The Family Secret 22

„Prečo ťa tá bacharka oslovila Wilhelmová?“ spýtala sa Arriana hneď, ako som sa opäť doteperila do izby. Veľkú kartónovú škatuľu s mojimi vecami som sťažka odhodila na svoju posteľ a vyvalila sa hneď vedľa nej.

„To je dlhý príbeh,“ snažila som sa ju odbiť.

„Štyri mesiace nie sú pre teba dosť dlhý čas?“ spýtala sa prekvapene. Pohľad, doteraz zapichnutý na odlupujúcej sa omietke stropu, som presmerovala na jej usmiatu tvár.

„Pochop, nechcem o tom hovoriť,“ priznala som a na chvíľku som zavrela oči. Och, tak by som chcela vrátiť tie časy, kedy bol môj najväčší problém to, že Amanda mi ukradla nové tričko, ktoré som si akurát chcela obliecť.

„Ako myslíš. Veď koniec koncov, ani sa ti nedivím. Poznáme sa asi štyri hodiny,“ povedala a zasmiala sa. „Ako bolo s...“ odmlčala sa, lebo nevedela, kto za mnou prišiel.

„Jakom,“ doplnila som ju. „Teda pôvodne to mal byť on. Nakoniec sa sem prirútil Zayn osobne,“ dodala som a Arrianin úprimný úsmev zmizol z jej nádhernej tváre, ktorá sa skrivila do znechutenej grimasy.

„Hovädo. Čo sa prišiel uistiť, že ťa vážne zavreli?“ spýtala sa naoko podráždene, no z jej hlasu bolo cítiť aj niečo iné.

„Ja neviem, čo chcel,“ povedala som rýchlo, pretože neviem, čo by s touto výbušnou blodýnou urobila informácia o priebehu nášho stretnutia.

„Mhm. Možno mu nakoniec nie si taká ukradnutá. Za mnou... Za mnou neprišiel,“ vyslovila napokon a mne došlo, že Zayn jej doteraz nie je úplne ľahostajný.

„Ty k nemu ešte niečo cítiš?“ spýtala som sa na rovinu.

„Preboha, nie! Je to podlý hajzel, vďaka ktorému tu sedíme obe. Určite nie. Vôbec nie,“ povedala a celé to doplnila nesúhlasným kývaním hlavy.

„Arriana?“ vyčítavo som na ňu zazrela a pretočila sa z chrbta na bok, pretože už mi tŕpol krk.

„Čo je?!“ spýtala sa nahnevane, no potom sa jej tvár pretiahla do zúfalej masky. „Nechcem o tom hovoriť,“ odbila ma mojou vlastnou hláškou.

„Fajn. Ani nemusíš, úplne viem, o čo ide,“ povedala som a nahodila zákerný úsmev.

„Tak vidíš,“ odsekla namosúrene a pretočila sa na druhý bok tak, aby som mala unikátny výhľad na jej chrbát. Len som si teatrálne povzdychla a pozviechala sa nohy. Začala som ukladať veci do skrinky, respektíve nočného stolíka. Nechali mi tu nejaké tričká, jedny nohavice z každej dĺžky, jemný parfum preliali do plastovej fľaštičky s rozprašovačom, gumičky do vlasov a špirálu. Dvoje tenisky a nejaké spodné prádlo. Natlačila som to všetko do mikroskopického stolíka a z hornej zásuvky vytiahla pravidlá. Nadvihla som tenký vankúš v bielej obliečke s rôznymi záplatami a oprela ho o stenu. Pohodlne som sa usadila a kým sa Arriana znovu ozvala, stihla som prečítať len jedno pravidlo. Pravidlo č.1: Vykonávateľka trestu musí presne dodržiavať všetky z týchto pravidiel. To je skutočne duchaplné prvé pravidlo.

„Dobre. Ešte stále mi na ňom záleží. To si chcela počuť?!“ vyhŕkla a pretočila sa znovu späť ku mne. Nie, skutočne nechcela, Arriana. Len som prikývla a ďalej sa tvárila, že som celá žhavá dozvedieť sa, čo môžem a čo nie.

„Ty si strašná!“ vykríkla a zrazu sa na mojej tvári ocitol jej vankúš. Odhodila som pravidlá nabok a schmatla vankúš pre zmenu ja.

„Ty. TY! Ty si do mňa hodila vankúš?!“ kričala som akože podráždene a vražedným tempom som sa približovala k svojej obeti. Arriana jemne prikývla a zatvárila sa naoko vydesene, no videla som, ako premáha smiech.

„To si nemala robiť,“ objasnila som jej, prudko hodila vankúš na jej tvár a obkročmo si na ňu sadla. A v ten deň, v nápravnom zariadení pre mladistvých na izbe číslo 111, sa jedným nemilosrdným hodením vankúša začala štekliaca vojna storočia.  

„Hej, hej! Od seba!“ do izby vtrhla vytočená dozorkyňa so syrovým toastom v ruke a tou druhou nás od seba začala šklbať. Uznávam, že v tom momente to kľudne mohlo vyzerať tak, že sa vankúšom pokúšam Arrianu udusiť, pretože sa metala na všetky strany, snažila sa vankúša zbaviť a vrieskala „Prestaň!“. Okamžite som zoskočila z Arriany a postavila sa. Keď Arriana nalapala trošku kyslíku do pľúc a bola schopná udržať sa na nohách, urobil tak tiež.

„Čo to má znamenať, Wilhelmová? Ste tu len pár hodín a už ste sa rozhodla vyzabíjať nám polovicu ústavu?!“ vravela prísne a premeriavala si ma skúmavým pohľadom.

„A vy Lorensová? Nemyslela by som si, že sa necháte napadnúť nováčikom,“ povedala a krútiac hlavou si odhryzla riadny kusisko toastu. Už sa ani najmenej nedivím tomu obrovskému kufru, ktorý sa jej nabalil na zadku. Nemožno sa potom čudovať, že uniformy vyrábajú z takého lacného materiálu, veď keby bol drahší, nedoplatili by sa.

„Ona ma nenapadla,“ povedala Arriana ešte stále trochu zadychčane.

„Chceš mi povedať, že to ty si napadla ju a tamto bola len sebaobrana?“ dozorkyňa sa nevzdávala a ďalej sa snažila označiť jednu z nás za násilníčku.

„Nie. Nikto nikoho nenapadol, bola to len zábava,“ objasnila som, no v momente, ako som vyslovila slovo zábava Arriana zbledla.

„Zábava? Wilhelmová, uvedomuješ si, kde si?! Choď sa radšej prevetrať,“ povedala a naprázdno prehltla. Potom ma chytila za predlaktie a vyviedla von na trávnatú polovicu.

„Upokoj sa. Nechceš si predsa tak skoro zavariť.“ Nepovedala to ako otázku, bol to jasný rozkaz. Pár dievčat ku mne zdvihlo zrak a keď zistili, že to je TÁ, čo sa odvážila prihovoriť Arriane Lorensovej, zas vydesene zrak sklopili.

Je tu nová časť a na istotu vám oznamujem, že do utorka alebo priamo v utorok bude ďalšia. Dúfam, že si ju užijete a bude tu veľa komentárov, pretože momentálne je to asi to jediné, čo mi dokáže zdvihnúť náladu. Hádam sa bude páčiť, každopádne názory do komentárov.

The Family Secret 21

„Ako si sa o tom dozvedela, keď si drepela tu?“ opýtala som sa zlomene. 

„To už nie je podstatné, nechcem na to spomínať. Jediné, čo ma mrzí je, že sa to tomu kreténovi prepeká aj naďalej a nikto s tým nič nerobí,“ posledné slová priam vypľula a na upokojenie si musela zase potiahnuť. 

„Ale veď sme boli spojení bluetooth slúchadlom. Nejde nejako vystopovať, kto bol na druhom konci?“ zrazu ma pochytila neuveriteľná zloba. Prisahám, že ak by tu teraz stál, dopadol by milión násobne horšie, ako pred tou realitkou. 

„Myslíš, že by ti dal také slúchadlo, podľa ktorého by naňho mohli prísť? Nela, on nie je žiadne béčko,“ odpovedala mi a vyfajčený ohorok zahasila o kraj stola. Neskôr sa stratil v stovke iných. Vtedy sa dostavil ten pocit. Zrýchlený tep, guča v krku... Pripomenulo mi to moju veľkú akciu, alias krádež. No tentoraz to nebol strach. Ani neviem povedať, ktorý konkrétny pocit to bol, pretože sa ich vo mne hádalo neskutočne veľa. Smútok, sklamanie, zlosť, uvoľnenie. Keď sa to všetko zmixovalo, vznikol veľmi zaujímavý výraz tváre. Až natoľko zaujímavý, že sa Arriana ustráchane spýtala: „Si okej?“ Len som zamyslene prikývla a ďalej sa rýpala vo svojich myšlienkach. 

„Čo moje svedectvo? To by ho nemohlo usvedčiť?“ dostala som zo seba napokon a periférne som zahliadla, ako Arriana krúti hlavou na znak nesúhlasu. 

„Nemohlo. Si dievča, ktoré práve zavreli do nápravného centra pre mladistvých. Všetci to budú vnímať tak, že to chceš hodiť na niekoho iného, len aby si sa odtiaľto dostala. Ver mi, skúšala som to,“ povedala a ja som opäť smutne zvesila plecia. 

„Koľko ti naparili?“ spýtala sa. 

„Štyri mesiace,“ odvetila som nezaujato, lebo mi tá otázka pripadala až príliš nemiestna. 

„Tak buď rada, že si rada a nerýp do toho. Len si pohoršíš. Ja tu kvasím už osem mesiacov a ďalšie štyri mám pred sebou,“ povedala vyčítavo a potom nadobro zmĺkla. Ani jedna z nás viac nemala chuť pokračovať v tejto debate a tak som sa znovu ponorila do sveta toho zvláštneho kombinovaného pocitu, ktorý vás zvnútra zožiera. Ktorý vytvorí boľavé ranky, na ktoré nepomôže ani leukoplast, ani gáza a už vôbec nie aspirín. Jednoducho je to ten pocit, keď zistíte, že o človeku, s ktorým ste vyrastali, neviete vlastne vôbec nič.

„Wilhelmová, prišli vám veci!“ zakričala dozorkyňa, ktorá sa práve prirútila do zastaranej kantíny. Akurát som sa do seba pokúšala natlačiť neidentifikovateľnú hmotu so zaujímavou arómou, ktorú Arriana nazvala mäso. Netuším, ako na to prišla, ale budiš. Odpila som si z pohára vody, aby som zmyla tú pachuť z úst a zamierila som k nej.               

„Je tu aj Jake?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.

„Nie, tie veci prišli na lietajúcej metle z Harryho Pottera. Samozrejme, že je tu,“ odsekla sarkasticky tá ženská, očividne odporkyňa čarodejníckej ságy môjho detstva a rukou ma postrčila smerom z jedálne.

„Smiem s ním hovoriť?“ vyzvedala som. Tak strašne som túžila vidieť známu tvár.

„Päť minút,“ odvrkla a voviedla ma do miestnosti, podobnej tej vypočúvacej. Sadla som si na stoličku, taktiež nevyhovujúcu pre zadok, ktorý nie je kompletne obalený niekoľkocentimetrovou masou tuku. Klopkala som obhryzenými nechtami o konštrukciu tej stoličky, aby som aspoň takýmto chabým spôsobom prerušila to horkasté ticho.

„Ako sa ti páči tvoj nový domov?“ ozval sa nechutný, sarkastický hlas odo dverí. Okamžite sa mi v ústach nahromadila žlč, ktorú som bola donútená prehltnúť a tváriť sa vyrovnane.

„Ty nie si Jake,“ podotkla som odmerane, no stále pokojne.                                        

„Postreh, Sweetheart,“ moju prezývku mi priam vypľul do tváre, i keď stál na opačnom konci miestnosti.

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa prekvapene a dokopala sa k hranému potešeniu. Chce hrať hry? Fajn.

„Prosím ťa, netvár sa...“

„Ako?“ zmetene som sa spýtala, postavila sa zo stoličky a zamierila k nemu. Oblapila som rukami jeho krk a hlavu pritisla na hruď. Počúvala som tlkot jeho srdca a ovládala pokušenie túto srdečnú činnosť zastaviť. Cítila som, ako stuhol, no neodtiahol sa.

„Zayn, čo je to s tebou? Chováš sa...“

„Divne? Moje dievča zavreli do nápraváku a ja s tým nemôžem nič robiť,“ povedal a za taký herecký výkon by ho mali niečím oceniť. Jeho dievča? On ma nazval jeho dievča?!! Kretén. Mala som sto chutí spýtať sa ho, či by bol skutočne schopný „svoje dievča“ navliecť do krádeže a nechať zavrieť.

„A čo ty? Neprišli na teba?“ spýtala som sa naoko ustarane a zdvihla hlavu tak, aby som mohla pozorovať jeho zväčšujúce sa a zmenšujúce nozdry. Bol nervózny, na to som nemusela byť žiadny psychológ.

„Ehm, nie,“ odsekol rýchlo a pritlačil moju hlavu bližšie k sebe, aby mi tak zabránil pozerať sa naňho. V duchu som sa uchechtla, no navonok som zostala úplne nehybná. Stále som nevedela, ako sa zachovať. Mám mu povedať, že o všetkom viem a celá táto pretvárka je zbytočná? Alebo si to mám nechať pre seba a nakoniec ho prekvapiť? Možno by práve toto mohlo byť moje a Arrianine eso v rukáve. Asi bude najlepšie si to zatiaľ nechať pre seba.

„To som rada. Aspoň ty budeš v pohode,“ vysúkala som zo seba napokon a kúsok sa od neho odtiahla. Chvíľu som ešte uvažovala, či je to, čo sa chystám urobiť, dobrý nápad. A či to vôbec dokážem urobiť bez toho, aby som treskla svoju hlavu o tú jeho a uviedla ho do bezvedomia. No nakoniec som sa zhlboka nadýchla a pritisla svoje pery na tie jeho. Skamenel. Na pár stotín sekundy, ale predsa. Neviem, či si potom uvedomil, kto v skutočnosti som alebo sa len rozhodol hrať podľa mojich pravidiel, ale začal spolupracovať.

„Wilhelmová, čas vypršal!“ prerušila náš nadmieru „romantický“ okamih dozorkyňa, prišla ku mne a strhla ma preč od Zayna. Vďaka bohu!

„Pozdravuj Jaka!“ bolo jediné, čo som mu ešte stihla zakričať. Určite to neurobí, ale musím byť nenápadná. Posledné slová Zayn zašepkal pre seba, očividne sa domnievajúc, že už ich nemám šancu počuť. Ale počula som. Tie slová mi budú v pamäti vŕtať ešte dlho, najmä po tom, čo sa odohralo v posledných dňoch. Boli to presne tie dve slová, ktoré mi povedal na cintoríne, na pohrebe mojej mamy...

Nová časť je tu. Konečne. Ani neviem, čím to je, ale celkom sa mi páči. Hlavne tá posledná veta. Som zvedavá, či si pamätáte, čo jej povedal na cintoríne. Užite si tú časť, je celkom taká romantická (to bude asi tým, že som chorá), dávajte reakcie a hlavne komentáre. Keď ich bude menej ako 5 nová časť nebude. 

PS: NEOPÍSATEĽNE vám ďakujem za 10.000 zhliadnutí!!!!! Ste úžasní:)

The Family Secret 20

Hneď, ako sa podrážka mojej tenisky dotkla blatistej zeme, blondýna s tmavým rúžom, strapatými vlasmi, oblečená do tmavých farieb sa ako na povel vymrštila na nohy a v sprievode ďalších troch podobných indivíduí zamierila priamo ku mne. Videla som, ako všetky ostatné, na oboch poloviciach, zdvihli zrak smerom k tej odvážnej alebo možno len hlúpej dievčine, ktorá sa odvážila vstúpiť na chránené teritórium. Blondýna, očividne považovaná za niečo ako vodkyňu, si ma so sarkastickým úškrnom premerala a zastavila pol metra odo mňa. 

„Nová?“ prehodila ľahostajne a zrak jej zastal na mojom, na ňu asi príliš nudnom, oblečení. 

„Stoneová,“ ignorovala som jej otázku a dúfala som, že jej IQ bude postačujúce na to, aby to z môjho predstavenia sa vydedukovala. 

„Krstné meno nemáš, Stoneová?“ spýtala sa, no úsmev na jej tvári sa pomaly menil. 

„Nela. Čo tvoje meno?“ spýtala som sa nebojácne a celým dvorom sa ozval tichý vydesený vzdych. Uvažovala som, či im naozaj príde také nezmysluplné, že som okamžite nezutekala do bezpečia trávnatej polovice a vyľakaných tvárí. 

„Lorensová. Arriana Lorensová,“ povedala presne takým spôsobom, ako ten pekný herec v Jamesovi Bondovi. 

„Podľa reakcií okolia usudzujem, že by som mala byť poctená, Lorensová,“ povedala som a porozhliadla sa okolo seba. Letmo som zachytila dozorkyňu, ktorej by ku šťastiu úplne stačil popcorn, aby si túto scenériu mohla vychutnať naplno. 

„Asi malo, Stoneová. Aké si vyfasovala číslo?“ spýtala sa ma a keď si doužívala môj nechápavý pohľad, dodala: „Izby.“ 

„Sto jedenásť,“ povedala som a odozvou mi bol len ďalší vzdych, tentoraz udivený. 

„Tak to ti prajem veľa šťastia, Stoneová. A opováž sa dotknúť mojich škvŕn na stenách. Pracne som ich maľovala,“ povedala, chytila ma za predlaktie a ťahala smerom k laviciam. Jej sprievod, očividne rovnako zarazený, ako zvyšok dvora, ostal stáť na mieste, bez schopnosti pohnúť sa. Ja som sa len víťazoslávne škľabila a premýšľala, či som si práve nezačala kopať tunel do záhuby. 

„Takže... Za čo tu kvasíš?“ spýtala sa až príliš neutrálnym tónom na človeka, akým bola, keď sme sa podľa možností pohodlne usadili na laviciach. Kým čakala na odpoveď, siahla niekam pod stôl a vytiahla krabičku cigariet. 

„Vykradla som realitku,“ povedala som zahanbene, lebo to celé znelo strašne absurdne. Ona si pobavene odfrkla, no vyzvala ma, aby som pokračovala. 

„Išli sme do toho s kamarátom, on mal vyhodiť elektriku, no niečo zlyhalo...“ spolu so slovom „zlyhalo“ zlyhal aj môj hlas, lebo som si opäť spomenula na Zayna. Tak veľmi by som chcela vedieť, či aj on trčí na podobnom mieste. 

„S kamošom?“ slovo „kamoš“ vyslovila s veľkou nedôverou, no ja som len prikývla a utvrdila tým svoje predchádzajúce slová. 

„Trénujeme box v jednej telocvični, poznám ho od detstva. Nič viac,“ smutne som dodala, no spomenula som si na náš „zážitok“. 

„Myslela som si, že robíš nejaký taký šport. Môj ex boxoval,“ poznamenala, od niekadiaľ vytasila aj bledožltý zapaľovač a upálila si. 

„Ách, Zayn, za takého chlapa by som aj vraždila... Škoda, že bol taký hajzel,“ zasnila sa, no potom sa jej hlas zmenil na nenávistný. Počkať, povedala Zayn? 

„Zayn?“ zopakovala som svoju otázku nahlas. 

„Zayn Faris, môj ex. Poznáš ho?“ spýtala sa ma a lačne si potiahla z cigarety. 

„ZAYN FARIS JE TVOJ EX?!“ skríkla som tak, že ma nepochybne musel počuť aj menovaný osobne. 

„Opakujem, poznáš ho?“ tentoraz bol tón jej hlasu o niečo naliehavejší. 

„On je ten kamarát, s ktorým sme v tom išli,“ povedala som a Arrianina tvár skamenela. 

„Tak to vďačíme za tento pobyt asi tomu istému človeku,“ vravela nenávistne, pohľad zabodnutý do čapatého búrkového oblaku za mnou. 

„O. Čom. To. Do. Pekla. HOVORÍŠ?!“ hovorila som sekano, lebo som nebola schopná súvislej vety. Toto nemôže byť pravda, toto jednoducho nie. Určite nie. 

„Vedel, že som nemala prachy. Pomohol mi vykradnúť jeden značkový butik. Teda, aspoň sa tváril, že mi pomáha. Taktiež sľúbil, že vybaví elektriku a podobné záležitosti, no nahodil to omnoho skôr. Deň pred tým sa tam pomotal, jemne poškodil okno a potom ma k nemu nasmeroval, aby som ním išla zdrhnúť. Jednoducho, perfektne naplánoval, aby ma chytili,“ hovorila ľahostajne a jasne dávala najavo, že už si obdobím smútku prešla. Ja som len lačne lapala po dychu, neschopná vstrebať práve počuté slová. 

„Ale prečo by to robil?“ položila som celkom schopnú otázku, dokonca bola k veci. 

„Lieta v rôznych sračkách a vždy, keď naňho ide nejaké podozrenie, zbalí babenku a naplánuje niečo tak, aby to vyzeralo, že vinná je len ona. A nenápadne sa na ňu snaží hodiť aj svoje predošlé problémy,“ odsekla a opäť natiahla hnusný dym do pľúc. 

„Ale ja nie som nejaká babenka, ktorú len tak zbalil na ulici! Sme priatelia, odkedy prekročil prah našej telocvične. Vraveli sme si všetko...“ odmlčala som sa a potom som znechutene skonštatovala: „Ja som mu vravela všetko...“ 

„Stoneová, nie si prvá ani posledná, ver mi. On je jeden podlý hajzel, jednoducho sa potreboval z niečoho vyvliecť a ty si mu pravdepodobne prišla do rany. Rovnako, ako ja...“ aj ona musela odvrátiť zrak, aby si zachovala masku nedotknuteľnej skaly. Stále nemôžem uveriť... Ten Zayn, môj najlepší priateľ. Nemôže to byť tak, nechcem, aby to tak bolo! On mi predsa chcel len pomôcť, chcel pomôcť Jakovi... A vtedy to všetko začalo do seba zapadať. Ako rýchlo prekusol to, že som ho zmlátila, ako vďačne sa potom so mnou vyspal. Ako bez námietok, či výčitiek, súhlasil s tým, že chcem vykradnúť realitku. Neskúsil vymyslieť iné riešenie. Dokonca sa podujal, že do toho ide so mnou, taktiež bez premýšľania. Všetky jeho hračky, to, ako ma učil otvárať dvere so spinkou, očividne nebol žiaden amatér. Ale keď si to tak spätne prezerám, to on mi naliehavo kázal, aby som išla k počítaču... Prečo by tak robil, ak by nechcel, aby som zistila, že elektrika ide?! No, možno má aj pán profík nejaké medzery. Alebo mi tým chcel dať len nepriamo najavo, aby som odtiaľ vypadla, no povedať mi to rovno, na to nemal gule. Možno si aj sám uvedomil, že ja nie som žiadna jeho babenka, ale stále sa potreboval očistiť. Inak všetko ostatné sedí, dokonca aj svoj trik s oknom zopakoval aj pri mne. Takže už asi nemusím zisťovať, či sa aj on dostal do nápraváku.

Nová časť je tu, aj keď som plánovala nedať ju tak skoro... Na minulej časti boli dóóósť málo komentárov a to ma priveľmi nepotešilo. Viem, sama som písala, že nie je priveľmi schopná, no aj keď sa vám nepáčila tak, ako predošlé, mohli ste zanechať nejaký názor. Osobne si myslím, že táto časť je zase jedna z tých prelomových a nielen preto, že je jubilejná! Som veľmi zvedavá na vaše názory, takže poprosím komentár od každého, kto si to prečítal. Takže, užite si ju, komentujte, alebo aspoň zanechávajte reakcie.

The Family Secret 19

 Arriana bola šialená. Skutočne vhodnejšie slovo ešte nejestvuje. Hurikán, ktorý sa prehrnie okolo vás, celých vás pohltí a vy naraz túžite byť jeho súčasťou. Mať možnosť priblížiť sa k nemu, dotknúť sa ho, aj keď je tam stále riziko, že vás vtiahne dnu a zabije. Zmetie všetko, čo jej stojí v ceste a jediné, čo po nej ostane sú dlhé blonďaté vlasy na podlahe. V úzkych džínsoch, bielom voľnom tričku a s tmavým rúžom na perách som ju neprehliadla ani ja, rozhodnutá, že sa tam na štyri mesiace učupím do kúta a budem premýšľať. Keby sme boli na vysokej, nepochybne by ju každý chcel mať v partii alebo v posteli. V obchode by sa za ňou otočil každý normálne orientovaný chalan a možno by sme vyfasovali aj nejakú dvadsaťpercentnú zľavu. Nie, Arriana nestála za dvadsať percent, aspoň za štyridsať. Slabšie povahy sa jej pratali z cesty, no ja som čoskoro pochopila, že presne toto dievča je moja šálka kávy.

Silnejšia žena, mastné vlasy zviazané do nízkeho copu vyťahanou gumičkou, ma strkala pred sebou bielou chodbou plnou ošarpaných dverí. Oči mi behali po číslach vygravírovaných na drevených tabuľkách, visiacich na každých dverách a premýšľala som, čo ma čaká za nimi. Stále som mala guču v hrdle a tep niekde pri Mount Evereste, no snažila som sa pôsobiť čo najpokojnejšie. Pár krát som zažmurkala na odohnanie sĺz, statočne sa predierajúcich mojimi slznými kanálikmi, no so vztýčenou hlavou naoko vyrovnane kráčala ďalej. Stále som nemohla uveriť tomu, kam som sa to dostala. Ak by mi pred pár mesiacmi niekto povedal, že budem blúdiť chodbami polepšovne a myslieť na to, že som nezistila adresu môjho „nepravého“ otca, aby som ho dala dokopy s mojím skutočným otcom, ktorý je vlastne môj tréner boxu, asi by som mu dala kontakt na nejakého dobrého doktora a poslala ho povoziť sa na ružovom jednorožcovi. Moje nohy samovoľne kráčali ďalej, no pevná ruka tej ženy ma stiahla naspäť. Stáli sme pred dverami s číslom 111, maľovka bola takmer celá odlúpnutá a v strede bola namaľovaná centrofixkou smrtka. Odhodlane som stlačila kľučku a keď sa dvere pootvorili, nakukla som dnu. Izba bola prázdna, steny asi pôvodne biele, no obyvateľka tejto izby s tým očividne nesúhlasila. Všade boli machule rôznych farieb namaľované všetkým, čo bolo dostupné. Prisahala by som, že tmavozelená škvrna oproti mne bola špenátová. Na opačných rohoch malej štvorcovej izby boli dve postele s kovovou konštrukciou, ktoré už na prvý pohľad tlačili. Ku každej posteli bol priradený nočný stolík, lampa, z ktorých jedna, pravdepodobne tá moja, bez žiarovky. Oproti každej posteli bol písací stôl so stoličkou, ktorú so sebou priniesli hádam ešte Solúnski bratia. Naše priestory oddeľovalo na jednej stene okno, na druhej dvere. Uprostred izby, na zaprášenom vydratom šedom koberci, ležala tenká prikrývka v lacnej bielej návliečke. Rovnaká bola úhľadne poskladaná na druhej posteli.
„Tamto je tvoja posteľ,“ povedala a kývla hlavou smerom k tej s poskladanou perinou.
„V nočnom stolíku máš pokyny, nauč sa ich. Poobede ti možno ten tvoj prinesie nejaké veci. Pretriedia sa a môžeš si ich uložiť do nočného stolíka. Na mobil ani nepomysli, v hale je pevná linka, sú na ňu termíny. Ale to máš v pravidlách. Toalety sú na chodbe, sprchy taktiež. Ak ich potrebuješ použiť, nech sa páči, potom choď do výbehu. Rovno, doprava, neminieš to,“ recitovala monotónnym hlasom, akoby sa to doma učila naspamäť. 

„Ďakujem,“ povedala som, lebo mi pripadalo chabé ostať ticho. Potom som sa ešte raz pozrela na tri jednotky, vygravírované aj na tejto strane dverí, i keď netuším načo, a pobrala sa nájsť záchod.

Nikdy som netrávila veľa času predstavami nápravných centier pre mladistvých, preto ma vzhľad vonkajšieho dvora milo prekvapil. Teda, len jedna jeho polovica. Už na prvý pohľad bolo jasné, že všetko je tu rozdelené na dve polovice. Dominujúci a podriadení. Tí, čo šikanujú a tí, čo sú šikanovaní. Pravá polovica vyzerala pomerne decentne, rovnomerne pokosený trávnik mal takmer zelenú farbu a dievčatá rôznych vekových kategórií sedeli pousádzané čo najďalej od seba. Druhá polovica bola jej presný opak. Neviem, či bola niektorá jej osadníčka alergická a tak sa rozhodla všetku trávu vytrhať, no nerástol tam ani jeden jediný trs. V rohu bol prehnitý drevený stôl s dvomi lavicami v rovnakom stave. V strede stola stál obitý sklenený popolník s niekoľkými ohorkami od cigariet, plávajúcimi v špinavej dažďovej vode. Na laviciach boli pousádzané baby, ktoré mi sem úplne sedeli. Na hlavách účesy rôznych tvarov a štruktúr, nedovolím si tvrdiť, čo to boli za farby, ale peroxidom sa určite nešetrilo. Pár rovnakých typov bolo poopieraných o kovový pletený plot, s ostnatým drôtom na vrchu. Ten drôt bol len na „zlej“ polovici. Ani neviem, či tento pokyn vyšiel z môjho mozgu alebo sa tak moje nohy rozhodli samé, no moje telo sa nieslo smerom k ošumtelému stolu a kope problémov. A aj keď som o tom ešte nevedela, aj k Arriane. 

A toto je Arriana. Ani neviete, aká som nadšená z toho, že ju konečne spoznávate. Je to jedna z mojich obľúbených postáv a nesmierne si užívam písanie scén, kde sa vyskytuje. Len dúfam, že sa mi ju podarí opísať tak, ako ju vidím v mojej hlave. 

A teraz k časti. Táto konkrétne je asi dosť nezáživná, pretože sa v nej dokopy nič nedeje. Ale aj napriek tomu dúfam, že sa vám bude aspoň trošku páčiť, no i keď nie, dole v komentároch vyjadrite svoj názor. Budem zaň len vďačná, či už to bude konštruktívna kritika, alebo pochvala. Takže užite si ju, reagujte a komentujte:)  

The Family Secret 18

Ten deň skončil katastrofálne. 

Možno ak by som bola rýchlejšia alebo sa neobťažovala odkladať pero na správne miesto, nesedela by som teraz za kývajúcim sa plechovým stolom, na ľadovej stoličke a neriskovala prechladnutie. Možno by som ležala schúlená v Zaynovom náručí a hľadala súmernosť medzi našimi nádychmi a výdychmi. Možno by som sedela na deke v parku, pojedala citrónovú zmrzlinu, lebo tú mám najradšej, a v duchu žiadala len toľko, aby som sa aspoň trošku opálila. Lenže ja som nebola rýchla, minimálne nie dostatočne. Zahniezdila som sa, hľadajúc vhodnú polohu, pri ktorej by sa mi konštrukcia stoličky nezarývala do zadku a opačne. V krátkych rifľových šortkách a obyčajnom bielom tielku som sa blížila k bodu mrazu človeka. Očividne bolo štátu aj všetkým ostatným jedno, čo sa deje s ľuďmi, ktorí tu musia sedieť. Pretože neboli dosť rýchli a narazili na pokazené okno. Lenže ja som nebola jediná, ktorá to posrala. Malo mi docvaknúť hneď, ako som zapla počítač, že niečo nie je v poriadku. Elektrina naskočila omnoho skôr, ako mala. Keby som sa pozrela von, uvidela by som svetlo pouličných lámp, oslepujúce moje oči zvyknuté na tmu. 

Nechali ma v tejto príšernej miestnosti samú, utápať sa vo svojej neschopnosti a rozmýšľať nad otázkami typu „Čo by bolo, keby...“. Podobné miestnosti som mala možnosť vidieť len v kriminálkach v telke, no tam bol môj pohľad skreslený. Presne taký, ako má neviem koľko tisíc iných divákov podobných seriálov. Pretože televízia môže preniesť len obraz, no zrýchlený tep, srdce v krku a zúfalé prehrabovanie vlasov, pretože neviete, čo zo svojim vlastným telom, premietnuť nedokážu. Pretože ani jeden z tých, čo také filmy točí nevie, že to jednoducho patrí k tomu. Nedokážete byť pokojný, keď vás nechajú sedieť osamote vo vyšetrovni, aby sa mohli porozprávať s Jakom, ktorý za mňa už v podstate nie je zodpovedný, lebo mám viac ako pätnásť. Zhlboka som sa nadýchla a opäť urobila to klišé s prehrabávaním vlasov. Neviem, prečo väčšina ľudí nachádza v takomto pohybe útechu, no fungovalo to. Na nanosekundu. Za čiernymi dverami, vedúcimi na chodbu, sa ozvali kroky. Ťažké, pomalé, no určitý takt v nich vyvolával naliehavosť. Nepochybovala som o tom, že to bude jedna z tých goríl, navlečená v nepadnúcej uniforme, ktorá ma sem priviedla a potom sa dobre zabávala na mojej výpovedi. No potom sa ozvali ďalšie, úplne iné ako tie prvé. Ležérne, ľahké... Jake! Vymrštila som sa na rovné nohy a aj napriek tomu, že sa mi zatočila hlava a bola som tu, sa moje pery zvlnili do jemného úsmevu. Pominul, keď sa kľučka na dverách pohla smerom dole a dvere sa so škripotavým zvukom otvorili. Najprv vošla gorila, Jake hneď za ňou. Nevenoval mi ani jeden jediný pohľad, namiesto toho hľadel do stropu, akoby v živote nevidel lampu.                                                                            

„Nevyzerá to s vami sľubne, slečna Wilhelmová,“ povedal a moje srdce išlo vyskočiť z hrude. Viem, že oni vždy zveličujú, aby som povedala ešte aj to, čo nechcem, ale každá bunka môjho tela mi napovedala, že tento neklame. Naozaj som to pokazila. 

„Smiem s ňou hovoriť osamote?“ spýtal sa nečakane Jake, no gorila len prikývla a opustila miestnosť. Opäť som si sadla na stoličku a skutočne by som radšej sedela na zemi, ale asi by to vyzeralo negustiózne. 

„Čo ťa to, do riti, napadlo?“ hovoril vytočene, stále som mu nestála ani za jeden poondiaty pohľad. Naštvaný, sklamaný, to je jedno. Ale apoň jeden.. 

„Budem niesť za to následky...“  

„To nie je odpoveď na moju otázku, to je samozrejmosť,“ povedal, no ja som len zťažka vnímala jeho slová, keď som mala chuť zlomiť mu väz len aby sa na mňa pozrel. 

„Čo čakáš že poviem?“ opýtala som sa pre zmenu ja. 

„Neviem. Môžeš nad tým rozmýšľať štyri mesiace,“ povedal a mne sa zahmlilo pred očami. 

„Nápravné zariadenie, stodvadsaťsedem kilometrov odtiaľto. Koniec debaty,“ odsekol, na sekundu sa pozrel na moju zlomenú tvár a potom opustil miestnosť. Ani som sa nestihla spýtať na Zayna... Vrátila sa gorila, chytila ma za predlaktie a ťahala smerom k policajnému autu. Nemala som púta, no aj tak som sa cítila ako väzeň. Pretože som ním bola. No ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a tak to bolo aj v mojom prípade...

Je tu ďalšia časť, dúfam, že som ňou nesklamala. Dlho som uvažovala nad tým, ako to bude po krádeži pokračovať. Prejde jej to, neprejde? Nevedela som sa pohnúť, niekoľko týždňov (príbeh som mala napísaný omnoho skôr, ako som ho začala zverejňovať) a len to, že vy čakáte na časť ma dokopalo k tomu, skutočne ju napísať. Veľmi vás prosím, zhodnoťte ma. Potrebujem váš názor. Hádam som nesklamala... Každopádne, užite si ju, dávajte reakcie a hlavne komenty!!:)

The Family Secret 17

Posadila som sa a hľadela mu priamo do očí. Zhlboka som sa nadýchla, že mu to nejako okľukovo vysvetlím, no on ma prerušil. 

„Nel, len chcem, aby si vedela, že mne môžeš povedať absolútne čokoľvek, bez akýchkoľvek výhrad. Viem, že posledné dni som sa choval ako totálny debil a asi som ťa tým sklamal, ale prosím, zabudni na to. Teraz som tu a chcem ti pomôcť s najväčšou šialenosťou, aká ti mohla napadnúť, ale chcem vedieť, prečo to robíš,“ dokončil a ja som nemala slov. Tak veľmi som mu to chcela povedať, ale niečo mi v tom bránilo. Keby Zayn Jaka nepoznal, nemala by som zábrany, no je to jeho tréner a ktovie ako by zareagoval na zistenie, že jeho tréner boxu je gej. 

„Všetko je úplne inak,“ donútila som sa povedať a do očí mi vybehli slzy. Vedela som, že toto bol koniec a že som práve stratila akúkoľvek šancu Zayna oklamať. Už mi nedovolí prestať rozprávať. A presne tak sa aj stalo. Povedala som mu všetko, od toho ako som prišla k Jakovi a choval sa tak divne, ako som našla list a zistila, že Paul nie je môj otec a nie sme taká úplne obyčajná rodina, cez to, ako mi realiťáčka nechce povedať ich novú adresu a ja teraz musím urobiť takú hlúposť, až po skutočnú príčinu smrti mojej mamy. Pri tej časti sa Zaynovi očividne uľavilo. 

„Tak, ako to chceš urobiť?“ bolo jediné, čo Zayn po mojom polhodinovom monológu povedal.

Bolo 22:27, stála som prikrčená pri najbližšom dome. Mala som trinásť minút, pretože presne o 22:40 vypadne prúd a odpoja sa kamery. Jakovi som povedala, že si s babami urobíme pyžamový večierok a tak som sa musela s karimatkou, spacákom, pyžamom, asi tonou chipsov a čiernym oblečením, ktoré mám na sebe teraz, trepať k Zaynovi a tam to všetko nechať. Jeho rodičia na mňa pozerali ako na blázna, no ani jeden z nás nečakal, že budú doma. Museli sme teda počkať, kým obaja nezaspia pri nejakej nudnej telenovele, čo išla dnes v telke. Striaslo ma od zimy. Uznávam, že v čiernom roláku a legínach vyzerám celkom sexy, ale teplé teda veľmi nie sú. Pozrela som na hodinky. 22:31. S každou sekundou sa zvyšovali moje pochybnosti. Čo to dopekla robím? Určite by sa to dalo zistiť aj nejako inak, ako takto. Možno niečo nájdem na nete alebo... 

„Nad čím rozmýšľaš?“ ozvalo sa z bluetooth slúchadla na mojom uchu a ja som skoro dostala infarkt. 

„Do riti, Zayn! Vieš jak som sa zľakla?“ sykla som naňho. 

„Ešte máš päť minút,“ oznámil mi. Srdce mi začalo biť ako splašené. Väčšinou sa to stáva, keď sa na vás usmeje niekto, kto sa vám páči, lenže vtedy je to láska. Toto bol strach. Čistý strach. 

„Zayn, čím dlhšie nad tým premýšľam, tým je ten nápad blbší. Znie to ako z nejakého druhotriedneho filmu,“ povedala som. 

„Chceš sa na to vykašľať, Sweatheart?“ 

„Neprídu na to, však?“ ubezpečovala som sa. 

„Nebudem ti klamať. Môžu. Ale nemusia,“ boli jeho jediné slová útechy.                                                                                                                                                            
Náramkové hodinky zapípali, pouličné svetlá zhasli. Celé okolie pohltila tma. Černota, ktorá ma obklopovala mi ani zďaleka nevadila tak, ako strach pevne zvierajúci môj hrudný kôš. Ani neviem, čoho som sa bála. Možno toho, že ma chytia a možno toho, že nenájdem čo potrebujem, ale presvedčenie, že to tak nebude ma predsa len popohnalo vpred. Roztrasene som si čupla k vchodovým dverám realitky a z podprsenky vytiahla spinku na papiere. Vopchala som ju do kľúčovej dierky, trošku ňou pohýbala a čakala na cvaknutie. Zayn ma to dnes večer učil na dverách jeho izby. Je to omnoho zložitejšie, ako to vyzerá vo filmoch. Tam sa aj osadníci domu dôchodcov môžu rozhodnúť takto otvárať niečie dvere a pokojne sa im to podarí. Keď sa ozvalo, dvere sa otvorili a ja som vošla do nevykúrenej miestnosti, v ktorej som sa prednedávnom hádala s tou nepríjemnou mrchou. Jemne som za sebou dvere privrela, z opaska som vytiahla baterku a dovolila jej tlmenému svetlu pomôcť mi zorientovať sa. Krúžila som baterkou dookola po miestnosti a zastavila sa na dverách s nápisom Záznamy. 

„Tam to musí byť,“ zašepkala som sama pre seba a zabudla som na to, že bluetooth slúchadlo na mojom uchu je stále aktívne. 

„Čo?“ ozval sa z neho Zaynov hlas. 

„Je tu nejaká miestnosť so záznamami, tam to musí byť,“ objasnila som mu. 

„Bude ich tam milión, choď do počítača,“ prikázal mi, ale ja som sa bála, že počítač bude nebezpečná voľba. 

„Najprv sa pozriem do tých záznamov,“ odskela som a odpoveďou mi bol len jeho nesúhlasný vzdych. Chvíľu som bojovala s kľučkou, ktorá očividne s mojím zásahom nesúhlasila, no nakoniec dvere povolili a predo mnou sa zjavila miestnosť plná poličiek, zakladačov a zatuchnutého vzduchu. Niekto by tu mal vyvetrať, pomyslela som si, no na také banality teraz nebol čas. Okamžite som našla písmeno W a začala sa prehrabávať obrovskou zložkou. Walter, Wanilson, Waprick... Hľadala som únavné minúty a keď som konečne prišla k druhému písmenu I, sklamane som zvesila plecia. 

„Zayn, nie je to tu,“ šepla som do slúchadla zúfalo. 

„Nové veci asi dávajú do počítača, choď tam,“ popohnal ma pevným hlasom a mne teda neostávalo nič iné, len vrátiť zakladač na miesto a naštartovať starší model počítača. Nedočkavo som klopkala prstami o stôl, kým som čakala na jeho nakopnutie. Keď konečne zasvietila obrazovka, klikla som na jasnú ikonu databáz. Očami som behala po menách v abecednom poradí a dychtivo hľadala Paulove priezvisko. White, Whole, W... Willhelm! Konečne, tu to je! Natešene som schmatla zo stola guličkové pero s logom kancelárie a naškrabala na ruku novú adresu. Akurát som dopisovala posledné hlásky ulice, keď sa ozval Zaynov naliehavý hlas. 

„Vypadni odtiaľ, kamery naskočili, idú fízli!“ hovoril rýchlo a trhane, tak mi najprv nedochádzalo, čo presne vraví. 

„Pätnásť sekúnd, Nel!“ ozvalo sa zo slúchadla, keď som sa spamätala. Ako sem mohli tak rýchlo prísť? Rýchlo som vypla počítač a myš dala na to isté miesto. 

„Trinásť!“ šepkal, keď som odkladala pero. Dych sa mi zrýchľoval. 

„Deväť,“ naliehal a mne vtedy docvaklo, že dverami ísť nemôžem. 

„Päť. Okno, Nel!“ zajačal, akoby mi čítal myšlienky. Na čelo mi naskočili kropaje potu, tlak som mala asi milión na sto osemdesiat tisíc. Bežala som ku oknu, roztrasené nohy ma ledva niesli. Mikslovala som s idiotským patentom, ktorý nie a nie povoliť. Triasli sa mi ruky, ako po hodine boxovania a nevedela som ani, či tlačím do správneho smeru. 

„Tri. Dva."

Okno povolilo.

"Jedna!"

Táto časť je trošku dlhšia, ako ostatné časti, ale chcela som dať celú tú krádež do jednej časti. Úprimne, chcem vedieť váš názor, každého jedného, čo si to prečítal, pretože s ňou nie som príliš spokojná, ale nedokážem ju prepísať. Takže užite si ju, komentujte a dávajte reakcie. Mimochodom, je dosť pravdepodobné, že teraz dlhšie časť nebude. Toto je totiž posledná časť, ktorú mám napísanú, no mám menší blok. Tak som sa vžila do tej ffky, že na toto nemám vôbec žiadnu inšpiráciu. Ale dokopem sa k tomu, len mi prosím dajte čas:) 

The Family Secret 16

Na chvíľku som sa odtiahla, ale len na pár centimetrov, aby som sa mu mohla pozrieť do očí. Stotinu sekundy na mňa nečinne hľadel a potom ma pobozkal. Bez vášne, či prehnanej túžby, no bol to najdokonalejší a najsladší bozk za celý môj život. Nevedela som sa ho nabažiť, chcela som ho tu a teraz a zjavne to bolo obojstranné. Zavolal taxík a prisahám, že čakanie naň a cesta k Zaynovi bolo najdlhších tridsať minút môjho života. Keď sa na to tak spätne pozerám, tak v tom taxíku sme museli vyzerať ako dvaja nadržaní úchyláci, lebo dotyky, ktoré sme si vymieňali už neboli nevinné. Taxík nás vyhodil pred Zaynovým domom a on mu zaplatil. Jeho rodičia našťastie neboli doma, takže sme mali celý jeho byt len pre seba. Len čo Zayn zabuchol dvere oprel ma o ne a začal vášnivo bozkávať. Ja som mu samozrejme všetky bozky opätovala. Postupoval nižšie na krk, každý jeho milimeter zasypal stovkami nežných bozkov, pod ktorých náporom moja pokožka horela. Pritlačila som jeho hlavu ešte bližšie ku mne a keď mi rukou zablúdil pod tričko a začal sa mi hrať s bradavkami, zavzdychala som od rozkoše. Vzrušenie ma ovládlo, už som nedokázala dlhšie čakať. Omotala som sa nohami o jeho boky a on ma preniesol do jeho izby a opatrne položil na posteľ. Stiahol zo mňa rifle a doslova strhol tričko, ostala som pred ním len v spodnom prádle. Tiež si dal dole tričko a ja som mu pomohla s nohavicami. Potom si na mňa ľahol a opäť ma obdarovával bozkami, od vzrušenia mi naskakovali zimomriavky. Spoločne sme sa zbavili aj posledných kúskov oblečenia. Zayn sa mi hral s prsiami zatiaľ čo naše jazyky viedli vojnu. Na chvíľku sa odtiahol, aby videl moju tvár a ja som nebadane prikývla. Už tu neboli žiadne vedľajšie zámery, chcela som ho cítiť v sebe aj všade naokolo, potrebovala som ho. A keď sme konečne splynuli v jedno telo a ja som od rozkoše zavzdychala, uvedomila som si, že v túto chvíľu a presne v tento moment mi nič nechýba. Pretože som s človekom, ktorého už dlho ľúbim, no bála som sa pripustiť si to, aby to nezničilo náš vzťah.

Ležala som v Zaynovom náručí, mierne zadychčaná, ale nehorázne šťastná. Prstom som prechádzala rysmi Zaynových tehličiek. 

„To šteklí,“ zasmial sa. 

„Aspoň vidíš, aké to je, keď to ty robíš mne,“ vravela som a tiež som sa usmievala. Ako v extáze, prebleslo mi mysľou. Keď ste vo vašom vlastnom svete, chránený pred problémami a utrpením a stredobodom vášho vesmíru je len vaše osobné potešenie a nič iné nedokážete vnímať. 

„Povieš mi, čo sa to deje medzi tebou a Jakom?“ zmenil náhle tému. Nepohodlne som sa zahniezdila, lebo som sa v jeho náručí  zrazu cítila až príliš stiesnene. Zhlboka som sa nadýchla. 

„Medzi nami sa absolútne nič nedeje. Teda určite nie niečo, na čo by si musel žiarliť,“ vytlačila som zo seba napokon. 

„Prečo uňho bývaš?“ nedal sa odradiť Zayn. 

„Pretože nemám kde bývať. Pau.. Ocko aj s Amandou odišli niekam na vidiek, no ja som odmietla žiť dakde v riti na farme,“ v mojej hlave to neznelo tak sebecky a rozmaznane. 

„Ale prečo zrovna Jake...“ 

„A prečo nie on? On jediný má vlastný dom sám pre seba,“ prerušila som ho a dúfala som, že toto konečne zastaví jeho dotieravé otázky. 

„Urobil by si pre mňa niečo?“ vyhŕkla som zrazu bezmyšlienkovite. 

„Čokoľvek,“ povedal, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete. 

„Aj keby si z toho mohol mať potom problémy?“ uisťovala som sa. 

„Tak to vysyp. O čo ide?“ 

„Potrebujem, aby si dnes v noci vyhodil poistky v jednej štvrti a znefunkčnil bezpečnostne kamery realitnej kancelárie,“ vybalila som naňho. Zaskočenie v jeho tvári by nezakrylo nič. 

„Chceš sa vlámať do realitky?“ vykoktal zo seba. Vystrašene som prikývla. Zľakla som sa, že som práve pokazila celé to, čo sa medzi nami udialo. 

„Fajn. Prečo?“ povedal to ako úplnú samozrejmosť. Akoby bolo úplne bežné, že niekto niečo vykradne, no chcel vedieť dôvod. A to bol problém. Veľký problém. 

„Počuj Zayn, to je kompl...“ 

„Nel, koľko sa poznáme?“ prerušil ma. 

„Dlho,“ povedala som, aj keď som vedela presne. 

„Sweetheart, my sa poznáme kurva dlho. A ty mi ešte stále neveríš?“ spýtal sa a ja som na ňom videla, že ho to mrzí. Moje slová ho ranili a to ráňalo mňa, no nemohla som si dovoliť zmäknúť natoľko, aby som mu to vysypala. Alebo áno? Nezaslúži si vedieť pravdu? No znesie ju? Úprimne, netuším, aký ma Zayn postoj k homosexualite, no typujem, že rovnaký, ako x ďalších heteráckych chalanov. Negatívny. 

„Ve.. verím. Samozrejme, že ti verím. Ale určité veci by jednoducho mali ostať v rodine,“ vymáčkla som zo seba. Až teraz som si uvedomila, ako hlúpo to muselo vyznieť. Zo Zaynovho pohľadu som už predsa nemala rodinu, ani tajomstvá, ktoré by ukrývala.

Nech sa páči nová časť je tu len pre vás. Dúfam, že sa vám bude páčiť, ale nech z nej budete mať akýkoľvek pocit, píšte dole do komentu! A zanechávajte reakcie, of course:) Sama uznám, koľko komentov je dosť a až potom pridám ďalšiu časť. 

PS: Ďakujem za takmer 7000 zhliadnutí! Ste najlepší:)

Something else...

Začala som písať fanfiction, len tak, pretože v telke nič nešlo a mne sa nechcelo vymýšľať nejaké komplikované hlavné postavy. No nakoniec som si svoju hrdinku tak zamilovala, že v tom aj naďalej pokračujem. Asi je to trošku bláznivé, pretože v ffkách si autori dosť zjednodušili určité veci a to ja nerada, ale aj tak. Baví ma to, tak prečo nie? Okej, aby som sa dostala k pointe, mali by ste záujem? Samozrejme, nedala by som vám sem nejakú tuctovú preláskovanú sračku, naopak, bude to niečo iné. Takže vás prosím, do komentu váš názor. :)