Behind The Enclosure 12

Zmeska lacných parfumov, jačiacich pubertiačok, túžiacich sa dotknúť Haroldových kučier a nacpať tomu pásikavému nejakú mrkvu do úst, a vydýchaný vzduch, spôsobujúci mdloby, sa jedným slovom nazýva autogramiáda. Nikdy som na žiadnej nebola a v momentálnom premáhaní samej seba a svojho žalúdka, aby v sebe udržal celý môj obed, som sa rozhodla, že už ani nikdy na žiadnu nepôjdem. V súkromnej šatni som si prehrabla vlasy hrebeňom a snažila sa použiť mejkap dostatočne tmavý na to, aby prekryl moje avokádoidné sfarbenie. Harold sa mi snažil nanútiť veľmi nevkusne oblečenú tridsiatničku s trvalým mejkapom, no z toho zjavu sa môj žalúdok otočil o tristo šesťdesiat stupňov a rázne som akékoľvek jej pokusy o vylepšenie môjho zovňajšku zavrhla. Natiahla som na seba obyčajné rifľové šortky s vybíjaním na jednej polovici a jednoduché biele tričko, na nohy obula tenisky, ktoré mi boli o pol čísla väčšie, lebo tento svet neschopným personálom očividne prekypuje, ale rozhodla som sa to ignorovať, a dlhé vlasy razom stratili svoj objem pod náporom gumičky.
„Poď už, Zara, musíme í... Si v poriadku?“ Haroldov starostlivý hlas ma prebral k životu a ja som len súhlasne zakývala hlavou.
„Nevyzeráš dobre,“ podotkol a dotkol sa mojej dlane.
„Ďakujem, skutočne som si dala záležať,“ do svojich slov som vložila najväčšiu dávku sarkazmu, akú som momentálne bola schopná vydať a vražedne naňho zazrela.
„Tak som to nemyslel. No nič, Zara, potrebujem s tebou hovoriť,“ jeho hlas zvážnel. Pri chabom pokuse o zaostrenie na jeho črty tváre sa mi zakrútila hlava a jediné, čo ma udržalo na nohách, boli Haroldove paže.
„Si si istý, že je teraz vhodný čas?“ spýtala som sa, zatiaľ čo som sa pokúšala nájsť stratenú rovnováhu. V takýchto situáciách je aj Google bezbranný.
„Inokedy sa mi vyhýbaš...“
„To nie je pravda...“
„Harry, musíme ísť!“ do môjho zorného poľa pribudla ďalšia rozmazaná postava. Podľa toho, ako mu zlyhal hlas pri poslednom slove, som to odhadovala na Zayna.
„Zara, si okej?“ ustarane sa spýtal. Vtedy som si už bola istá, že ide o neho.
„Hej,“ odsekla som, predrala sa pomedzi nich až na chodbu a zamierila ku predajnému automatu. Zalovila som vo vreckách nohavíc, vytasila pár drobákov a vhodila ich do automatu. O pár sekúnd neskôr mi na oplátku vypľul neperlivú minerálku, ktorú som na pár dúškov vypila.
„Už musíme ísť,“ oznámil mi, akoby ma práve táto informácia mala spasiť, Harold a stratil sa z môjho zorného poľa. S prázdnou fľaškou som sa odtackala naspäť do bezpečia mojej šatne a zabuchla dvere, podľa zvukov usudzujúc, že niekomu pred nosom.
„Môžem vojsť?“ jemnučký spevavý hlas s náznakmi rovnakej paniky, akú som momentálne zažívala ja, mohol patriť jedine útlej blondíne v kvietkovaných šatách.
„Prepáč, Daisy, ale momentálne potrebujem byť sama,“ pokúsila som sa udržať si zdravý tón hlasu, no cítila som, že boj s mojím žalúdkom prehrávam.
„Samozrejme, budem u seba, ak by si niečo potrebovala,“ odvetila a vzápätí som začula pomalé kroky smerom preč od mojich dverí. Zložila som sa na koženú sedačku a zavrela oči. Neviem, či to, do čoho som upadla, bola vízia alebo hlboký spánok, no stručne by som to nazvala asi mojou jedinou záchranou pred hodením tyčky.

(Prosím, k tejto časti si pustite toto - http://www.youtube.com/watch?v=JRWox-i6aAk)

Vdychovala som vzduch presiaknutý spáleným mäsom a studené parkety mi pravdepodobne zabezpečia jasnú letenku do sveta ľudí so zápalom močových ciest. Pár centimetrov odo mňa si hovel huňatý biely koberec, no slabé telo som nedokázala primäť k nejakému pohybu. Vlasy ulepené od sĺz mi pretínali výhľad na rozhádzanú izbu, no netrúfala som si ich odhrnúť z tváre. Lena mala pyžamovú párty u kamarátky, a tak som tento teror musela znášať sama.

„...otvor tie dvere! Okamžite! Ty skurvená suka, čo si o sebe myslíš?! Robíš hanbu celej našej rodine!“ otcov hlas sa niesol cez dve poschodia a doľahol až k ušiam jeho dcéry, neschopne schúlenej na ľadovej dlážke svojej izby.
„Ja? To ty robíš hanbu celej Amerike, že si splodil také choré decko!“ tento roztrasený a očividne pripitý hlas patril mame. Je jedno, koľko stien nás delilo, aj napriek tomu som mala pred očami jej prázdny výraz tváre a pery skrútené do prihlúpleho úsmevu aj napriek tomu, že v očiach sa jej leskli slzy. Takýto pohľad sa mi naskytol raz, no nikdy naň nezabudnem.
„To decko sa volá Zara a je aj tvoje!“ Nie. On nebránil mňa. Bránil seba, svoje mužné pudy a spermie. Kolená som si pritiahla bližšie k brade a tým sa moja telesná schránka poskladala na minimálny priestor. Prázdny žalúdok sa dožadoval mojej pozornosti – táto hádka trvala už niekoľko hodín. No tak, Zara, urob to! povzbudzovala som sa v duchu. Napokon sa moje končatiny prinútili k pohybu. Pozviechala som sa z tvrdej podlahy a slabé nohy ma niesli ku dverám. Čím bližšie som bola, tým bolo audio scény, odohrávajúcej sa dole, zreteľnejšie. Potichu som otvorila dvere na mojej izbe, no otcove vlohy na olejovanie nezlyhali a oni na moje šťastie nezaškrípali. Hlavu som prestrčila vytvorenou štrbinou v snahe vyhľadať epicentrum hádky. Pravdepodobnosť bola vysoká a zistenie ma ničím neprekvapilo – mama bola v kúpeľni, otec za jej dverami.
„Kiežby som ťa nikdy nespoznala!“ jej podráždený škrekot preťal celý dom a zanechal jednu obrovskú ryhu. Škaredú otvorenú ranu v mojej mysli, či skôr v mojom srdci. Po lícach sa mi skotúľali ďalšie slané guľôčky vody, no razom som ich zotrela chrbtom ruky. Bosými nohami som sa dotýkala drevených parkiet na schodoch. Boli teplé – podlahové kúrenie je dobrá vec. Neviem, či domový architekt rátal s podobnými situáciami, no našťastie vybudoval kuchyňu v dostatočnej vzdialenosti od sociálnych zariadení. Prebehla som úzkou chodbou, vedúcou dozadu na terasu, až do priestrannej jedálne a cez ňu do kuchyne. Biele lesklé kachličky už také priaznivé, čo sa týka teploty, neboli, no za vidinou jedla som to bola ochotná pretrpieť. Koniec koncov, chladné dlaždice boli prechádzka ružovou záhradou oproti tomu, čo sa odohrávalo o pár metrov ďalej. Pricupkala som ku chladničke a veľmi opatrne do nej nazrela. Surové kuracie prsia, rozbalené. Jedna ich polovica ležala v panvici na sporáku a páchla spáleninou. Nevyzeralo to práve požívateľne. Vodný melón, s tým by bolo veľa papračiek a mokré lepkavé ruky, ktoré treba umyť. Nevhodné. Vajíčka, surové nevhodné na konzumáciu. A brokolica. Ešte horšie, ako surové vajcia. Nič viac. Len plnotučné mlieko, ktoré ma asi z biedy nevytrhne. Na linke bol chlebník, moja posledná šanca. S malou nádejou, no veľkými očakávaniami som siahla po jeho rukoväti a odklopila uzáver. Jeden rožok.
„Kiežby som ja nikdy nespoznal teba! Si ešte horšia ako Zara, pretože ona s tým aspoň bojuje!“ Otec kričí na mamu.
„Ako?! Tým, že uteká od každej pomoci, ktorú jej ponúkame?!“ Mama kričí na otca. Otec mlčí, nemá jej čo na to povedať. Mama má pravdu. Ja plačem.
Schmatla som rožok a nehľadiac na to, či moje kroky vydajú nejaký zvuk, alebo o mojej prítomnosti ani jeden z nich nebude vedieť, som sa rútila do izby. Zabuchla som za sebou dvere a po nich skĺzla na podlahu. Odtrhla som si z bieleho oschnutého pečiva a kúsok si vložila do úst. Prvé jedlo môjho dňa sprevádzané nepretržitým plačom. Začínam veriť, že ten dar je vlastne prekliatím. Začínam nenávidieť sama seba. A to je začiatok konca.

Jej snedá pokožka a hnedé kučery jasne kontrastujú s krikľavo žltým topom, ktorý má na sebe. Vlastne sa skôr ponáša na blúzku, no tie sú priveľmi formálne a evokujú mi nudu. Takže to je top. Podľa neho, čiernych obtiahnutých nohavíc a balerín rovnakej farby, si dovoľujem odhadovať, že smeruje do práce. Je veľmi teplo a kapučínové líca chytajú červeň. V ruke drží čiernu lakovanú kabelku s logom veľmi drahej značky a všetkých naokolo opantáva parfum podobnej cenovej hodnoty. Všetko sa to odohráva v centre mesta. Vysoké budovy, malé pouličné obchodíky, na prvý pohľad luxusné reštaurácie, kopy áut a málo stromov. Je však veľmi skoro, čo naznačuje nielen slnko, ktoré ešte poriadne nevyšlo, ale aj počet ľudí v uliciach. Odbočí do úzkej ulice. Chyba, pomyslím si, no vyjde skôr, ako myšlienku dokončím. Pred vchodom do uličky je názov ulice. Na stotinu sekundy ma to premiestni k nej, môžem zachytiť čas aj dátum na jej luxusných hodinkách, no potom opäť hľadím na jej chrbát. Nie na dlho. Padnú dva výstrely. Oba zasiahnu terč. Oba zasiahnu ju. Top farby kanárika vsakuje červenú tekutinu, ktorá nám obvykle koluje v žilách, no teraz strieka všade navôkol. Bruneta malátne klesá k zemi, ja miznem. 

 

Woalá, nová časť je tu. Dúfam, že sa vám bude páčiť, vaše reakcie mi zanechajte v komentároch a blá, blá, blá, veď to píšem pod každú časť. 

KONEČNE SME DOSIAHLI 20.000 ZHLIADNUTÍ BLOGU!!!

Brutálne strašne veľmi nevysloviteľne vám ďakujem:)) 

PS: Čo sa tej hudby týka, neviem, či sa vám k tomu bude hodiť, no mne sa hodí veľmi, keďže som túto časť pri tej piesni písala. Navyše Lana je jedna z mojich obľúbených interpretiek a jej hrubší hlas v kombinácií s ťahavou, možno až trošku strašidelnou, melódiou piesne vytvárajú presne takú ponurú a deprimujúcu atmosféru, akú tá scéna podľa mňa mať mala.