The Family Secret 23

Usadila som svoj chudý zadok na trávnatú plochu, konečne bez starostí, že by som si vybrala práve miesto, kde nejaký psík urobil svoju potrebu. Chrbtom som sa oprela o plot, privrela oči a zdvihla hlavu priamo k slnku. Spomenula som si, o koľko viac toto slnko pálilo, keď sme boli na sústredení v Taliansku. Vyvaľovala som sa na bielom plastovom lehátku, ktoré bol hotel ochotný poskytnúť za patričný príplatok v bielych plavkách a obrovským slameným klobúkom zasadeným hlboko do čela, aby mi slnko neprepaľovalo oči, zakryté slnečnými okuliarmi. Vedľa mňa bolo rovnaké ležadlo, prehodené tmavozeleným uterákom, ktorého majiteľ mi kýval z mora. Zayn, ktorého plavky robili ešte viac príťažlivejším, ako obtiahnuté biele tielko, na mňa ceril svoje biele zubiská a nechal drobné talianske vlnky obmývať nádherne opálené čongále. Bola to streda, presný stred celého zájazdu a zároveň aj jediný voľný deň, v ktorý sa netrénovalo. Doobeda sme vylihovali na pláži, Zayn na mňa hádzal zvodné úsmevy spoza bójky, kde s Jakom hľadali mušle, ktoré by neokupovali morské hovná a poobede sme išli do mesta. Kúpila som si fejkové RayBany v pouličnom stánku za sedemnásť eur a tridsať centov a Zayn ma pozval na ten obrovitánsky kopček mangovej zmrzliny, ktorá vôbec nebola dobrá, a natlačila som ju do seba len preto, aby som mohla zjesť karamelový kornútok. Na večeru sme si v talianskom fastfoode na promenáde kúpili spálený štvorec pizze so zgrcnutým paradajkovým pretlakom, ktorý sme zjedli na ležadlách iného hotela, pretože fastfood nemal sedenie. Potom si Zayn zapálil cigaretu, papierové tácky od tej pizze zahrabal do piesku, pretože na obzore neboli žiadne koše, a spoločne sme sa odteperili pred nočný klub, kde sme mali od trénerov povolené ožrať sa do nemoty a nepamätať si, čo sme v ten večer stvárali a koľko kyslých mojít od neschopného barmana sme do seba naliali. Posledné, čo si z toho večera pamätám je nabúchaný Talian v modrom tielku a vyťahaných džínsoch, ktorý ma ťahá na parket a pchá do mňa nejakú ružovú gebuzinu s jahodou na okraji pohára. No a potom už len Zaynove veľmi jasné vysvetlenie, že ak má rád svoje končatiny, nech ide baliť nejakú inú babenku na opačnom konci klubu, ktoré Talian pochopil, aj napriek tomu, že nevieme po taliansky ani zaťať.

Opäť som otvorila oči a prudko sklopila hlavu, lebo som pri spomienke zabudla na slnko, číhajúce na otvorenie mojich očí. Z červenkastých líc som si zotrela zopár sĺz a nedokázala som prestať myslieť na jednu jedinú vec. Naozaj som celý ten čas bola len bábka?

Na „zelenú“ polovicu výbehu vkročila jedna „čierna“, chudučkou potetovanou rukou si prehrabla ryšavé vlasy a sebavedome zamierila ku mne. Zastavila priamo predo mnou a kľakla si ku mne do nízkej trávy.

„Tu hádam aj to slnko pečie viac,“ poznamenala a na perách vykúzlila krivolaký úsmev. Nechápavo som sa zahľadela na budovu, ktorá pre ich polovicu tvorila dokonalý tieň a potom som opäť venovala svoju pozornosť neznámej čiernej.

„To bude asi tým, že tam je tieň,“ sarkasticky som odvrkla. Nemienim si tu vytvárať nejaké blízke známosti, určite nie na takomto mieste.

„To je pravda,“ povedala a zahanbene sa odmlčala. „Som Audrey,“ pokračovala po dlhom hľadení na útlu brunetku, dôkladne si obhrýzajúcu nechty.

„Nela,“ povedala som, stále mierne odmerane.

„Ja viem, ty si tá Arrianina,“ povedala a ja som vyvalila svoje hnedé okále.

„Čo prosím?“ dotknuto som sa spýtala, zatiaľ čo som svoje stŕpnuté telo zbierala zo zeme.

„N-no predsa tá, čo je k nej po novom patrí,“ povedala trošku opatrnejšie. Nikdy by som nepovedala, že ja, Nela Stoneová, dokážem dostať do rozpakov takéto potetované zjavenie.

„Tak aby bolo jasné, ja k nikomu nepatrím. Nie som hračka, ani bábka a už vôbec nie som nejaká sledovacia stíhačka, ktorá sa nedokáže bez svojej pani ani vysrať! Som Nela Stoneová, niekoľko násobná majsterka v boxe a na moje sklamanie si uvedomujem, že veľmi dlho si rukavice na ruky nedám. Hnijem tu neprávom, popálila som sa, ale ani to ma neprinúti ponížiť sa na vec, ktorá niekomu patrí. A ty, Audrey, si radšej predom premysli, čo mi chceš povedať, lebo toto ma dosť vytočilo a myslím, že ty ma nechceš vytočiť!“ kričala som na čiernu, ktorá prikrčená čo najbližšie k plotu nemo počúvala môj nával slov. Pôvodne som sa chystala jej povedať, že nepochybne nechce naštvať Arrianinu kamošku, ale potom som si uvedomila, o čom toto celé je. Nie som tu ani jeden celý deň a už som si stihla všimnúť, ako strašne ju všetci uznávajú. Áno, má svoje čaro, charakter, štýl a vzbudzuje vo vás pocit, že ona je presne to, čo ste celý život hľadali, ale stále je to len obyčajné dievča, navlečené v úzkych tmavých legínach a vzorovanom tričku. Arriana má v sebe niečo, čo som ešte v žiadnej ľudskej bytosti nenašla. Je ako miešaná zmrzlina. Chutí každému, pretože sa v nej vždy nájde všetko, čo zbožňujete a ostatné vynikajúce chute prebijú tú, z ktorej váš žalúdok štrajkuje a robí saltá, premety, či iné gymnastické prvky. No zatiaľ ma žiadna z jej príchutí nedonútila báť sa jej. Práve naopak. Vzbudilo to vo mne zvieracie pudy a chuť nielen pomstiť sa tomu kreténovi, ale aj naučiť sa byť sviňa. A vybrala som si naozaj výbornú učiteľku. 

Tak, ako som sľúbila, je tu. Mne osobne sa celkom páči tá spomienka, príde mi dobre napísaná, ale to posúďte vy. Momentálne odchádzam do školy v prírode, takže do soboty časť určité NEBUDE. Takže, užite si túto, dávajte reakcie a dúfam, že až sa v sobotu vrátim, nájdem tu vééééľa krásnych kometnárikov.:)