piatok 26. júla 2013

Behind The Enclosure 8

Z veľmi nudnej hodiny ma vytrhol Harold, oznamujúci mi, že modrookú  pravdepodobne zachránili. Netuším ako, ale bolo mi to vcelku jedno. Volala sa Cheryl, a že vraj bola veľmi sympatická. Po tom, ako sa Liz stratila v Haroldových očiach, ma pozval na obed do miestnej jedálne.
„Ako dlho tu budem musieť byť?“ spýtala som sa otázku, ktorá mi behala po rozume už značnú dobu.
„Chutí ti?“ spýtal sa ignorujúc moju otázku a hlavou kývol ku grilovanému kuraciemu prsu s rajčinovým šalátom.
„Ehm, áno. Tak koľko?“ nenechala som sa odbiť.
„Dlho, veľmi dlho, Zarinka,“ povedal a rajčina, ktorú som akurát žula sa mu temer ocitla na čele. Kde on prišiel na Zarinka?!
„Konkretizuj, Harry,“ taktiež som ho oslovila zdrobnelinou, ktorú neznášal. Odkašľal si, potom odpil z červeného vína, ktoré sme obaja popíjali, no nemal sa k tomu pokračovať.
„To nesmiem, ale zvykaj si na tento stereotyp,“ bolo jediné, čo mi povedal. Stereotyp?! Najprv som nerozumela. Nevedela som pochopiť, ako by život v tajnej štátnej organizácií, plnej výnimočných ľudí, čo dokážu hýbať s vecami silou mysle, či iné kúsky, mohol byť stereotypný. Nič tu nevyzerá stereotypne. Škola, priatelia, čo sa pred sebou v jednom kuse predvádzajú, namyslené pipky v ružových minišatoch a šteklách, v ktorých by som si ja dolámala nohy, to je stereotypné. Ale toto je výnimočné miesto. A ja som tu. A som tu preto, že aj ja som výnimočná. Výnimočnosť je absolútne antonymum stereotypu, no nie? Alebo je jedno len súčasťou toho druhého?

Druhá možnosť bola viac ako správna. Nemôžem pochopiť, ako som vydržala tri ukrutne dlhočizné týždne počúvať to Lizine pišťanie bez ujmy na jej zdraví. Všetci mali zrejme pocit, že to, že som tu nová znamená, že neviem ani čo je včela. Ich neustále nutkanie poúčať ma, ukazovať mi ako čo robiť a dávať mi duchaplné rady, ktoré nepochybne v živote využijem mi liezlo krkom. Jediné, čo ma ako tak držalo nad vodou, boli Zaynove pravidelné návštevy. Vždy po vyučovaní sa navtieral do mojej izby aj s balíčkom tuku a vzduchu, diétnou kolou a hlúpymi rečami, ktoré ma aj tak vždy záhadne rozosmiali. Presne tak sme tu sedeli aj dnes, na veľkoplošnej obrazovke sa premietala moja obľúbená scéna z Never back down a do úst som si pchala výnimočne gumových medvedíkov.
„Máme povolené turné,“ vyhlásil z ničoho nič v jedinej sekunde ticha v tomto filme, keď Jake uštedril Raynovi posledný úder a on porazene klesal k zemi. Červený macko sa mi vzpriečil v hrdle a musela som si odkašľať.
„Vy môžete chodiť aj na turné?!“ priškrtene som sa opýtala. Spomenula som si, ako mi povedal, že sú speváci, no ani vo sne by ma nenapadlo, že môžu odísť aj na dlhšiu dobu. „Čo vaši zverenci?“ vyzvedala som ďalej, aj keď som ešte nedostala odpoveď na predošlú otázku.
„Majú na výber. Buď im priradia policajta, ktorý za nimi bude chodiť aj na záchod a zisťovať hustotu sopľov, aby ich ochránil, alebo pôjdu s nami. Týmto sa ťa chcem spýtať, či by si išla s na...“
„Áno!“ vyhŕkla som bezmyšlienkovite. „Kedy sa odchádza?“
„Zajtra.“   

„Slečna Shapirová, popíšte mi tie vízie lepšie,“ vyzvala ma pani sediaca oproti. Prísne na mňa hľadela prenikavými zelenými očami, šedivé vlasy zopnuté do neporiadneho drdolu, navlečená v staromódnom károvanom nohavicovom kostýme. Kanceláriou s vydratým tmavohnedým kobercom, rozpadajúcim sa nábytkom a mnoho policami s knihami v rôznych jazykoch, ani naoko milým prístupom sa nelíšila od tých predošlých, ktoré som už stihla vystriedať. Na očiach mala zasadené okuliare s hrubým čiernym rámom, čo taktiež zodpovedalo presným štatistikám o výzore psychologičiek. Nenávidela som ich. Presne tak, ako psychiatričky, či iné „odborníčky“ začínajúce sa slovom „psycho“. Nikdy som neverila, že by mi niektorá z nich bola schopná pomôcť, či poradiť, no ja som o to ani nestála. Videla som, ako si na mňa ľudia idúci po ulici ukazujú, spomínam si, ako mi jeden chlapec v škole nechcel požičať pastelku, lebo počul od mamy, že som prekliata a taktiež sa nedajú ignorovať vydesené pohľady ľudí, keď idem po ulici a šepkám si pieseň, ktorá mi práve hrá v slúchadlách. Nahovárajú si, že hovorím nejaké zaklínadlá alebo čo. V dávnych dobách by ma už pravdepodobne ukameňovali, našťastie tieto praktiky na čarodejnice nepretrvali.
„Pani Darcyov...“
„Hovor mi pokojne Ellen, dieťa,“ poznamenala tak, ako miliónkrát pred tým, keď mi jej krstné meno jednoducho nešlo von z úst. Ďalšia z metód takýchto ľudí. Potykajme si a hneď sme si bližšie. Nikdy som to neuznávala a aj napriek stálemu napomínaniu, som jej hovorila priezviskom.
„Pani Darcyová, ja už neviem, ako lepšie to popísať. Zrazu akoby zaspím, ocitnem sa na úplne inom mieste, v úplne iný deň a vidím nejakú osobu. Pozorujem ju a ona nakoniec umrie. Bodka. Koniec. Nič viac,“ odsekla som podráždene. Tretie sedenie, stále rovnaký výsledok – žiadny.
„Zara, ty sa ani nesnažíš!“ vyhrešila ma, no mňa to skôr rozosmialo.
„A načo by mi bola snaha? Snažím sa už päť rokov a kam som to dostala? K štátnemu psychológovi na rozpadajúce sa kreslo. No to je mi výhra!“ povedala som a prevrátila očami. Podobné hádky mi boli potešením. Mala som možnosť zase raz samú seba utvrdiť v tom, že oni vlastne ani len netušia, čo mi je, a snažia sa v tom celom nájsť nejaký zmysel, ktorý však neexistuje.
„Slečna Shapirová, ukľudnite sa,“ ďalšia otrepaná fráza. Celé toto sedenie je jedno obrovské klišé.
„JA SOM ABSOLÚTNE KĽUDNÁ!“ zakričala som na ňu a mala som pocit, že spolu s ňou nadskočil aj labilný stôl predo mnou.
„Zarinka, prečo to zase robíš?“ z chodby sa prirútila moja matka, so slzami v očiach a s nevyslovenou prosbou na mňa bezmocne hľadela. Oblečená bola presne tak, ako sa cítila. Navonok prekrásna žena, výrazné lícne kosti a nádherné plné pery, ktoré po nej zdedila moja nenávidená sestra Lena. Husté čierne vlasy už dávno stratili ten lesk a pružnosť, ktorou kedysi prekypovali, a dôvod bol prostý. Duševne chorá dcéra, ktorá si nechce dať pomôcť.
„Nechcem tu byť, mami,“ aj keď som to nepovedala priamo, vedela, že chcem odísť. Pod čiernym vyťahaným rolákom a sukňou dlhou až po zem v rovnakej farbe sa jej telo strhlo.
„Ja viem, zlatko. Ale musíme ťa vyliečiť...“                  
„Ale ja nie som chorá!“ vykríkla som a jej oči už ďalej nedokázali zadržať prúd vody, ktorý sa na ne valil. Slané kvapky vody stekali po chudých lícach bez zdravej farby a ona ešte pevnejšie zovrela tmavohnedú kabelu, ktorá síce neladila so žiadnym kúskom v jej šatníku, no i napriek tomu ju nosila takmer všade. Videla som to na nej. Aj keď to nedokázala vysloviť, aj keď to ani nechcela, ja som to tam videla. Všetci to videli. Známky toho šialenstva boli všade na jej tele, zakrývala ich hrubými pulóvrami a dlhými nohavicami, aj keď bolo vonku skoro tridsať nad nulou. Chcela povedať, že som chorá. Chcela povedať, že som blázon, že som príšerná dcéra a nechcené dieťa v rodine. No neurobila to, pretože už v tom bola so mnou. Len naše mysle niesli to nevyslovené tajomstvo, len my sme vedeli o tenučkých rezných ranách všade na jej tele. Iba ja som vedela o jej tajnej skrinke v kúpeľni pod umývadlom, kde nie sú čistiace prostriedky, ani šampóny. Sú tam sklenené fľaše s tou zradnou kvapalinou, ktorá umožňuje najsilnejšej matke na svete aspoň na pár hodín uniknúť do sveta, kde nemá šialenú dcéru a kde sa na ňu susedia nepozerajú ako na démona, pretože porodila také dieťa. Bolo to naše tajomstvo, no teraz som ho niesla sama...



Áno, prikývla na to turné trošku prirýchlo, ale fakt sa mi nechcelo ju nejako dlho obmäkčovať. A potrebovala som ju tam dostať. Na základe jedného komentára vám chcem objasniť, že tento príbeh nebude veselý. Bude o láske, ale nebude veselý. Bude o nebezpečnej láske, tej najnebezpečnejšej. Ak chcete zistiť, čo si máte pod tým predstaviť, čítajte ďalej:) Potešili ste ma komentármi, chcela by som, aby aj pri tejto časti ich bolo minimálne toľko. Užite si ju a zanechajte po sebe stopu. Patrí vám jedno veľké ďakujem:)



streda 24. júla 2013

Behind The Enclosure 7

Vyvaľovala som sa na svojej novonadobudnutej posteli a premýšľala nad modrookou. Čo asi v tejto chvíli robí? Možno sa nacpáva popcornom, ktorý jej vôbec nechutí, pretože ho spálila, a pozerá nejakú romantickú sračku, ako Titanic, či PS: Milujem ťa. Alebo sa prechádza po tej istej ceste, na akej ju zajtra možno zavraždia, a na vôdzke ju ťahá dopredu zlatý retríver, či iný chlpáč. Je smutná, pretože sa s ňou rozišiel priateľ, alebo len vytočená, pretože televízia zrušila jej obľúbený seriál jeden diel pred tým, ako John povedal Lilly, že ju podvádza. Neviem, no nedá mi to pokoj. Vždy sa takto vciťujem do obete, snažím sa v tom nájsť nejaký spôsob, ako utíšiť výčitky svedomia. Nakoniec vždy dospejem k tomu, že keď sa to stalo, asi si to dotyčný zaslúžil, aby som si nemusela vyčítať, že som nekonala. Ale čo by som mala urobiť?! Cestovať cez pol zemegule za osobou, ktorá ma nikdy pred tým nevidela a povedať jej, že ak zajtra pôjde tamtou cestou, naložia ju do auta alebo zastrelia? Alebo ísť na políciu a povedať im, že som mala víziu o smrti človeka, ktorého nepoznám v meste tisíc kilometrov odtiaľto?! Nepochybne by mi všetci uverili... Tok mojich myšlienok prerušilo klopanie na dvere. Za moment sa pootvorili a dnu nakukla Zaynova tvár, zahalená pár neposednými pramienkami vlasov.
„Čo tu zase robíš?“ spýtala som sa, no nebola som otrávená.
„Budeme spolu tráviť dosť času...“ povedal, asi trochu prekvapený mojim privítaním.
„Keď budeš stále nasáčkovaný v mojej izbe, tak áno,“ poznamenala som so smiechom na perách. Trošku si vydýchol, že to nemyslím vážne, a potom pokračoval: „Pridelili ma k tebe.“
„Prosím?“ nechápavo som sa spýtala.
„No, nás imúnnych je viac a preto každý dôležitejší študent má jedného, ktorý je k nemu priradený,“ objasnil mi.
„Aha. Takže, ja mám teba?“ overovala som si, či som správne pochopila. Len súhlasne prikývol.
„A čím som taká výnimočná, že mi ťa dali?“ nemohla som si odpustiť takú otázku.
„No, to ja už neviem. Na také veci je tu odborník Styles.“ Trochu sa zachmúril pri jeho mene a tvár zvraštil do zvláštnej grimasy.
„Nemáš ho rád?“ hádala som.
„O to nejde, len... Sme príliš často spolu. Tvárime sa, že sme skupina, aby sme mohli chodiť von, no pritom sa takmer vôbec nepoznáme. Okrem toho, Harold je taký... iný. Dospelý, zodpovedný. My s chalanmi sme ešte pobláznení, celú túto školu berieme ako srandu, či dobrodružstvo, ale on nie... Pôsobí omnoho staršie, je to až... magické,“ pripustil. Konečne vošiel do miestnosti a odhalil tak balíček zemiakových lupienkov, ktorý zvieral v ruke.
„Aké sú?“ zmenila som na chvíľku tému a kývla hlavou smerom k chipsom.
„Slaninové,“ povedal a zavrel za sebou dvere. Posunula som sa na posteli tak, aby mal priestor aj on a rukou pobúchala po mieste, ktoré som mu uvoľnila. Hodil sa vedľa mňa, otvoril lupienky a položil ich medzi nás. Bola to fakt obrovská posteľ.
„Áno, vyžaruje z neho niečo magické,“ použila som rovnaké slovo ako on, i keď od chlapa to znelo divne. Ponorila som ruku hlboko do balíčka a hrsť chipsov som si následne napchala do úst. Zayn sa pousmial.
„Čo je?“ naoko urazene som sa opýtala.
„Nič. Len že nie som zvyknutý, aby dievčatá tak jedli,“ priznal, stále sa vyškierajúc.
„No a čo, že som dievča?! Kvôli svojmu pohlaviu nemôžem byť hladná? Toto je diskriminácia!“ vyhlásila som dotknuto.
„Toto nie je hlad, ale pažravosť, a už vôbec to nie je diskriminácia!“ bránil sa Zayn.
„Ty si mi práve povedal, že som pažravá?!“ môj hlas sa zmenil na agresívny a nenápadne som sa rukou blížila k vankúšu.
„P-p-prosím, nezabíjaj ma,“ preafektovane prosíkal a rukami si zakrýval tvár, akože sa bráni.
„Nie, nie, Zayn Malik, toto ti neodpustím!“ zhúkla som naňho a vankúš mu hodila na tvár. Prehodila som cez neho jednu nohu a sadla si mu na brucho, aby sa vankúša tak rýchlo nestriasol.
„Nie, prosím. Pustite ma, slečna Shapirová,“ žiadal ma. Slová tlmil hrubý vankúš v purpurovej návliečke, no väčšmi jeho hlasný smiech.
„Odvolajte to, pán Malik,“ určila som podmienku.
„To neprichádza do úvahy. Veď si mi zjedla skoro celé chipsy!“
„Čo prosím?! No to som hádam cez ten vankúš zle počula!“
„Daj ho dole a zistíš,“ snažil sa vykrútiť. Celý sa mrvil, snažil sa nahmatať moje boky, aby sa ma striasol, no siahol trošku... No, hmm, vyššie. A presne v tú nanosekundu, keď ešte Zayn nestihol odtiahnuť svoje ruky z mojich predností a ja som stále sedela na jeho hmýriacom sa tele, sa rozčapili dvere. | Hneď, ako som zbadala prenikavé modré oči, vsadené za okuliarmi s ozrutným rámom, som dovolila Zaynovi nadýchnuť sa a vymrštila sa na nohy.
„Prepáčte, že vyrušujem, Zari, no naša hodina ešte neskončila,“ Liz hovorila veľmi pokojne a na perách sa jej usalašil zákerný úškľabok. Neviem, prečo som sa v tejto chvíli cítila taká rozrušená, či vystrašená. Zayn je kamarát, respektíve človek, ktorého poznám asi pol dňa, no musíme spolu tráviť čas, a my sme nerobili nič zlé. Mojej tváre sa zhostil pokojný výraz, aby som nedala najavo, do akých rozpakov ma jej návšteva priviedla. Ale prečo sa cítim tak previnilo?!
„Samozrejme,“ prikývla som na znak súhlasu, vykúzlila milý úsmev a ešte raz pozrela na Zayna: „Môžeš tu ostať, ale nenatrús mi na perinu.“


Má vôbec zmysel, že hovorím, že ma mrzia komentáre. Vidím, že vás to čítalo minimálne 30 a komenty sú dva, reakcie max 3-5. Jednoducho ma škrie, že sa snažím podať čo najlepšiu časť a pre vás je taký problém sa k nej vyjadriť. Viem, že mnohé čítajú viac príbehov a nekomentujú žiaden, no jeden klik na reakciu ešte skutočne nikoho nezabil. Tak vás prosím, každá, čo si túto časť prečíta, nech po sebe zanechá nejaký odkaz. Je mi jedno, či to bude reakcia, alebo koment. Ale jednoducho niečo. Podľa toho pridám časť. 

nedeľa 21. júla 2013

Behind The Enclosure 6

„Zarinka! Zarinka!“ blondína so mnou mixľovala z jednej strany na druhú, hovoriac stále dookola tú postihnutú verziu môjho mena.
„Dopekla, pustite ma!“ skríkla som na ňu a vymanila sa z jej, nie príliš pevného, zovretia. Cúvla o pár krokov dozadu a vyjavene na mňa hľadela. V jej očiach som zahliadla strach, ktorý aj napriek nespočetnému množstvu školení, skrývala veľmi nedbalo.
„Si v poriadku?“ spýtala sa ustráchane, stále hľadajúc na mojej tvári odpoveď na jej otázky.
„Samozrejme. Prečo by som nemala byť?!“ nechápajúc som zvraštila čelo a vzápätí si z neho chrbtom ruky zotrela pár neposedných kvapôčok potu. Trošku sa mi zatočila hlava a ženská stojaca predo mnou na stotinu sekundy zmizla, no na to som viac než zvyknutá.
„Od-odpadla si,“ podarilo sa jej zo seba dostať. Musela som sa pousmiať. Ako môžu najať do takej dôležitej organizácie niekoho, kto znižuje priemerné IQ celej Ameriky?!
„Ako ste si asi mysleli, že bude vyzerať tá moja vízia?!“ spýtala som sa. Popravde, naozaj ma to zaujíma.
„Ja neviem, ale určite som si nepredstavovala, že sa mi tu zložíš,“ habkala, no jej tvár už naberala normálny odtieň.
„Ja som sa nezložila, len som išla na výlet do Anglicka,“ opravila som ju.
„Do Anglicka?!“ Veľmi nechápavá žena, skutočne.  
„Áno. Zajtra okolo tretej zavraždia v Sheffielde dievča,“ povedala som. Keby sme boli v kreslenej rozprávke, nad blondíninou hlavou by práve blikla žiarovka, no v realite sa jej len rozžiarili maličké modré oči.
„Musíme to okamžite povedať pánovi Stylesovi! Bude na mňa hrdý,“ radostne zapišťala a následne sa jemne zapýrila. Áno, poďme povedať pánovi Stylesovi, že sa mi stalo presne to, čo sa mi stáva bežne, aby mohol pochváliť ženu, ktorá nič nevie, ale má pekelné šťastie! A áno, samozrejme, nezabudnime sa pokakať z toho, aké má pán Styles pekné kučierky. Ale fakt, že zajtra zomrie nevinné dievča, tu očividne nikoho netrápi.

„Zmobilizujte ochranné jednotky a zavolajte Thomasa!“ kričal Harold hneď po tom, ako úspešne odignoroval blondsku, nadšenú z toho, že mi privolala víziu a venoval sa môjmu podrobnému opisu miesta činu. Aspoň on premýšľal racionálne a dokonca vypočul aj moju nasrdenú narážku na to, že zamestnávajú neschopných ľudí.
„To vybavíme neskôr,“ odpovedal mi na to a blondína... Áno, už si spomínam! Hovorila mi, že sa volá Liz a potom ešte nejaké typické americké priezvisko, ktoré mi nepripadalo dostatočne podstatné na to, aby som ho uložila do svojho mozgu. Ten bol momentálne príliš preplnený novými informáciami a táto mi skutočne prišla irelevantná. No, takže Liz mi takmer vypálila závistlivým pohľadom dieru do trička, no potom si len prehrabla zlatistú hrivu a zapichla pohľad niekam mimo nás dvoch.
„Chceš ísť s nami?“ spýtal sa Harold a mne sa rozbúchalo srdce. Nie, nebolo to z jeho zvodných brčiek, ani z krásne sa rysujúcich tehličiek, ktoré čierne tričko pod ležérnym sakom dosť jasne odhaľovalo. Pravidelne celých pätnásť rokov mávam vízie o tom, ako ľudia umierajú. Častokrát sa mi v správach moje informácie potvrdia, no nikdy by ma ani len v tej najhoršej nočnej more nenapadlo, že by som tú vraždu, nebohú obeť, či bezcitného vraha, mala vidieť znovu.
„J-ja neviem, či by som to zvládla,“ priznala som.
„Ak sa na to necíti, nemali by sme ju do ničoho nútiť,“ do nášho rozhovoru sa opäť zamiešala Liz s ničím iným, ako sebeckými úmyslami.
„Máš pravdu. Oddýchni si, Zara, vízie sú určite vyčerpávajúce,“ radil mi, akoby bol expert na moju vlastnú diagnózu. Chcela som nepríjemne odvrknúť, nech sa stará o seba, že o mne nič nevie, ale ešte chvíľku škriepiť Liz mi prišlo ako väčšia zábava.
„Sú,“ pritakala som a znovu zahrala dokonalú zmätenosť.
„Potom ťa ešte prídem navštíviť,“ zdvorilo povedal, no mala som pocit, že sa ku mne chová inak, ako ku väčšine nováčikom. Tento pocit ešte viac utvrdil Lizin vražedný pohľad a slová, ktoré mi venovala na rozlúčku: „Strč si tie špinavé paprče pre mňa za mňa aj do zadku, ale nech sú preč od neho, Zari!“ Moje meno priam vypľula a zas ho schválne použila inak. Harold Styles je tu asi dosť žiadané zbožie. 


Ja som taká happy. 5 komentárov k minulej časti:) Strašne ste ma potešili. Dúfam, že to tak bude aj pri tejto. Ja len dúfam, že keď už konečne prídu tie časti, ktoré sa mi štylisticky páčia a nevyzerajú, akoby som ich písala, pri tom kukala telku a jednou rukou ešte aj štrikovala. Každopádne komentujte, dávajte reakcie, beriem všetky názory:)

štvrtok 18. júla 2013

Behind The Enclosure 5

„Nečakám. Len neviem, čo má toto všetko znamenať,“ povedala som smutne.
„O tvoju rodinu je určite dobre postarané,“ snažil sa ma morálne podporiť, no aj napriek značnej snahe sa mu to nedarilo.
„Nemám rodinu,“ odsekla som. „Čo tvoja rodina? A schopnosť?“ vyzvedala som potom.
„Nemám sa príliš čím chváliť. Ak by som vedel, čo ma čaká, omnoho viac by som si vážil čas strávený s nimi. A schopnosť... Som imúnny,“ vravel... ZAYN! Áno, tak sa volá.
„Imúnny?“ nechápala som.
„Neplatí na mňa žiadna z vašich schopností. Ani na zbytok One Direction,“ vysvetlil, no ja som sa v jeho slovách stratila ešte viac.
„One Direction?“
„Áno. Každý z nás má právo nejakým spôsobom chodiť na verejnosť, no len v sprievode ochranky. Z nás sa stali speváci,“ opäť mi objasňoval. Vedela som, že mi je od niekadiaľ povedomý a nielen on. Aj jeho hlas... Hneď mi to mohlo docvaknúť. Nie, že by patrili k mojim obľúbeným interpretom, ale moje rovesníčky za ním šalejú, a tak sa ku mne dozvuky nejakej ich odrhovačky o láske už stihli dostať.
Chceš mi povedať, že nikto neprišiel na to, že slávne spevácke hviezdy bývajú tu?!" neveriacky som krútila hlavou. Bolo to absurdné. A nemožné. 
„Máme dvojníkov. Vyzerajú takmer rovnako ako my, z diaľky sme skoro nerozpoznateľní," objasnil mi. 
„A ja mám nejakú šancu dostať sa odtiaľto?"
„Môžeš chodievať s nami, ak chceš,“ povedal. Cúvla som pár krokov a vyvalila sa na mäkkú posteľ. Rukou som mu naznačila, že aj on sa pokojne môže uvelebiť vedľa mňa, a tak aj urobil.
„Ako na koncerty?“ so smiechom na perách som sa spýtala.
„Áno. A von, na turné a všeobecne. Pokiaľ ťa nebudú potrebovať tu.“
„To je ďalšia z vecí, ktoré som priveľmi nepochopila. Čo tu chcú so mnou robiť?“ vyzvedala som ďalej.
„Zara, my sme vzácni. Na svete existuje len toľko jedincov našej rasy, koľko ich tu vidíš. Keď to vláda zistila, rozhodla sa to využiť vo svoj prospech, ale aj v prospech ľudí. Máme ich chrániť, no na to musíme svoje schopnosti dokonale ovládať. Tak vybudovali Enclosure,“ vysvetľoval.
„Takže sme tu uväznení?“ Vrela vo mne zlosť. Celý život som bojovala o svoju vlastnú slobodu a keď ju konečne dosiahnem, skončím tu?!
„Áno. Keď to chceš brať takto. Ale môžeme v podstate chodiť kamkoľvek, len so sprievodom, aby sme... Nóó, chápeš... Nezdrhli.“
„To je super. Tipujem, že táto hračka asi tak ľahko dole nepôjde,“ poznamenala som a zdvihla ruku s náramkom nad hlavu, aby som si to mohla dobre obzrieť.
„Poviem ti to tak. Jeden chybný ťah s touto „hračkou“ a „Zbohom, Zara“,“ odvetil a ľahol si vedľa mňa. Asi by sme si mali sadnúť. Odhadujem, že tu spolu ešte skysneme na dlho.  

Nenávidela som veľké kôstky v pomarančoch. Nenávidela som obchody preplnené letákmi a reklamami na vianočné zľavy v auguste. Nenávidela som, keď nejaký idiot zhovadil moje meno, či priezvisko, pri prvom stretnutí. A ešte omnoho viac, ako toto všetko, som znenávidela svoje nové vyučovanie.
„Zarinka, ty sa ani nesnažíš!“ piskľavý hlas vysokej blondíny predo mnou si príliš nesadol s mojimi ušnými bubienkami.
„Ak máte skracovať moje meno, radšej mi hovorte Shapirová!“ prudko som sa na ňu oborila. Urazene na mňa fľochla a tvrdú podložku na papiere zovrela ešte tuhšie. Popravila si okuliare s hrubým čiernym rámom na nose a zhlboka sa nadýchla, zadržiavajúc zlosť. Bola som na tom podobne.
„Aspoň sa pokúste...“
„Už tu drepím pol hodiny a celých tých ukrutných tridsať minút sa vám snažím vysvetliť, že tá vízia príde za mnou a nie ja za víziou!“ prerušila som ju a decibely môjho hlasu rapídne vzrástli.
„Lebo sa ani nesnažíte!“ aj jej trpezlivosť mala určité hranice, no tú moju ona prekročila už dávno. Znela presne ako všetky psychologičky z detstva, len nemala nepraktickú kanceláriu s vydratým šedým kobercom, ani sto päťdesiat rokov a nevkusný drdol zo šedivých riedkych kučier. Na tie časy som spomínala veľmi nerada, pretože v tom čase som bola priveľmi slabá. 
„Čo vy viete o snahe? To ja s touto kravinou žijem už osemnásť rokov, hádam by som za ten čas prišla na to, že sa to dá ovl...“

Pokojne kráča popri krajnici vozovky. Dlhé blond vlasy má vypnuté do vysokého konského chvosta, oblečené má biele obtiahnuté tielko, lichotiace jej postave, vyšúchané džínsy, na nohách čierne číňany. Pohupuje hlavou do rytmu tanečnej pesničky, ozývajúcej sa zo slúchadiel. Hudba reže to ukrutné ticho, vládnuce všade naokolo. Zafúka jemný vánok a uvoľní pár pramienkov hustých vlasov z dokonale stiahnutého copu. Zatiaľ ju pozorujem len zozadu, no o chvíľu už hľadím do prenikavých modrých očí, patriacich tejto zvláštnej dievčine. Naoko nie je priveľmi pekná, veľmi netypické a zaujímavé črty tváre neocení každý divák, no pre mňa je nádherná. Z hlavnej cesty odbočí na štrkovú vedľajšiu a mňa to strháva o pár metrov dozadu. O stotinu sekundy okolo mňa prefrčí čierny mercedes s dymovými sklami, no vzápätí som opäť pri modrookej. Auto zabočí na štrkovú cestu, modrooká sa strhne. Vyľakane sa zadíva na auto, ktoré tu pravdepodobne nikdy predtým nevidela, no potom sa opäť pohne. Podvedome zrýchli, no aj tak im neutečie. Auto prejde popri nej a zastaví tak, že jej zahatá cestu. Zo zadného sedadla vystúpi vysoký muž vo vyťahanom oblečení, podíde k nej a pevne ju zdrapí za tričko. Násilne ju vtlačí do auta, ignorujúc jej krik a zúfalé prosby. Zavrie dvere a nadržane na ňu fľochne. Aj ja som v aute, nie je to príjemný pohľad. Strhne z nej nohavice a zapchá jej nimi ústa. Potom rozopne tie svoje, pritiahne ju k sebe bližšie a tvrdo do nej vnikne. Keď to nechutné prasa ukojí svoju túžbu, vytiahne spopod sedadla nôž. Ona zapiští, no nemá sily ubrániť sa. Chvíľu kope nohami, no potom aj tie vyčerpane padnú späť na krvavé  sedadlo. Najprv prejde nožom po jej bruchu, ona zatají dych. 
„Škoda takej peknej tváričky,“ hovorí on a usmieva sa. Nakoniec príde nožom až ku krčnej tepne, zvrtne čepeľ noža a potiahne. Z tenkej rany sa okamžite začne valiť krv a ona plače. Ešte pár sekúnd pozoruje, ako sa z jej tváre vytráca život a potom ju skopne pod sedadlá. Jej oči sú stále tak nádherne modré, no už prázdne. Periférne na palubnej doske zaregistrujem čas a dátum. Auto sa rúti preč do neznáma, no ja som ešte stále tam. Vtedy príde tabuľa s názvom mesta...

Spätne som čítala pár častí z TFS. Tento príbeh sa štylisticky pravdepodobne tajomstvu nikdy nevyrovná. Nel mi bola blízka. Ten príbeh mi bol blízky. Bližší, ako kedy bude toto. Toto je niečo úplne iné, nové a od normálneho života kilometre vzdialené. Ale aj tak sa to snažím napísať čo najlepšie a od začiatku dúfam, že vás to chytí. A neviem, či sa tak stalo, lebo aj napriek počtu vzhliadnutí je málo komentárov. K tajomstvu bolo pri jednej časti aspoň 5. Potešilo by ma, keby aj tento príbeh mal toľko čitateľov. Avšak reakcie ma, samozrejme, veľmi tešia. Týmto vás chcem poprosiť, že nech už je vás názor na tento príbeh pozitívny, či negatívny, bola by som rada, ak by ste ho napísali do komentára. Tie ma veľmi povzbudzujú:) 

streda 17. júla 2013

Behind The Enclosure 4

Vedia o mne viac, ako ja sama a mám pocit, že ak pre nich urobím to, čo potrebujú, zbavia sa ma. Alebo je všetko úplne inak... Kráčala som ako obarená, nevnímajúc chodbu, ani ľudí s kamennými tvárami, míňajúcich sa naokolo. Všetci vyzerali tak ukrutne pokojne a vyrovnane, akoby na svete jestvovala len harmónia a kľud. To bolo jediné, čo som na nich bola schopná registrovať. Pokoj, istota, pozitívne myslenie a optimizmus. Sálalo to z každého, čo prešiel okolo mňa a ja som nedokázala prísť na to, prečo. Ponorená do svojich pochybovačných a neusporiadateľných myšlienok som sa niesla chodbou ďalej, až kým ma krutým spôsobom nezastavila bariéra, v podobe Haroldovho chrbta. Vydesene som sa strhla, keď som silno vrazila tvárou medzi jeho lopatky.
„Prepáč,“ zamrmlala som a tvár otočila k zemi, aby nevidel, ako sa jemne červenám.
„V poriadku,“ odpovedal a opäť sa začal sústrediť na mohutné oceľové dvere pred ním. Bolo tu veľmi veľa dverí, navlas podobných týmto. Na číselníku naťukal nejaké heslo a dvere sa s rachotom otvorili. Pred nami sa rozprestrelo laboratórium, v ktorom uprostred stála vysoká štíhla bruneta, zahalená lekárskym plášťom.
„Vitaj, Harry,“ začvirikala zvonivým hláskom a obdarila muža predo mnou zvodným úsmevom. On len neprázdno prehltol pri oslovení „Harry“ a pritiahol si ma k sebe. Videla som, ako v brunetkiných očiach zaiskrila žiarlivosť, no aj napriek tomu si držala milý výraz.
„Ahoj, Evelyn. Toto je Zara Shapirová,“ povedal s dôrazom na moje meno, pri čom mi bruneta, teraz už Evelyn, nepochybne v jej hlave trhala moje dlhé tmavohnedé vlasy.
„Teší ma, nováčik,“ privítala ma vyhýbajúc sa môjmu menu, ktoré by v takejto situácii asi nepovedala s priveľkou slušnosťou.
„Poďte za mnou,“ kývla na nás, teda viac na Harolda, ako na mňa, a pobrala sa do vedľajšej miestnosti, oddelenej len oblúkom.
„Ja tu počkám, nemusím pri tom predsa byť,“ odvrkol Harold, usadil sa do kresla z čiernej kože v rohu miestnosti a do rúk vzal mobil.
„Fajn,“ zamrmlala si Evelyn sama pre seba a hodila na mňa vražedný pohľad. Priestor, do ktorého sme vošli, bol pomerne malý a vlastne takmer celý ho okupoval obrovitánsky stroj uprostred. Evelyn chytila moju ľavú ruku a nemilosrdne ju strčila medzi dve kovové platne na stroji. Potom platne pribuchla tak, aby uväznili moju ruku medzi svojou mohutnosťou a prešla na druhú stranu. Čo to je? Chce mi ju odseknúť za to, že Harold zdôraznil moje meno a neopätoval jej koketný úsmev?!
„Pustite ma z toho krámu!“ zvrieskla som a začala sa metať. Silou mocou som sa snažila zbaviť asi trojtonového prístroja, v ktorom nehybne ležala moja ruka. Chytila som si ju voľnou rukou a snažila sa ju vytiahnuť, no beznádejne.
„Nehýb sa. Rozbiješ to!“ prísne zvýšila Evelyn hlas, zatiaľ čo ťukala niečo do malého monitoru, patriacemu stroju. Trochu som sa upokojila, no stále som plná očakávania premýšľala, čo bude ďalej. Dýchaj!, vravela som si v duchu a snažila sa zosúladiť svoje nádychy a výdychy do určitého taktu. A zrazu „CVAK“ a platne sa od seba začali vzďaľovať. Neschopná slova, či protestov alebo nadávok, som hľadela na svoju ruku. Respektíve na tú kovovú čačku mačku, čo mi tam pribudla.
„Monitoruje ťa to, tak nevyvádzaj hlúposti,“ varovne mi povedala Evelyn a zmizla z môjho zorného poľa. A je to tu. Som väzeň niekde, kde oficiálne nikoho neväznia. Som jedna z nich. Som študentka. 

Vyfasovala som kopy kníh, pier, príručiek a izbu. Fialové steny v nej, drevená posteľ s návliečkami, ktoré sa hodili ku zvyšku miestnosti ladenej do purpurových odtieňov, to všetko na mňa pôsobilo veľmi útulne a upokojujúco, aj napriek tomu, že fialová dráždi. Harold mi na nočný stolík vedľa postele hodil papierik s číslom jeho izby, mapku budovy a mobil. Táto budova je majestátna. Toľko miestností, izieb, labákov a iných vecí, o ktorých nemám ani poňatia, čo asi tak môžu predstavovať. Potom som schmatla mobil a naťukala číslo, ktoré už veľmi veľa rokov poznám naspamäť.
„Ľutujeme, ale volané číslo nie je na zozname povolených,“ recitoval robotický hlas v telefóne.
„Dočerta!“ sykla som sama pre seba.
„Nečakaj zázraky,“ povedomý hlas sa ozýval neďaleko mňa a potom sa teplá veľká dlaň dotkla môjho pleca. Prudko som sa otočila, ocitnúc sa tvárou tvár... Bože, ako sa len volal ten chlap?! 


Nová časť. Bože, tak sa teším na tie, kedy sa to už konečne rozbehne, lebo k týmto ani neviem, čo napísať. Aj tak dúfam, že sa vám páči. Prosím zanechajte komentáre, vaše názory vždy potešia:)

pondelok 15. júla 2013

Behind The Enclosure 3

„Nový... čo?!“ zaujato som sa pýtala, lebo táto informácia možno konečne niekam viedla.
„Prírastok. To je tá s tými vidinami, nie?“ spýtal sa ten, ktorého meno zatiaľ ešte nikto nepovedal, a skúmavo si ma preskenoval. Konečne nejaká zmena, tento mal nádherné, nebovo modré kukadlá, momentálne spočínajúce na mojom hrudníku. Chytila som jeho bradu a naklonila hlavu tak, aby sa pozeral na nejaké zmysluplnejšie miesto, ako je napríklad moja tvár.
„Takže vidiny?“ pokračovala som vo výsluchu. Nech robia títo tu čokoľvek, očividne sú nováčikovia. Teda okrem Stylesa.
„Ty si riadny chuj, Louis,“ konečne známy hlas. Teda... Známy ako známy. Harold sa vyrútil spoza môjho chrbta, chňapol ma za ruku a ťahal preč.
„Sú tu noví,“ povedal ospravedlňujúco, kým sme sa rútili do neznámych končín tejto budovy.
„Ja tiež.“

„Oh. Môj. Bože,“ koktala som, keď ma Harold voviedol do jednej obrovitánskej miestnosti. Ocitla som sa vo veľkej presklenej chodbe s niekoľkými desiatkami dvier z rovnakého materiálu. Každé dvere viedli do štvorcovej miestnosti, taktiež sklenenej, a odtiaľ viedli dvere do ďalšej a ďalšej a ďalšej. V každej takejto „kocke“ stál nejaký človek, no už na prvý pohľad boli všetci neobyčajní. V kocke najbližšie pri mne stálo plavovlasé dievča v červených šatách s bielymi bodkami. Nebovo modré okále sa uprene dívali na kvet, vznášajúci sa pred ňou. Ani sa nepohla, rovnako ako ten kvet. V ďalšej malý chlapec, nemohol mať ani pätnásť, sedel na drevenej stoličke, v rukách držiac hrubý blok, na ktorom sa postupne rysovala panoráma ľudí a miestností pred ním. Bez pera, či ceruzky. V nasledujúcej bola medzi dvomi chlapcami natiahnutá nepriehľadná plachta tak, aby ani jeden z nich nevidel toho druhého. Jeden, približne sedemnásť ročný, len sedel na stoličke a nemo hľadel pred seba. Ten druhý však niečo závratnou rýchlosťou čmáral na papier, ktorý držal. Keď skončil, prešiel na druhú stranu plachty, ukázal papier sediacemu a ten zase bez slova prikývol. Pery oboch sa zvlnili do spokojného úsmevu a potom každý prešiel znovu na svoju stranu plachty.
„Vitaj v našej škole, Zara Shapirová,“ povedal Harold a jeho hlas znel veľmi hrdo.
„V škole? Č-čo sa tu učia všetci títo ľudia?“ habkala som, pretože som sa stále nedokázala stotožniť s tým, čo vidím pred sebou.
„Ovládať svoje schopnosti,“ odvetil, akoby to bola tá najprimitívnejšia otázka, akú som len mohla položiť.
„Ale načo? Ja som spokojná presne tak, ako som teraz,“ nechápavo som vravela. Všimla som si kovové náramky na ľavej ruke všetkých „študentov“. Všetkých, okrem mňa.
„Áno, pretože zatiaľ tvoje schopnosti nie sú dostatočne vyvinuté a preto ešte nepredstavuješ nebezpečenstvo pre tvoje okolie. No časom sa to zmení a my ťa na to pripravíme,“ odrecitoval a mne bolo jasné, že som zase položila jednu z tých otrepaných otázok, ktoré už pravdepodobne počul miliónkrát.
„Takže, povieš nám, čo dokážeš, alebo máme zavolať Thomasa, aby nám to povedal?“ spýtal sa a hlavou kývol smerom k chlapcovi na jednej strane plachty. Pri myšlienke, že by sa mi niekto neznámy mal hrabať v hlave a čítať moje, momentálne zmätené, myšlienky, som sa znechutene otriasla.
„Ako už zaiste viete, mávam vízie,“  vysúkala som zo seba. Len nemo prikývol a čakal, ako budem pokračovať.
„Vidím ľudí... Vidím, ako umierajú,“ hovorila som. Čítala som výraz jeho tváre, pozorovala, ako sa mení zo zvedavej na zmätenú, po čase na hraný pokoj.
„Tie úmrtia... Sú skutočné. Naozaj sa to stane, deň alebo dva po tom, čo som to videla,“ pokračovala som, on len prikyvoval, neschopný slova. Palcom a ukazovákom si prešiel po brade, tváriac sa, ako tvrdo premýšľa.
„Zaujímavé. Koniec koncov, ako všetci tu,“ podotkol. „Poď za mnou, urobíme potrebné opatrenia,“ dodal a gestom rukou ma popohnal, aby som ho sledovala. ’Potrebné opatrenia‛. Čo si pod tým mám ako predstaviť? Chcú ma zavrieť do jednej z tých kociek, nasadiť mi na ruku náramok, ktorý mi do žily okamžite vstrekne nejaký jed, ak opustím túto budovu a tak zariadiť, aby som sa odtiaľto ani nepohla? Sú to nejakí federálni agenti? Štátny úrad? FBI?! Alebo len blázni, ktorí ilegálne odchytávajú ľudí ako som ja a využívajú ich na postupné ovládnutie sveta? Zomriem, napadlo mi náhle. 



Videli ste X-Mena? Tak potom vám je táto škola povedomá. Avšak moji žiaci nie sú žiadny mutanti. Nie, nerobím písanú atrapu s One Direction na tento film, ak sa chcete opýtať. Táto škola je len prostredie, kam som svoje postavy zasadila, pointa príbehu sa bude skrývať v niečom celkom inom. Tak dúfam, že zotrváte až do nej. 
Denisa - Áno, bude tam 1D.
Lucka - Smaragdy sú zelené (či?) a neviem, mne sa zdajú hnedé:)
Zanechajte mi tu komentáre a nejaké tie reakcie, veľmi ma potešia.  

sobota 13. júla 2013

Behind The Enclosure 2

Keď sa jeho karamelové oči konečne odlepili od môjho čela, kývol hlavou k Eleanore, ktorá ma odpútala. Schmatla ma za predlaktie a nasilu postavila. Stŕpnuté nohy ma najprv naklonili dopredu, potom dozadu, až som napokon konečne udržala balans.
„Som Harold,“ povedal kučeravý, kráčajúci pred nami.
„Ja som povedala aj priezvisko,“ poznamenala som.
„Ja som ťa žiadal len o meno,“ povedal. Stále si udržiaval určitý odstup, no aj napriek tomu bol jeho hlas zdvorilejší a vľúdnejší, ako ktorýkoľvek, čo som počula pred ním.
„Styles,“ povedal napokon a ja som prepukla do jemného chichotu. Zaujímavé meno, Harold Styles.
„Takže Harry...“
„HAROLD!“ napomenul ma nasrdene.
„Harold,“ zopakovala som preafektovane, márne sa snažiac napodobiť jeho príšerný britský prízvuk, a potom som pokračovala: „Kam ideme?“
„Do sídla,“ odpovedal stručne.
„Sídla čoho?“ nechápavo som sa spýtala a blúdila očami po priveľmi presvetlenej miestnosti. Halogénové svetlá na strope blikali každú pol sekundu a vytvárali nepríjemne strašidelnú atmosféru, ktorú Haroldove ťažké kroky len dolaďovali.
„Nášho sídla. A už viac nevyzvedaj,“ odbil ma skôr, ako som stihla položiť ďalšiu otázku. Bola som neskúsená, hlúpa a mladá. Mala som utekať, nemala som im dovoliť nasadiť mi tú hlúposť na ruku, ani uväzniť ma, do toho „neväzenia“.
„Len som chcela vedieť, kam ideme,“ dodala som ešte na záver a nečakala som, že sa mi dostaví aj odpoveď.
„To miesto ti zmení život,“ povedal. A mal pravdu. 

Nasledujúcich 24 hodín zo mňa robili oficiálneho väzňa. Väzňa vo vlastnom tele, väzňa, ktorý uväzňuje zase ostatných. Nevedela som, kto bol Harold Styles a netušila som ani, čoho sídlom je táto budova. Jediné, čoho som sa v danej situácii mohla chopiť, bolo to, že som výnimočná. Vraveli to oni, ja to viem.
Hneď, ako sme vošli obrovitánskymi dverami na číselnú kombináciu, ma Styles predal ďalšiemu chlapíkovi. Bol približne rovnako starý, taktiež tmavé oči, no nie také magické, ako Stylesove. Havranie vlasy mu jemne padali do čela a snedá pokožka až priveľmi vynikala v týchto svetlých priestoroch.
„To je Zayn. Zayn Malik,“ povedal Styles a jemne ma postrčil smerom k menovanému. Vystrela som pred seba trasúcu sa ruku, ktorú jemne uchopil a pobozkal. Gentleman, pomyslela som si, no navonok som nedala najavo žiadne rozpaky.
„Zara Shapirová,“ slušne som sa predstavila a vzápätí sa vymanila z jeho dlane.
„Teší ma, Zara,“ povedal a vo všetkej počestnosti sa pousmial. Styles si nás najprv oboch premeral a keď zistil, že žiadna chémia, teda aspoň z mojej strany, nie je na mieste, spokojne odišiel. 
„Takže, prečo si tu, Zara?“ spýtal sa so záujmom v hlase a konečne som mala pocit, že ma tu niekto nechce vypočúvať.
„Ja neviem,“ priznala som a chytila ho za zápästie. Zastavil, no chvíľu váhal, než sa ku mne otočil tvárou.
„Čo so mnou chcú robiť?“ spýtala som sa naoko vydesene, a zmätene som zaklipkala očami. Precízne namaľované mihalnice tu urobili menší prievan, keď som sa snažila svoj herecký výkon priviesť k dokonalosti. Hoci som nevedela, čo čakať, a či sa toho báť, vedela som, že najjednoduchšie sa mámia informácie od ľahko zmanipulovateľných objektov. A vzhľadom k tomu, že som mala aj pekne zaoblený zadok, aj celkom bujné poprsie, týmto sa rozhodne bude ľahko manipulovať. Uhrala som to na stratenú a bezbrannú, ktorá nutne potrebuje pomoc nejakého nabušeného kreténa, ako je tento.
„Zara, si výnimočná,“ povedal a chytil moju dlaň do jeho obrovských rúk.
„To už som počula,“ odvrkla som trošku namosúrene.
„Dokážeš veci, o ktorých ostatní len čítajú v sci-fi knihách a ani o tom netušíš.“ Išlo to pomaly, no hádam sa rozhýbe.
„Ver mi, tuším,“ povedala som pevne a hneď na to som si zahryzla do jazyka. Hlupaňa! Bezbranná neznamená sebavedomá!
„Netušíš. A práve preto si tu. Aby sme zistili, čo vieš a vy...“
„No ták, Zaynie, nebal nám tu nový prírastok,“ spoza Zaynovho chrbta sa dovalil ďalší, tiež pekný muž. Ak to takto bude pokračovať, možno nakoniec toto miesto nebude až také útrpné, ako som si myslela. 


Tieto prvé časti sú celkom nezáživné, ja viem. Ale najprv musím Zaru oboznámiť s prostredím, až potom sa skutočne začne niečo diať. Dúfam, že pri tom dovtedy vydržíte. Komentáre potešia, reakcie tiež:)  

streda 10. júla 2013

Behind The Enclosure 1

Kráčala som dlhou tmavou ulicou, všade naokolo sa povaľovali prázdne kelímky od nízkotučných jogurtov, pokrčené fľaše od presladených malinoviek a hnijúce šupky z ovocia. Sem tam mi pred očami prebehla plešivejúca mačka, či krívajúci potkan, no potom opäť celá ulica utíchla. Do týchto ponurých končín, známych najväčším počtom úmrtí za posledný rok, a v túto nočnú hodinu by sa pobral len niekto s nabitou pištoľou za opaskom alebo úplný hlupák. Za mojim chrbtom niečo zašušťalo, no ja som odhodlane kráčala ďalej. Už nikdy viac nemusím mať príležitosť ako bola táto. Obrovský oblak zahatal moje jediné svetlo v podobne mesiaca v splne a vzápätí sa moja noha ponorila do niečoho mäkkého. Znechutene som sa striasla, no musela som pokračovať ďalej. Za chvíľku, keď už sa aj ten neprajný mrak odvalil preč a ja som tak zase mala možnosť ako tak zaostriť na predmety predo mnou, sa začala v diaľke črtať nízka tehlová budova. Zmorene, s jednou nohou po členok v nejakom humuse, som sa dotackala pred vylomené dvere, opreté o stenu. Prešla som otvorom, ktorý po nich ostal, a ocitla som sa v známej miestnosti so zrúcanými stenami naokolo. Prekročila som jednu z nich a ocitla sa v izbe s matracom, ledabolo pohodeným na zemi. Ležal na ňom, do klbka schúlený a zamotaný v bielej deravej plachte. Podišla som k nemu a jemne ho kopla do chrbta, aby sa prebral.
„Zbav ma toho,“ sykla som naňho potichu, keď som si už bola istá, že je schopný vnímať okolitý svet. Posadil sa a pretrel si oči, akoby v tejto miestnosti bez osvetlenia mohol vidieť niečo viac. Moje oči, už zvyknuté na tmu, zaregistrovali jeho pohybujúcu sa siluetu – postavil sa. Chytila som jeho ruku do dlane a položila ju na zariadenie pripevnené na mojej ruke.
„Toto nevyzerá dobre,“ poznamenal, zatiaľ čo podrobne pomocou hmatu, skúmal to čudo.
„Čo o tom vieš?“ spýtal sa.
„Nič. Len že to vybuchne, keď sa to pokúsim dať dole,“ odsekla som. Akoby som tu bola ja ten macher cez techniku...
„Čo keby si prišla cez deň? Nič nevidím,“ posťažoval sa a pustil moju ruku.
„A čo keby si sa posnažil? Myslíš, že keby som mohla prísť hocikedy, tak sa sem trmocem teraz?“ oborila som sa naňho a zase pricapila jeho dlaň na niečo v štýle náramku.
„A čo keď to nevyjde?“ spýtal sa a ja som cítila, že na mňa uprene pozerá.
„Tak ma budeš mať na svedomí, Shay,“ odpovedala som jasne dúfajúc, že k ničomu takému nedôjde.


„Dokedy ma tu ešte mienite držať?!“ oborila som sa na nesympatickú ženu v nohavicovom kostýme z minulej sezóny. Uhladila si vlasy zalakované v precíznom drdole, no jej tvár ostala kamenná.
„Dokiaľ nám nepovieš všetko,“ odsekla bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrela. Všetko. To slovo títo ľudia tak radi používajú, aby nemuseli konkretizovať a vy im tak vysypete aj to, o čom nemali ani páru.
„Ako vidím, asi si tu ešte chvíľku posedíme.“ Do miestnosti vošiel príťažlivý muž, asi dvadsiatnik, s týmito slovami. Jemne si prehrabol hnedé kučery a zamieril ku mne.
„Čo to tu máme, Eleanore?“ spýtal sa tej nevkusnej ženy, stojacej nablízku, zatiaľ čo si ma premeriaval skúmavým pohľadom.
„Nič nám nechce povedať. Akoby sme už aj tak všetko nevedeli,“ povedala a opovrhovačne na mňa fľochla.
„Nemám vám čo povedať,“ cekla som a odvrátila pohľad.
„Meno?“ spýtal sa a podišiel ku mne. Keby som sa mohla hýbať, dupnem mu na nohu alebo jednoducho odídem. Lenže ja nemôžem. Pripútanie nôh aj rúk o stoličku železnou reťazou trochu brzdí vašu iniciatívu.
„Zara Shapirová,“ zamrmlala som, stále sa úporne vyhýbajúc kontaktu našich očí.
„Myslel som tvoje skutočné meno.“
„Toto je moje skutočné meno,“ vyhŕkla som a strhla hlavu smerom k nemu. Presne viem, čo chce docieliť, ale nepodarí sa mu to.
„Toto meno ti dala tvoja matka?“ spýtal sa pochybovačne a jeho oči, pripomínajúce roztekajúci sa karamel, pevne hľadeli do tých mojich.
„Nemám matku,“ povedala som s rovnakou odhodlanosťou, akú prezentoval aj on.
„To je mi ľúto, Zara Shap...“
„Nie je. Vy necítite ľútosť,“ prerušila som ho, kým nepovedal jednu z najväčších lží na svete. Videla som, že ho moja reakcia prekvapila, no snažil sa veľmi neúspešne to skryť. Taktiež som videla, ako tá ochechula Eleanore prikývla a potom sa sama pre seba uškrnula. Keby som vtedy tušila, že už o chvíľku bude mojou podriadenou, možno by som sa zachovala inak. No teraz som len mlčala a hľadela pred seba na kučery toho chlapíka, ktorý nevedel, čo má očakávať, a tak len pozeral a premýšľal. 


A je to tu. Moja prvá fanfiction, aj keď tak táto časť priveľmi nevyzerá. Priam vôbec. Nevadí. A takisto viem, že to pôsobí dosť chaoticky, ale všetko sa vysvetlí. Raz. Sú pre mňa strašne dôležité vaše názory, takže šup, ak ste to čítali, píšte do komentára. Alebo aspoň zanechajte reakciu. A ďakujem za krásne komentáre ku koncu TFS. Naozaj som strašne rada, že sa vám to páčilo:)



pondelok 1. júla 2013

The Family Secret 30 - THE END

Možno na svete predsa len je nejaká spravodlivosť, no možno má len Zayn dostatočný pud sebazáchovy. Možno za toto môžem vďačiť nejakým silám zhora, či vesmíru, no možno som jednoducho len dobrá herečka. A možno je tu priveľa nepravdepodobných možno a žiadna jasná odpoveď.
„Čo myslíš, mami?“ zašepkala som. Jemný vánok zašuchotal lístím na stromoch, no potom opäť celý cintorín upadol do ponurého ticha. Pousmiala som sa nad svojou naivitou, keď som dúfala, že by sa mi dostavila nejaká odpoveď a mihalnice na spodnej strane oka zmočilo pár zblúdilých sĺz.
Nebolo to tak dávno, čo svet zočil Arrianinu pravú tvár. Sebeckú. Pokryteckú. Naivne dúfajúcu, že by ju Zayn niekedy mohol milovať. Asi by sa k sebe aj hodili, pretože majú minimálne jednu vec, ktorá ich spája. Obom som im verila, obaja ma sklamali. A obaja teraz sedia. Zayn sa priznal len k činom, ktoré som spáchala ja, čiže Arriana si musela svoj trest odpykať až do konca. Náš rozhovor bol naším posledným kontaktom, čoskoro na to ma prepustili. Očakávala som, že pred bránou nápraváku ma bude čakať Jakeova tvár s previnilým výrazom, či zmäteným pohľadom, premýšľajúc, či by sa mal ospravedlniť. A bol tam. No žiadny previnilý výraz tváre sa nekonal, pretože nebol sám. Prišli všetci. Jake, Paul, aj Amanda. A všetci boli šťastní.
Vzduchu a čiernemu mramoru predo mnou som venovala letmý úsmev a voľnou rukou si prehrabla zmuchlané vlasiská. Na náhrobnom kameni v tvare srdca bolo zlatými písmenami vygravírované meno mojej mamy. V kahanci položenom na časti, pod ktorou bolo jej telo, blčal maličký plamienok, v dennom svetle takmer zanikajúci. Keď som položila oranžovkasté kalie vedľa kahana, plamienok sa zachvel, no napokon zaujal pôvodnú podobu.
„Viem, že si ich milovala,“ šepla som opäť do prázdna a chrbtom ruky odstránila slané potôčky rinúce sa z mojich očí. Potiahla som nosom, aby bol môj hlas aspoň trošku zrozumiteľný, a pokračovala: „No nie tak veľmi, ako my milujeme teba. Chýbaš mi a nielen mne. Nemohla som ťa tu navštíviť veľmi dlho a strašne ma to mrzí, ale teraz som tu. A viac ako hocičo na svete si želám, aby si ty neležala tam dole, ale sedela tu vedľa mňa, hojdala ma v náručí a hladila po vlasoch. Avšak vďaka tomu, že si odišla, môžu byť konečne spolu dvaja ľudia, ktorí sa milujú, a ja dúfam, že majú tvoje požehnanie. Ľúbim ťa, mami.“
Spoza môjho chrbta sa ozvali tiché kroky a vzápätí mi veľká dlaň stisla plece.
„Poď, Neli, je čas ísť.“ Ten hlas patril Paulovi, a hoci som ho momentálne preklínala, že sa votrel do môjho súkromného monológu, mal pravdu. Kvety odovzdané. Slová, ktoré mali byť vyslovené, sú. Tieto slzy sú zbytočné, aj napriek tomu, že patria takému dôležitému človeku. Ja viem, že mama by nechcela, aby sme pre ňu vyplakali toľké slzy, že omnoho radšej by na našich tvárach videla pery, skrivené do spokojného úsmevu. Pretože ľudí nemôžete zachrániť, môžete ich len milovať. Súhlasne som prikývla a pozviechala sa na rovné nohy. Smer, najlepšia pizzéria v meste. Hrubé nadýchané americké cesto, kvalitný paradajkový základ a dvojitá porcia všetkého, čo sa len dá zjesť. Neviem, či náhodou tú moju pizzu nepripečú alebo to nepreženú s cesnakom, no jednu vec viem isto. Že celá moja minulosť ostala za mnou. Pretože jediné, čo mám, je prítomný okamih a moja rodina. A, samozrejme, účasť na budúcoročných majstrovstvách v boxe. To zlato bude moje.    

THE END 



Ja sama nemôžem uveriť, že už je koniec. Moja Nela mi neuveriteľne prirástla k srdcu, no je na čase sa rozlúčiť. Nejdem sa tu priveľmi rozpisovať, len vás chcem požiadať o názor. Všetci, čo ste to čítali, teraz je ten čas. Aj keď ste pred tým nepísali komentáre, teraz by ste mi jeden zanechať mohli. Urobilo by mi to strašnú radosť, vám to zaberie asi minútu. Čo sa týka nového príbehu, mám jednu ffku, ako som už raz spomínala, takže do komentárov by ste tiež mohli vyjadriť svoj záujem o ňu. Podľa toho pridám prvú časť. 
Arrivederci:)