Behind The Enclosure 1

Kráčala som dlhou tmavou ulicou, všade naokolo sa povaľovali prázdne kelímky od nízkotučných jogurtov, pokrčené fľaše od presladených malinoviek a hnijúce šupky z ovocia. Sem tam mi pred očami prebehla plešivejúca mačka, či krívajúci potkan, no potom opäť celá ulica utíchla. Do týchto ponurých končín, známych najväčším počtom úmrtí za posledný rok, a v túto nočnú hodinu by sa pobral len niekto s nabitou pištoľou za opaskom alebo úplný hlupák. Za mojim chrbtom niečo zašušťalo, no ja som odhodlane kráčala ďalej. Už nikdy viac nemusím mať príležitosť ako bola táto. Obrovský oblak zahatal moje jediné svetlo v podobne mesiaca v splne a vzápätí sa moja noha ponorila do niečoho mäkkého. Znechutene som sa striasla, no musela som pokračovať ďalej. Za chvíľku, keď už sa aj ten neprajný mrak odvalil preč a ja som tak zase mala možnosť ako tak zaostriť na predmety predo mnou, sa začala v diaľke črtať nízka tehlová budova. Zmorene, s jednou nohou po členok v nejakom humuse, som sa dotackala pred vylomené dvere, opreté o stenu. Prešla som otvorom, ktorý po nich ostal, a ocitla som sa v známej miestnosti so zrúcanými stenami naokolo. Prekročila som jednu z nich a ocitla sa v izbe s matracom, ledabolo pohodeným na zemi. Ležal na ňom, do klbka schúlený a zamotaný v bielej deravej plachte. Podišla som k nemu a jemne ho kopla do chrbta, aby sa prebral.

„Zbav ma toho,“ sykla som naňho potichu, keď som si už bola istá, že je schopný vnímať okolitý svet. Posadil sa a pretrel si oči, akoby v tejto miestnosti bez osvetlenia mohol vidieť niečo viac. Moje oči, už zvyknuté na tmu, zaregistrovali jeho pohybujúcu sa siluetu – postavil sa. Chytila som jeho ruku do dlane a položila ju na zariadenie pripevnené na mojej ruke.

„Toto nevyzerá dobre,“ poznamenal, zatiaľ čo podrobne pomocou hmatu, skúmal to čudo.

„Čo o tom vieš?“ spýtal sa.

„Nič. Len že to vybuchne, keď sa to pokúsim dať dole,“ odsekla som. Akoby som tu bola ja ten macher cez techniku...

„Čo keby si prišla cez deň? Nič nevidím,“ posťažoval sa a pustil moju ruku.

„A čo keby si sa posnažil? Myslíš, že keby som mohla prísť hocikedy, tak sa sem trmocem teraz?“ oborila som sa naňho a zase pricapila jeho dlaň na niečo v štýle náramku.

„A čo keď to nevyjde?“ spýtal sa a ja som cítila, že na mňa uprene pozerá.

„Tak ma budeš mať na svedomí, Shay,“ odpovedala som jasne dúfajúc, že k ničomu takému nedôjde.

„Dokedy ma tu ešte mienite držať?!“ oborila som sa na nesympatickú ženu v nohavicovom kostýme z minulej sezóny. Uhladila si vlasy zalakované v precíznom drdole, no jej tvár ostala kamenná.

„Dokiaľ nám nepovieš všetko,“ odsekla bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrela. Všetko. To slovo títo ľudia tak radi používajú, aby nemuseli konkretizovať a vy im tak vysypete aj to, o čom nemali ani páru.

„Ako vidím, asi si tu ešte chvíľku posedíme.“ Do miestnosti vošiel príťažlivý muž, asi dvadsiatnik, s týmito slovami. Jemne si prehrabol hnedé kučery a zamieril ku mne.

„Čo to tu máme, Eleanore?“ spýtal sa tej nevkusnej ženy, stojacej nablízku, zatiaľ čo si ma premeriaval skúmavým pohľadom.

„Nič nám nechce povedať. Akoby sme už aj tak všetko nevedeli,“ povedala a opovrhovačne na mňa fľochla.

„Nemám vám čo povedať,“ cekla som a odvrátila pohľad.

„Meno?“ spýtal sa a podišiel ku mne. Keby som sa mohla hýbať, dupnem mu na nohu alebo jednoducho odídem. Lenže ja nemôžem. Pripútanie nôh aj rúk o stoličku železnou reťazou trochu brzdí vašu iniciatívu.

„Zara Shapirová,“ zamrmlala som, stále sa úporne vyhýbajúc kontaktu našich očí.

„Myslel som tvoje skutočné meno.“

„Toto je moje skutočné meno,“ vyhŕkla som a strhla hlavu smerom k nemu. Presne viem, čo chce docieliť, ale nepodarí sa mu to.

„Toto meno ti dala tvoja matka?“ spýtal sa pochybovačne a jeho oči, pripomínajúce roztekajúci sa karamel, pevne hľadeli do tých mojich.

„Nemám matku,“ povedala som s rovnakou odhodlanosťou, akú prezentoval aj on.

„To je mi ľúto, Zara Shap...“

„Nie je. Vy necítite ľútosť,“ prerušila som ho, kým nepovedal jednu z najväčších lží na svete. Videla som, že ho moja reakcia prekvapila, no snažil sa veľmi neúspešne to skryť. Taktiež som videla, ako tá ochechula Eleanore prikývla a potom sa sama pre seba uškrnula. Keby som vtedy tušila, že už o chvíľku bude mojou podriadenou, možno by som sa zachovala inak. No teraz som len mlčala a hľadela pred seba na kučery toho chlapíka, ktorý nevedel, čo má očakávať, a tak len pozeral a premýšľal. 

A je to tu. Moja prvá fanfiction, aj keď tak táto časť priveľmi nevyzerá. Priam vôbec. Nevadí. A takisto viem, že to pôsobí dosť chaoticky, ale všetko sa vysvetlí. Raz. Sú pre mňa strašne dôležité vaše názory, takže šup, ak ste to čítali, píšte do komentára. Alebo aspoň zanechajte reakciu. A ďakujem za krásne komentáre ku koncu TFS. Naozaj som strašne rada, že sa vám to páčilo:)