The Family Secret 25

„Poď so mnou,“ zahlásila jedného dňa Arriana a ťahala ma preč od ďalšieho nepoživateľného sajrajtu, ktorý sa tentoraz hral na zemiakový nákyp. Odložila som tácku k okienku a pobrala sa za ňou. Aj tak by mi pravdepodobne odtrhla ruku, ak by som ostala stáť. Vybehli sme spolu po schodoch až do najvyššieho poschodia budovy, kde mi došlo, že na izbu asi nejdeme.

„Kam ma to vlečieš?“ spýtala som sa otrávene a panicky som sa rozhliadla, či niektorá z bachariek nestriehne niekde na okolí.

„Buď v kľude, bola som tu už miliónkrát a ani raz ma nechytili,“ povedala ľahostajne a pritiahla si stoličku pre dozor k sebe. Postavila sa na ňu a začala rukami ohmatávať strop.

„Za prvé, čo to robíš? A za druhé, to si nevšimnú, že chýbame?!“ šepkala som naliehavo.

„Asi všimnú, ale nikoho to neberie. Spoliehajú sa na svoj prvotriedny bezpečnostný systém,“ odsekla a stále preskúmavala strop. Nakoniec asi našla, čo hľadala, lebo si poskočila, stolička sa zaknísala najprv doprava, potom doľava, potom to ustála a mne odľahlo. Na určité miesto pritlačila, ono sa najprv trošku vsunulo dnu a potom vyklonilo smerom k nám. Z vyklopenej časti stropu sa potom zosunul na zem povrazový rebrík. S otvorenými ústami som vyvaľovala oči a pomáhala Arriane odpratať stoličku.

„Môžeš ísť prvá,“ povedala mi a hlavou kývla smerom k rebríku. Odhodlane som sa k nemu pristavila, najprv jednou nohou skúsila, či je schopný ma udržať a potom som sa po ňom pustila hore. Ocitla som sa v malej miestnosti, ktorá veľmi pripomínala podkrovie našej letnej chaty. Chodili sme tam, keď sme ešte boli s Amandou malé. Mama sa celé dni slnila na terase a hlavu jej zakrýval nemoderný modrý klobúk, ocko niekde vzadu rúbal drevo na zimu a my s Amandou sme pobehovali pomedzi kvetmi v záhrade a chytali motýle, ktoré s obľubou sadali na Amandinu žltú čelenku, do ktorej si vplietla púpavy. Bol to taký náš malý kúsoček raja na zemi, kde nezáležalo na nikom a na ničom inom, ako na našom šťastí. Chýba mi, že je to všetko preč. Že nás mama už nikdy nezavolá dovnútra, aby sme si išli dať sáčkovú polievku, lebo nič iné sa na tristoročnom sporáku uvariť nedalo, že sa už nikdy nebudeme trmácať niekoľko kilometrov k jazeru, aby sme videli jednu osamelú kačku a burinu, ktorej je všade kopa a aj to, že sa už nikdy nebudeme búchať po čele, keď si Paul oblečie o dve čísla menšie nohavice, z ktorých mu prevísa brucho, no ani za svet ich nechce vyhodiť. Boli to len maličkosti, pravidelne sa opakujúce každý rok, no ja som si ich vôbec nevážila. Brala som ich ako samozrejmosť a očakávala som, že to takto bude presne aj na ďalší rok. Že v neďalekom meste v maličkom obchodíku bude stále tá istá nepríjemná predavačka Ingrid s veľkou bradavicou na nose, ktorá by okamžite vyhrala všetky konkurzy do filmov na čarodejnice a iné ohavy. Nevážila som si nič z toho, pretože som nevedela, čo sa okolo mňa deje. A hoci ma to neospravedlňuje, bolo to tak.  

„Ako si to tu, preboha, našla?“ udivene som sa spýtala Arriany, odkopávajúc si z cesty prázdne škatule, zaprášené knihy, či iné haraburdy.

„Ukázalo mi to tu jedno dievča, ktoré už pustili. Netuším, ako to našla, nikdy mi to neprezradila,“ povedala Arriana a strčila sem najprv hlavu, potom dierou pretiahla aj zvyšok tela. Vytiahla rebrík hore a zabuchla za nami tie provizórne dvere. Zrazu tu bolo šero, jediným zdrojom svetla sa stalo okno s výhľadom na plot, ktorý nám dennodenne vraždil našu voľnosť. A to za ním. Sloboda. Tak blízko, no zároveň tak ďaleko...

Niečo by som sa vás rada spýtala. Nenudia vás už tie moje spomienky? Lebo ak áno, tak máte smolu, pretože sú to časti príbehu, ktoré píšem najradšej a idú mi ľahko od ruky. Mne osobne sa aj najviac páčia. Len by som chcela vedieť, čo si o tom myslíte vy. Takže názory do komentov, dúfam, že ste si časť užili:)

PS: Zase ma trošku sklamali komentáre, takže ak ich nebude aspoň 6, novú časť nepridám.