Behind The Enclosure 20

Louis Tomlinson si nervózne prehrabol rozfúkané vlasy a nahnevane sa vrútil do šedo bielej miestnosti. Obyvateľ izby sedel v pohodlnom fialovom kresle a strnulo hľadel na titulnú stránku novín.

„Zbláznil si sa? Nie, vlastne to nie je otázka. Harold, ty si sa zbláznil!“ vybehol na kučeravého muža jeho priateľ, no on ani brvou nemihol, len hnedými očami hypnotizoval tlač.

„Vidíš? Vedel som to...“ zlomeným hlasom bez akejkoľvek intonácie hovoril Harold a vtlačil noviny Louisovi do ruky.

„Čo to je?“ nerozumel muž v tričku s modrými pruhmi. Hľadel na nejakého chlapa v čiernej mikine s kapucňou a slnečnými okuliarmi na očiach ako bozkáva dievča s dlhými rovnými hnedými vlasmi. Obrázok celkovo bol veľmi zle zaostrený, no Louis by prisahal, že vedľa bozkávajúceho sa páru bol na zemi rozpľasnutý kornút so zmrzlinou.

„Čítaj text,“ pobádal ho Harold, stále obarene hľadiac pred seba. Louis svoj pohľad zapichol na hrubý čierny text, tiahnuci sa celým horným okrajom titulnej strany. Kto je dievča, vášnivo bozkávajúce Zayna Malika? Do riti, zahrešil v duchu Louis, no navonok nedal nič najavo.

„Vedel som to. Vedel som, že to ten hajzel urobí,“ zopakoval sa Harold, stále uprene hľadiac na stenu pred ním.

„A čo urobil? Máš na ňu nejaké vlastnícke právo?“ opovrhovačne sa opýtal Louis a znechutene si odfrkol. Nedokázal pochopiť, ako môže byť jeho najlepší kamarát tak nekresťansky majetnícky, no zároveň mu tento pohľad zraneného vtáčatka na chodníku dral srdce.

„Ako to môžeš povedať? Takým zhnuseným tónom. Akoby si nevedel...“

„Vieš čo, Harry? Neviem. Ja už nič neviem. Neviem, prečo robíš to, čo robíš, ale nie je to správne. Ona si musí vybrať. A ona si aj vyberie,“ prerušil ho.

„Čo ak si vyberie jeho?“ V Haroldovej otázke bol strach. Strach o seba, či o lásku, ktorá vždy bude na pokraji horizontu so zvrátenosťou?

„Tak sa s tým zmieriš a budeš sa snažiť netrpieť,“ podporujúce slová Haroldovho kamaráta mu však privodili ešte horšie myšlienky.

„Lenže ak budem trpieť, zabijem ju,“ povedal Harold. A mal pravdu. Tak ako vtedy, keď jej povedal, že to miesto jej zmení život. Lenže teraz tu bola aj šanca, že jej ho nezmení. Vezme jej ho.

„A to chceš? Radšej ako by si sa mal pozerať na to, ako je šťastná s iným, by si ju bol schopný zabiť?“ Louis znova nedokázal uveriť. Bol to taký sebec, taký sebestredný hlupák.

„Vieš, že to nedokážem ovládať, tak ma prestaň provokovať!“ odvrkol a konečne vniesol do svojich slov nejaké emócie.

„Ale vieš. Neklam mi do očí, lebo vieš, že ja vždy zistím pravdu. Máš ju v očiach Harry,“ varoval ho Louis. A nevaroval ho po prvý raz. Vedel, že prišli trpké časy hneď, ako po prvýkrát to dievča so zvláštnymi víziami uvidel v Zaynovej spoločnosti. Vedel, že Harold čoskoro zistí, že ona je tá pravá. Že ona je vyvolená. On to vedel už vtedy. Možno práve kvôli tomuto zisteniu sa tak amatérsky preriekol, no možno len chcel zabrániť tomu, aby v Stylesovi videla boha, ktorým nebol. Bol len posadnutý. Posadnutý niečím, čo pramenilo v Zare Shapirovej.  

Louis ma nechal samú, osamelú v tmavých uliciach mesta, s gorilou v Dolce obleku za pätami. Nechcela som ísť domov. Bála som sa tam vrátiť, no ešte viac som sa bála ostať sama. V tichu. Len s hlasmi, ktoré sa dokážu navtierať do môjho podvedomia a prinútiť ma počúvať, čo chcú. Do cesty sa mi priplietla plechovka od koly, odkopla som ju do trávy a pokračovala ďalej. Zafúkal chladný vietor, preplietol pár pramienkov hnedej hrivy na mojej hlave a dovial husiu kožu do tejto pochmúrnej chvíle.

„Slečna Shapirová, mali by sme ísť domov. Je zima,“ mohutný hlas pridelenej ochranky preťal nočný kľud, no bol pravdivý.

„Ja nechcem ísť domov,“ odvrkla som a pomaly kráčala asfaltovým chodníkom ďalej. Cítila som sa trošku ako samopašné dieťa, ktoré prehlasuje, že bez kolových gumených cukríkov, či dvojfarebnej čokolády domov nepôjde. Potom sa hodí o zem, začne ručať a trieskať drobnými pästičkami o chladné biele kachličky, až kým si nevybojuje chcené sladké potešenie. Alebo mama zvrieskne, dá mu jednu výchovnú za ucho, lebo jej dieťa také trápne scény mať nebude, a decko mlčky odíde aj bez kazu na zuby.

„Ste si istá? Táto cesta nikam nevedie,“ počula som, ako sa hlas približoval, až sa mi napokon pliec dotkla ťažká šedá látka.

„Všetky cesty predsa vedú do Ríma, nie?“

„Cesty možno áno, no slepé uličky nie,“ povedala gorila a venovala mi priateľský úsmev. Nebol to Greg, ale myslím, že veľký černosi v oblekoch sa podobajú ako vajce vajcu.

„Máš pravdu. Zo slepej uličky je len jedna cesta von...“ zamrmlala som si popod nos a keby sme boli na detskom tábore a mala by som pod bradou zapnutú baterku s tlmeným oranžovkastým svetlom, znel by ten hlas značne strašidelne.

„To nie je pravda,“ povedal „Greg“. „Môžeš preliezť múry.“

„A keď nie som dobrý lezec?“ spýtala som sa pochybovačne. Prehrabla som si rukou vlasy, pretože nápory vetra začali byť neúprosné a ja by som bola skutočne nadmieru rada, ak by mi na hlave po tejto prechádzke ešte niečo ostalo.

„Tak si zožeň rebrík,“ povedal a pohladil ma po chrbte. Mám si zohnať rebrík? No čo keď žiadny na blízku nie je? Alebo čo ak sa jeho spráchnivené drevené stupienky pod mojou váhou prepadnú? Čo ak spadnem a odriem si kolená. Nemám predsa matku, ktorá by mi krvavé miesta pofúkala a zalepila farebným leukoplastom s tigrom za pár babiek. Nemám otca, ktorý by mi povedal, že sa mám pochlapiť a skúsiť tam vyliezť znova, aj napriek tomu, že prvý pokus zlyhal. Nemám sestru, ktorá by mi ten pekný leukoplast závidela a z trucu si chcela aj ona niečo oškrieť, aby dostala ešte krajší. Ale mám Zayna. A bez ohľadu na to, čo sa medzi nami udialo, nenechal by ma plakať na ulici s krvavými kolenami a oškretými lakťami. Prišiel by, pozviechal ma, pofúkal a zalepil boľačky. Mám si zohnať rebrík? Zoženiem ho. A aj keby to mal byť ten najrozpadnutejší rebrík na svete, s pavučinou v každom záhybe a hrdzavými klincami, vyleziem po ňom až na vrchol. A ten hlúpy tehlový múr obrastený machom a brečtanom v mojej slepej uličke preskočím. 

Keďže môj žalúdok zíval prázdnotou viac, ako mamina peňaženka dva dni pred výplatou v obchode s výpredajom lacných páleniek, zamierila som rovno do jedálne. Šanca, že ešte ostali nejaké rozvarené párky, či oschnutá uhorka, je síce mizivá, no jablkový džús sa u mňa tiež ráta. Potichu som vošla do neprirodzene svetlej miestnosti. Stôl s jedlom bol takmer prázdny, ostal len jeden krajec tmavého chleba a malinový džem s krátkou dobou spotreby v malom plastovom tégliku. A jedno maslo, čakajúce, kým ho lačne zlupnem na pečive. Naložila som si jedlo na biely tanier s modrým logom hotela, lemovaným nezábudkami.  Nezábudky.  Rozprávku o dievčatku, ktoré chcelo urobiť mamičke radosť kvietkom a tak najprv našlo nezábudky. Lenže v oslnivom svetle žltého narcisu, ktorý našla po ceste domov, nezábudky vyzerali nevýrazne, tak ich dievčatko odhodilo a odtrhlo kvet z Ligy proti rakovine. No na ďalšom kroku maličká zočila ďalší kvet farby letného slnka. Tulipán. Tak vzala mamičke ten. No mamička bola smutná, tak pozbierala všetky kvety, ktoré dcérka zahodila a dala ich spoločne do vázy. Ani neviem, čo ma na nevďačnom dievčatku, zaslepenom krásou tulipánu, od Kristy Bendovej, upútalo, no tá rozprávka evokuje jednu z príjemných častí môjho detstva. Slinenie prstov, lebo stránky starej detskej knížky sa otáčajú neľahko a zatajený dych, čo bolo to strašidlo v Ivankovej izbe, alebo ako sa rodina ježkovcov dostala zo žuvačkovej pasce. Pri tej rozprávke som plakala. Keď som nerevala nad svojím trpkým osudom, revala som kvôli ježkovi zamotanom v žuvačke.

Sadla som si na stoličku k stolu pre dvoch, a príborovým nožom natierala na chleba maslo a džem. S pohľadom upretým na neskorú večeru som zachytila ťažké kroky. Stylesove kroky, nepochybne. Videla som, ako sa jeho tieň približuje k môjmu stolu, potom si prisadol.

„Poslúž si,“ zamrmlala som otrávene a zahryzla do sladkého pečiva.

„Nemôžeš byť aspoň sekundu milá?“ opýtal sa a myslel to úplne vážne. Áno, samozrejme, lebo ja som tu tá, ktorá hodila ignor.

„Na človeka, ktorý sa mi z neznámych príčin začal vyhýbať, lebo chcem vysvetliť kamarátovi, prečo si sa po mne liepal na koncerte v šatni? Nie, nemôžem,“ odsekla som a tvárila sa, že jedlo je omnoho zaujímavejšie ako správa, ktorú mi prišiel zvestovať.

„Chcem sa udobriť,“ vyhŕkol a hryz, ktorý som sa akurát chytala prehltnúť, sa vzpriečil. Zaskočene som si odkašľala a položila chlieb na tanier.

„My sme sa nepohádali. My sme sa vlastne ani nemohli pohádať, keď sme nikdy nemali žiadny vzťah. Nie si môj kamarát, nie si môj ochranca a už vôbec spolu nechodíme!“ vyhlásila som razantne a keby sedel bližšie, malá časť sústa by mu pravdepodobne skončila na čele.

„S-sme kamaráti,“ habkal. On bol... prekvapený? Dotknutý? Do čerta aj s tými jeho náladičkami.

„Nie, nie sme, Styles. Kamaráti spolu nespávajú,“ objasnila som mu a odkusla si.

„My spolu nespávame,“ povedal a venoval mi nechápavý pohľad.

„Spali sme spolu,“ objasnila som. Postavil sa a zamieril k čapovaču nápojov.

„To nie je to isté. A bolo to len raz,“ povedal, chytil sklenený pohár a načapoval doň nejakú farebnú malinovku. Samé cukry, tuky a éčka. Fuj.

„Skoro dvakrát. Pre mňa je,“ trvala som na svojom, zatiaľ čo z chlebíku jasne ubúdalo.

„Len skoro. Keby nebolo Zayna...“
„Tak by si to nestihol, lebo si musel ísť na scénu,“ dokončila som zaňho. Opäť položil svoje dokonale vyrysované pozadie na zamatovú časť stoličky.

„Možno.“

„Možno?“ posmešne som sa opýtala a nechala hrdlom skĺznuť posledný hlt. Pozviechala som sa na odchod, no zastavil ma.

„Sme udobrení?“ chcel sa uistiť.

„Nikdy sme nebol rozhádaní. Len sa dvaja známi ignorovali,“ stále som trvala na svojom a snažila sa lomcovaním ruky z jeho úchopu vymaniť. Nepustil ma. A ani ma nehodlal pustiť.

„Nechcem byť známy,“ povedal. Zase ďalšie zmoknuté šteňa na ulici. A zase dievča, ktoré chcelo za každú cenu tomu bezbrannému stvoreniu pomôcť.

„Ale si,“ sykla som a opäť skúšala uniknúť. Mission failed. Znovu.

„Nie som. Známy by neurobil toto,“ povedal a naklonil sa ku mne. Cítila som jeho horúci dych, príjemné teplo v podbrušku. Pomaly zapĺňalo celú oblasť mojej panvy, bola som ako žeravé uhlíky pod grilom plným mäsa a zeleniny. Jeho pery boli len pár milimetrov od mojich a ja som tušila, že ich čochvíľa nájde. Uhla som sa. Keď jeho tvár nenarazila na tú moju, zháčil sa. To dievča, ľutujúce pouličného psa tu bolo. Netušilo, že pes je besný. Že ju chce uhryznúť. No teraz to vie a nedovolí, aby ju ten nosič besnoty a bĺch nachytal na roztomilé oči znovu.

„Čo to robíš?“ obarene habkal.

„Uhýbam sa. Si známy. Známi sa nebozkávajú. Bodka,“ vypľula som mu do tváre, trhla pravačkou a odišla do izby. Dievča odolalo. Má všetky prsty a pes musí hľadať inú mäkkú dušu, ktorá sa zľutuje. Problém je v tom, že dievča ešte nevyhralo, lebo pes inú obeť nechce. 

Našla som výstižný obrázok. Síce nie k časti, ale k príbehu celkovo. A vlastne som spokojná. Boli komenty, bola motivácia, boli prázdniny, tak je časť, s ktorou som veľmi spokojná. Hlavne s tou druhou polovicou. Takže by som chcela vaše názory:))