streda 27. novembra 2013

Behind The Enclosure 21


Potichu som vnikla do tmavej izby, Daisino skrčené telo sa v pravidelných intervaloch nadvihovalo pod nehorľavou prikrývkou. Sem tam si zachrápala, odpľula, no potom sa znovu celá miestnosť vnorila do ticha. Bolo mi zle. Priam príšerne. Teplo zmizlo, a hoci sa kŕč neobjavil, myslela som, že chlieb s džemom čoskoro skončí v záchode. Točila sa mi hlava, počula som zvláštne piskľavé zvuky a môj žalúdok by bol v lepšom stave, ak by som sa plavila na rozbúrenom mori v člne Jacka Sparrowa, keď prišiel o Čiernu perlu a ostal mu len ten kompas, ktorý nevie nájsť sever. Alebo možno nechce. Prečo mám pocit, že vždy, keď niečo nie je podľa Stylesových predstáv, cítim sa ako pred smrťou, či možno aj po nej?! Zhodila som zo seba zbytočné oblečenie, a tak, len v lacnej podprsenke so žmolkami a pohodlných bavlnených nohavičkách som sa zložila do postele. Chlieb aj so všetkými žalúdočnými kyselinami sa premiesili a chvíľu sa nedokázali rozhodnúť, či sa im aktuálna pozícia páči, alebo chcú opäť vidieť svet. Potom sa rozhodli a oproti tomu šprintu, čo som predviedla na toaletu, aby sa Usian Bolt mohol schovať. 
Zase som raz skončila vyvalená pri záchode bez schopnosti pohybu. Nebola som sťatá. Nevypila som mlieko po záruke, ani nezjedla celý pohár zaváraných uhoriek. Bolo mi zle, lebo mi bolo zle.
Výčitky svedomia.
Opäť tu bol. Využil chvíľku bezmocnosti, aby sa so mnou mohol zhovárať. Ten príšerný šepot mi škrípal ušné bubienky, no ozval sa len raz. Mal pravdu? Skutočne ma tak veľmi mrzí, že som ublížila svojmu „známemu“?! Nie. Nemá pravdu. Nemrzí ma to. Som na to hrdá. Som hrdá na to nezmanipulovateľné ja, ktoré konečne dostalo možnosť prejaviť sa. No zvratky na spodku záchoda a príšerný kyslastý zápach moju pýchu trochu zhadzovali...  

Svetlo fotoapártu umiestnenom na trojnožke ma oslepilo, no i tak som sa snažila udržať na perách prirodzený úsmev. Mala som na sebe zelené šaty po kolená, vlasy natočené do jemných vĺn. Na lavičke vedľa, čakajúc, kedy fotograf vyhlási ich meno, sedeli moji rovesníci. Piataci.
„No ták, maličká, usmej sa trochu,“ povzbudzoval ma muž v strednom veku v károvanej košeli a vyšúchaných hnedých nohaviciach. Poobzerala som sa po miestnosti, hľadajúc učiteľku s priateľským úsmevom, ako kýva hlavou na znak súhlasu. Nebola tam. Zvraštila som tvár do zvláštnej grimasy, čo vykúzlilo na perách mojich spolužiakov pobavené úšľabky.
„Ešte dnes?!“ napochodovala do miestnosti žena, asi dvadsiatnička, v obtiahnutých červených šatoch a husté tmavé vlasy mala zopnuté do ulízaného chvostu. Pristavila sa pri plátne a nervózne dupala ostrým opätkom o linoleum. Fotograf mi ešte raz naznačil, že sa mám usmiať a potom foťák pre mňa blysol naposledy. Postavila som sa z vysokej barovej stoličky a váhovo kráčala k lavičke.
„Stocková!“ nepríjemne vyhúkla žena v húsenicových šatách a dievča s dlhým zapletaným copom a mašľou na šatách zamierilo k stoličke. Pobrala som sa k voľnému miestu, ktoré po nej ostalo a posadila sa.
„Hej, Shapirová, to miesto nie je pre teba,“ odseklo dievča vedľa mňa a venovalo mi jeden nenávistný pohľad. Potom tých pohľadov bolo zrazu viac.
„Tá lavička je pre všetkých,“ povedala som a odvrátila pohľad, aby nevideli prichádzajúce slzy.
„Pre všetkých ľudí. To ty nie si! Vypadni z lavičky pre ľudí! A ty, fotograf, pozri sa poriadne na tie fotky, či ju tam vidno!“ Detská princezná. Blondýna s ružovými šatočkami a dvesto pármi malých topánočiek. Začínajúca tyranka.
„Ty trúba, ona nie je upírka!“ skríkol niekto v dave šikanérov.
„Je mi jedno, čo je. Nie je človek! Nech vypadne z našej lavičky!“ zakričala a silno ma posotila. Spadla som a o starý koberec si oškrela lakeť. Plakala som. Veľmi. A fotograf s tou ženskou sa len prizerali. Vždy sa všetci len prizerali. Na tých, ktorí ma šikanovali. A tých bolo veľa.  

Prudko som rozčapila viečka, no nevidela som nič. Ani rolku trojvrstvového toaletného papiera, ani časopis o štrikovaní pohodený na podlahe. Stenu s mramorovými kachličkami, ktorá sa týčila predo mnou, keď som upadla do spánku, som taktiež nevidela. Alebo tam nebola. Nie, nebola tam. Bol tam luster – veľký a nádherný. Moje zreničky sa pomaly začali rozširovať, hnedé oči si privykali na všadeprítomnú tmu. Vtom sa niekto letmo dotkol mojej ruky.
„Harry?“ spýtala som sa automaticky, keďže jeho tvár sa mi vybavila ako posledná.
„Nenávidí, keď mu tak niekto hovorí,“ odpovedal omnoho mäkší, no o to sklamanejší hlas.
„Prečo si tu?“ rozospato som si pretrela oči a pohľad upriamila na Zayna. Sedel v tureckom sede vedľa mojej postele, v lone mal sáčok zjedených lupienkov a v jednej dlani zvieral moju ruku.
„Bál som sa o teba. Chovala si sa... zvláštne,“ priznal, zhodil chipsy vedľa seba a otočil sa celým telom ku mne. Vtedy sa mi všetko vybavilo. Zabi Zayna. Vzpriamene som sa posadila a odkopla perinu na druhý koniec postele.
„Ja viem. Odíď,“ vyhŕkla som a zrazu bol môj tón až príliš vážny. Postavila som najprv seba a keď som nadobudla dostatočnú rovnováhu, tak aj Zayna.
„Čože?!“ Aj cez hustú tmu som videla nechápavý a z časti urazený pohľad.
„Prosím odíď,“ zopakovala som. Bolo to hnusné. Ja som bola hnusná. A zhnusená. Sama zo seba.
„Ja...“
„Nie. Nechcem aby si trávil čas s niekým, kto ťa len zavádza. A so sukou, ktorá sa oblizuje z každým. Musím sa ti hnusiť,“ sarkasticky som recitovala jeho vlastné výroky, kým som ho tisla z izby. Asi by ho zabilo klásť jednu nohu pred tú druhú a pomôcť mi nezabiť ho. Zatlačila som z celej sily. Nechcela som ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, ak by si ku mne tajomný šepot našiel cestu teraz.
„Choval som sa ako debil a nenechal si to vysvetliť. Prepáč mi to...“
„Neospravedlňuj sa. Viem, ako to je. Počula som dosť,“ opäť som ho nenechala dohovoriť, citujúc jeho otrepané odbíjanie ma.
„Zara, nechcem, aby sme sa hádali,“ povedal on. Zayn, nechcem ťa zabiť, pomyslela som si ja. Máš ho tu ako na tácke, zašepkal neznámy. Preľaknuto som zvýskla.
„Nebuď stále taká sarkastická a nechaj ma ospravedlniť sa ti!“ vytočene povedal Zayn. Spustila som ruky z jeho pliec a o krok cúvla. VYPADNI! Nech si ktokoľvek, vypadni z mojej hlavy.
Mne sa tu páči, zlatko. A teraz ma počúvaj.
Nie, nechcem ťa počúvať! Zamykala som hlavou a vyslúžila si jej zatočenie a nechápavý pohľad chlapa, stojaceho predo mnou. 
„Je ti niečo?“ spýtal sa a znelo to veľmi ustarane. Do riti, vyzerám ako blázon! Ale to teraz ani zďaleka nie je môj najväčší problém.
Počúvaj ma!
Šepot pritvrdil.
Viem, že dievča ako ty, nepohne s... tsc... chlapom, ako je on, no skús ho dostať čo najbližšie k nočnému stolíku.
Nebudem ho nikam dostávať. Nech si, kto alebo čo si, vzdaj to! pomyslela som si. 
„Asi si idem ľahnúť,“ povedala som. Ľahnúť do postele. Do postele, ktorá je vedľa nočného stolíka.
„Nie. Nechoď si ľahnúť,“ vypadlo z neho a očividne ho jeho slová prekvapili rovnako, ako mňa zachránili. Alebo teoreticky, keď berieme do úvahy reťazovú reakciu, zachránil seba.
„P-prečo?“
„Mrzí ma, ako som sa choval,“ povedal a priblížil sa ku mne.
Si hluchá? Nočný stolík!
Ustúpila som, no on ma chytil za ruku a opäť dostal do svojej prílišnej blízkosti.
Ustúp, lebo t...
Hlas stíchol. Šepot bol preč, i keď len na malý moment. Na ten malý moment, keď ma Zayn pobozkal.




4 komentáre:

  1. Vieš čo nechápem? Prečo mávaš tak málo komentárov... Však tvoj príbeh je úžastný! Určite jeden z najlepších aký som kedy čítala! Čítala som aj The Famiy Secret, ale nechcela som komentovať... Som nato až príliš lenivá... :D Prepáč mi to :D :D Ale bol úžastný... :D a tak isto aj Behind the Enclosure... Ja vlastne ani nemám slov... Veľmi sa mi páči tvoj štýl písanie a... všetko... :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ja som len vcera vecer cisto nahodou objavila tento blog a som velmi za to rada :) tiez nechapem ako mozes mat tak malo komentarov....nepoznam nikoho kto pise ako ty a to veru citam velmi vela pribehov...tvoje napady ako aj cely pribeh je originalny a genialny :) este sa musim pustit do citania The Family Secret :D
    BTW dufam ze nova cast bude co najskor :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Skvelá časť, len škoda, že som na ňu musela čakať tak dlho. Čo už.... Dúfam, že ďalšia bude skôr

    OdpovedaťOdstrániť
  4. je to také smutné... tie spomienky mi tlačia slzy do očí... aj tie hlasy... ale inak veľmi fajn... e.

    OdpovedaťOdstrániť