Behind The Enclosure 13

Prebudenie bolo prudké, no náhlym presunom som boj so žalúdkom definitívne prehrala. Nepotrebovala som žiadne veľké zrkadlá, ani iné predmety, kde by sa dal zachytiť môj zjav, aby som vedela, že nevyzerám oveľa lepšie ako malá Zara schúlená pri svojej posteli v mojej nočnej more. Alebo spomienke, ide o uhoľ pohľadu. Nohy, rovnako malátne ako v sne, ma ledva niesli k blízkym toaletám. Rozčapila som dvere prvej, na ktorú som zaostrila a celý môj obed som razom mala pred očami. Niekto si pred smrťou prehráva svoj život, či mrhanie času, ako by som to možno nazvala ja, lenže ja som nikdy nebola ako ostatní. Ja som si prehrávala svoj jedálny lístok z celého dňa. Nie, že by som sa chystala umrieť, ale signály môjho tela boli bolestivé, no nejasné. Kŕče, nepravidelne zasahujúce celé moje telo, ma nútili podopierať sa záchodovou misou. Keď už hrozba, že by sa napospas môjmu pažeráku vydala ešte nejaká napoly roztrávená potravina, nadobro zmizla, zmorene som sa vyvalila vedľa záchodu a pritiahla dvere bližšie. No dočasné problémy so zažívaním neboli strojcom mojich najväčších obáv. Vízia ním bola. Doteraz som vždy len videla. Videla som obeť, vraha, miesto činu i konečný bezodný, no prázdny, pohľad mŕtveho. Videla som kvety, rastúce neďaleko, či koruny stromov, kymácajúce sa pod náporom vetra. No nedokázala som to cítiť. Ani kvety, ani vietor, ani keby moju tvár delilo len pár milimetrov od zvieracieho exkrementu. Bola som len schránka. Zrak bol jediným zmyslom, všetky ostatné faktory som si musela domyslieť podľa toho, čo som bola schopná vidieť. Telo bez duše, hlava bez mozgu – bez myšlienok. No táto bola iná. Cítila som všetko. Chlad skorých ranných hodín, zápach prepáleného oleja z blízkeho fastfoodu, dokonca aj tomu značkovému parfumu sa podarilo potrápiť moje čuchové bunky. Priveľmi korenistý na môj vkus. No nedokázala som len používať zmysly, vedela som omnoho viac. Bola som schopná premýšľať. Vyplodila som úvahu o nudnosti a formálnosti blúzok, dokonca som podotkla, že odbočiť do takej odľahlej uličky bola chyba. Nikdy predtým som nič z toho necítila, no teraz sa mi nos skrivil po kontakte s trpkým pachom krvi v kombinácií s umelým materiálom blúzkotopu. A ešte nikdy v živote moja vízia tak úzko nenadväzovala s nočnou morou. Takmer som cítila to jemné puto medzi mnou a mojou mladšou verziou z minulosti, medzi mnou a mojou matkou, otcom, tým okamihom. Čakala som, že puto zmizne hneď, ako sa prebudím, no namiesto toho ostalo a úzko moju osobu spälo s kučeravou brunetkou z vízie. Obrazy sa jemne prelínali, miestami spili dohromady, no napokon som ostala len ja, kučeravá, a úzka ulica v neznámom meste. A moje puto. Puto, ktoré ešte tak úplne nevymizlo. To, že som nemala možnosť spozorovať mesto, v akom sa obeť nachádzala, bolo taktiež nezvyčajné, no videla som ulicu. Bordové kachličky na toaletách v štúdiu ma mrazili na zadku i holých nohách, no mojou mysľou vŕtali iné kalibre. Bola to vízia, či len desivý sen? A mal by o tom vedieť Harold?

 

„Slečna Shapirová, tam nesmiete ísť!“ Gorila napasovaná v na mieru šitom Dolce obleku mi svojim mohutným telom zahatala cestu k východu.
„Skúste mi v tom zabrániť a rozbijem vám tým hlavu!“ zvrieskla som naňho a ukázala na kovový doplnok na mojej ľavici.
„Slečna Shapirová, ak niečo potrebujete...“
„Potrebujem čerstvý vzduch. Tak pokiaľ nie ste ochotný priniesť mi ho sem v plynových nádržiach, ustúpte,“ môj tón už bol pokojnejší, no veľmi odmeraný.
„Nesmiem vás pustiť von.“ Zúfalý. On bol zúfalý.
„Kto vám to prikázal?“ Ja som bola vytrvalá.
„Pán Styles,“ vypadlo z neho napokon.
„Tak odkážte pánovi Stylesovi, že ak ma chce udržať v budove, nech mi dá šatňu s balkónom. Ďakujem.“ Venovala som mu niečo veľmi sarkastické, čo človek so značnou dávkou fantázie môže považovať za úsmev, a prekĺzla sa medzerou medzi týmto obrom a stenou s nepeknou maľovkou. Kým obor stihol zaregistrovať môj rafinovaný únik, zaprela som sa do ťažkých čiernych dverí.
Bolo to iné, ako som čakala.
Čakala som, že pocítim úľavu. Slobodu. Že ten tlak, čo zmáhal moju hruď aspoň na chvíľku povolí a nechá moje pľúca nasať čerstvý pach týchto ulíc. Ale nenechal. Možno preto, že toto ani zďaleka nebola sloboda. Bola som vonku. Vial pomerne teplý vánok patriaci letným mestským večerom, po oblohe putoval chuchvalec vyzrážanej vody, ktorý som v pochmúrnom detstve rada prirovnávala ku šľahačke a na tehlovom múre vedľa mňa sedel vták.  
Z okna neďalekého domu sa tiahla vôňa pečeného kurčaťa a mrkvového pyré, ktoré vzorná mama varí na obed svojim deťom. Deti pravdepodobne šantia vonku a naháňajú motýle, či chumáčiky z topoľov, alebo sedia na sociálnych sieťach, túžiac zistiť, či ich prvá láska nepridala novú fotografiu alebo status. Možno plánujú deň so svojimi priateľmi, možno spia. A snívajú. Záleží od veku, vychovania, rodičov. Hlavne od tých.
Počula som trúbenie áut, cvakanie fotoaparátov, dupanie nadšených fanúšikov, ale len z diaľky. Tu nikto nebol. Len ja a vták. A len jeden z nás bol momentálne skutočne slobodný, no ja som to nebola.
„Si si vedomá toho, že ťa chce teraz niekoľko tisíc dievčat ukameňovať bez toho, aby tušili o tvojej existencii?“ jeho zamatový hlas pohladil môj chrbát, no neprinútil ma otočil sa mu tvárou.
„Nie je to moja chyba. Ty si odišiel,“ odmerane som sa obhájila, môj zrak stále blúdil po mestskej panoráme predo mnou.
„Chcela si ujsť.“ Bolo to pevné vyhlásenie a očividne bol presvedčený, že má pravdu. Nemala som odpoveď, tak som si len odkašľala a zdvihla ľavú ruku nad hlavu. Lúč jemného slnka sa odrazil od kovového náramku a na chvíľku ma oslepil.
„Nechcela?“ Tentoraz žiadne vyhlásenie, iba pochybovačná otázka.
„Ja nie som hlúpa, Harry,“ povedala som a spustila ruku späť k telu. Cítila som, ako sa strhol pri pomenovaní jeho osoby, no nenapomenul ma.
„Ja viem. Si len priveľmi... živá na tento svet. Na náš svet,“ vedela som, že hľadal vhodné slová, no myslím, že tie, ktoré zvolil, to neboli.
„Živá?! Harry, moja mama je mŕtva. Dorezala a dopila sa k smrti a za to všetko môžem ja. O zvyšku rodiny nič neviem.  Nenávidím svoju sestru a nenávidím svojho otca zato, že ma svojím správaním prinútil nenávidieť ho. Od malička vidím len to, ako ľudia umierajú. Či už tí, ktorých milujem alebo tí, ktorých nepoznám. Moja choroba vycicala život a radosť zo všetkého, na čom mi kedy záležalo a premenila to na zúfalstvo a nikdy neutíchajúce slzy. Neustále vidím, ako sa z niekoho vytráca život a dennodenne si uvedomujem, že zo mňa sa vytratil už dávno. Harry, možno vyzerám živo, ale vnútri som mŕtva už roky.“ Pri posledných slovách mi zlyhal hlas a medzeru v mojom monológu vyplnili slzy. Stále som sa mu nedokázala pozrieť do očí, teraz už vonkoncom nie.
„Tak som to nemyslel...“
„Nikto to tak nemyslí. Nikto ma nedokáže pochopiť,“ vyriekla som frázu, ktorú si odo mňa vypočulo mnoho psychológov.
„Nikto iný, ale my áno. My sme totiž to úplne rovnakí.“ Jeho teplá dlaň stisla moje plece a jemným pohybom ma prinútil postaviť sa mu čelom.
„V čom? Tvoja schopnosť nedesí všetkých naokolo.“ Palcom mi zotrel slzy, zastierajúce môj pohľad a prehovoril.
„Vo všetkom. Teraz to nevidíš, ale časom zistíš, že ma potrebuješ.“ Bol si tým taký istý, akoby práve konštatoval, že ho svrbí noha.
„Nie, nepotrebujem. A ani nikdy nebudem. Jediný, koho aktuálne potrebujem je Zayn s hrsťou sušienok a kolou,“ odsekla som a striasla jeho ruku z tváre. V Haroldových očiach sa mihla temnota, smerujúca do môjho podbruška. Kŕč. Veľmi silný, prameniaci z neurčita, prúdiaci do neznáma. Ale veľmi bolestivý a veľmi zle načasovaný. Stratila som pevnú pôdu pod nohami aj modré nebo nado mnou. Kolená sklamali a moje telo sa zrútilo do Haroldovho prichystaného náručia. Ani som sa naňho nemusela pozrieť, vedela som, ako sa tvári.
„Keby som tu nebol, spadla by si a možno zlomila ruku. Tak si nabudúce dobre rozmysli, či ma ponížiš pod nejaké sladké keksy,“ povedal tak, ako sa tváril. Víťazoslávne. Podoprel ma, kým som sa nepozviechala, a odišiel naspäť tam, kde ho milujú.

 

Nech sa páči, nová časť. Užite si ju a prosím, zanechajte komentáre. Dosť ma mrzí, že niekedy ma viete potešiť aj jedenástimi a inokedy je problém naškrabať päť. Takže ak tu chcete mať novú časť, nech je tu aspoň tých päť.

PS: Dali sme to! 20 tisíc zhliadnutí. Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Love ya xoxo