piatok 28. júna 2013

The Family Secret 29

Nepovedala som to ako prosbu, ani oznam. Bol to rozkaz a myslím, že aj napriek jeho aktuálnemu psychickému rozpoloženiu, mu to bolo jasné.
„P-prečo by som to asi tak robil?“ koktal roztrasene. Zayn, Zayn, Zayn... Kam len zmizol ten sebavedomý lamač dievčenských sŕdc a slušný boxer, ktorého som poznala a... no povedzme, že mala rada. Pritisla som sa k nemu ešte bližšie, aby mu moje slová ani náhodou nedokázali uniknúť.
„Lebo inak budem tvoja nočná mora,“ šepla som. Čím tichšie som svoje slová vravela, tým hlbšie pod kožu sa mu zarývali.
„Tsc, čo by si mi asi tak mohla urobiť? Ty?! Veď si zavretá tu a okrem toho, si nič. NULA!!“ oboril sa na mňa. Stelesnenie zúfalosti. Čo sa deje tam vonku, kým tam nie som?
„Nula? Zlatko,“ zaryla som mu nechty to hrude, „ak ešte raz budeš chcieť vysloviť podobnú hlúposť, spomeň si na to, ako som ťa doriadila pred realitkou. Spomeň si na všetky tie trofeje za prvé miesta, ktoré som doma poctivo leštila každý týždeň. A ak ťa ešte náhodou aj potom napadne niečo také, ako „Čo by si mi asi tak mohla urobiť?“ tak si spomeň aj na to, ako šikovne si ma naučil otvárať zámky spinkou. A hlavne nezabúdaj na jeden maličký detail, že v deň môjho odchodu neopúšťa toto zariadenie len jedna žena, ktorá ťa nenávidí. Budú dve.“ Cítila som, ako jeho srdce splašene bije, ako jeho telom lomcuje panika a stres, no všetky tieto faktory ma len posúvali ďalej.
„Mňa nevystrašíš,“ pokúsil sa o pevný tón hlasu, no nevyšlo to. Hovorí sa, že snaha sa cení, no teraz si ju môže strčiť do riti.
„Si si istý? Lebo podľa mňa, sa to už stalo,“ môj hlas bol na rozdiel od jeho sebavedomý a rázny. Našu vrúcnu konverzáciu prerušilo otváranie dverí a následne skenujúci pohľad ženy v uniforme.
„Okamžite od seba!“ skríkla na mňa, očividne si mysliac, že ho buď znásilňujem alebo vraždím a to už ma ťahala do útrob budovy.
„Máš sedem dní, Zayn. Potom sa zaprisahám, že ťa zničím!“ stihla som naňho skríknuť pred tým, ako sa ťažké dvere definitívne zavreli a pretrhli môj spaľujúci pohľad venovaný jemu - dôkazu, že medzi láskou a nenávisťou je skutočne len tenulinká hranica. 

„Tak, aká si bola?“ vybalila na mňa Arriana hneď, ako som vošla do izby.
„Ako vieš, že to bol Zayn?“ prekvapene som vyzvedala. Podišla som k rozhádzanej posteli a vyvalila celých svojich šesťdesiat kilo na ňu.
„A nebol?“ Ona je normálne smutná!
„Bol,“ odsekla som. Nechcelo sa mi rozprávať o ňom, nechcelo sa mi rozprávať vôbec. Jediné po čom som aktuálne prahla je chvíľka pre mňa. Áno, mohla by som sa usalašiť na jednej z plastových krabíc v našom bunkri, či vyvaliť si šunky na drevenom stole tak, ako som to robila takmer celé dopoludnie, no nie je to ono. Všade je niekto, niečo, nejaký rušivý element, ktorý nedá mojej mysli pokoj. Príšerne potrebujem nechať svoje myšlienky poletovať všade naokolo, motať sa dokopy, aby nakoniec všetky zapadli do jednotného celku. Ten celistvý útvar celého toho galimatiášu, čo sa mi usídlil v hlave by bol riešením na všetky moje problémy, no ja nemám ani minútku bez šumu a ruchu tunajších obyvateliek. Je to ako šatník. Hoci som nikdy po praní nemala nervy na skladanie bielizne a vytváranie úhľadných kôpočiek na poličkách v šatníku, no raz za mesiac ma pochytila upratovacia mánia a nutkanie upratať tento kolosálny bordel bolo také silné, že som mu napokon podľahla.
„A? Viac mi k tomu nepovieš?“ Arriana sa stále dožadovala nejakej odpovede.
„Nie. Rieš si svoje problémy!“ premena môjho hlasu z vyšťaveného na vytočený bola zreteľná.
„Fajn, čo sa deje?!“ tón jej hlasu už viac nebol zvedavý. Nie tak nechutne dotieravo.
„Nič. Len sa mi nepáči to, čo sa so mnou deje...“
„A čo sa s tebou deje?“ prudko sa posadila na svojej posteli a skĺzla dole na koberec. Chrbtom sa oprela o hranu postele a uprela na mňa svoje prenikavé oči, očakávajúce... hocijaké racionálne vysvetlenie.
„Ja nechcem byť ako ty. Arriana, mám ťa rada, ale nechcem byť tebou. Lenže som.“
„To nie je pravda...“
„Arriana, celý čas si ma pripravovala na to osudové stretnutie so Zaynom, aby som ho donútila urobiť to, čo chceš ty! No ty sama si nikdy nedostala príležitosť, lebo za tebou nikdy neprišiel!“
„Čo chcem ja?! Ty tu nebodaj chceš zhniť?!“ To už stála pevne na nohách. Plamienky v jej očiach spaľovali celú miestnosť, no mňa nezastrašili.
„Áno, chceš to ty! A chceš to tak veľmi, že si dokonca presvedčila mňa, že to chcem tiež. Lenže ja si zaslúžim tu byť!“ Vymrštila som sa na rovné nohy a mojich očí sa zhostil rovnaký hnev, ako tých jej.
„Ale ja nie!“
„Lenže ja nie som ty!“
„Ja viem. Pretože keby si bola, tak by miloval mňa. Len mňa!“ posledné slovo zvrieska na celú budovu a zosypala sa na svoje pôvodné miesto. 


Nová časť, zase jedna z tých lepších. Užite si ju, zanechávajte komentáre a reakcie:) Mimochodom, všimla som si, že sa na častiach niekoľkokrát zobrazujú reakcie priemerné. Ja samozrejme taký názor beriem, len by som bola rada, aby dievčatá, ktoré mi takéto reakcie zanechali, povedali prečo. Mohla by som sa to potom pokúšať vylepšiť a jednoducho by mi to pomohlo:) 
PS: Túto časť by som chcela venovať Cath, mojej podpore, aj keď niektorým častiam neverím. Uži si ju:):* 

utorok 25. júna 2013

The Family Secret 28

„Wilhelmová, dnes máte šťastný deň. Máte návštevu,“ bacharka ma pomerne veselým hlasom prerušila uprostred diskriminačne založenej úvahy, venovanej všetkým, ktorí veria v niečo, v čo ja nie. 
„K-kto to je?“ trochu zaskočene som sa spýtala, kým som sa ťarbavými krokmi hýbala smerom k nej.
„Neviem. Ale môžeš mi venovať fotku s menom každého tvojho známeho, aby som nabudúce ulahodila tvojej prehnitej duši,“ sykla a ja som naprázdno prehltla, aby sa z mojich úst nevydrali nejaké posmešné pazvuky. Žeby básnická vsuvka na spestrenie dňa? Alebo potvrdenie žiadosti na pobyt do psychiatrickej liečebne? Netuším, ale omnoho viac ako psychické rozpoloženie tejto ženy nadmerných veľkostí, ma zaujímalo, kto sa tu dnes rozhodol ukázať. Žeby Paul prišiel, aby sa presvedčil, že jeho list našiel majiteľa, alebo sa Jake rozhodol prestať ma mučiť jeho trýznivým mlčaním?! Alebo prišiel niekto z trén... Dvere predo mnou sa otvorili a ja som opäť zbadala tie známe havranie vlasy a čokoládové oči.
„Ahoj,“ vyslovil pomaly. Hneď ako som vyhľadala jeho pohľad, uprel oči do zeme.
„Čo sa deje?“ spýtala som sa. Vážne, Zayn, čo sa deje? Žeby si sa rozhodol priznať, prečo je môj chudý zadok umiestnený tu a nie niekde pred boxovacím vrecom, či expandermi?
„Ja... Musím ti niečo povedať,“ stále hovoril vážne a z tónu jeho hlasu mi bolo jasné, že sa mi nechystá oznámiť hustotu jeho rannej stolice.
„Nóó, vzhľadom na to, že sme tu len my dvaja, nemám príliš možností ako tráviť svoj čas. Počúvam,“ snažila som sa o čo najmenšiu odmeranosť, ale už ma skutočne celá táto maškaráda prestávala baviť.
„P-poď sem,“ šepkal a otvoril náruč dokorán. Neisto som podišla k nemu a nechala jeho svalnaté ruky zovrieť moje maličké telo. Priblížil hlavu tesne k mojej a jeho pery sa zastavili na mojom ušnom lalôčku. Cítila som jeho teplý nepravidelný dych a jeho tep mi takmer na oku spôsobil monokel.
„Je to moja vina. To všetko som spôsobil ja...“ pošepkal mi tak potichučky, že ak by nemal ústa blízko môjho ušného bubienka, nepočula by som z toho nič.
„O čom to hovoríš?“ stále som nebola rozhodnutá, či mu prezradím, že o všetkom viem.
„O tej lúpeži a o tom, že si tu. Je to moja vina, ja som ťa udal,“ povedal napokon. V duchu sa na mojej tvári uvelebil úsmev od ucha k uchu, no navonok som ostala úplne pokojná.
„Ako to myslíš?“ Možno som sa pre dôkladnejší efekt mohla trošku zakoktať, no momentálne zvedavosť víťazila. Chcem z neho vyžmýkať všetko, do poslednej kvapky, kým nenadobudnem pocit satisfakcie za to, čo urobil. Vysajem z neho všetko, čo má, ako v detstve dužinu z citróna, či iného citrusu. Aj s tými nechutnými kôstkami, ktoré ani za nič nechceli skĺznuť dole mojim tráviacim traktom a vždy ich omnoho viac lákala cesta opačným smerom. A potom, keď už z neho neostane ani čerstvá kôra, ktorú postrúham do koláča, ho odkopnem tak, aby mal pocit, že už mu neostalo vôbec nič.
„Počula si dobre. Urobil som to a nie prvý raz. Nikdy som nemal odvahu žiadnej z tých nešťastníc, čo na mňa narazili povedať pravdu, no ty nie si nejaká šlapka, čo sa mi priplietla do cesty pri šlapaní chodníka,“ precedil pomedzi zuby a stále sa neodvažoval pohnúť z našej pozície. Čo keby si sa mi, ty odpad ľudstva, aspoň pozrel do očí? Alebo sa bojíš, že by ťa niekto začul a tvoje fajnové pozadie by skončilo na podobnom mieste?
„Čím som si zaslúžila toto tvoje seba prekonávanie?!“ znechutene som odvrkla a nepohodlne sa zahniezdila. Jeho náruč mi prišla zrazu príliš tesná a novonadobudnutý pocit klaustrofóbie ma donútil striasť sa.  
„Ja... ľúbim ťa, Nelka.“ On mi fakt povedal... NELKA??!! Túto zhovadenú zdrobnelinu svojho mena som zo srdca nenávidela. Tentoraz som sa už však pousmiala aj v reálnom živote. Znechutene som si odfrkla, na čo sa Zayn jemne strhol.
„Čo je?“ povedal konečne hlasom normálnej hlasitosti, no vystrašene. Prudko som zo seba striasla jeho ruky a odsotila ho o pár centimetrov ďalej, von z môjho osobného priestoru. Bublina opäť nadobúda svoju starú obrannú podobu. Vyjavene na mňa hľadel, jeho očné bulvy len silou vôle držali na správnom mieste. Obišla som toto zúfalo vyzerajúce stvorenie a zastavila som sa, keď mi bol chrbtom. Opäť som obmotala svoje ruky okolo jeho tela a postavila sa na špičky, aby som tentoraz bola pri jeho sluchových orgánoch ja.
„Nič, Zayn. Nič nie je. Práveže je skvelé, že ma ľúbiš. A vieš prečo, miláčik?“ na pár sekúnd som sa odmlčala a dala priestor jeho typovaniu, ktoré sa nedostavilo a tak som pokračovala.
„Pretože keď ma tak veľmi ľúbiš, tak sa priznáš.“



Woalá, je tu nová časť a je pomerne dlhá. Rozhovor medzi Nel a Zaynom ešte neskončil a uvedomujem, že som to dosť zle odsekla, ale inak sa nedalo. Nerada píšem gigantické časti, tak som to chcela rozdeliť. Úprimne, táto časť sa mi celkom páči, tak dúfam, že sa bude páčiť aj vám. Užite si ju a zanechajte mi reakcie a komentáriky:)

sobota 22. júna 2013

The Family Secret 27

Drahá Nela,
hoci som netušil, ako celé toto dopadne, ani vo sne by mi nenapadlo, že tento list bude adresovaný do nápravného zariadenia pre mladistvých. Mohol by som ti začať dávať kázania o slušnom správaní, no bolo by to zbytočné a pointou tohto listu je úplne niečo iné. Som presvedčený, že Jake bol ten najlepší človek, ktorý ti o nás mohol povedať a som si istý, že sme s Dianou vychovali dosť inteligentnú ženu na to, aby prijala túto situáciu ako fakt. Celé toto je veľmi zamotané a mrzí ma, že jej posledná vôľa nebude dodržaná, no mám pocit, že by bola omnoho radšej, ak by sme ti neklamali. Rozhodol som sa, že bude lepšie, ak povieme pravdu aj Amande, no chcem, aby si bola pri tom. Keď sa dostaneš od hentadiaľ, pôjdeme na pizzu. Pokojne si môžeš objednať tvoju obľúbenú s dvojitou porciou syru, olív a slaniny, k tomu diétnu kolu a sľubujem, že sa ti nikto z nás nebude smiať, že to tou kolou už nezachrániš. Chýbate nám, čím ďalej, tým viac. Sľubujem, že keď odtiaľ vyjdeš, navštívime Dianin hrob, všetci spolu, ako rodina. Ľúbim ťa, zlatko.
Tvoj Paul
PS: Nezabudni - burina. Našli ju zalaminovanú v jej kabáte, v tom čiernom.   

Aj napriek dotieravým slzám som sa pri posledných slovách musela pousmiať. Pamätám si na ten deň presne...
„Nie, nie, nie! Ja nechcem, aby pršalo!“ nahnevané sedemročné dievčatko s mojou tvárou sedelo pri okne na tmavozelenej pohovke a očami hypnotizovalo kvapky dažďa stekajúce po okennej tabuli. Ten deň sme plánovali celé týždne. Ocko si vybavil voľno, aby sme si všetci spolu mohli urobiť piknik na lúke neďaleko mesta. Ráno sme sa pobudili, zlupli raňajky v podobe chlebu s maslom a plnotučným mliekom a akurát, keď som rozmýšľala, či bude lepšia červená károvaná deka alebo tá druhá, sa spustil nekresťanský lejak. Žiadne hromy, ani blesky, len vodopád Perinbabkinej vzbury proti šťastiu jedného malého dievčaťa. Malou rúčkou som si prehrabla tmavé vlasy a smutnými očami hľadala oporu v maminej nespokojnej tvári. Do stredu stola položila misku s čerstvými malinami a usadila sa vedľa ocka.
„Neboj sa, Neli. Je to len letný dážď, za chvíľku pominie,“ poznamenala mama a hrsť sladkých lesných plodov si vložila do úst.
O hodinu sme sa brodili blatistým chodníčkom vedúcim na lúku, s dekou pod pazuchou a pleteným košom zaveseným na predlaktí. Cuckala som čučoriedkovú šťavu a úsmev na mojej tvári by rozžiaril všetky New Yorkské bary. Hneď ako vietor odvial ten zákerný mrak sa neba zhostilo slnko a bolo parádne horúco. Slnko pieklo na naše klobúkmi zahalené schránky na mozog a na ockovom bledomodrom tričku sa za pár minút vyrysovali všetky možné kontinenty. Našli sme jediný meter štvorcový celej lúky, u ktorého nehrozilo riziko vpiť sa do zemskej kôry a rozložili deku. Rodičia povykladali jedlo a pustili sa do naberania tukových zásob, zatiaľ čo sme s Amandou pobehovali po lúke, ktorá by pokojne mohla slúžiť pre ženské zápasy v blate. Zrazu som sa pošmykla a skončila zadnicou priamo v niečom medzi blatom, rozmočenou zeminou a psím výkalom. A hoci som vyzerala, akoby som to práve nestihla na záchod, pohľad mi utkvel na čomsi zelenom, čo vyprodukovala matička Zem. V živote som nevidela kvet, či trávu, ako táto a tak, ako každé decko, ktoré si neuvedomuje, že si mohla pokojne rásť ďalej, som ju ušklbla a doniesla mame. Neviem, ako ma to napadlo, no povedala som jej slová, na ktoré nikdy nezabudnem:
„Budem ťa ľúbiť, dokiaľ ju budeš mať pri sebe.“ A ona ju mala. Až do smrti.  
Zotrela som si slzy chrbtom ruky a vložila list naspäť do obálky. Poskladala som ju a vložila do pravého košíku prepotenej podprsenky. Prehrabla som si rukou vlasy pri márnom pokuse zničiť aj naďalej pretrvávajúce dielo vetra, no chuchvalce vlasov stále ostávali polepené do rôznych tvarov, ako keď mi tam v škole jedna hus nalepila žuvačku. Hlupaňa, musela som sa kvôli nej ostrihať! Ani som si nevšimla, ako sa za tých pár minút mojej čičíkajúcej nostalgie, zdvihol vietor a čapatý čierny mrak zahatal slnko aj pre zelenú polovicu výbehu. Možno mi tým počasie chcelo niečo naznačiť, možno som to mala brať ako znamenie osudu, aj keď podľa mňa je osud len výhovorka nešťastne zamilovaných po rozchode alebo iných chudákov, ktorí nie sú schopní niesť vinu za svoje šťastie, či nešťastie. 


Je tu nová časť, zase taká spomienková, ale po dlhšom čase jedna z tých, s ktorými som spokojná. Ako som ju písala, uvedomila som si, že tento príbeh sa pomaly ale iste chýli ku koncu. Neviem, či je to pre vás dobrá alebo zlá správa, každopádne je to fakt. Dúfam, že sa vám páčila. Svoj názor zanechajte v komentároch alebo ak nie, tak aspoň kliknite na niektorú z reakcií:) 

utorok 18. júna 2013

The Family Secret 26

„Nedá sa rozbiť,“ zahlásila Arriana, keď zbadala, ako zasnene hľadím do toho okna. Úprimne, ani mi to nenapadlo.
„Ako to?“ nedalo mi to.
„Nóó, hoci nečakali, že by ho niekto objavil, je to nepriestrelné sklo. Skúšali sme to,“ vysvetlila, otočila nejakú plastovú krabicu hore dnom a prisunula ju k oknu. Potom tak urobila ešte s jednou a rukou ma vyzvala, aby som si posadila. Podľa možností pohodlne som sa usadila na krabici a kolená som si pritiahla k brade.
„Chýba mi to,“ povedala som a hlavou pozrela dohora, aby Arriana nevidela moje lesknúce sa oči.
„Zayn?“ Bingo.
„Nielen on...“ chabo som klamala, nevládala som sa premáhať.
„Ale hlavne on,“ povedala za mňa Arriana. „Ver mi, preňho si bola len jedna z mnohých. Nestojí ti za trápenie.“
„Ja viem. Ale nejde to tak jednoducho, ako by som si predstavovala,“ priznala som a pohľad zahataný slzami som sklonila k zemi.
„No ták, čo to robíš? Veľké baby neplačú,“ snažila sa ma povzbudiť, no bolo to márne.
„Lenže ja nie som veľká. Chcem byť stále to malé dievčatko, ktorému mama zapletala copy a fúkala rozbité kolená! Nie som pripravená byť dospelá!“ vzlykala som.
„Neboj sa, za štyri mesiace sa to všetko vráti...“
„Nič sa nevráti! Všetko, na čom mi záležalo je nenávratne preč...“
„Ako to myslíš?“ nerozumela. Pritiahla svoju krabicu čo najbližšie ku mne a neisto ma objala.
„Moja mama je mŕtva,“ vyslovila som pomaly a moje oči čelili ďalšiemu náporu toho slaného svinstva. Je také ťažké vysloviť to, pretože nikto netuší, aká bolesť a aký príbeh sa za tými štyrmi slovami skrýva. Arriana si rukou zakryla ústa, no po chvíli prehovorila.
„Ako?“
„Bolo toho viac.“
„Chceš o tom hovoriť?“ spýtala sa a pritisla sa ku mne bližšie. Keď som súhlasne prikývla, položila si hlavu na moje plece a ostala ticho.
„Moja mama mala rakovinu, o ktorej nikto nevedel...“ Mlčala. Celý čas, kým som rozprávala príbeh, aký by nevymyslela asi ani Rowlingová a ja som mala to „šťastie“ prežívať ho. Cítila som jej teplý dych na svojom krku, ako nedočkavo čaká, čo poviem ďalej. Za celý ten čas sa ani nepohla, vypočula dokonca aj moje zúfalé keci o tom, ako mi strašne chýba Zayn a čo všetko by som bola dala za to, aby sa nič z predchádzajúcich týždňov nestalo. O tom, čo mi povedal na návšteve, som ani necekla.
„... a už nikdy ma nebude držať v náručí,“ to boli moje posledné slová. Zdvihla hlavu z môjho ramena a nastavila ruky, aby som ju mohla normálne objať. Schúlila som sa do jej náručia a nechala svoje slzy vpíjať sa do jej bieleho trička. Cítila som, ako na vrch mojej hlavy pristála mokrá kvapôčka čohosi. Pozrela som smerom hore a videla som čiernu cestičku Arrianinej maskarovej slzičky.
„O tomto nesmieš nikomu povedať! Zničilo by mi to povesť!“ naoko prísne mi pohrozila a potom sa jej pery zvlnili do chabého úsmevu.
„Áno, určite sa chystám všetkým vytárať, ako sme si tu spolu revali,“ povedala som sarkasticky a tiež som jej venovala úsmev.  
„Zayn je hajzel,“ povedala zrazu.
„Ja viem, Arriana. Ja viem...“ 

V mojom dočasnom hoteli som úplne pozabudla na starosti, ktoré si na mňa za hrubým kovovým plotom nepochybne počkajú, kým odtiaľto vyleziem. Veľmi ma mrzelo, že Jake neprejavil ani toľko starosti, aby mi napísal. Chápem, veľmi som ho nahnevala, ale čo očakával? Pozná ma priveľmi dlho na to, aby odhadol moju povahu na nečinné sedenie na gauči a pozeranie do sekajúceho obrazu v televízii. Avšak omnoho viac moju myseľ zamestnával iný muž môjho života.
„Wilhelmová, máte tu list!“ neznámy hlas ma vyrušil uprostred premýšľania nad niekým, kto mi vybavil tento príjemný pobyt. Lenivo som sa pozviechala z lavičky vo výbehu, kde som sa snažila nalapať bronz. Neúspešne, Audrey mala pravdu. Slnko tu nesvieti. Ležérnym krokom som sa dostavila pred toho ozrutného tvora. Prisahám, stretnúť ju v plavkách na pláži, volám Greenpeace, nech ju ťahajú späť do hlbín mora. Podala mi do rúk otvorenú obálku, načo som len prekrútila očami a vychmatla jej ju z rúk. Nevenovala som jej priveľkú pozornosť, odhadovala som to na nejaké hlúpe výčitky alebo otravné otázky, na ktoré nikdy neodpoviem. Posadila som sa na stôl do tureckého sedu a oči mi padli na meno odosielateľa, ktoré bolo v polovici prerušené trhlinou. Dokonale som si vedela predstaviť tie nenažrané tulene, ako sa lačne vrhajú na môj list. Neviem, či si predstavovali, že mi Zayn posiela zbraň alebo drogy, no boli na veľkom omyle. Známym úzkym písmom, ktoré si dobre pamätám z odkazov, visiacich na chladničke v kuchyni môjho starého domova, tam bolo napísané meno. Jedenásť písmen, skrývajúcich tajomstvo, ktoré som pripravená odhaliť. Chýbal si mi, Paul. 


Po dlhšom čase sa hlásim s novou časťou. Štylisticky sa mi priveľmi nepozdáva, ale lepšie som to podať nevedela. Komenty ma - opäť - sklamali, ale čo narobím. Boli aspoň reakcie, takže za tie som vďačná. Dúfam, že sa vám bude páčiť - reagujte, komentujte a tešte sa z tohto horka, v ktorom by som sa najradšej šlahla do bazéna a nie hnila v škole. 

štvrtok 13. júna 2013

The Family Secret 25

„Poď so mnou,“ zahlásila jedného dňa Arriana a ťahala ma preč od ďalšieho nepoživateľného sajrajtu, ktorý sa tentoraz hral na zemiakový nákyp. Odložila som tácku k okienku a pobrala sa za ňou. Aj tak by mi pravdepodobne odtrhla ruku, ak by som ostala stáť. Vybehli sme spolu po schodoch až do najvyššieho poschodia budovy, kde mi došlo, že na izbu asi nejdeme.
„Kam ma to vlečieš?“ spýtala som sa otrávene a panicky som sa rozhliadla, či niektorá z bachariek nestriehne niekde na okolí.
„Buď v kľude, bola som tu už miliónkrát a ani raz ma nechytili,“ povedala ľahostajne a pritiahla si stoličku pre dozor k sebe. Postavila sa na ňu a začala rukami ohmatávať strop.
„Za prvé, čo to robíš? A za druhé, to si nevšimnú, že chýbame?!“ šepkala som naliehavo.
„Asi všimnú, ale nikoho to neberie. Spoliehajú sa na svoj prvotriedny bezpečnostný systém,“ odsekla a stále preskúmavala strop. Nakoniec asi našla, čo hľadala, lebo si poskočila, stolička sa zaknísala najprv doprava, potom doľava, potom to ustála a mne odľahlo. Na určité miesto pritlačila, ono sa najprv trošku vsunulo dnu a potom vyklonilo smerom k nám. Z vyklopenej časti stropu sa potom zosunul na zem povrazový rebrík. S otvorenými ústami som vyvaľovala oči a pomáhala Arriane odpratať stoličku.
„Môžeš ísť prvá,“ povedala mi a hlavou kývla smerom k rebríku. Odhodlane som sa k nemu pristavila, najprv jednou nohou skúsila, či je schopný ma udržať a potom som sa po ňom pustila hore. Ocitla som sa v malej miestnosti, ktorá veľmi pripomínala podkrovie našej letnej chaty. Chodili sme tam, keď sme ešte boli s Amandou malé. Mama sa celé dni slnila na terase a hlavu jej zakrýval nemoderný modrý klobúk, ocko niekde vzadu rúbal drevo na zimu a my s Amandou sme pobehovali pomedzi kvetmi v záhrade a chytali motýle, ktoré s obľubou sadali na Amandinu žltú čelenku, do ktorej si vplietla púpavy. Bol to taký náš malý kúsoček raja na zemi, kde nezáležalo na nikom a na ničom inom, ako na našom šťastí. Chýba mi, že je to všetko preč. Že nás mama už nikdy nezavolá dovnútra, aby sme si išli dať sáčkovú polievku, lebo nič iné sa na tristoročnom sporáku uvariť nedalo, že sa už nikdy nebudeme trmácať niekoľko kilometrov k jazeru, aby sme videli jednu osamelú kačku a burinu, ktorej je všade kopa a aj to, že sa už nikdy nebudeme búchať po čele, keď si Paul oblečie o dve čísla menšie nohavice, z ktorých mu prevísa brucho, no ani za svet ich nechce vyhodiť. Boli to len maličkosti, pravidelne sa opakujúce každý rok, no ja som si ich vôbec nevážila. Brala som ich ako samozrejmosť a očakávala som, že to takto bude presne aj na ďalší rok. Že v neďalekom meste v maličkom obchodíku bude stále tá istá nepríjemná predavačka Ingrid s veľkou bradavicou na nose, ktorá by okamžite vyhrala všetky konkurzy do filmov na čarodejnice a iné ohavy. Nevážila som si nič z toho, pretože som nevedela, čo sa okolo mňa deje. A hoci ma to neospravedlňuje, bolo to tak.  
„Ako si to tu, preboha, našla?“ udivene som sa spýtala Arriany, odkopávajúc si z cesty prázdne škatule, zaprášené knihy, či iné haraburdy.
„Ukázalo mi to tu jedno dievča, ktoré už pustili. Netuším, ako to našla, nikdy mi to neprezradila,“ povedala Arriana a strčila sem najprv hlavu, potom dierou pretiahla aj zvyšok tela. Vytiahla rebrík hore a zabuchla za nami tie provizórne dvere. Zrazu tu bolo šero, jediným zdrojom svetla sa stalo okno s výhľadom na plot, ktorý nám dennodenne vraždil našu voľnosť. A to za ním. Sloboda. Tak blízko, no zároveň tak ďaleko...


Niečo by som sa vás rada spýtala. Nenudia vás už tie moje spomienky? Lebo ak áno, tak máte smolu, pretože sú to časti príbehu, ktoré píšem najradšej a idú mi ľahko od ruky. Mne osobne sa aj najviac páčia. Len by som chcela vedieť, čo si o tom myslíte vy. Takže názory do komentov, dúfam, že ste si časť užili:)
PS: Zase ma trošku sklamali komentáre, takže ak ich nebude aspoň 6, novú časť nepridám.

sobota 8. júna 2013

The Family Secret 24

Prvá noc v polepšovni bola príšerná. O deviatej nočný dozor zhasol všetky svetlá v budove, pozamykali naše izby a nasilu ma tak dokopali k nechcenému spánku. Arriana zalomila asi pol hodiny po večierke, no moje viečka ani za svet nechceli držať pri sebe. Ako dva kladné magnety. Len čo som oči zavrela, musela som ich opäť otvoriť. Kovové trámy postele sa mi cez tenučký matrac zarývali do chrbtice a v chladnej izbe mi pod tenkou prikrývkou bola značná zima. Pritiahla som si ju teda čo najbližšie ku krku a svoje telo som skrčila do čo najmenšej guľôčky. Takto dokrčená som asi dve hodiny zaostrovala na Arrianine spiace telo, až ma konečne zmohla únava a zaspala som. No nie na dlho. Arriana sa uprostred môjho chabého spánku zobudila a začala zvolávať dozor, aby nám odomkol dvere a ona mohla ísť na záchod. Kým sa konečne nejaká z tých „ochotných“ dozorkýň zdvihla a odteperila svoju nadmerne veľkú zadnicu až k našej izbe, Arriana stihla vymenovať všetky nadávky, ktoré mala v slovníku a úspešne tak pobudiť polovicu ústavu. Keď sa konečne odtackala na záchod a ja som z polospánku prešla znovu do spánku, prudko spláchla a tým sa jej zas podarilo vtrhnúť ma do sveta živých. Samozrejme, že jej sa podarilo zaspať hneď, ako opäť zaľahla do postele, no ja som mala stále v hlave ten otrasný zvuk splachovania. A tak som sa zase od zimy natriasala na tvrdej posteli, ktorá mi určite zaobstará pár krásnych fialovkastých fliačikov na chrbte a bokoch, niekoľko nekresťansky dlhých minút, možno aj hodín. Napokon som zaspala z ničoho nič, pri myšlienke na mamine palacinky s jahodovým džemom a šľahačkou, ktoré sme jedávali v lete na záhrade a zapíjali ich sladkým jablkovým džúsom.

Prudko som sa posadila na tvrdej posteli a môj zadok tým utrpel značnú ujmu. Celou budovou sa ozýval nechutný škrípavý zvuk. Schmatla som vankúš, hodila sa naspäť na matrac a pričapila som si ho na hlavu. To, že som si takmer privodila otras mozgu, by som po tej strašnej noci ešte dokázala prekusnúť, ale to, že sa ten nepríjemný zvuk dostal aj cez moje vankúšové brnenie, ma dosť vytočilo.
„Čo to, doriti, je?!“ sykla som si sama pre seba a nečakala som, že mi bude venovaná aj odpoveď.
„To je budíček, zlato. Vitaj v polepšovni.“ Odhodila som vankúš na zem a pozviechala sa z postele. Fakt by sa mi pohodlnejšie spalo na tej s klincami, akú predvádzajú potulní kúzelníci na základných školách a vydávajú to za výchovný koncert. Z nočného stolíka som vytiahla dlhé džínsy, pretože mračná, čo som videla cez okno izby, sa mi príliš nepozdávali.
„Chceš behať v rifliach?“ spýtala sa vyjavene Arriana, zatiaľ čo sa aj ona snažila primäť svoje nohy k nejakému pohybu.
„Behať?“ spýtala som sa potešene.
„Áno. Každé ráno, sedem kilákov. Ver mi, po mesiaci ťa to nadšenie prejde,“ povedala otrávene a zo stolíku vytiahla biele tepláky a tričko v jej tradičnom štýle. Husté vlasy si zopla do konského chvostu nechutnou chlpatou gumičkou a začala trieskať na dvere, aby ich dozor otvoril. 


Niekoľko bachariek nás natlačilo do mikrobusu s dymovými sklami, zamkli dvere a odviezli nás netuším kam. Kovovým pleteným plotom, presne takým, aký bol aj v polepšovni, ohradená dvestometrová bežecká dráha a nejaká rozpadajúca sa kôlňa. Takto nejako vyzeralo naše bežecké ihrisko. Vedela som, že beh bude skvelý, pretože mi absolútne nezáleží na tom, či behám dokolečka  na antuke zafarbujúcej všetky druhy tenisiek alebo v lesíku blízko môjho domova. Hoci bolo jednoduchšie behať, keď všade naokolo vyspevujú vtáky, z peľu vás šteklí v nose, no aj napriek tomu sa snažíte vnímať vôňu púpav a inej buriny, rastúcej navôkol blatistého chodníčka. Pretože cítiac vietor vo vlasoch, páľavu slnka na každom centimetri mojej pokožky a mierny zápach dezodorantu, miešajúci sa s mojim vlastným potom, som sa cítila neuveriteľne voľná. Naivne som si myslela, dokonca ešte aj vtedy, keď som utiekla z domu, že sloboda je jedna z mála vecí, ktoré vám nikto nedokáže vziať. Ako ukrutne som sa mýlila... No teraz, keď si aspoň takouto jednoduchou činnosťou môžem pripomenúť domov, či už ten starý, ktorý viac nejestvuje alebo ten nový, neusporiadaný,  mám znovu ten pocit, že niekam patrím. 



Je tu nová časť a je vcelku o ničom, ale aj tak tu musí byť. Dúfam, že chápete, že ako ani v príbehu, tak ani v knihe, sa nemôže niečo diať v jednom kuse. Takže, užite si ju, dávajte reakcie a hlavne komentíky. Ďakujem vám, že ma nimi podporujete. :)

pondelok 3. júna 2013

The Family Secret 23

Usadila som svoj chudý zadok na trávnatú plochu, konečne bez starostí, že by som si vybrala práve miesto, kde nejaký psík urobil svoju potrebu. Chrbtom som sa oprela o plot, privrela oči a zdvihla hlavu priamo k slnku. Spomenula som si, o koľko viac toto slnko pálilo, keď sme boli na sústredení v Taliansku. Vyvaľovala som sa na bielom plastovom lehátku, ktoré bol hotel ochotný poskytnúť za patričný príplatok v bielych plavkách a obrovským slameným klobúkom zasadeným hlboko do čela, aby mi slnko neprepaľovalo oči, zakryté slnečnými okuliarmi. Vedľa mňa bolo rovnaké ležadlo, prehodené tmavozeleným uterákom, ktorého majiteľ mi kýval z mora. Zayn, ktorého plavky robili ešte viac príťažlivejším, ako obtiahnuté biele tielko, na mňa ceril svoje biele zubiská a nechal drobné talianske vlnky obmývať nádherne opálené čongále. Bola to streda, presný stred celého zájazdu a zároveň aj jediný voľný deň, v ktorý sa netrénovalo. Doobeda sme vylihovali na pláži, Zayn na mňa hádzal zvodné úsmevy spoza bójky, kde s Jakom hľadali mušle, ktoré by neokupovali morské hovná a poobede sme išli do mesta. Kúpila som si fejkové RayBany v pouličnom stánku za sedemnásť eur a tridsať centov a Zayn ma pozval na ten obrovitánsky kopček mangovej zmrzliny, ktorá vôbec nebola dobrá, a natlačila som ju do seba len preto, aby som mohla zjesť karamelový kornútok. Na večeru sme si v talianskom fastfoode na promenáde kúpili spálený štvorec pizze so zgrcnutým paradajkovým pretlakom, ktorý sme zjedli na ležadlách iného hotela, pretože fastfood nemal sedenie. Potom si Zayn zapálil cigaretu, papierové tácky od tej pizze zahrabal do piesku, pretože na obzore neboli žiadne koše, a spoločne sme sa odteperili pred nočný klub, kde sme mali od trénerov povolené ožrať sa do nemoty a nepamätať si, čo sme v ten večer stvárali a koľko kyslých mojít od neschopného barmana sme do seba naliali. Posledné, čo si z toho večera pamätám je nabúchaný Talian v modrom tielku a vyťahaných džínsoch, ktorý ma ťahá na parket a pchá do mňa nejakú ružovú gebuzinu s jahodou na okraji pohára. No a potom už len Zaynove veľmi jasné vysvetlenie, že ak má rád svoje končatiny, nech ide baliť nejakú inú babenku na opačnom konci klubu, ktoré Talian pochopil, aj napriek tomu, že nevieme po taliansky ani zaťať.
Opäť som otvorila oči a prudko sklopila hlavu, lebo som pri spomienke zabudla na slnko, číhajúce na otvorenie mojich očí. Z červenkastých líc som si zotrela zopár sĺz a nedokázala som prestať myslieť na jednu jedinú vec. Naozaj som celý ten čas bola len bábka?
Na „zelenú“ polovicu výbehu vkročila jedna „čierna“, chudučkou potetovanou rukou si prehrabla ryšavé vlasy a sebavedome zamierila ku mne. Zastavila priamo predo mnou a kľakla si ku mne do nízkej trávy.
„Tu hádam aj to slnko pečie viac,“ poznamenala a na perách vykúzlila krivolaký úsmev. Nechápavo som sa zahľadela na budovu, ktorá pre ich polovicu tvorila dokonalý tieň a potom som opäť venovala svoju pozornosť neznámej čiernej.
„To bude asi tým, že tam je tieň,“ sarkasticky som odvrkla. Nemienim si tu vytvárať nejaké blízke známosti, určite nie na takomto mieste.
„To je pravda,“ povedala a zahanbene sa odmlčala. „Som Audrey,“ pokračovala po dlhom hľadení na útlu brunetku, dôkladne si obhrýzajúcu nechty.
„Nela,“ povedala som, stále mierne odmerane.
„Ja viem, ty si tá Arrianina,“ povedala a ja som vyvalila svoje hnedé okále.
„Čo prosím?“ dotknuto som sa spýtala, zatiaľ čo som svoje stŕpnuté telo zbierala zo zeme.
„N-no predsa tá, čo je k nej po novom patrí,“ povedala trošku opatrnejšie. Nikdy by som nepovedala, že ja, Nela Stoneová, dokážem dostať do rozpakov takéto potetované zjavenie.

„Tak aby bolo jasné, ja k nikomu nepatrím. Nie som hračka, ani bábka a už vôbec nie som nejaká sledovacia stíhačka, ktorá sa nedokáže bez svojej pani ani vysrať! Som Nela Stoneová, niekoľko násobná majsterka v boxe a na moje sklamanie si uvedomujem, že veľmi dlho si rukavice na ruky nedám. Hnijem tu neprávom, popálila som sa, ale ani to ma neprinúti ponížiť sa na vec, ktorá niekomu patrí. A ty, Audrey, si radšej predom premysli, čo mi chceš povedať, lebo toto ma dosť vytočilo a myslím, že ty ma nechceš vytočiť!“ kričala som na čiernu, ktorá prikrčená čo najbližšie k plotu nemo počúvala môj nával slov. Pôvodne som sa chystala jej povedať, že nepochybne nechce naštvať Arrianinu kamošku, ale potom som si uvedomila, o čom toto celé je. Nie som tu ani jeden celý deň a už som si stihla všimnúť, ako strašne ju všetci uznávajú. Áno, má svoje čaro, charakter, štýl a vzbudzuje vo vás pocit, že ona je presne to, čo ste celý život hľadali, ale stále je to len obyčajné dievča, navlečené v úzkych tmavých legínach a vzorovanom tričku. Arriana má v sebe niečo, čo som ešte v žiadnej ľudskej bytosti nenašla. Je ako miešaná zmrzlina. Chutí každému, pretože sa v nej vždy nájde všetko, čo zbožňujete a ostatné vynikajúce chute prebijú tú, z ktorej váš žalúdok štrajkuje a robí saltá, premety, či iné gymnastické prvky. No zatiaľ ma žiadna z jej príchutí nedonútila báť sa jej. Práve naopak. Vzbudilo to vo mne zvieracie pudy a chuť nielen pomstiť sa tomu kreténovi, ale aj naučiť sa byť sviňa. A vybrala som si naozaj výbornú učiteľku. 

Tak, ako som sľúbila, je tu. Mne osobne sa celkom páči tá spomienka, príde mi dobre napísaná, ale to posúďte vy. Momentálne odchádzam do školy v prírode, takže do soboty časť určité NEBUDE. Takže, užite si túto, dávajte reakcie a dúfam, že až sa v sobotu vrátim, nájdem tu vééééľa krásnych kometnárikov.:)