The Family Secret 27

Drahá Nela,

hoci som netušil, ako celé toto dopadne, ani vo sne by mi nenapadlo, že tento list bude adresovaný do nápravného zariadenia pre mladistvých. Mohol by som ti začať dávať kázania o slušnom správaní, no bolo by to zbytočné a pointou tohto listu je úplne niečo iné. Som presvedčený, že Jake bol ten najlepší človek, ktorý ti o nás mohol povedať a som si istý, že sme s Dianou vychovali dosť inteligentnú ženu na to, aby prijala túto situáciu ako fakt. Celé toto je veľmi zamotané a mrzí ma, že jej posledná vôľa nebude dodržaná, no mám pocit, že by bola omnoho radšej, ak by sme ti neklamali. Rozhodol som sa, že bude lepšie, ak povieme pravdu aj Amande, no chcem, aby si bola pri tom. Keď sa dostaneš od hentadiaľ, pôjdeme na pizzu. Pokojne si môžeš objednať tvoju obľúbenú s dvojitou porciou syru, olív a slaniny, k tomu diétnu kolu a sľubujem, že sa ti nikto z nás nebude smiať, že to tou kolou už nezachrániš. Chýbate nám, čím ďalej, tým viac. Sľubujem, že keď odtiaľ vyjdeš, navštívime Dianin hrob, všetci spolu, ako rodina. Ľúbim ťa, zlatko.

Tvoj Paul

PS: Nezabudni - burina. Našli ju zalaminovanú v jej kabáte, v tom čiernom.   

Aj napriek dotieravým slzám som sa pri posledných slovách musela pousmiať. Pamätám si na ten deň presne...

„Nie, nie, nie! Ja nechcem, aby pršalo!“ nahnevané sedemročné dievčatko s mojou tvárou sedelo pri okne na tmavozelenej pohovke a očami hypnotizovalo kvapky dažďa stekajúce po okennej tabuli. Ten deň sme plánovali celé týždne. Ocko si vybavil voľno, aby sme si všetci spolu mohli urobiť piknik na lúke neďaleko mesta. Ráno sme sa pobudili, zlupli raňajky v podobe chlebu s maslom a plnotučným mliekom a akurát, keď som rozmýšľala, či bude lepšia červená károvaná deka alebo tá druhá, sa spustil nekresťanský lejak. Žiadne hromy, ani blesky, len vodopád Perinbabkinej vzbury proti šťastiu jedného malého dievčaťa. Malou rúčkou som si prehrabla tmavé vlasy a smutnými očami hľadala oporu v maminej nespokojnej tvári. Do stredu stola položila misku s čerstvými malinami a usadila sa vedľa ocka.

„Neboj sa, Neli. Je to len letný dážď, za chvíľku pominie,“ poznamenala mama a hrsť sladkých lesných plodov si vložila do úst.

O hodinu sme sa brodili blatistým chodníčkom vedúcim na lúku, s dekou pod pazuchou a pleteným košom zaveseným na predlaktí. Cuckala som čučoriedkovú šťavu a úsmev na mojej tvári by rozžiaril všetky New Yorkské bary. Hneď ako vietor odvial ten zákerný mrak sa neba zhostilo slnko a bolo parádne horúco. Slnko pieklo na naše klobúkmi zahalené schránky na mozog a na ockovom bledomodrom tričku sa za pár minút vyrysovali všetky možné kontinenty. Našli sme jediný meter štvorcový celej lúky, u ktorého nehrozilo riziko vpiť sa do zemskej kôry a rozložili deku. Rodičia povykladali jedlo a pustili sa do naberania tukových zásob, zatiaľ čo sme s Amandou pobehovali po lúke, ktorá by pokojne mohla slúžiť pre ženské zápasy v blate. Zrazu som sa pošmykla a skončila zadnicou priamo v niečom medzi blatom, rozmočenou zeminou a psím výkalom. A hoci som vyzerala, akoby som to práve nestihla na záchod, pohľad mi utkvel na čomsi zelenom, čo vyprodukovala matička Zem. V živote som nevidela kvet, či trávu, ako táto a tak, ako každé decko, ktoré si neuvedomuje, že si mohla pokojne rásť ďalej, som ju ušklbla a doniesla mame. Neviem, ako ma to napadlo, no povedala som jej slová, na ktoré nikdy nezabudnem:

„Budem ťa ľúbiť, dokiaľ ju budeš mať pri sebe.“ A ona ju mala. Až do smrti.  

Zotrela som si slzy chrbtom ruky a vložila list naspäť do obálky. Poskladala som ju a vložila do pravého košíku prepotenej podprsenky. Prehrabla som si rukou vlasy pri márnom pokuse zničiť aj naďalej pretrvávajúce dielo vetra, no chuchvalce vlasov stále ostávali polepené do rôznych tvarov, ako keď mi tam v škole jedna hus nalepila žuvačku. Hlupaňa, musela som sa kvôli nej ostrihať! Ani som si nevšimla, ako sa za tých pár minút mojej čičíkajúcej nostalgie, zdvihol vietor a čapatý čierny mrak zahatal slnko aj pre zelenú polovicu výbehu. Možno mi tým počasie chcelo niečo naznačiť, možno som to mala brať ako znamenie osudu, aj keď podľa mňa je osud len výhovorka nešťastne zamilovaných po rozchode alebo iných chudákov, ktorí nie sú schopní niesť vinu za svoje šťastie, či nešťastie. 

Je tu nová časť, zase taká spomienková, ale po dlhšom čase jedna z tých, s ktorými som spokojná. Ako som ju písala, uvedomila som si, že tento príbeh sa pomaly ale iste chýli ku koncu. Neviem, či je to pre vás dobrá alebo zlá správa, každopádne je to fakt. Dúfam, že sa vám páčila. Svoj názor zanechajte v komentároch alebo ak nie, tak aspoň kliknite na niektorú z reakcií:)