The Family Secret 24

Prvá noc v polepšovni bola príšerná. O deviatej nočný dozor zhasol všetky svetlá v budove, pozamykali naše izby a nasilu ma tak dokopali k nechcenému spánku. Arriana zalomila asi pol hodiny po večierke, no moje viečka ani za svet nechceli držať pri sebe. Ako dva kladné magnety. Len čo som oči zavrela, musela som ich opäť otvoriť. Kovové trámy postele sa mi cez tenučký matrac zarývali do chrbtice a v chladnej izbe mi pod tenkou prikrývkou bola značná zima. Pritiahla som si ju teda čo najbližšie ku krku a svoje telo som skrčila do čo najmenšej guľôčky. Takto dokrčená som asi dve hodiny zaostrovala na Arrianine spiace telo, až ma konečne zmohla únava a zaspala som. No nie na dlho. Arriana sa uprostred môjho chabého spánku zobudila a začala zvolávať dozor, aby nám odomkol dvere a ona mohla ísť na záchod. Kým sa konečne nejaká z tých „ochotných“ dozorkýň zdvihla a odteperila svoju nadmerne veľkú zadnicu až k našej izbe, Arriana stihla vymenovať všetky nadávky, ktoré mala v slovníku a úspešne tak pobudiť polovicu ústavu. Keď sa konečne odtackala na záchod a ja som z polospánku prešla znovu do spánku, prudko spláchla a tým sa jej zas podarilo vtrhnúť ma do sveta živých. Samozrejme, že jej sa podarilo zaspať hneď, ako opäť zaľahla do postele, no ja som mala stále v hlave ten otrasný zvuk splachovania. A tak som sa zase od zimy natriasala na tvrdej posteli, ktorá mi určite zaobstará pár krásnych fialovkastých fliačikov na chrbte a bokoch, niekoľko nekresťansky dlhých minút, možno aj hodín. Napokon som zaspala z ničoho nič, pri myšlienke na mamine palacinky s jahodovým džemom a šľahačkou, ktoré sme jedávali v lete na záhrade a zapíjali ich sladkým jablkovým džúsom.

Prudko som sa posadila na tvrdej posteli a môj zadok tým utrpel značnú ujmu. Celou budovou sa ozýval nechutný škrípavý zvuk. Schmatla som vankúš, hodila sa naspäť na matrac a pričapila som si ho na hlavu. To, že som si takmer privodila otras mozgu, by som po tej strašnej noci ešte dokázala prekusnúť, ale to, že sa ten nepríjemný zvuk dostal aj cez moje vankúšové brnenie, ma dosť vytočilo.

„Čo to, doriti, je?!“ sykla som si sama pre seba a nečakala som, že mi bude venovaná aj odpoveď.

„To je budíček, zlato. Vitaj v polepšovni.“ Odhodila som vankúš na zem a pozviechala sa z postele. Fakt by sa mi pohodlnejšie spalo na tej s klincami, akú predvádzajú potulní kúzelníci na základných školách a vydávajú to za výchovný koncert. Z nočného stolíka som vytiahla dlhé džínsy, pretože mračná, čo som videla cez okno izby, sa mi príliš nepozdávali.

„Chceš behať v rifliach?“ spýtala sa vyjavene Arriana, zatiaľ čo sa aj ona snažila primäť svoje nohy k nejakému pohybu.

„Behať?“ spýtala som sa potešene.

„Áno. Každé ráno, sedem kilákov. Ver mi, po mesiaci ťa to nadšenie prejde,“ povedala otrávene a zo stolíku vytiahla biele tepláky a tričko v jej tradičnom štýle. Husté vlasy si zopla do konského chvostu nechutnou chlpatou gumičkou a začala trieskať na dvere, aby ich dozor otvoril. 

Niekoľko bachariek nás natlačilo do mikrobusu s dymovými sklami, zamkli dvere a odviezli nás netuším kam. Kovovým pleteným plotom, presne takým, aký bol aj v polepšovni, ohradená dvestometrová bežecká dráha a nejaká rozpadajúca sa kôlňa. Takto nejako vyzeralo naše bežecké ihrisko. Vedela som, že beh bude skvelý, pretože mi absolútne nezáleží na tom, či behám dokolečka  na antuke zafarbujúcej všetky druhy tenisiek alebo v lesíku blízko môjho domova. Hoci bolo jednoduchšie behať, keď všade naokolo vyspevujú vtáky, z peľu vás šteklí v nose, no aj napriek tomu sa snažíte vnímať vôňu púpav a inej buriny, rastúcej navôkol blatistého chodníčka. Pretože cítiac vietor vo vlasoch, páľavu slnka na každom centimetri mojej pokožky a mierny zápach dezodorantu, miešajúci sa s mojim vlastným potom, som sa cítila neuveriteľne voľná. Naivne som si myslela, dokonca ešte aj vtedy, keď som utiekla z domu, že sloboda je jedna z mála vecí, ktoré vám nikto nedokáže vziať. Ako ukrutne som sa mýlila... No teraz, keď si aspoň takouto jednoduchou činnosťou môžem pripomenúť domov, či už ten starý, ktorý viac nejestvuje alebo ten nový, neusporiadaný,  mám znovu ten pocit, že niekam patrím. 

Je tu nová časť a je vcelku o ničom, ale aj tak tu musí byť. Dúfam, že chápete, že ako ani v príbehu, tak ani v knihe, sa nemôže niečo diať v jednom kuse. Takže, užite si ju, dávajte reakcie a hlavne komentíky. Ďakujem vám, že ma nimi podporujete. :)