrazil ju náročky! A mimochodom, ona bola ožr...“ 
„Nevyslovuj to slovo!“ prerušila som ho. 
„Tak si to priznaj, tvoja mama sa ožrala!“ jeho slová sa ozývali celým cintorínom, akoby sme práve neboli na jej pohrebe. Tie slová ma zlomili. Fyzicky aj psychicky. Podlomili sa mi kolená a ja som sa tam zosunula. Priamo pri vchode na cintorín, kde prechádzali desiatky smutných ľudí tváriacich sa, že poznali moju mamu, som sa tam zložila a začala ručať. Nie, skutočne sa to nedalo nazvať plačom. Domnievala som sa, že si ani neuvedomoval, čo vlastne vyslovil, nemala som sily zisťovať, či je tá domienka správna. No aj napriek všetkým výkrikom adresovaným na toho druhého, ktoré tu pred chvíľou padli, si tam kľakol ku mne a objal ma. Hladkal ma po chrbte a... plakal. Áno, on plakal. Ten Zayn drsný boxerista tam kľačal pri mne na dlažbe cintorína a slzy sa mu rinuli z očí. 
„Prepáč,“ šepkal mi do ucha. Akoby to mohlo zmazať jeho predošlé slová. 
„Ani nevieš, ako ma bolí to, že ťa takto trápim, to, že sa môžem len prizerať tomu, ako trpíš,“ hovoril cez vzlyky. 
„Tak prečo mi hovoríš také veci? Prečo mi to ešte sťažuješ?“ kládla som priveľa otázok, no musela som poznať odpovede. Nechcela, no musela. 
„Pretože nedokážem tú vinu prijať celú sám. Dúfam, že vieš, že by som ti nikdy nechcel ublížiť.“ 
„Ale presne to robíš!“ stále som šepkala, no už som trošku pridávala volume. 
„Milujem ťa,“ vykĺzlo z jeho úst. Najprv som tým slovám nerozumela, prišli mi ako úplne bežné. Veď ich počujem všade. No potom som to pochopila. Tie slová vyšli zo Zaynových úst a patrili mne. Len mne. A možno môjmu otcovi, ktorý sa medzitým dostavil ku nám, pozviechal ma zo zeme a viedol do auta. Tie slová som tam nechala. Visieť vo vzduchu, aby sme sa s nimi vysporiadali každý sám. A každý po svojom. 


Tak a je tu nová časť. Dúfam, že sa bude páčiť, no samozrejme príjmam aj kritiku. No keď už si to prečítate, určite zanechajte buď komentár alebo reakciu:) 

utorok 12. marca 2013

The Family Secret 2

Do miestnosti vtedy vošli aj Cindy a Mel. 
„Vy, baby, si dajte najprv posilovačky,“ kričala Olivia zatiaľ čo hnala chalanov, aby pozvešávali pytle. 
„Pohnite riťou, vy lenivé hovadá!“ kričala na nich a my sme sa len smiali. Dievčatká, ktoré boxovali a aj pri tom dlho vydržali, boli rarita, chalani nie. A preto sme my boli miláčikovia a oni lenivé hovadá. 
„Prídeš zajtra?“ spýtala sa Cindy len formálnu otázku, aby prerušila ticho zatiaľ čo ležala a kmitala nohami vo vzduchu. Akoby som tu nebola každý deň, povedala som si v duchu. „Jasné,“ odvetila som a naťahovala sa k pravej nohe. 
„Nebudeš mať zápas?“ vyzvedala Mel a očami hypnotizovala časovač na stene, ktorý ukazoval dvadsať sekúnd do konca. Nahla som sa k druhej nohe. 
„Tento týždeň nemám nič, ani sparingy mimo tréningov,“ objasnila som. Časovač zapípal a ona vyčerpane spustila nohy dole. 
„Dnes to vidím na brušáky,“ poznamenala len tak sama pre seba a pozrela sa na mňa. 
„Raz chcem mať takú výdrž ako ty, Nela,“ zopakovala zase raz Mel. Vravím zopakovala, pretože mi to hovorí neustále. Box ju baví a drží sa jej to už dva roky, ale ona jednoducho čakala, že sem príde a kondička jej spadne z neba. Veľmi skoro zistila, ako strašne sa mýlila. Rýchlo som sa dostrečovala, pretože sa mi pred očami neustále vynáral Zayn stojaci pred svojim autom, fajčiaci cigaretu a s tým jeho „Ách, vy baby, toľko vám to trvá“ na perách. Cestou do šatne som zo seba strhávala oblečenie, doslovne, a v šatni som ho šlahla do skrinky. Vybrala som si sprcháč, šampón a uterák a vliezla do sprchy. Zapla som vodu, nastavila som ju takmer na najhorúcejšiu, pretože len voda takmer vriacej teploty ma dokázala po tréningu zase dostať do parády a keď sa môjho chrbta dotkli prvé kvapôčky vody, hmm, no, čo vám poviem... vyletela som zo sprchy s takým vreskotom, že Mel okamžite dobehla aj s Cindy za pätami. To ale nebolo zrovna to najlepšie, lebo videli to moje „vyletenie“. Keďže podlaha v sprche je, na počudovanie, vlhká, dosť sa to šmýka a pri mojom rýchlom pokuse zutekať čo najďalej od prúdu ľadovej vody som sa tam natiahla jak dlhá, tak široká. Keď to baby videli, neubránili sa smiechu a ja sa im vlastne ani nečudujem. Horko ťažko som sa pozviechala, omotala sa do modrého uteráka a zamierila za Oliviou. Teda, úprimne, nikdy by ma nenapadlo, že ma omnoho viac, ako niekoľko hodinový tréning, skolí nejaký posratý pád. 
„Netečie teplá voda?!“ dosť podráždeným tónom som na ňu vybafla, aj keď mi v podstate celá táto scenéria v mojej hlave pripadala komicky. 
„O tom nič neviem, ale poviem Jakovi, nech to skontroluje,“ odvetila absolútne nezaujato a viac automaticky, ako ľudsky. Vedela som, že prosiť o niečo Oliviu počas jej osobného tréningu má asi taký istý význam ako prosiť o to splachovač na záchode, ale tá sprcha ma dojala. 
„Hej, Sweetheart, máš na sebe niečo navyše!“ zapojil sa do nášho akože rozhovoru David. Obdarila som ho úškľabkom, ktorý vyjadroval niečo veľmi sarkastické a zamierila naspäť do šatne. Zamyslela som sa, ako mi vlastne prischla prezývka Sweetheart, teda aspoň u mužskej časti clubovej populácie. Myslím, že to vymyslel Zayn a nejako sa to uchytilo, ale nie som si istá. Lenže ak nie ten môj pako, tak kto potom? Netuším, som za Zayna. Navliekla som sa do riflí, bieleho tielka a šedého vlneného svetra, vlasy som si vypla do vysokého copu a spotené veci nahádzala do tašky. Poobjímala som osadenstvo clubu, ktoré ešte neodišlo domov, a pobrala sa na parkovisko, konkrétne hľadať Zaynove auto. Pamätám sa, že zafúkal vietor a privial ku mne dym zo Zaynovej cigarety. Pamätám sa, že sa usmial, keď ma konečne zbadal a povedal tú svoju otrepanú frázu o tom, že nám babám to trvá. Dokonca si pamätám aj to, že odhodil cigu a spolu sme si sadli do auta. Ako posledná sa mi vybavuje jeho ruka na mojom stehne za krásneho hlasu Adele v pesničke Turning Tables, ktorá sa ozývala z reprákov Zaynovho auta. Nasledujúce scény sa mi vybavujú už len ústrižkovo.

Zaynove oči nalepené na mne namiesto toho, aby sledoval cestu. Usmial sa. Blížili sme sa k semaforom, no on to prehliadol. Alebo ignoroval. Periférne som zahliadla ženu v čiernom kabáte. Na tom prechode, ktorý Zayn ignoroval. Prvé čo ma napadlo bolo, že aj moja mama má taký istý kabát. Ani vo ste by ma nenapadlo, že... „Zayn!!“ zakričala som z plných pľúc, keď mi konečne došlo, že naše auto sa závratnou rýchlosťou približuje k tej potácajúcej sa žene v čiernom kabáte. Strhol sa a dupol na brzdu. Žena nás nevidela, úprimne, podľa chôdze som usudzovala, že nevníma nič naokolo, je ožratá, na mol. Každá bunka môjho tela kričala dve slová. Je neskoro.
Veľa krvi, Zaynov vydesený pohľad, sanitka. Slzy. Moje, jeho, ich a zase moje. Alebo len moje. Neviem. Vtedy mi to prišlo tak, že celý svet plače. Pretože som to mala vedieť. Že moja mama nemá taký istý kabát. Moja mama má tento kabát. Alebo mala.
Jej mŕtve telo zakrývajú čiernou plachtou. Zase slzy. Zase asi moje.
Zayn ma objíma, ja plačem. Nezmôžem sa na nič iné, akoby som týmto vodopádom dokázala niečo zmeniť. Ale mne to pripadalo správne, roniť slzy za niekoho, koho milujete.
V nemocnici nás rýchlo vyšetria a džgajú do mňa bagetu a sladenú kávu z automatu. Kávu vypijem.
Musím ísť na záchod, ale nechcem byť sama.
Zayn stepuje pred mojou kabínkou na dámskych záchodoch. Nejaká babka ho mláti kabelkou a vyháňa ho von. Usudzujem podľa zvukov.
Oplachujem si tvár studenou vodou. Sčerveniem ešte viac, ak je to vôbec možné.
A potom už bolo všetko len čierne. Môj svet, moje srdce, moja myseľ. Nedokázala som sa sústrediť na nič iné. Len na obraz jej mŕtvej tváre, z ktorej sa pomaly vytrácajú známky života, pred mojimi očami. Niekto ku mne prišiel a objal ma. Neviem kto, už som nerozoznávala jeho tvár, bola čierna. 


Z tejto časti je asi jasné, že tento príbeh bude smutný a zároveň aj pre mňa ťažký, pretože negatívne emócie sa na papier dávajú ťažšie, ako pozitívne. No aj napriek tomu dúfam, že si ho prečítate a zanecháte buď komentár alebo reakciu. Ďakujem:)

pondelok 11. marca 2013

The Family Secret 1

Sériu úderov som zakončila agresívnym pravým hákom. Ani som len netušila, že toto mohol byť kľudne môj posledný. A vtedy som vlastne ešte ani netušila, že toto bude jeden z najhorších dní môjho života a že v najbližších hodinách sa všetko od základov zmení. Myslela som si, že ľudia dokážu vycítiť, keď sú ich najbližší v nebezpečí. Ale poviem vám, že je to najväčšia kravina na svete. Koniec koncov, akoby sme aj mohli. No ale nepredbiehajme. Stiahla som si z rúk rukavice a rukou prehrabla spotené vlasy. Zvyšky z môjho copu už boli dávno preč, vlasy mi stáli na všetky strany a boli spotené, akoby som práve vyliezla z bazéna. Lenže bolo mi to jedno. Z jedného prostého dôvodu. Pretože tu to nikoho netrápilo, pretože tu som bola doma. Nikoho nezaujímalo, či mám výbuch na hlave, či smrdím, akoby som sprchu nevidela už roky a či moja pokožka chytá paradajkové sfarbenie, lebo oni vedeli, že tu už takmer tri hodiny tvrdo makám. 
„Hodím ťa dnes domov?“ spoza chrbta ku mne naklusal Zayn v červených trencloch s Mikulášmi. 
„Blížia sa Vianoce?“ spýtala som sa s divným úškľabkom na tvári, lebo v takýchto prípadoch som smiech zadržiavala len veľmi okato. 
„Nie, len som nemal nič iné čisté, tak sa mi nesmej,“ odpovedal a nahodil urazený výraz. „Neurážaj sa hneď, veď ja nemám nič proti a máš v nich celkom fajn zadok, kééď...“ 
„Keď čo, Sweetheart?“ prerušil ma. To už ma pevne držal za boky a ja som vedela, čo bude nasledovať. Jasné, ako inak. Vyhodil si ma na rameno a ja som sa len rehotala ako zmyslov zbavená a trieskala ho po chrbte. Len tak slabo, chrbticu ešte bude potrebovať. 
„A dobre si premysli odpoveď,“ varoval ma naoko prísne. Utekal so mnou do vedľajšej miestnosti so žinenkami. Hodil ma na ne a zvalil sa na mňa tak, že sme tváre mali asi desať centimetrov od seba. Nevravím, že mi to bolo nepríjemné, to nie. Predsa len, brunet s čokoládovými očami, snedou pokožkou a tehličkami na brušku, tomu sa len ťažko odoláva. Lenže u mňa sa Zayn dajako zasekol na úrovni „brat“ a ako nič iné som ho nebrala. 
„Keď zavriem obe oči,“ dokončila som a zase márne potláčala smiech. Na opísanie výrazu, ktorý nabehol na Zaynovej tvári, nemám dostatočnú slovnú zásobu. 
„Tak toto si prehnala, Sweetheart!“ zakričal a začal ma štekliť na bruchu. Z hrdla sa mi vydral piskot neznámych tónin, ktorý sa dosť podobal hlasu Justina Biebera v refréne songu Baby. To Zayna len povzbudzovalo k tomu, aby neprestával. 
„Zayn, preboha, zlez z nej!“ zo ženských šatní sa vynorila Olivia. Nízka, štíhla dievčina s dlhými kučeravými ryšavými vlasmi a zelenými očami, oblečená v čiernej športovej podprsenke, legínach rovnakej farby a hrubom šedom vlnenom svetri na nás prísne zazerala, no ja som len čakala na moment, kedy to už nevydrží a zasmeje sa. Pri pohľade na ňu vás určite ako prvé napadne slovo mačka, určite nie trénerka boxu. Mačka kvôli jej očiam, pretože keď som povedala zelené, nemyslela som také nudné bežné, ale prenikavé, smaragdové, aké nebudete môcť dostať z hlavy, ani keby ste sa neviem ako snažili. Pozná ma od mojich siedmych rokov, kedy som prvý krát prišla do tejto telocvične. Bola tu, stála pri mojom vtedajšom trénerovi Jakovi a niečo mu šepkala. Bola som presvedčená, že si myslí, že som absolútne drevo a nikdy zo mňa nič nebude a presne to mu hovorí. Trvalo mi takmer rok, kým som ten deň dostala z hlavy, no nikdy som nenabrala odvahu opýtať sa jej na to. Hoci sme si boli ako sestry, bolo mi to trápne a navyše, určite už na to zabudla. 
„Mladá dáma a ty si už vystrečovaná, či toto sa berie ešte ako posilovačky?“ opýtala sa a ešte stále si držala vážnu tvár. Aj keď kútiky jej úst pomaličky tancovali smerom hore, snažila sa to zakryť. 
„Pracuje sa na tom, ale tuto pán Mikulášske trencle ma zdržuje,“ obraňovala som sa všetkými možnými prostriedkami. Až vtedy jej mačací pohľad zachytil potlač Zaynových treniek a ona nezadržateľne prepukla do hlasného rehotu. 
„Ja nemám poňatia, čo sa vám nepáči, dievčatá,“ odsekol a nafučane odkráčal do šatne. 
„A ty strečuj!“ stále so smiechom na perách mi kázala Olivia.

 

Toto je môj prvý príspevok na blogu a dúfam, že sa bude páčiť a že bude čítaný. A takto nejako si predstavujem moju Nelu. Ak sa vám páčilo poteší komentár aj hodnotenie, ak máte kritiku, určite píšte tiež:)