Behind The Enclosure 17

Bolo fascinujúce ich sledovať. Možno by sa viac hodilo prídavné meno komické, ale ja som jednoducho bola fascinovaná. Toľká umelosť a faloš skrytá za naoko úprimné úsmevy a zmučený výraz, keď sa niektorý z nich snaží trafiť ten správny tón v srdcervúcej pesničke. Neverila som, že niečo dokáže byť ešte sladšie ako palacinky s nutelou a medom, ale ich pesničky nad touto pochutinou jednoznačne víťazia. No oni na tom pravdepodobne vystavali celú svoju kariéru. Na nesebavedomých šestnástkach, ktoré ešte nikoho nemali a potrebujú počuť od svojich hopsajúcich idolov, že ony sú krásne, aj napriek tomu, že majú akné, mastné vlasy a voňavku asi v živote nedržali v ruke. Na vlhkých trinástkach, ktoré práve zisťujú, že existuje aj opačné pohlavie a chcú sa cítiť prirodzene aj s tonou špirály na riasach a prenikavým rúžom, ktorý len zvýrazňuje to, ako strašne nasilu chcú byť dospelé. Podľa mňa by sa nálepky 18+ zišli viac na mejkape ako na cigaretách. No a potom na tých, ktoré sa zviezli s nimi, pretože ich pesničky im zotreli z tváre slzy a natiahli kútiky smerom hore. Koniec koncov, na tom, že Stysles je sexuchtivý náladový debil, by asi nikto nezarobil.

Podišla som ku švédskym stolom, prichystaným pre mňa a pár tých šťastliviek, ktoré vyfasovali lístky do zákulisia. Zhostila som sa jedného salámového sendviča, aj keď jeho obsah tiež nepatrí k mojim obľúbeným potravinám. Z pódia sa akurát ozýval Harryho hlas.

„I know you´ve never loved the sound of your voice on tape. You never want to know how much you weigh. You still have to squeeze into your jeans, but you´re perfect to me,“ jeho dojemné sólo, pri ktorom dievčina z prvého radu, ktorá mala na čele čiernou fixkou Harryho meno, utrúsila zopár sĺz, skončilo a pridal sa k nemu Niall. Text tejto pesničky vystihol všetky ženy na planéte Zem, dokonca aj mňa. I keď sa silou mocou snažím povzniesť cez banality a povrchnosti typu veľký zadok, slanina na brušku, či tento vlas nemá presne dvadsať stupňový uhol, ale dvadsaťjeden, zrkadlo je nekompromisný kritik. Vidí všetko a je jedno, či to zakryjeme voľnými džínsami alebo iným kúskom oblečenia, špek nezmizne. Ja som tomu svojmu extra odolnému poslala malého kamoša, v podobe salámy medzi dvomi plátkami bieleho chleba. Pesnička o tom, ako muži milujú naše neexistujúce nedostatky, skončila splynutím ich rozdielnych hlasov do celistvého refrénu, chalani obdarili dievčence roztomilým kukučom a odbehli do zákulisia.

Niekto si so mnou preplietol prsty a ťahal ma preč, no v tom zhone chalanov, maskérov a kostymérok, som skutočne nezaregistrovala, kto mal tú česť.

„Mám na to zhruba asi tak tridsať sekúnd, tak neprotestuj,“ Stylesov zadychčaný hlas zaplnil celú šatňu. Zabuchol za nami dvere, pritlačil ma o ne a pobozkal. Zbláznil sa?!

„Č-čo to rob...š ,“ snažila som sa vymaniť z jeho obkľúčenia, no bolo to márne.  

„Bozkávam ťa. Na to, koľko máš rokov, by si to už mohla poznať,“ podpichol ma a znovu našiel moje pery. Koľko hovoril, že na to má? Tridsať sekúnd? Už asi len dvadsať. Oblapila som svoje ruky okolo jeho krku. Cez bozky sa lišiacky pousmial, no inak sa nenechal rušiť. Pätnásť sekúnd. Odlepila som sa odo dverí, tlačil ma smerom k bordovej koženej sedačke. To nestíhaš, Styles, pomyslela som si šibalsky, no nebránila som sa. Desať -  zvalil ma na pohovku. Nie, on tu nie je ten, čo sa zbláznil. JA som sa zbláznila! Zašmátral pod sýtočerveným tričkom. Čo tam hľadáš, Styles? Jemne som sa pousmiala, keď mi prstami prešiel po šteklivom buršku. A vtedy som si to uvedomila. Z toho bodu, odkiaľ sa šíri a rozpína môj verný kamarát kŕč, teraz vyžarovalo niečo celkom iné. Teplo. Príjemné, rozlievajúce sa po mojom tele ako med po teplom krajci chleba s maslom. To lákavé teplo, sálajúce z krbu na chate, pri ktorom som zvykla čítať, či lúštiť trojhviezdičkové sudoku, bolo uväznené v mojom tele a bolo ešte hrejivejšie. A čím vášnivejšie bozky som Stylesovi opätovávala, tým viac mojich buniek sa stávalo tohto tepla súčasťou. No chcela som ňou byť? Tá otázka ostala visieť vo vzduchu a v šatni sa už viac neozývali zvuky spotenej pokožky lepiacej sa na koženú pohovku. Hľadiac do Zaynových očí by to totiž bolo nevhodné. 

Stotina sekundy, kedy mi venoval veľmi sklamaný pohľad, trvala večne. A aj keď už uplynula, ten pohľad sa mi v mysli vynáral zas a znova a ešte viac podporoval a zohrieval môj vnútorný plameň.

„Zayn, počkaj! Vysvetlím ti to,“ kričala som za ním a zhadzovala zo seba ťažké Haroldovo telo. Aké klišé! Čo mu chcem vysvetľovať? Videl presne to, čo sa dialo. Videl presne to, čo potreboval vidieť na vyvodenie tých správnych záverov.  Ale ja som sa ho predsa musela pokúsiť zastaviť. Aj napriek tomu, že mi jeho utrpenie a smútok prináša také príjemné teplo do mojich chladných depresívne pustých dní. No ako je to možné? Veď je to môj priateľ. Jediný skutočný priateľ...

„Nemusíš mi nič hovoriť, nie som spovedník,“ odsekol. Stáli sme v úzkej čiernej chodbe, vedúcej na pódium. Hemžilo sa to tu ľuďmi s bedničkami mejkapu, opaskami plnými hrebeňov a kief, s lakmi na vlasy a tužidlami pod pazuchou, či len tak sa promenádujúcich a popíjajúcich pariaci sa bylinkový čaj. A v spleti týchto životných príbehov, pracantov a fanúšikov stála jedna nešťastne spokojná dievčina a sklamaný chlapec, ktorý nebol veľmi dobrý herec.

„Ja...“

„Na to nemáme čas, Zara,“ odbil ma a potiahol Harryho, ktorý medzičasom vyliezol zo šatne, za tričko smerom k pódiu.

„Prepáč,“ zakričala som smerom za nimi, no on to už nemohol počuť. Krik fanúšičiek a hlasné zvuky gitary ma jednoznačne prebili. Po odchode chalanov na scénu sa tu potulovalo ešte viac ľudí, ako kým ich mali obskakovať. Vrážali do mňa, odtláčali ma jeden k druhému ako futbalovú loptu, alebo na mňa vylievali ten bylinkový čaj, lebo som sa vraj mala uhnúť a zavadzám. Mne to bolo jedno. Aj to, že prekážam, aj to, že sa mi na červenej baleríne vytvorila tmavá škvrna od vriacej tekutiny. Čo mi však jedno nebolo, bolo to sakramentské teplo. Prečo vo mne evokuje šťastie a spokojnosť, keď by som najradšej plakala, kričala a stretla niekoho, kto má školu aj vedomosti na vytvorenie stroja času. A kúpenie lopaty. Nech môžem Stylesa najprv zabiť a potom zakopať! Koniec koncov, nikto by sa nič nemusel dozvedieť, keď už má toho dabléra. 

Baby, baby... Prečo nekomentujete? Nebaví vás to? Je niečo, čo by ste zmenili? Tak to sakra napíšte! Mne nevadí kritika, vadí mi, keď niekto očakáva nové časti automaticky, čo vyžaduje moju veľkú námahu a nestojí mu to ani za to, aby klikli aspoň na tú poondiatu reakciu. A pritom ja vidím zhliadnutia, takže viem, že je to len vašou lenivosťou. Toť vše. 

PS: Tým, ktorí si tú námahu dajú, samozrejme, veľmi ďakujem, ale to je jasné:)