Behind The Enclosure 9

Prudko som sa posadila na posteli, po čele mi stekali kropaje potu a spotené vlasy som mala prilepené na tvári. Podobných snov som už zažila mnoho, no aj tak ma dokázali vydesiť. Je príšerné, keď vidíte najhoršie okamihy vášho života zas a znova. Jeho telo vedľa mňa sa zahmýrilo  a vzápätí na mňa hľadel pár zvedavých očí.

„Vízia?“ spýtal sa rozospato a rukou si pretrel tvár. Najprv som na neho vyjavene čumela, lebo jeho telo v mojej posteli by som určite nečakala, najmä nie v noci, no potom som sa rozpamätala.

„Nie. Nočná mora,“ odsekla som, stále vyvedená z miery. Pozviechal sa do sedu, jemné strnisko na jeho brade v nočnom šere vyzeralo ešte príťažlivejšie, ako cez deň. Kučeravé vlasy mu padali do čela, no očividne mu to bolo jedno. Priblížil sa ku mne čo najbližšie a privinul si moje trasúce sa telo na svoju nahú hruď. Bol veľmi horúci a dýchal strhane, rovnako ako ja.

„Ako často ich mávaš?“ spýtal sa veľmi vážne, hlas sa mu zlomil.

„Ja neviem, asi raz za dva týždne, možno častejšie,“ habkala som, pretože mi táto otázka prišla momentálne zbytočná. „Prečo?“

„T-to nie je podstatné,“ odsekol až príliš rýchlo na to, aby som mu uverila, no uprostred noci, po takom odpornom sne sa mi to určite nechcelo rozoberať. Pomaly sme si ľahli, veľmi opatrne, aby sa ani jeden z nás nevzdialil od toho druhého. Jeho nádychy sa stali pravidelné, až napokon mali normálny rytmus a ja som sa naň mohla sústrediť. Poslednýkrát som zaklipkala neodmaľovanými mihalnicami a potom som konečne zabudla na svoje telo. Tentoraz ostala moja mama pokojne spať dva metre pod zemou a ťažkým náhrobným kameňom, ďaleko odtiaľto.  

Balenie. Najnudnejšia vec na svete, zároveň však nekonečne vzrušujúca, no i deprimujúca. Tieto pocity vo mne evokuje táto činnosť, kedy jednotlivé kusy svojho šatníka kladiete do polorozpadnutého kufra a vybavujete si, kedy ste to naposledy mali. Pri pohľade na červený top si vybavíte toho blonďáka, ktorý sa na vás usmial na dovolenke, pretože nevedel, že ste „prekliata“. Vyťahané džínsy so zelenou machuľou na kolene, ktorá ani za svet nechce podľahnúť praciemu prášku a aviváži, vám pripomenú dažďovú sobotu, kedy vás jeden neposedný pes stiahol do blatistej trávy. Žabky s britskou vlajkou majú odtrhnutú gumu, pretože chorvátske kamenisté pláže sú nemilosrdné. Sú to momenty, ktoré si pamätáte navždy, utkvejú vám v mysli a nedokážete, alebo možno len nechcete, na ne zabudnúť. Väčšinu oblečenia v detstve som mala z dovoleniek, na ktoré ma brával otec. Nikto tam nevedel, kto som, nikto nevedel o mojom potencionálnom šialenstve. Boli to najlepšie chvíle môjho života, plné smiechu a radosti – pocitov, ktoré som pred tým považovala za luxus mne nedostupný. Sedeli sme na pláži na premočenom hotelovom uteráku, prílivové vlnky sa dožadovali našej pozornosti, ocko mi prehrabával husté vlasy a rozprával rozprávky o tom, ako všetko bude dobré. Ako budem zdravá ja aj mamička, ako Lena vyhrá všetky možné školské súťaže a ako budeme šťastní. A ja som vždy túto krásnu chvíľu zaklincovala svojou tradičnou frázou: „Ocko, ale ja nie som chorá.“

Tentoraz to však bolo len hádzanie šiat do tašky. Nič viac. Žiadne z tohto množstva tričiek, šortiek, šiat, či iných handier, som nepoznala. Držala som ich v ruke prvýkrát a dokonca aj taška, ktorú mi Zayn priniesol, mi bola absolútne cudzia. Kládla som jednu vec za druhou a čím plnší kufor bol, tým viac som si uvedomovala, čo všetko sa tu okolo mňa deje. Moja matka je mŕtva, otec pravdepodobne tiež a Lena je ten posledný človek na svete, ktorého by som kedy chcela vidieť. Perfektná Lena. Miláčik všetkých učiteľov, populárna u spolužiakov aj napriek príbuzenstvu so mnou, jednoducho „tá normálna“ z našej rodiny. Vždy najmodernejšie šaty, prekrásny mejkap, či dokonalý účes. Obklopená stredoškolskou elitou si vykračovala na tristocentimetrových opätkoch s Gucci kabelkou od frajera. Mala byť mojou oporou, keď sa ku mne všetci otočili chrbtom, no namiesto toho sa stala mojou najväčšou sokyňou. Bola horšia ako tie vianočné reklamy v lete, aj ako veľké kôstky, pretože to bola ona. Sestrička, ktorú som cez noc opatrovala, keď naši išli do divadla a ešte bolo všetko ako tak v poriadku. Sestrička, ktorá sa vždy povracala z červených jabĺk, no zo zelených nikdy. No ona ma aj po všetkom, čo sme spolu prežili, dokázala odvrhnúť a ponižovať dennodennými urážkami. Neviem, kde je. Neviem, či ju v ten deň, ako odišla zo školy posledný raz, pred školou nezrazilo auto. Neviem, či vôbec žije. Ale je mi to jedno. Za to, čo mi urobila, by si zaslúžila a skapať... 

Nie, nezabudla som na vás ani na blog. Som tu. Aj s novou časťou. Oddýchnutá z dovolenky, potešená komentármi. Naozaj ďakujem:) Toľko by ich mohlo byť ku každej časti a ja by som skákala meter dvadsať - možno aj vyššie. Dúfam, že časť sa páčila. 

Btw, k obom príbehom pribudli nové banery, tak by ste mohli do komentu pripísať aj to, či sa páčia. :)