Behind The Enclosure 4

Vedia o mne viac, ako ja sama a mám pocit, že ak pre nich urobím to, čo potrebujú, zbavia sa ma. Alebo je všetko úplne inak... Kráčala som ako obarená, nevnímajúc chodbu, ani ľudí s kamennými tvárami, míňajúcich sa naokolo. Všetci vyzerali tak ukrutne pokojne a vyrovnane, akoby na svete jestvovala len harmónia a kľud. To bolo jediné, čo som na nich bola schopná registrovať. Pokoj, istota, pozitívne myslenie a optimizmus. Sálalo to z každého, čo prešiel okolo mňa a ja som nedokázala prísť na to, prečo. Ponorená do svojich pochybovačných a neusporiadateľných myšlienok som sa niesla chodbou ďalej, až kým ma krutým spôsobom nezastavila bariéra, v podobe Haroldovho chrbta. Vydesene som sa strhla, keď som silno vrazila tvárou medzi jeho lopatky.

„Prepáč,“ zamrmlala som a tvár otočila k zemi, aby nevidel, ako sa jemne červenám.

„V poriadku,“ odpovedal a opäť sa začal sústrediť na mohutné oceľové dvere pred ním. Bolo tu veľmi veľa dverí, navlas podobných týmto. Na číselníku naťukal nejaké heslo a dvere sa s rachotom otvorili. Pred nami sa rozprestrelo laboratórium, v ktorom uprostred stála vysoká štíhla bruneta, zahalená lekárskym plášťom.

„Vitaj, Harry,“ začvirikala zvonivým hláskom a obdarila muža predo mnou zvodným úsmevom. On len neprázdno prehltol pri oslovení „Harry“ a pritiahol si ma k sebe. Videla som, ako v brunetkiných očiach zaiskrila žiarlivosť, no aj napriek tomu si držala milý výraz.

„Ahoj, Evelyn. Toto je Zara Shapirová,“ povedal s dôrazom na moje meno, pri čom mi bruneta, teraz už Evelyn, nepochybne v jej hlave trhala moje dlhé tmavohnedé vlasy.

„Teší ma, nováčik,“ privítala ma vyhýbajúc sa môjmu menu, ktoré by v takejto situácii asi nepovedala s priveľkou slušnosťou.

„Poďte za mnou,“ kývla na nás, teda viac na Harolda, ako na mňa, a pobrala sa do vedľajšej miestnosti, oddelenej len oblúkom.

„Ja tu počkám, nemusím pri tom predsa byť,“ odvrkol Harold, usadil sa do kresla z čiernej kože v rohu miestnosti a do rúk vzal mobil.

„Fajn,“ zamrmlala si Evelyn sama pre seba a hodila na mňa vražedný pohľad. Priestor, do ktorého sme vošli, bol pomerne malý a vlastne takmer celý ho okupoval obrovitánsky stroj uprostred. Evelyn chytila moju ľavú ruku a nemilosrdne ju strčila medzi dve kovové platne na stroji. Potom platne pribuchla tak, aby uväznili moju ruku medzi svojou mohutnosťou a prešla na druhú stranu. Čo to je? Chce mi ju odseknúť za to, že Harold zdôraznil moje meno a neopätoval jej koketný úsmev?!

„Pustite ma z toho krámu!“ zvrieskla som a začala sa metať. Silou mocou som sa snažila zbaviť asi trojtonového prístroja, v ktorom nehybne ležala moja ruka. Chytila som si ju voľnou rukou a snažila sa ju vytiahnuť, no beznádejne.

„Nehýb sa. Rozbiješ to!“ prísne zvýšila Evelyn hlas, zatiaľ čo ťukala niečo do malého monitoru, patriacemu stroju. Trochu som sa upokojila, no stále som plná očakávania premýšľala, čo bude ďalej. Dýchaj!, vravela som si v duchu a snažila sa zosúladiť svoje nádychy a výdychy do určitého taktu. A zrazu „CVAK“ a platne sa od seba začali vzďaľovať. Neschopná slova, či protestov alebo nadávok, som hľadela na svoju ruku. Respektíve na tú kovovú čačku mačku, čo mi tam pribudla.

„Monitoruje ťa to, tak nevyvádzaj hlúposti,“ varovne mi povedala Evelyn a zmizla z môjho zorného poľa. A je to tu. Som väzeň niekde, kde oficiálne nikoho neväznia. Som jedna z nich. Som študentka. 

Vyfasovala som kopy kníh, pier, príručiek a izbu. Fialové steny v nej, drevená posteľ s návliečkami, ktoré sa hodili ku zvyšku miestnosti ladenej do purpurových odtieňov, to všetko na mňa pôsobilo veľmi útulne a upokojujúco, aj napriek tomu, že fialová dráždi. Harold mi na nočný stolík vedľa postele hodil papierik s číslom jeho izby, mapku budovy a mobil. Táto budova je majestátna. Toľko miestností, izieb, labákov a iných vecí, o ktorých nemám ani poňatia, čo asi tak môžu predstavovať. Potom som schmatla mobil a naťukala číslo, ktoré už veľmi veľa rokov poznám naspamäť.

„Ľutujeme, ale volané číslo nie je na zozname povolených,“ recitoval robotický hlas v telefóne.

„Dočerta!“ sykla som sama pre seba.

„Nečakaj zázraky,“ povedomý hlas sa ozýval neďaleko mňa a potom sa teplá veľká dlaň dotkla môjho pleca. Prudko som sa otočila, ocitnúc sa tvárou tvár... Bože, ako sa len volal ten chlap?! 

Nová časť. Bože, tak sa teším na tie, kedy sa to už konečne rozbehne, lebo k týmto ani neviem, čo napísať. Aj tak dúfam, že sa vám páči. Prosím zanechajte komentáre, vaše názory vždy potešia:)