sobota 28. septembra 2013

Behind The Enclosure 16

„No ták, Zara, uvoľni sa trošku,“ povedal a zatlačil ma úplne k stene, kde som už nemala kam uhnúť.
„Choď preč,“ šepla som, dúfajúc, že volume môjho hlasu neuberie na jeho ráznosti. Jednu ruku mi pritlačil ku krku, no nie dosť silno na to, aby moja pokožka na druhý deň chytila slivkové sfarbenie. Jeho rýchli dych som cítila na červenom líci, no nechcela som nič iné, ako schúliť sa do teplej postele a spať až do nekonečna.
„Nie. Lebo ty nechceš, aby som išiel preč,“ aj on šepkal. Priamo do môjho ucha a len pre mňa. V izbe bolo útulné šero, svetlo stlmené na minimum vytváralo pokojnú atmosféru, no on to celé pokazil. Bledé steny mojej izby stemneli, boli plné strachu a obáv. Jeho lačná ruka, ktorá netlačila moje telo na chladnú maľovku, behala po mojom stehne. Rukami, v porovnaní s tými jeho, boli strašne slabé, som sa ho snažila od seba odstrčiť. Nič, ani milimetrový posun.
„Páči sa mi, keď hráš nedostupnú.“ Och, koľké tie jeho fanúšičky by vraždili za tento tón hlasu, no mne sa hnusil tak, ako každý z jeho lačných dotykov.
„Nič nehrám. Prosím odíď, Harold, chcem spať,“ zachrípnuto som žiadala a reflexne odstrčila jeho chtivú ruku z oblasti medzi chrbtom a zadným stehnom.
„Toto je lepšie ako spánok.“ Obkrútil si prameň mojich vlasov okolo prsta a privoňal si k nim. Potom sa usmial.
„Maliny,“ zahlásil a prameň vlasov pustil.
„Odíď,“ žobrala som naposledy. Našiel moje pery aj napriek tomu, že som sa mykala na všetky strany a snažila sa našim bozkom vyhnúť.
„Prestaň!“ sykol a chytil moju hlavu medzi prsty. Opäť sa prisal na moje pery. A ja som mu opätovala každý jeden z tých bozkov. Zo strachu? Z túžby? Z lásky? Neviem. Viem len, že som ho nezastavila.

Prienik do reality bol zlý. Alebo možno ešte horší, ako zlý.
„Dobré ránko,“ veľmi známy hlas preťal moje ušné bubienky, oťapené pohľadom do minulosti. Sedel vo fialovom kresle v rohu miestnosti a v ruke držal dennú tlač. Nikdy som nebola v jeho izbe. Všetko tu bolo presiaknuté niečím neopísateľným, a senzory môjho tela nedokázali tento faktor jasne zaradiť do kategórie zlé, ani dobré. Všetko bolo dokonalé, už na prvý pohľad bolo jasné, ako má každučká vec v miestnosti svoje presné miesto, kde by mala byť. A kde musí byť. Každý milimeter štvorcový tejto izby ma utvrdzoval v tom, že ak by ho niekto o pol druhej ráno zobudil a kázal mu niektorú z tých vecí nájsť, bez problémov by tak urobil. Všetko bolo precízne naštelované tou najkrajšou časťou smerom do vnútra izby, žiadne čiastočky prachu nemali šancu usadiť sa na nijakom kuse nábytku a celú miestnosť olizovala príjemná vôňa. Asi jeho antiperspirant, pomyslela som si. A všetko bolo buď šedé alebo čistulinko biele. Jediným farebným aspektom danej izby bolo kreslo, ktoré práve okupoval. Odložil časopis nabok a vymrštil sa na dlhé, svalmi obalené, nohy.
„Vyspinkaná?“ pokračoval, keď sa moja maličkosť očividne nechystala chopiť slova.
„Ja som predsa nespala,“ odsekla som a podoprela sa lakťami tak, že som už nebola v zraniteľnej polohe. Uprela som pohľad na svoje nohy, zahalené bielou saténovou dečkou.
„Ale sny sa ti snívali,“ z jeho hlasu sršala spokojnosť, rovnako ak z neho samého.
„O čom to trepeš,“ opovrhovačne som cekla a uhla pohľadom na druhý koniec šedej izby.
Prosím odíď, Harold, chcem spať,“ preafektované napodobnil môj hlas a samopašne sa usmial. „Tá veta mi je povedomá...“ pokračoval, urputne sa tváriac, ako tvrdo premýšľa.
„Pres...“
„Ó, už to mám. Tuším si v tú noc chcela spať,“ prerušil ma. Hoci som hľadela úplne opačným smerom, cítila som, ako sa približuje. Jeho mohutné telo vrhlo tieň na moje, pomaly sa zviechajúce z postele.
„Áno, mala som si ísť radšej ľahnúť,“ priznala som odmerane, stále nedávajúc najavo, že by som sa na neho radšej vrhla a strhala z neho oblečenie, ako nejaká švihnutá fanúšička.
„Nevyzeráš, že by ti to nejako extrémne vadilo, keď o tom dni ešte aj snívaš...“ Ten hajzel si to užíval. Bolo jedno, akú chladnú tvár som mala a ako ľahkovážne som reagovala na jeho pokusy vyhrotiť túto situáciu do niečoho, čo by som neskôr vídavala vo svojich trpkých okienkach do minulosti. Aj tak vedel, čo chcem.
„Žiadne sladké sny, ale nočné mory, zlatko,“ odbila som ho a postavila sa. Bol tak blízko... A ja som ho odstrčila.
„Nemohli to byť mory, keď som robil toto,“ pritiahol si ma k sebe. Pozrela som sa do jeho očí, tých očí, ktoré sa tak slastne vyžívali v mojej bezbrannosti. Lenže ja som nebola bezbranná. Videla som, ako v tých karamelových očiach vzbĺkla túžba a to znamená jediné. Že hoci on má esá, ja mám čistú postupku a tá je neporaziteľná. S takými kartami na ruke môžem zhrabnúť všetko, no najprv ho musím donútiť všetko do tej hry vložiť. Všetky žetóny. Od modrých až po čierne. Všetky city. Od lásky až po nenávisť. Všetku túžbu a vášeň, ktorú je schopný vydať. Táto hra bude All In. Veľa šťastia, Styles, povedala som si a vášnivo ho pobozkala.


Zase jedna z tých lepších, podľa mňa. Nebudem tu mať dlhé keci, aj tak to nikto nečíta. Len vás chcem poprosiť - komentujte, komentujte, KOMENTUJTE!!! Ďakujem. 

pondelok 16. septembra 2013

Behind The Enclosure 15

Obitý starý chodník s odtlačkami topánok, keď nejaký chytrák stúpil na asfalt skôr, ako stihol zaschnúť, vrabce štebotajúce svoje vlastné ódy a vzduch presiaknutý smradom z odpadkov, ktoré okupovali každý dohľadný kôš a za nami obrovská gorila, navlečená v obleku. Zayn spomínal, že vraj sa volá Greg, no výraz nášho predka, ktorého momentálne môžeme vídať len v ZOO, mi prišiel vhodnejší. Kúpil si dokonca zmrzlinu v karamelovom kornútku, aby bol prehliadnuteľnejší. Úprimne, päťmetrovú godzilu by som prehliadla ľahšie, taký bol nenápadný. Aj my sme mali zmrzlinu. Mala som malinovú, takú z detských čias. Takú, akú sme mali len na našich dovolenkách s otcom. Tá chutila vždy najlepšie. Ružové škvrny som mala až za ušami, nehovoriac o vlasoch, no aj tak som sa smiala a ďalej prstom šťúrala v obsahu kornútka, aby som našla celú malinu. A tedajším najväčším sklamaním bolo, keď som nenašla.
„Chutí?“ prerušil jemný vánok, ktorý zase raz privial do môjho života nostalgiu, Zayn.
„Áno. Pripomenula mi časy, keď som bola dieťa,“  priznala som a oblízala sladkú hmotu farby prasiatka zo Šarlotinej pavučinky.
„A aké to boli časy?“ spýtal sa a aj on olízal tú svoju. Čokoládovú.
„Detské.“
„To je všetko?“ nedal sa odbiť.
„Útržkami dobré časy. Jediné dobré časy, čo si pamätám,“ vystrúhala som stručnú odpoveď.
„Nehovoríš často o svojom detstve.“
„Neviem, či si si všimol, ale nehovorím o ňom vôbec,“ odsekla som. Rýchlik Vážna debata smer Záhuba vyráža za tri, dva, jedna...
„Prečo?“ A je to tu.
„Nie je o čom hovoriť. Skôr je na čo zabúdať,“ povedala som potichu.
„A zabudla si?“ Hlúpa otázka. Veľmi hlúpa.
„Nie. Nedokážem,“ priznala som.
„Nedokážeš zabudnúť, nechceš hovoriť. To nie je dobré.“ Pán Malik, za tento profesionálny záver by ste si zaslúžili doktorát.
„Moje detstvo nebolo dobré. To, že som sa preriekla, nebolo dobré. To, že mám z toho prerieknutia veľmi zlý pocit, nie je dobré. Ale to, že nechcem hovoriť o neutíchajúcom terore v mojom srdci, je úplne normálne, drahý Zayn.“ Nechcela som sa mu pozrieť do očí. Nechcela som zahodiť roztopené zvyšky zmrzliny na chodník bez štipky výčitiek svedomia voči našej planéte. Nechcela som plakať, ani prejavovať svoju slabosť voči tomuto obdobiu môjho zatiaľ krátkeho života. No urobila som každú z týchto vecí a muž, stojaci oproti mne, to využil. Sklonil sa ku mne a urobil to znovu. Zase ma pobozkal, aj keď som mu predtým jasne naznačila, že to nechcem. No problém bol v tom, že tentoraz som ho neodstrčila.
„Hej, Malik! Tu sa nečiň!“ Gregov pohotový zásah ma "nepochybne" zachránil od možného znásilnenia. Schmatol Zayna za predlaktie a odtiahol o pár centimetrov ďalej.
„Tu máš, zamestnaj svoj jazyk inak,“ povedal, vychmatol mu zmrzlinu z ruky a vrazil mu ju do tváre. Tá sa pomaly odlupovala, skĺzala, stekala, až to napokon kornútok nevydržal a spolu so zbytkom zmrzliny odkvacol na zem.
„Greg, nie sme na detskom letnom tábore a ja nie som nadržaný panic, ktorý pre každú príležitosť nosí v zadnom vrecku farebné kondómy s ovocnou príchuťou. A teraz mi zožeň servítku!“ ziapal Zayn. Neviem, či okoloidúcich zaujala jeho tvár celá ulepená od sladkého studeného krému, jeho krik na udatného muža činu, či môj hurónsky rehot, ktorý sa už viac jednoducho dusiť nedal, no neprešiel okolo nás jediný pár očí, ktorý by sa na nás neupieral. A ešte viac netuším, či to bolo utieraním zmrzliny zo Zaynovej tváre a značkových slnečných okuliarov, úprimným smiechom od srdca, či zmäteným bodyguardom, no tlak na hrudi povolil. Na ako dlho, to je otázne. No teraz tam nebol, a to je podstatné.  
Keďže Plán A alias zmrzlina stroskotal v momente Gregovho zásahu, Zayn vymyslel alternatívu B. Prepálený olej, zemiakové hranolčeky a zástupy obéznych spoluobčanov čakajúcich na gumenú žemľu a pomleté vnútornosti, hrajúce sa na kvalitné mäso.
„Nikdy... Nikdy som tu nebola,“ priznala som, keď ma Zayn zatiahol k čiernemu pultíku s niekoľkými pokladňami a bedničkami na dobrovoľné príspevky pre deti s leukémiou. Jasné. Jediné, čomu by som svojimi pokrčenými bankovkami pomohla, by boli tukové vankúšiky, obliehajúce telá všetkých v tomto podniku.
„Ako je to možné? Každý zbožňuje McDonald,“ povedal a pohľad uprel na vysvietenú tabuľu s dennou ponukou.
„Ó, jasné. Mäso, ktoré nie je mäso, zelenina, ktorá určite nevyrástla zo zeme a hranolky z ružovej pasty. Kto by to nemiloval,“ ironicky som sa usmiala a následne opätovala Zaynov namosúrený pohľad.
„Čo KFC?“ skúsil znovu. Nesúhlasne som pokrútila hlavou.
„Subway?“ Zase rovnaká reakcia.
„Ako to?!“ To sa skutočne pravá americká krv pozná podľa toho, koľko fastfoodov som už za život stihla obehať?!
„Netúžim po nezdravých odpadoch a úprimne, svoje peniaze som potrebovala na iné veci, ako na nič mi nedávajúce obžerstvo,“ odsekla som a tiež zbežne obzrela menu.
„No dovoľ. Je to rýchle a v nejakých internetových článkoch písali, že vraj nemajú žiaden prepálený olej!“ Zayn sa vytrvalo zastával svojich obľúbených pokrmov.
„Jasné. A obslúžiť nás príde Anglická kráľovná alebo rovno Lady Gaga,“ posmešne som povedala a venovala mu uštipačný úsmev.
„Ľutujem, Lady Gaga s nami včera rozpustila zmluvu, tak vás dnes bohužiaľ musím obslúžiť ja,“ votrela sa do našej hádky žena za jednou z pokladní. Oblečenú mala bledomodrú polokošeľu s menovkou, dlhé kučeravé hnedé vlasy zopnuté do vysokého chvosta a podozrievavým pohľadom skenovala Zayna, chabo skrytého v jednoduchom zahalení. Tmavé slnečné okuliare a mikina s kapucňou, skutočne majster prevlekov.
„Jeden BigMac, prosím,“ povedal Zayn a zatiahol si kapucňu viac do čela.
„Menu, či len sendvič?“
„Menu s kolou,“ povedal a svoj pohľad spoza okuliarov uprel na mňa.
„Ja si dám šalát, ten s tým akože kuracím mäsom,“ povedala som otrávene a prstom ukázala na obrázok čerstvých cherry paradajok, šalátových listov a plátkov grilovaného kurčaťa v papierovej zelenej miske.
„To je všetko?“ ubezpečila sa pracovníčka, zatiaľ čo ťukala dlhými gélovými nechtami do dotykového displeja pokladne.
„Án...“
„Nie je. Nemôžeš ísť prvý raz do McDonaldu a kúpiť si šalát. Dá si to čo ja,“ prerušil ma Zayn s vyčítavým pohľadom.
„Nie nedám! Chcem ten šalát!“
„Ten šalát je to najhoršie, čo tu predávajú!“ skríkol Zayn a postaršia pani v červenom nohavicovom kostýme za nami sa zamračila a svoj šalát odhodila do blízkeho koša.
„Vidíš, čo si spôsobil? Berieš ľuďom chuť do jedla,“ sykla som a znovu sa upriamila na pokladníčku.
„Dám si ten šalát.“
„Uvidíš, nakoniec ťa z neho preženie.“
„Prečo by malo?!“
„Lebo.“
„Lebo?“
„Lebo!“
„Fajn. Kompromis. Dám si nugetky. Lepšie?!“ nasrdene som sa spýtala svojho stravného poradcu.
„Lepšie,“ spokojne povedal a samopašne sa usmial. Ako z reklamy na Snickers.

Nebo posiate žiariacimi bodkami, károvaná deka zmočená drobnými kvapôčkami večernej rosy, piknikový kôš plný tuniakových sendvičov a fľaškovej vody. Park, psie výkaly a jeden zamilovaný pár v romantickom objatí. NEZNÁŠAM TELENOVELY!
„Zayn, doteraz som mala pocit, že máš dobrý vkus na filmy,“ zafrflala som a zahniezdila sa na jeho hrudi.
„No ja som zase mal doteraz pocit, že Nezvratný osud je pokus o horor a nie... toto,“ odpovedal znechutene a zúfalo si povzdychol, keď zrazu romantická scéna začala byť ešte sladšia ako makrónky. Neviem prečo majú všetci pocit, že romantika musí byť základom každého filmu, seriálu, knihy, či hocičoho iného na tejto planéte.
„Prosím ťa, vypni tú kravinu, lebo sa povraciam a to nás už tá upratovačka vážne natrie na stenu,“ vyhlásila som a strčila ukazovák do karamelovej zmrzliny vedľa mňa. Sú len dve možnosti, čo sa stane, ak tieto naše seansy budú pokračovať aj naďalej. Buď sa minú možné pochutiny, ktorými sa môžeme ládovať, alebo sa do Vianoc nevojdem do džínsov. A nakoniec umriem ako stará panna na obezitu, s tromi pĺznucimi mačkami na kolenách a fotkou Brada Pitta na stene. Nie, tentoraz vážne, od zajtra začínam behať.
Ozvalo sa hlasné búchanie na dvere, no človek stojaci za nimi na povolenie nečakal.
„Zara, môžem s tebou hovoriť?“ sykol prísne Mr. Potrebuješmaaaniotomnevieš, keď sa vrútil do mojej izby.
„Mám právo na inú, ako kladnú odpoveď?“ To ma už však ťahal von z miestnosti.
„Čo je?!“ spýtala som sa vytočene, keď za nami zvonku zabuchol dvere.
„Čo je? ČO JE?! Kde si, kurva, včera bola?“ Bol nasratý. Strašne. Videla som to v jeho očiach, ktoré potemneli a vzbĺkli zlobou.
„O čo ti ide?! Bola som tu, čumela do bedne a žrala chipsy. Koniec koncov, ako každý deň!“ môj hlas zvyšoval na intenzite. Sama som bola prekvapená, aký bol pevný a sebavedomý. Žiadne koktanie, nič.
„Tu? A kde?! Hľadal. Som. Ťa. Všade! Úplne všade...“ jeho hlas na konci zlyhal a zrazu znel tak strašne zúfalo. Znel tak, ako vyzerajú tie malé opustené šteňatá niekde na ulici v búrke.
„Fajn. Bola som vonku. Na zmrzline, a tak,“ povedal som bez otáľania.
„S kým?“ Malé šteňa na ulici v búrke, ktoré okoloidúce auto kompletne celé ostriekalo blatovou vodou.
„S ochrankou...“ Tu už bolo mierne zaváhanie.
„A?“ Šteňa zvesilo uši a svojimi smutnými psími očami hľadí na bezbranné dievča.
„A so Zaynom,“ priznala som napokon.           
„S-so Zaynom?“ Vezmi si ma domov, vraví šteňa pohľadom.
„Nemám sa ti za čo ospravedľňov...“ Musela som si zovrieť brucho, lebo celé moje telo zasiahol pichľavý kŕč, prameniaci práve z tohto miesta.
„Prosím?“ Smutne. Znelo to strašne smutne. A tak sa malé dievča zohýba, studené dažďové kvapky jej padajú za golier modrého kabáta, s úmyslom vziať malé šteňa z ulice domov.
„N-nemám sa ti za čo ospravedlňovať,“ precedila som pomedzi zuby. Moje nohy pomaly strácali stabilitu a ja som cítila, že čochvíľa sa Harry opäť stane mojim nechceným záchrancom. Ďalší kŕč, kolená povoľovali.
„Máš pravdu, veď chráp si tu so všetkými, ako taká ludra!“ zvrieskol na mňa a napriahol ruky pred seba. Malé dievča pohladilo psa po zmoknutom zvesenom ušku, no pes, namiesto prejavu vďačnosti, nazúrene vyceril biele zubiská.
„Č-čo prosím?!“ Nemala som veľa času na spracovanie jeho urážok, pretože prišiel ďalší kŕč. Ďalší blesk z jasného neba, v búrke môjho tela. Bol silnejší, ako tie predtým. Osvetlil celú oblohu tak, že by som pokojne v jeho svetle prečítala prvú kapitolu Dievčaťa, ktoré sa hralo s ohňom a rozkošatil sa po celom okolí. Zasiahol veľa stromov, spôsobil požiar a donútil moje telo nehybne sa zosypať do Harryho náručia. Šteňa pokúsalo nevinné dievča, ktoré sa mu pokúšalo pomôcť a moje telo horelo v plameňoch, spôsobených mohutným bleskom. 


Ja neverím, konečne máme doma net! A tak sa hneď hlásim s novou časťou a musím vám povedať, že je jedna z tých, s ktorými som naozaj spokojná. Páči sa mi a preto dúfam, že sa bude páčiť aj vám. Taktiež dúfam, že sa na ňu oplatilo čakať a že mi zanecháte nejaký ten komentárik. 5 je limit. :) 

utorok 3. septembra 2013

Behind The Enclosure 14

„Čo to s tebou bolo na autogramiáde? Vyzerala si strašne.“ Z Daisyných pier natretých jahodovým leskom na pery aj tieto slová zneli smiešne sladko.
„Som skutočne poctená toľkými komplimentmi,“ odvrkla som jemne sarkasticky a zabuchla znútra dvere od kúpeľne. Rýchlo som zo seba stiahla tričko a hodila ho na vykachličkovanú vyhrievanú podlahu. Asi som čakala, že sa mi v oblasti maternice bude rysovať hlboká krvavá rana, alebo minimálne fialovkastý fľak, no pokožka mala presne to sfarbenie a štruktúru, ako by správne mať mala. Žiadna rana, či už hojaca sa alebo roztvorená, žiadne oškretie, nič. Všetko vyzeralo tak, ako vyzerať malo, nič nebolelo, nepálilo a kolená úspešne držali moju telesnú schránku vzpriamene. Akoby sa ten kŕč ani nestal. Možno ak by som bola obyčajná znudená tínedžerka, ktorá práve nastupuje na novú školu a je taká nervózna, až chytá kŕče, by som to nechala tak. Alebo ak by moja mama práve prišla na to, že potajomky za panelákom fajčím jedu od druhej a ešte sa s tým chválim primitívnym a plytkým kamarátom, ktorí to pokladajú za frajerské. A možno by som na to kašľala aj vtedy, ak by moja prísne nábožensky založená rodina odhalila, že som so svojim priateľom spala ešte pred svadbou. No môj nenormálny životný štýl ma naučil, že čokoľvek, čo vyzerá ako náhoda, či osud, ním nie je. Nikdy. Prehrabla som si pokudlané vlasy a opäť si nasadila tričko.
„Len mi prišlo nevoľno,“ skonštatovala som Daisy, sediacej na posteli, keď som vyliezla z kúpeľne.
„Počula som. Ževraj si sa zosypala.“
„Tak by som to nenazvala. Len absťák z nedostatku koly,“ venovala som jej pobavený úsmev a oskarový herecký výkon v jednom a konečne zamierila do komnaty prejedania sa a pozerania dobrých filmov.


                                                          

Potichu som otvorila jedno krídlo drevených dverí a medzerou nakukla dnu. Zayn ležal vyvalený na posteli, hľadel do stropu a sťažka dýchal. Spal. Prekĺzla som do izby a opatrne, bez jediného rušivého zvuku zavrela dvere. Pricupkala som k jeho pravidelne sa nadvihujúcej hrudi a dala mu bozk na čelo. Neviem prečo. Asi kvôli tomu, že ho nemohol cítiť, vnímať ani posunúť hlavu tak, aby sa spojili naše pery. Asi preto, že nemohol chcieť viac, ani sa čudovať. Nechcela som si k nemu ľahnúť, mala som strach zo spánku. Bála som sa ísť na tie miesta, kde som už bola a prežívať tie katastrofické scenérie znovu. Prvýkrát mi to dolámalo srdce dosť na to, aby som bola schopná ho používať. Každý jeden z tých zážitkov uždibol kúsoček, i keď drobnučký, z môjho uboleného detského srdiečka, schoval ho do tajnej priehradky. Našla som ho vždy, keď som bola šťastná. No takých chvíľ veľa nebolo. Minimálne nie toľko, aby som svoje postrácané čriepky našla do toho posledného. Druhýkrát by mi to moje srdce už asi nikdy neodpustilo. Zvalila som sa vedľa neho na posteľ a hľadela mu priamo do tváre. Mal jemné vrásky okolo očí, z úsmevu. Prešla som mu po nich ukazovákom a pokračovala nižšie. Utrápené kruhy pod očami, veľmi tmavé, no pod kvalitným mejkapom si ich sto percent fanúšičiek nevšimne. Moje prsty skĺzli na nos – špicatý a na takého chlapa pomerne malý. Pohladila som jemnú priehlbinku pod nosom, vďaka krásne vykrojenej vrchnej pere. Zbožňovala som to. Aj priehlbinku aj jeho pery. Keď sa zvlnili do úsmevu, ktorý patril len mne. Dokázala by som sa na tie oranžovkasté vankúšiky tváre pozerať celý deň, pretože tvorili moju malú dokonalosť. Pretrela som prstom najprv vrchnú peru, potom spodnú. Predstavila som si, ako sa smeje. Napríklad na trápnej scéne z Prcičiek, keď si ten šialený chlap vysypal oholené chlpy z jeho prirodzenia von oknom a oni všetky dopadli na ich svadobnú tortu. Zrazu sa predstava rozplynula a prišla ďalšia. Tentoraz sa nesmial, len sa usmieval. Na mňa. Ja najlepšie poznám rozdiel medzi smiechom a úsmevom. Smiali sa mi do očí celý život, no skutočne úprimný milý úsmev mi venovalo len málo ľudí. O to je pre mňa vzácnejší. Ukazovákom som pohladkala bradu, no palec stále spočíval na perách. Prešla som po nich ešte raz, veľmi jemne, a sledovala som, ako sa koža pod mojimi prstami mení. Keď som prišla na koniec, otvoril oči a pobozkal ma. Chvíľu som sa poddávala tomu zvláštnemu pocitu, no potom sa ku mne votrela myšlienka: ČO TO DO RITI ROBÍŠ?! Prudko som ho od seba odstrčila a vymrštila sa na nohy. On tiež.
„Čo to, do riti, robíš?!“ vyhŕkla som, tentoraz nahlas. Ani neviem, komu vlastne táto otázka bola adresovaná, len jednoducho musela byť vyslovená.
„Ja?! To ty tu znásilňuješ moju tvár,“ urazene sa ohradil a čelo mu preryla nahnevaná vráska.
„Lebo som si myslela, že spíš,“ priznala som. Toto. Je. Trápne.
„Aj som spal...“
„Dokedy?!“ zahanbene som sa pýtala.

„Kým si mi nedala bozk na čelo.“ Ako Šípková Ruženka. Ibaže Ruženka bola žena a dostala bozk na pery. A nenastala potom takáto humorná situácia.
„A prečo si ma nezastavil?“ nasrdene som sa opýtala a založila si ruky na prsiach.
„Nevravím, že mi to bolo nepríjemné. A chcel som vedieť, kam to až bude pokračovať,“ priznal a poškrabal sa na záhlaví.
„No dlho si to nevydržal...“
„Prepáč. Ale myslel som si, že to chceš aj ty, keď...“
„Keď čo?! Ak by som ťa chcela pobozkať, urobím to. Zabudol si? Myslela som si, že spíš!“ trošku som zvýšila hlas.

„Tak naozaj prepáč, že som taký debil.“
„A ty mi prepáč, že som ošahávala tvoju tvár. Dobre, sme si kvit. Teraz k pointe mojej návštevy. Máš chipsy?“ Pokúsila som sa o nejaký ten úsmev a dúfala, že sa chytí.
„Nie,“ odvrkol. Nechytil sa. „Ale mám nachos, syrovú salsu a nejaké dobré filmy,“ dodal a tiež sa usmial. Tak predsa. Jasný príklad toho, kam až dokáže zájsť jeden nevinný dotyk na tvár a ešte nevinnejší pohľad na vrásky okolo očí.

 

„Prečo si vlastne prišla?“ spýtal sa počas tichého momentu vo filme. Vložila som si do úst nachos dopoly namočený v syre a nahlas ho rozchrúmala.
„Pre toto,“ odsekla som a hlavou kývla na žlté odrobinky natrúsené po celej posteli. Chyžná sa nám poďakuje. Ospravedlňujem sa, ale pre moje psychické zdravie bola táto chipsovo-kolová seansa nutná.
„Iba?“ Sklamaný hlas. Jeho.
„Iba.“ Pevný hlas, naznačujúci, že sa o tom priveľmi nechcem rozprávať.
„Nejdeme sa prejsť?“ vyhŕkol zrazu. Najprv mi tá otázka ani nepripadala taká nezmyselná. Veď znela tak bežne. No pre nás nebola.
„Nechceli ma pustiť von ani za cenu, že im to tam kompletne celé otyčkujem. Myslíš, že keď má moja tvár normálny odtieň, pustia ma von?“ bola to rečnícka otázka, no dostavila sa mi odpoveď.
„Nikto o tom nemusí vedieť.“
„Zayn, som tu pomerne nová, no aj ja viem, že táto rachotina na mojej ruke nie je šperk. Ja mám svoje končatiny rada a chcem, aby ešte pár rokov mali normálny tvar a hlavne... Chcem, aby boli na svojom mieste,“ vyhlásila som. Na mojej pokožke sa objavilo pár výbežkov - pri predstave explózie mojej ruky ma striasalo.

„Myslel som tým, že Styles o tom nemusí vedieť. Vyšším silám to vadiť nebude, ak pôjdeme s ochrankou,“ objasnil a preniesol svoje telo do sedu.
„Styles?“ Nechápavý tón. Môj.
„Á-áno. Nechaj to tak. Chceš vypadnúť alebo nie?“
„No dobre,“ pritakala som napokon.

 

Po veľmi dlhej dobe prichádzam s novou časťou a pod ňu narýchlo škrabem pár slov na ospravedlnenie. Vlastne sa asi ani nemám za čo ospravedlňovať, len vám oznamujem, že teraz nebudem časti pridávať často. Sťahujeme sa - v novom byte ešte nie je net a je veľa dôležitejších vecí, ktoré musíme vybaviť najprv. Keď dobehnem k babke na net, časť bude, ale inak sa obávam, že nie. S pozdravom, Molnárová, ktorá momentálne nemá čas takmer na nič.