The Family Secret 29

Nepovedala som to ako prosbu, ani oznam. Bol to rozkaz a myslím, že aj napriek jeho aktuálnemu psychickému rozpoloženiu, mu to bolo jasné.

„P-prečo by som to asi tak robil?“ koktal roztrasene. Zayn, Zayn, Zayn... Kam len zmizol ten sebavedomý lamač dievčenských sŕdc a slušný boxer, ktorého som poznala a... no povedzme, že mala rada. Pritisla som sa k nemu ešte bližšie, aby mu moje slová ani náhodou nedokázali uniknúť.

„Lebo inak budem tvoja nočná mora,“ šepla som. Čím tichšie som svoje slová vravela, tým hlbšie pod kožu sa mu zarývali.

„Tsc, čo by si mi asi tak mohla urobiť? Ty?! Veď si zavretá tu a okrem toho, si nič. NULA!!“ oboril sa na mňa. Stelesnenie zúfalosti. Čo sa deje tam vonku, kým tam nie som?

„Nula? Zlatko,“ zaryla som mu nechty to hrude, „ak ešte raz budeš chcieť vysloviť podobnú hlúposť, spomeň si na to, ako som ťa doriadila pred realitkou. Spomeň si na všetky tie trofeje za prvé miesta, ktoré som doma poctivo leštila každý týždeň. A ak ťa ešte náhodou aj potom napadne niečo také, ako „Čo by si mi asi tak mohla urobiť?“ tak si spomeň aj na to, ako šikovne si ma naučil otvárať zámky spinkou. A hlavne nezabúdaj na jeden maličký detail, že v deň môjho odchodu neopúšťa toto zariadenie len jedna žena, ktorá ťa nenávidí. Budú dve.“ Cítila som, ako jeho srdce splašene bije, ako jeho telom lomcuje panika a stres, no všetky tieto faktory ma len posúvali ďalej.

„Mňa nevystrašíš,“ pokúsil sa o pevný tón hlasu, no nevyšlo to. Hovorí sa, že snaha sa cení, no teraz si ju môže strčiť do riti.

„Si si istý? Lebo podľa mňa, sa to už stalo,“ môj hlas bol na rozdiel od jeho sebavedomý a rázny. Našu vrúcnu konverzáciu prerušilo otváranie dverí a následne skenujúci pohľad ženy v uniforme.

„Okamžite od seba!“ skríkla na mňa, očividne si mysliac, že ho buď znásilňujem alebo vraždím a to už ma ťahala do útrob budovy.

„Máš sedem dní, Zayn. Potom sa zaprisahám, že ťa zničím!“ stihla som naňho skríknuť pred tým, ako sa ťažké dvere definitívne zavreli a pretrhli môj spaľujúci pohľad venovaný jemu - dôkazu, že medzi láskou a nenávisťou je skutočne len tenulinká hranica. 

„Tak, aká si bola?“ vybalila na mňa Arriana hneď, ako som vošla do izby.

„Ako vieš, že to bol Zayn?“ prekvapene som vyzvedala. Podišla som k rozhádzanej posteli a vyvalila celých svojich šesťdesiat kilo na ňu.

„A nebol?“ Ona je normálne smutná!

„Bol,“ odsekla som. Nechcelo sa mi rozprávať o ňom, nechcelo sa mi rozprávať vôbec. Jediné po čom som aktuálne prahla je chvíľka pre mňa. Áno, mohla by som sa usalašiť na jednej z plastových krabíc v našom bunkri, či vyvaliť si šunky na drevenom stole tak, ako som to robila takmer celé dopoludnie, no nie je to ono. Všade je niekto, niečo, nejaký rušivý element, ktorý nedá mojej mysli pokoj. Príšerne potrebujem nechať svoje myšlienky poletovať všade naokolo, motať sa dokopy, aby nakoniec všetky zapadli do jednotného celku. Ten celistvý útvar celého toho galimatiášu, čo sa mi usídlil v hlave by bol riešením na všetky moje problémy, no ja nemám ani minútku bez šumu a ruchu tunajších obyvateliek. Je to ako šatník. Hoci som nikdy po praní nemala nervy na skladanie bielizne a vytváranie úhľadných kôpočiek na poličkách v šatníku, no raz za mesiac ma pochytila upratovacia mánia a nutkanie upratať tento kolosálny bordel bolo také silné, že som mu napokon podľahla.

„A? Viac mi k tomu nepovieš?“ Arriana sa stále dožadovala nejakej odpovede.

„Nie. Rieš si svoje problémy!“ premena môjho hlasu z vyšťaveného na vytočený bola zreteľná.

„Fajn, čo sa deje?!“ tón jej hlasu už viac nebol zvedavý. Nie tak nechutne dotieravo.

„Nič. Len sa mi nepáči to, čo sa so mnou deje...“
„A čo sa s tebou deje?“ prudko sa posadila na svojej posteli a skĺzla dole na koberec. Chrbtom sa oprela o hranu postele a uprela na mňa svoje prenikavé oči, očakávajúce... hocijaké racionálne vysvetlenie.

„Ja nechcem byť ako ty. Arriana, mám ťa rada, ale nechcem byť tebou. Lenže som.“

„To nie je pravda...“
„Arriana, celý čas si ma pripravovala na to osudové stretnutie so Zaynom, aby som ho donútila urobiť to, čo chceš ty! No ty sama si nikdy nedostala príležitosť, lebo za tebou nikdy neprišiel!“

„Čo chcem ja?! Ty tu nebodaj chceš zhniť?!“ To už stála pevne na nohách. Plamienky v jej očiach spaľovali celú miestnosť, no mňa nezastrašili.

„Áno, chceš to ty! A chceš to tak veľmi, že si dokonca presvedčila mňa, že to chcem tiež. Lenže ja si zaslúžim tu byť!“ Vymrštila som sa na rovné nohy a mojich očí sa zhostil rovnaký hnev, ako tých jej.

„Ale ja nie!“

„Lenže ja nie som ty!“

„Ja viem. Pretože keby si bola, tak by miloval mňa. Len mňa!“ posledné slovo zvrieska na celú budovu a zosypala sa na svoje pôvodné miesto. 

Nová časť, zase jedna z tých lepších. Užite si ju, zanechávajte komentáre a reakcie:) Mimochodom, všimla som si, že sa na častiach niekoľkokrát zobrazujú reakcie priemerné. Ja samozrejme taký názor beriem, len by som bola rada, aby dievčatá, ktoré mi takéto reakcie zanechali, povedali prečo. Mohla by som sa to potom pokúšať vylepšiť a jednoducho by mi to pomohlo:) 

PS: Túto časť by som chcela venovať Cath, mojej podpore, aj keď niektorým častiam neverím. Uži si ju:):*