The Family Secret 26

„Nedá sa rozbiť,“ zahlásila Arriana, keď zbadala, ako zasnene hľadím do toho okna. Úprimne, ani mi to nenapadlo.

„Ako to?“ nedalo mi to.

„Nóó, hoci nečakali, že by ho niekto objavil, je to nepriestrelné sklo. Skúšali sme to,“ vysvetlila, otočila nejakú plastovú krabicu hore dnom a prisunula ju k oknu. Potom tak urobila ešte s jednou a rukou ma vyzvala, aby som si posadila. Podľa možností pohodlne som sa usadila na krabici a kolená som si pritiahla k brade.

„Chýba mi to,“ povedala som a hlavou pozrela dohora, aby Arriana nevidela moje lesknúce sa oči.

„Zayn?“ Bingo.

„Nielen on...“ chabo som klamala, nevládala som sa premáhať.

„Ale hlavne on,“ povedala za mňa Arriana. „Ver mi, preňho si bola len jedna z mnohých. Nestojí ti za trápenie.“

„Ja viem. Ale nejde to tak jednoducho, ako by som si predstavovala,“ priznala som a pohľad zahataný slzami som sklonila k zemi.

„No ták, čo to robíš? Veľké baby neplačú,“ snažila sa ma povzbudiť, no bolo to márne.

„Lenže ja nie som veľká. Chcem byť stále to malé dievčatko, ktorému mama zapletala copy a fúkala rozbité kolená! Nie som pripravená byť dospelá!“ vzlykala som.

„Neboj sa, za štyri mesiace sa to všetko vráti...“
„Nič sa nevráti! Všetko, na čom mi záležalo je nenávratne preč...“

„Ako to myslíš?“ nerozumela. Pritiahla svoju krabicu čo najbližšie ku mne a neisto ma objala.

„Moja mama je mŕtva,“ vyslovila som pomaly a moje oči čelili ďalšiemu náporu toho slaného svinstva. Je také ťažké vysloviť to, pretože nikto netuší, aká bolesť a aký príbeh sa za tými štyrmi slovami skrýva. Arriana si rukou zakryla ústa, no po chvíli prehovorila.

„Ako?“

„Bolo toho viac.“

„Chceš o tom hovoriť?“ spýtala sa a pritisla sa ku mne bližšie. Keď som súhlasne prikývla, položila si hlavu na moje plece a ostala ticho.

„Moja mama mala rakovinu, o ktorej nikto nevedel...“ Mlčala. Celý čas, kým som rozprávala príbeh, aký by nevymyslela asi ani Rowlingová a ja som mala to „šťastie“ prežívať ho. Cítila som jej teplý dych na svojom krku, ako nedočkavo čaká, čo poviem ďalej. Za celý ten čas sa ani nepohla, vypočula dokonca aj moje zúfalé keci o tom, ako mi strašne chýba Zayn a čo všetko by som bola dala za to, aby sa nič z predchádzajúcich týždňov nestalo. O tom, čo mi povedal na návšteve, som ani necekla.

„... a už nikdy ma nebude držať v náručí,“ to boli moje posledné slová. Zdvihla hlavu z môjho ramena a nastavila ruky, aby som ju mohla normálne objať. Schúlila som sa do jej náručia a nechala svoje slzy vpíjať sa do jej bieleho trička. Cítila som, ako na vrch mojej hlavy pristála mokrá kvapôčka čohosi. Pozrela som smerom hore a videla som čiernu cestičku Arrianinej maskarovej slzičky.

„O tomto nesmieš nikomu povedať! Zničilo by mi to povesť!“ naoko prísne mi pohrozila a potom sa jej pery zvlnili do chabého úsmevu.

„Áno, určite sa chystám všetkým vytárať, ako sme si tu spolu revali,“ povedala som sarkasticky a tiež som jej venovala úsmev.  

„Zayn je hajzel,“ povedala zrazu.

„Ja viem, Arriana. Ja viem...“ 

V mojom dočasnom hoteli som úplne pozabudla na starosti, ktoré si na mňa za hrubým kovovým plotom nepochybne počkajú, kým odtiaľto vyleziem. Veľmi ma mrzelo, že Jake neprejavil ani toľko starosti, aby mi napísal. Chápem, veľmi som ho nahnevala, ale čo očakával? Pozná ma priveľmi dlho na to, aby odhadol moju povahu na nečinné sedenie na gauči a pozeranie do sekajúceho obrazu v televízii. Avšak omnoho viac moju myseľ zamestnával iný muž môjho života.

„Wilhelmová, máte tu list!“ neznámy hlas ma vyrušil uprostred premýšľania nad niekým, kto mi vybavil tento príjemný pobyt. Lenivo som sa pozviechala z lavičky vo výbehu, kde som sa snažila nalapať bronz. Neúspešne, Audrey mala pravdu. Slnko tu nesvieti. Ležérnym krokom som sa dostavila pred toho ozrutného tvora. Prisahám, stretnúť ju v plavkách na pláži, volám Greenpeace, nech ju ťahajú späť do hlbín mora. Podala mi do rúk otvorenú obálku, načo som len prekrútila očami a vychmatla jej ju z rúk. Nevenovala som jej priveľkú pozornosť, odhadovala som to na nejaké hlúpe výčitky alebo otravné otázky, na ktoré nikdy neodpoviem. Posadila som sa na stôl do tureckého sedu a oči mi padli na meno odosielateľa, ktoré bolo v polovici prerušené trhlinou. Dokonale som si vedela predstaviť tie nenažrané tulene, ako sa lačne vrhajú na môj list. Neviem, či si predstavovali, že mi Zayn posiela zbraň alebo drogy, no boli na veľkom omyle. Známym úzkym písmom, ktoré si dobre pamätám z odkazov, visiacich na chladničke v kuchyni môjho starého domova, tam bolo napísané meno. Jedenásť písmen, skrývajúcich tajomstvo, ktoré som pripravená odhaliť. Chýbal si mi, Paul. 

Po dlhšom čase sa hlásim s novou časťou. Štylisticky sa mi priveľmi nepozdáva, ale lepšie som to podať nevedela. Komenty ma - opäť - sklamali, ale čo narobím. Boli aspoň reakcie, takže za tie som vďačná. Dúfam, že sa vám bude páčiť - reagujte, komentujte a tešte sa z tohto horka, v ktorom by som sa najradšej šlahla do bazéna a nie hnila v škole.