Behind The Enclosure 14

„Čo to s tebou bolo na autogramiáde? Vyzerala si strašne.“ Z Daisyných pier natretých jahodovým leskom na pery aj tieto slová zneli smiešne sladko.
„Som skutočne poctená toľkými komplimentmi,“ odvrkla som jemne sarkasticky a zabuchla znútra dvere od kúpeľne. Rýchlo som zo seba stiahla tričko a hodila ho na vykachličkovanú vyhrievanú podlahu. Asi som čakala, že sa mi v oblasti maternice bude rysovať hlboká krvavá rana, alebo minimálne fialovkastý fľak, no pokožka mala presne to sfarbenie a štruktúru, ako by správne mať mala. Žiadna rana, či už hojaca sa alebo roztvorená, žiadne oškretie, nič. Všetko vyzeralo tak, ako vyzerať malo, nič nebolelo, nepálilo a kolená úspešne držali moju telesnú schránku vzpriamene. Akoby sa ten kŕč ani nestal. Možno ak by som bola obyčajná znudená tínedžerka, ktorá práve nastupuje na novú školu a je taká nervózna, až chytá kŕče, by som to nechala tak. Alebo ak by moja mama práve prišla na to, že potajomky za panelákom fajčím jedu od druhej a ešte sa s tým chválim primitívnym a plytkým kamarátom, ktorí to pokladajú za frajerské. A možno by som na to kašľala aj vtedy, ak by moja prísne nábožensky založená rodina odhalila, že som so svojim priateľom spala ešte pred svadbou. No môj nenormálny životný štýl ma naučil, že čokoľvek, čo vyzerá ako náhoda, či osud, ním nie je. Nikdy. Prehrabla som si pokudlané vlasy a opäť si nasadila tričko.
„Len mi prišlo nevoľno,“ skonštatovala som Daisy, sediacej na posteli, keď som vyliezla z kúpeľne.
„Počula som. Ževraj si sa zosypala.“
„Tak by som to nenazvala. Len absťák z nedostatku koly,“ venovala som jej pobavený úsmev a oskarový herecký výkon v jednom a konečne zamierila do komnaty prejedania sa a pozerania dobrých filmov.

                                                          

Potichu som otvorila jedno krídlo drevených dverí a medzerou nakukla dnu. Zayn ležal vyvalený na posteli, hľadel do stropu a sťažka dýchal. Spal. Prekĺzla som do izby a opatrne, bez jediného rušivého zvuku zavrela dvere. Pricupkala som k jeho pravidelne sa nadvihujúcej hrudi a dala mu bozk na čelo. Neviem prečo. Asi kvôli tomu, že ho nemohol cítiť, vnímať ani posunúť hlavu tak, aby sa spojili naše pery. Asi preto, že nemohol chcieť viac, ani sa čudovať. Nechcela som si k nemu ľahnúť, mala som strach zo spánku. Bála som sa ísť na tie miesta, kde som už bola a prežívať tie katastrofické scenérie znovu. Prvýkrát mi to dolámalo srdce dosť na to, aby som bola schopná ho používať. Každý jeden z tých zážitkov uždibol kúsoček, i keď drobnučký, z môjho uboleného detského srdiečka, schoval ho do tajnej priehradky. Našla som ho vždy, keď som bola šťastná. No takých chvíľ veľa nebolo. Minimálne nie toľko, aby som svoje postrácané čriepky našla do toho posledného. Druhýkrát by mi to moje srdce už asi nikdy neodpustilo. Zvalila som sa vedľa neho na posteľ a hľadela mu priamo do tváre. Mal jemné vrásky okolo očí, z úsmevu. Prešla som mu po nich ukazovákom a pokračovala nižšie. Utrápené kruhy pod očami, veľmi tmavé, no pod kvalitným mejkapom si ich sto percent fanúšičiek nevšimne. Moje prsty skĺzli na nos – špicatý a na takého chlapa pomerne malý. Pohladila som jemnú priehlbinku pod nosom, vďaka krásne vykrojenej vrchnej pere. Zbožňovala som to. Aj priehlbinku aj jeho pery. Keď sa zvlnili do úsmevu, ktorý patril len mne. Dokázala by som sa na tie oranžovkasté vankúšiky tváre pozerať celý deň, pretože tvorili moju malú dokonalosť. Pretrela som prstom najprv vrchnú peru, potom spodnú. Predstavila som si, ako sa smeje. Napríklad na trápnej scéne z Prcičiek, keď si ten šialený chlap vysypal oholené chlpy z jeho prirodzenia von oknom a oni všetky dopadli na ich svadobnú tortu. Zrazu sa predstava rozplynula a prišla ďalšia. Tentoraz sa nesmial, len sa usmieval. Na mňa. Ja najlepšie poznám rozdiel medzi smiechom a úsmevom. Smiali sa mi do očí celý život, no skutočne úprimný milý úsmev mi venovalo len málo ľudí. O to je pre mňa vzácnejší. Ukazovákom som pohladkala bradu, no palec stále spočíval na perách. Prešla som po nich ešte raz, veľmi jemne, a sledovala som, ako sa koža pod mojimi prstami mení. Keď som prišla na koniec, otvoril oči a pobozkal ma. Chvíľu som sa poddávala tomu zvláštnemu pocitu, no potom sa ku mne votrela myšlienka: ČO TO DO RITI ROBÍŠ?! Prudko som ho od seba odstrčila a vymrštila sa na nohy. On tiež.

„Čo to, do riti, robíš?!“ vyhŕkla som, tentoraz nahlas. Ani neviem, komu vlastne táto otázka bola adresovaná, len jednoducho musela byť vyslovená.
„Ja?! To ty tu znásilňuješ moju tvár,“ urazene sa ohradil a čelo mu preryla nahnevaná vráska.
„Lebo som si myslela, že spíš,“ priznala som. Toto. Je. Trápne.
„Aj som spal...“
„Dokedy?!“ zahanbene som sa pýtala.
„Kým si mi nedala bozk na čelo.“ Ako Šípková Ruženka. Ibaže Ruženka bola žena a dostala bozk na pery. A nenastala potom takáto humorná situácia.
„A prečo si ma nezastavil?“ nasrdene som sa opýtala a založila si ruky na prsiach.
„Nevravím, že mi to bolo nepríjemné. A chcel som vedieť, kam to až bude pokračovať,“ priznal a poškrabal sa na záhlaví.
„No dlho si to nevydržal...“
„Prepáč. Ale myslel som si, že to chceš aj ty, keď...“
„Keď čo?! Ak by som ťa chcela pobozkať, urobím to. Zabudol si? Myslela som si, že spíš!“ trošku som zvýšila hlas.
„Tak naozaj prepáč, že som taký debil.“
„A ty mi prepáč, že som ošahávala tvoju tvár. Dobre, sme si kvit. Teraz k pointe mojej návštevy. Máš chipsy?“ Pokúsila som sa o nejaký ten úsmev a dúfala, že sa chytí.
„Nie,“ odvrkol. Nechytil sa. „Ale mám nachos, syrovú salsu a nejaké dobré filmy,“ dodal a tiež sa usmial. Tak predsa. Jasný príklad toho, kam až dokáže zájsť jeden nevinný dotyk na tvár a ešte nevinnejší pohľad na vrásky okolo očí.

 

„Prečo si vlastne prišla?“ spýtal sa počas tichého momentu vo filme. Vložila som si do úst nachos dopoly namočený v syre a nahlas ho rozchrúmala.

„Pre toto,“ odsekla som a hlavou kývla na žlté odrobinky natrúsené po celej posteli. Chyžná sa nám poďakuje. Ospravedlňujem sa, ale pre moje psychické zdravie bola táto chipsovo-kolová seansa nutná.
„Iba?“ Sklamaný hlas. Jeho.
„Iba.“ Pevný hlas, naznačujúci, že sa o tom priveľmi nechcem rozprávať.
„Nejdeme sa prejsť?“ vyhŕkol zrazu. Najprv mi tá otázka ani nepripadala taká nezmyselná. Veď znela tak bežne. No pre nás nebola.
„Nechceli ma pustiť von ani za cenu, že im to tam kompletne celé otyčkujem. Myslíš, že keď má moja tvár normálny odtieň, pustia ma von?“ bola to rečnícka otázka, no dostavila sa mi odpoveď.
„Nikto o tom nemusí vedieť.“
„Zayn, som tu pomerne nová, no aj ja viem, že táto rachotina na mojej ruke nie je šperk. Ja mám svoje končatiny rada a chcem, aby ešte pár rokov mali normálny tvar a hlavne... Chcem, aby boli na svojom mieste,“ vyhlásila som. Na mojej pokožke sa objavilo pár výbežkov - pri predstave explózie mojej ruky ma striasalo.
„Myslel som tým, že Styles o tom nemusí vedieť. Vyšším silám to vadiť nebude, ak pôjdeme s ochrankou,“ objasnil a preniesol svoje telo do sedu.
„Styles?“ Nechápavý tón. Môj.
„Á-áno. Nechaj to tak. Chceš vypadnúť alebo nie?“
„No dobre,“ pritakala som napokon.

 

Po veľmi dlhej dobe prichádzam s novou časťou a pod ňu narýchlo škrabem pár slov na ospravedlnenie. Vlastne sa asi ani nemám za čo ospravedlňovať, len vám oznamujem, že teraz nebudem časti pridávať často. Sťahujeme sa - v novom byte ešte nie je net a je veľa dôležitejších vecí, ktoré musíme vybaviť najprv. Keď dobehnem k babke na net, časť bude, ale inak sa obávam, že nie. S pozdravom, Molnárová, ktorá momentálne nemá čas takmer na nič.