The Family Secret 28

„Wilhelmová, dnes máte šťastný deň. Máte návštevu,“ bacharka ma pomerne veselým hlasom prerušila uprostred diskriminačne založenej úvahy, venovanej všetkým, ktorí veria v niečo, v čo ja nie. 

„K-kto to je?“ trochu zaskočene som sa spýtala, kým som sa ťarbavými krokmi hýbala smerom k nej.

„Neviem. Ale môžeš mi venovať fotku s menom každého tvojho známeho, aby som nabudúce ulahodila tvojej prehnitej duši,“ sykla a ja som naprázdno prehltla, aby sa z mojich úst nevydrali nejaké posmešné pazvuky. Žeby básnická vsuvka na spestrenie dňa? Alebo potvrdenie žiadosti na pobyt do psychiatrickej liečebne? Netuším, ale omnoho viac ako psychické rozpoloženie tejto ženy nadmerných veľkostí, ma zaujímalo, kto sa tu dnes rozhodol ukázať. Žeby Paul prišiel, aby sa presvedčil, že jeho list našiel majiteľa, alebo sa Jake rozhodol prestať ma mučiť jeho trýznivým mlčaním?! Alebo prišiel niekto z trén... Dvere predo mnou sa otvorili a ja som opäť zbadala tie známe havranie vlasy a čokoládové oči.

„Ahoj,“ vyslovil pomaly. Hneď ako som vyhľadala jeho pohľad, uprel oči do zeme.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa. Vážne, Zayn, čo sa deje? Žeby si sa rozhodol priznať, prečo je môj chudý zadok umiestnený tu a nie niekde pred boxovacím vrecom, či expandermi?

„Ja... Musím ti niečo povedať,“ stále hovoril vážne a z tónu jeho hlasu mi bolo jasné, že sa mi nechystá oznámiť hustotu jeho rannej stolice.

„Nóó, vzhľadom na to, že sme tu len my dvaja, nemám príliš možností ako tráviť svoj čas. Počúvam,“ snažila som sa o čo najmenšiu odmeranosť, ale už ma skutočne celá táto maškaráda prestávala baviť.

„P-poď sem,“ šepkal a otvoril náruč dokorán. Neisto som podišla k nemu a nechala jeho svalnaté ruky zovrieť moje maličké telo. Priblížil hlavu tesne k mojej a jeho pery sa zastavili na mojom ušnom lalôčku. Cítila som jeho teplý nepravidelný dych a jeho tep mi takmer na oku spôsobil monokel.

„Je to moja vina. To všetko som spôsobil ja...“ pošepkal mi tak potichučky, že ak by nemal ústa blízko môjho ušného bubienka, nepočula by som z toho nič.

„O čom to hovoríš?“ stále som nebola rozhodnutá, či mu prezradím, že o všetkom viem.

„O tej lúpeži a o tom, že si tu. Je to moja vina, ja som ťa udal,“ povedal napokon. V duchu sa na mojej tvári uvelebil úsmev od ucha k uchu, no navonok som ostala úplne pokojná.

„Ako to myslíš?“ Možno som sa pre dôkladnejší efekt mohla trošku zakoktať, no momentálne zvedavosť víťazila. Chcem z neho vyžmýkať všetko, do poslednej kvapky, kým nenadobudnem pocit satisfakcie za to, čo urobil. Vysajem z neho všetko, čo má, ako v detstve dužinu z citróna, či iného citrusu. Aj s tými nechutnými kôstkami, ktoré ani za nič nechceli skĺznuť dole mojim tráviacim traktom a vždy ich omnoho viac lákala cesta opačným smerom. A potom, keď už z neho neostane ani čerstvá kôra, ktorú postrúham do koláča, ho odkopnem tak, aby mal pocit, že už mu neostalo vôbec nič.

„Počula si dobre. Urobil som to a nie prvý raz. Nikdy som nemal odvahu žiadnej z tých nešťastníc, čo na mňa narazili povedať pravdu, no ty nie si nejaká šlapka, čo sa mi priplietla do cesty pri šlapaní chodníka,“ precedil pomedzi zuby a stále sa neodvažoval pohnúť z našej pozície. Čo keby si sa mi, ty odpad ľudstva, aspoň pozrel do očí? Alebo sa bojíš, že by ťa niekto začul a tvoje fajnové pozadie by skončilo na podobnom mieste?

„Čím som si zaslúžila toto tvoje seba prekonávanie?!“ znechutene som odvrkla a nepohodlne sa zahniezdila. Jeho náruč mi prišla zrazu príliš tesná a novonadobudnutý pocit klaustrofóbie ma donútil striasť sa.  

„Ja... ľúbim ťa, Nelka.“ On mi fakt povedal... NELKA??!! Túto zhovadenú zdrobnelinu svojho mena som zo srdca nenávidela. Tentoraz som sa už však pousmiala aj v reálnom živote. Znechutene som si odfrkla, na čo sa Zayn jemne strhol.

„Čo je?“ povedal konečne hlasom normálnej hlasitosti, no vystrašene. Prudko som zo seba striasla jeho ruky a odsotila ho o pár centimetrov ďalej, von z môjho osobného priestoru. Bublina opäť nadobúda svoju starú obrannú podobu. Vyjavene na mňa hľadel, jeho očné bulvy len silou vôle držali na správnom mieste. Obišla som toto zúfalo vyzerajúce stvorenie a zastavila som sa, keď mi bol chrbtom. Opäť som obmotala svoje ruky okolo jeho tela a postavila sa na špičky, aby som tentoraz bola pri jeho sluchových orgánoch ja.

„Nič, Zayn. Nič nie je. Práveže je skvelé, že ma ľúbiš. A vieš prečo, miláčik?“ na pár sekúnd som sa odmlčala a dala priestor jeho typovaniu, ktoré sa nedostavilo a tak som pokračovala.

„Pretože keď ma tak veľmi ľúbiš, tak sa priznáš.“

Woalá, je tu nová časť a je pomerne dlhá. Rozhovor medzi Nel a Zaynom ešte neskončil a uvedomujem, že som to dosť zle odsekla, ale inak sa nedalo. Nerada píšem gigantické časti, tak som to chcela rozdeliť. Úprimne, táto časť sa mi celkom páči, tak dúfam, že sa bude páčiť aj vám. Užite si ju a zanechajte mi reakcie a komentáriky:)