Behinde The Enclosure 19

Káva. Čierna tekutina s jemnou hnedastou penou na vrchu. Ako jeho vlasy. Toho, ktorého som mala zabiť...

„Smiem si prisadnúť?“ vyrušil ma niekto. Mal pásikavé tričko, úzke červené nohavice a vyzeral presne ako ten z plagátu One Direction, ktorý držala jedna fanúšička na koncerte. Vlasy sčesané do tváre, oči farby neba za letného pravého poludnia a na tvári ustaraný výraz.

„Posaď sa, Louis.“

„Musím s tebou hovoriť,“ povedal a usalašil sa na mieste oproti mne. Z vrecka vytiahol červené malborky, jednu si zapálil.

„Nejako som si domyslela, že mi nechceš rozprávať príbeh Alenky z ríše divov,“ odsekla som sarkasticky a srkla si horúci dúšok pressa.

„Mala by si ísť domov,“ vyhŕkol. Vyfúkol pred seba kúdoľ hustého dymu, ktorý sa v nefajčiarskej miestnosti rýchlo rozplynul. Zložila som šálku z tanierika, podšálku mu podsunula. Venoval mi letmý úsmev na znak vďaky, odklepol na ňu popol a pokračoval:

„Viem, že to znie divne, ale nie je to tu bezpečné. Prosím, na nič sa nepýtaj a choď späť do sídla.“

„A dostanem poliša, ktorý bude kontrolovať aj značku môjho mejkapu?“ spýtala som sa otrávene a uhla pohľadom od vystresovanej kôpky nervov, alias Louisa. „Pozri, som oboznámená s tým, čo sa stane ak odídem od Zayna. A viem, že som mu ublížila, ale hádam to so mnou ešte pár mesiacov vydrží. Ak chceš jeden večer sám s Daisy, som ochotná vám uvoľniť izbu, ale mám rada svoje súkromie,“ odbila som ho a odpila si z tmavej tekutiny.

„Čo?! Tu nejde o žiadnu Daisy! Ide tu o teba. Bojím sa,“ zašepkal. Potiahol si z cigarety a jemne pootočil mojou hlavou tak, aby som mu hľadela do tváre.

„Nemusíš sa o mňa báť.“ Nie, on sa o mňa nemusel báť, ale ja som sa bála. Toho hlasu. Toho hlasu, ktorý bol v mojej hlave. Sama seba. A Stylesa.

Je to zvláštne, keď vám človek, okolo ktorého tri týždne len prechádzate, zrazu hovorí, že má o vás strach. Asi vyzerám fakt zle. Alebo je to možno naozaj vážnejšie a ja som len priveľmi tvrdohlavá a súkromia chtivá na to, aby som sa jednoducho zbalila a odišla.

„Musím. Ver mi, ja ho poznám zo všetkých najlepšie,“ povedal. Tváril sa veľmi zmätene.

„Koho?“ Už som bola zmätená aj ja. Tiež veľmi.

„To je jedno. Jednoducho, najlepšie by bolo, keby si odišla.“ Zahasil vyfajčenú cigaretu o bielu podšálku s logom hotela a ohorok zastrčil do vrecka rifľových nohavíc. Len dúfam, že sa nechytí. Bolo by ich škoda. Teda aj jeho, ale dobre padnúce džínsy sú na nezaplatenie.

„A ak neodídem?“

„Dávaj si pozor. A drž sa Zayna,“ povedal prosebne a vrhol na mňa jeden z tých pohľadov Kocúra v čižmách zo Shreka.

„To by som rada. Lenže on by ma najradšej hodil z balkóna,“ priznala som. Dopila som zvyšok kávy a zberala sa k odchodu.

„On vyprchá, ak sa tak ešte nestalo. Dovtedy...“ odmlčal sa a pristavil svoje telo vedľa môjho, „môžeme spolu niekam vybehnúť.“

Na podobnom mieste som nikdy nebola. Nikdy. Malý zelený kúsok raja. Žblnkajúci potôčik so širokou škálou živočíchov, od rôznofarebných rybiek po sýtozelené žaby, pripomínajúce vojenské maskovanie. Kvety. Veľmi veľa kvetov. Pestrá paleta veľkých i malých, rozvoniavajúcich široko ďaleko, schovaných v útrobách nízkeho krovia, či vystatované na obdiv, no taktiež vystavené nemilosrdným bezcitným ľudským nohám. No čím viac som pozorovala tento moment vystrihnutý z prírodovedného filmu, zaoberajúceho sa zákutiami našej planéty, ktoré si zachovali svoje čaro a charakter len vďaka tomu, že ich ľudia nenašli, tým ťažšie mi bolo uveriť, že tu niekedy niekto bol. Okrem Louisa.

„Toto je jediné miesto, kde sa cítim aspoň trošku normálny,“ povedal, kým ma viedol smerom k potoku.

„Cítiš sa normálne na mieste, ktoré pripomína Pandoru?“ so smiechom som sa opýtala. Nepochybovala som o kúzle tohto tajomného, no zároveň tak blízkeho, miesta, len mi nepripadalo bežné.

„Nepripomína Pandoru. Tu žiadne trojmetrové tvory, ani krvilačné zvieratá nežijú!“ urazene zatiahol Louis. Sadli sme si. Bolo ťažké uveriť, že to bola zem, lebo trávnatý koberec pôsobil skôr ako matrac, než ako zelina.

„No nie som si istá. To husté krovie nepôsobí vierohodne,“ priznala som.

„Ver mi, je vierohodné. Ešte žijem, no nie?“ spýtal sa a rukou si prehrabol aj tak perfektne zalakovaný účes.

„Iste,“ pripustila som. Usmiala som sa. Na to miesto. Bolo to také pokojné, tiché, akoby nebolo potreba nič hovoriť na to, aby ľudia dokázali byť šťastní. Vyvalila som sa na mäkučkú pastvinu, chalan v pásikavom tričku ma nasledoval. Slnko pálilo, na čelo sa prikotúľali nezbedné kropaje potu, no nebolo mi teplo. Nie príliš teplo. Bolo mi tak akurát. Nebola som nadšená, ani smutná. Bola som šťastná tak akurát. Všetko bolo tak akurát, neutrálne, zlatá stredná cesta. No tá predsa stačí, nie? Stačí byť spokojný, nepotrebujete každý deň skákať meter dvadsať len za to, že žijete. Stačí sa tešiť, že vám kvôli ekonomickej kríze neodpojili elektrinu. Že vám predavačka v obchode vydala správne z dvacky. Že ste našli perfektné fialové tričko k tým topánkam, ktoré ste si pred dvomi dňami kúpili za slušnú cenu vo výpredaji. Že bol ten výpredaj. A že ste tu s človekom, ktorého vôbec nepoznáte, no on sa o vás bojí.

„Prečo chceš, aby som odišla?“ nadhodila som náhle a preťala tým ticho, panujúce široko ďaleko. Akoby sa všetok hluk, ruch a krik pojašených detí z ulice, jedným tlačítkom delete nadobro odstránil z povrchu zemského.

„Nič proti tebe,“ začal, no nepokračoval. Nastalo ticho. Nie to trápne ticho, ktoré panuje v divadle po záverečnej scéne veľmi nevydarenej hry, až kým sa niekto nezľutuje a nezačne tlieskať. Také ticho, kedy každý z nás blúdi v myšlienkach a vyberá vhodné slová, ktoré by neranili toho druhého.

„Neberiem to osobne. Len chcem vedieť, prečo mám ísť preč,“ chopila som sa napokon slova ja.

„Nejde o to, prečo máš ísť preč. Ide o to, prečo nemáš ostať. Zamysli sa nad tým,“ povedal. Ó, ohromný Louis, ďakujem ti za osvietenie v podobe tejto majestátne vety. Skutočne som v nej našla zmysel toho života a nepochybne aj odpoveď na všetky otázky od politiky, až po lásku, či ako sa zbaviť škaredej vyrážky, ktorá mi nabehla deň pred sestrinou svadbou. Už nemám sestru, frustrujúce.

„Vďaka,“ odvrhla som sarkasticky a uprela svoje oči na dennú oblohu. Oblohu bez mrakov. Ako život bez starostí, zbytočných pocitov, pocitov, ktoré zraňujú. Tak som si teraz pripadala. Ako vták, bezstarostne poletujúci pri nebesách, bez útrap a bolesti. 

Chceš si pripadať ako vták? Tak sa osloboď.

Ten šepot oblízal moje kolená, vinul sa hore po bruchu, trupom, až sa svojimi slizkými chápadlami ovinul okolo mojich ušných bubienkov. A tam mi šepkal svoje trpké modlitby. 

Osloboď svoju dušu. 

Prikryla som oči viečkami a zhlboka vydýchla, pripravená tým slovám pevne načúvať. Tak poď, hlas, chcem vedieť, čo odo mňa chceš. 

Osloboď svoju dušu. Zabi. 

Zabi? Koho, Zayna? Čo si zač, že tak veľmi nenávidíš moje srdce? 

Tvoje srdce? Chcem, aby patrilo mne. Osloboď ho. Osloboď svoje srdce, aj dušu. A buď moja...

„Dosť!“ Louisov krik prerušil jeho príkazy, krajina naokolo potemnela. Niečo okolo nás vytvorilo bublinu, priepasť, oddeľujúcu naše dve ležiace telá od tej rozmanitosti. Od zvyšku mágie tohto miesta.

„Ty... Ty si to počul?“ vyjavene som koktala a venovala mu zmätený pohľad. Chrbtom ruky som si pretrela oči, pomaly si zvykajúce na prudké svetlo, no napokon som predsa len zaostrila.

„Nie. Ja som to cítil,“ odsekol. „Jednoducho choď domov, Zara.“ Ten tón nebol rozkazovací. Bol prosebný. Louis Tomlinson ma žiada, aby som odišla. Lebo niekto chce, aby som zabila. Zabila Zayna. 

Toľko pravdy bolo práve vypovedanej na tomto obrázku. O príbehu, o Zare, o Stylesovi a o mne. Je len na vás, či ju pochopíte a ako.