Behind The Enclosure 7

Vyvaľovala som sa na svojej novonadobudnutej posteli a premýšľala nad modrookou. Čo asi v tejto chvíli robí? Možno sa nacpáva popcornom, ktorý jej vôbec nechutí, pretože ho spálila, a pozerá nejakú romantickú sračku, ako Titanic, či PS: Milujem ťa. Alebo sa prechádza po tej istej ceste, na akej ju zajtra možno zavraždia, a na vôdzke ju ťahá dopredu zlatý retríver, či iný chlpáč. Je smutná, pretože sa s ňou rozišiel priateľ, alebo len vytočená, pretože televízia zrušila jej obľúbený seriál jeden diel pred tým, ako John povedal Lilly, že ju podvádza. Neviem, no nedá mi to pokoj. Vždy sa takto vciťujem do obete, snažím sa v tom nájsť nejaký spôsob, ako utíšiť výčitky svedomia. Nakoniec vždy dospejem k tomu, že keď sa to stalo, asi si to dotyčný zaslúžil, aby som si nemusela vyčítať, že som nekonala. Ale čo by som mala urobiť?! Cestovať cez pol zemegule za osobou, ktorá ma nikdy pred tým nevidela a povedať jej, že ak zajtra pôjde tamtou cestou, naložia ju do auta alebo zastrelia? Alebo ísť na políciu a povedať im, že som mala víziu o smrti človeka, ktorého nepoznám v meste tisíc kilometrov odtiaľto?! Nepochybne by mi všetci uverili... Tok mojich myšlienok prerušilo klopanie na dvere. Za moment sa pootvorili a dnu nakukla Zaynova tvár, zahalená pár neposednými pramienkami vlasov.

„Čo tu zase robíš?“ spýtala som sa, no nebola som otrávená.

„Budeme spolu tráviť dosť času...“ povedal, asi trochu prekvapený mojim privítaním.

„Keď budeš stále nasáčkovaný v mojej izbe, tak áno,“ poznamenala som so smiechom na perách. Trošku si vydýchol, že to nemyslím vážne, a potom pokračoval: „Pridelili ma k tebe.“

„Prosím?“ nechápavo som sa spýtala.

„No, nás imúnnych je viac a preto každý dôležitejší študent má jedného, ktorý je k nemu priradený,“ objasnil mi.

„Aha. Takže, ja mám teba?“ overovala som si, či som správne pochopila. Len súhlasne prikývol.

„A čím som taká výnimočná, že mi ťa dali?“ nemohla som si odpustiť takú otázku.

„No, to ja už neviem. Na také veci je tu odborník Styles.“ Trochu sa zachmúril pri jeho mene a tvár zvraštil do zvláštnej grimasy.

„Nemáš ho rád?“ hádala som.

„O to nejde, len... Sme príliš často spolu. Tvárime sa, že sme skupina, aby sme mohli chodiť von, no pritom sa takmer vôbec nepoznáme. Okrem toho, Harold je taký... iný. Dospelý, zodpovedný. My s chalanmi sme ešte pobláznení, celú túto školu berieme ako srandu, či dobrodružstvo, ale on nie... Pôsobí omnoho staršie, je to až... magické,“ pripustil. Konečne vošiel do miestnosti a odhalil tak balíček zemiakových lupienkov, ktorý zvieral v ruke.

„Aké sú?“ zmenila som na chvíľku tému a kývla hlavou smerom k chipsom.

„Slaninové,“ povedal a zavrel za sebou dvere. Posunula som sa na posteli tak, aby mal priestor aj on a rukou pobúchala po mieste, ktoré som mu uvoľnila. Hodil sa vedľa mňa, otvoril lupienky a položil ich medzi nás. Bola to fakt obrovská posteľ.

„Áno, vyžaruje z neho niečo magické,“ použila som rovnaké slovo ako on, i keď od chlapa to znelo divne. Ponorila som ruku hlboko do balíčka a hrsť chipsov som si následne napchala do úst. Zayn sa pousmial.

„Čo je?“ naoko urazene som sa opýtala.

„Nič. Len že nie som zvyknutý, aby dievčatá tak jedli,“ priznal, stále sa vyškierajúc.

„No a čo, že som dievča?! Kvôli svojmu pohlaviu nemôžem byť hladná? Toto je diskriminácia!“ vyhlásila som dotknuto.

„Toto nie je hlad, ale pažravosť, a už vôbec to nie je diskriminácia!“ bránil sa Zayn.

„Ty si mi práve povedal, že som pažravá?!“ môj hlas sa zmenil na agresívny a nenápadne som sa rukou blížila k vankúšu.

„P-p-prosím, nezabíjaj ma,“ preafektovane prosíkal a rukami si zakrýval tvár, akože sa bráni.

„Nie, nie, Zayn Malik, toto ti neodpustím!“ zhúkla som naňho a vankúš mu hodila na tvár. Prehodila som cez neho jednu nohu a sadla si mu na brucho, aby sa vankúša tak rýchlo nestriasol.

„Nie, prosím. Pustite ma, slečna Shapirová,“ žiadal ma. Slová tlmil hrubý vankúš v purpurovej návliečke, no väčšmi jeho hlasný smiech.

„Odvolajte to, pán Malik,“ určila som podmienku.

„To neprichádza do úvahy. Veď si mi zjedla skoro celé chipsy!“

„Čo prosím?! No to som hádam cez ten vankúš zle počula!“

„Daj ho dole a zistíš,“ snažil sa vykrútiť. Celý sa mrvil, snažil sa nahmatať moje boky, aby sa ma striasol, no siahol trošku... No, hmm, vyššie. A presne v tú nanosekundu, keď ešte Zayn nestihol odtiahnuť svoje ruky z mojich predností a ja som stále sedela na jeho hmýriacom sa tele, sa rozčapili dvere. | Hneď, ako som zbadala prenikavé modré oči, vsadené za okuliarmi s ozrutným rámom, som dovolila Zaynovi nadýchnuť sa a vymrštila sa na nohy.

„Prepáčte, že vyrušujem, Zari, no naša hodina ešte neskončila,“ Liz hovorila veľmi pokojne a na perách sa jej usalašil zákerný úškľabok. Neviem, prečo som sa v tejto chvíli cítila taká rozrušená, či vystrašená. Zayn je kamarát, respektíve človek, ktorého poznám asi pol dňa, no musíme spolu tráviť čas, a my sme nerobili nič zlé. Mojej tváre sa zhostil pokojný výraz, aby som nedala najavo, do akých rozpakov ma jej návšteva priviedla. Ale prečo sa cítim tak previnilo?!

„Samozrejme,“ prikývla som na znak súhlasu, vykúzlila milý úsmev a ešte raz pozrela na Zayna: „Môžeš tu ostať, ale nenatrús mi na perinu.“

Má vôbec zmysel, že hovorím, že ma mrzia komentáre. Vidím, že vás to čítalo minimálne 30 a komenty sú dva, reakcie max 3-5. Jednoducho ma škrie, že sa snažím podať čo najlepšiu časť a pre vás je taký problém sa k nej vyjadriť. Viem, že mnohé čítajú viac príbehov a nekomentujú žiaden, no jeden klik na reakciu ešte skutočne nikoho nezabil. Tak vás prosím, každá, čo si túto časť prečíta, nech po sebe zanechá nejaký odkaz. Je mi jedno, či to bude reakcia, alebo koment. Ale jednoducho niečo. Podľa toho pridám časť.