Behind The Enclosure 18

Vyhýbali sa mi. 

Obaja. 

Zayn preto, že som sa váľala na sedačke v Harryho objatí, prisatá na jeho perách a Styles preto, že som sa za to Zaynovi ospravedlnila. 

Nemá to význam, povedali. 

Tiež obaja. 

Čo nemá význam?! Rozprávať sa o niečom, čo si každý vysvetlil tak trochu po svojom a žiadna verzia nebola tak úplne pravdivá. Lebo sa nikto neopýtal mňa. Čo môj pohľad na vec? Čo moje dôvody, prečo som to urobila?! Lenže to nikoho netrápi, pretože urobiť si vlastný záver je jednoduchšie ako riešiť problém ako chlap. Vyzerá to tak, že jediný chlap som v tejto trojici ja.

„Zase nič?“ spýtal sa ma piskľavý hlások, keď som jedno popoludnie vošla do izby. Daisy sedela na svojej posteli, vedľa nej položený otvorený výtlačok Hemingwaya a na nočnom stolíku dopoly vypitý pomarančový džús.

„Zase nič,“ vyčerpane som sa hodila na svoju posteľ a teatrálne vydýchla. „Ja už neviem, ako ich mám prinútiť vypočuť ma.“

„Ich?“ prekvapene sa spýtalo dievča, čítajúce tú hrubú buchľu. Pretočila na ďalšiu stránku, i keď pohľadom mierila na mňa. Tieto paranormálne veci už neriešim.

„Áno. Chcem sa porozprávať s obomi. Je to útrpné, keď sa mi tak nasilu vyhýbajú. Vypýtam si na raňajkách soľ, Zayn ju podá Harrymu, následne sklopí zrak. Harry ju podá tebe, aj napriek tomu, že sedí takmer vedľa mňa a tiež sa odvráti. Tá soľ aj znova vykryštalizuje, kým si ňou ja tie vajcia prisolím!“ hundrala som a prevalila sa na bok, aby som hľadela aj ja na Daisy, a nie len ona na moje pozadie a chrbát.

„Tie vajíčka neboli málo slané, aj ja som ich mala,“ poznamenala a zase prevrátila list.

„Tu nejde o tie sprosté vajcia, Daisy!“ vyhŕkla som trošku hlasnejšie, ako som mala v pláne a sledovala Daisy, ako behá očami po drobných písmenách.

„Ja viem. Len ma mrzí, že si nešťastná,“ priznala a nahodila presne taký kukuč, ako jedno zo šteniat v škatuli na predaj, v inzeráte na sociálnej sieti.

„Ale ja vlastne nie som nešťastná,“ vyletelo zo mňa. Daisy na mňa vyvalila prenikavé okále a zabuchla knižnú elitu v modrom viazaní.

„Nerozumiem.“

„Ani ja. Len viem, že nie som nešťastná. Som len... Unavená,“ povedala som napokon a postavila sa. „Skúsim to ešte raz.“

Mala som chipsy. Mala som dvojlitrovú fľašu plnú hnedej bublinkovej tekutiny s obsahom kofeínu. Jediné, čo mi chýbalo, boli slová, ktoré mu poviem. Stepovala som pred drevenými dverami s krémovým náterom a nedokázala som sa prinútiť zaklopať. Mohlo to byť aj tým, že som nemala voľnú ruku, no nebolo. Asi som len nechcela tridsiaty siedmy raz počuť, že videl dosť. Že vie, o čo ide. Že som suka, ktorá ho zavádzala. Že sa oblizujem s každým. A že nie je nahnevaný, len sklamaný, tak nech idem naspäť za Harrinkom. Tých rozhovorov bolo dosť, no všetky boli rovnaké. 

Keby som bola v nejakom druhotriednom príbehu o nešťastnej láske, bežala by som potom do izby, zabuchla dvere a plakala. Daisy by mi utierala maskarové slzy levanduľovým kapesníkom a hovorila, že mi za to nestojí, prídu lepší a blá, blá, blá. 

Našťastie tam nie sme a ja už neplačem. 

Alebo minimálne už nechcem plakať. 

Neklopala som. Vrazila som dnu, akoby to bola moja maličká garsónka v centre mesta, s vydratým hnedým kobercom a opadanou omietkou. Neležal na posteli a neprepínal bezcieľne nudné televízne kanály so správami, či tuctovými seriálmi. Nerobil na zemi kliky, ani brušáky, ako vždy, keď sa nudil. Dvere do kúpeľne boli otvorené, miestnosť bola prázdna. 

So zvesenými plecami a niečím zvláštnym na srdci som sa brala na odchod, keď zafúkal jemný teplý vánok. Boli otvorené dvere na balkón. Potichu som kráčala tým smerom. Môžeš odísť, Zara, ešte ťa nevidí. To bolo moje bojazlivé ja, ktoré bolo s touto tichou domácnosťou viac menej spokojné. Alebo môžeš ísť za ním, streliť mu facku, aby konečne sklapol a nechal si to vysvetliť. To bolo iné ja. Ja, ktoré driemalo hlboko vnútri plačúceho dievčatka, ktoré počúva krik svojej šialenej matky. To ja nikdy nemalo možnosť sa prejaviť. Až doteraz.

Už som nekráčala opatrne. Moje kroky boli ťažké, hlasné a hrdo niesli moje telo, ktoré som navliekla do šedých teplákov a bieleho voľného trička s krátkym rukávom. Prešla som okolo stola. Ležal na ňom nôž, veľmi ostrý. Obrovská čepeľ. Ja by som sa nad tým nikdy nepozastavila. Ale moje telo už dávno nepatrilo len mne. 

Zabi ho. 

Bol to šepot. Tichý ale prenikavý. Ignorovateľný pre tých, ktorý mu nerozumeli. Pre mňa bol varovný. Čo to vraví? 

Stačí zobrať nôž a bude po všetkom. 

Spravila som krok smerom k drevenej doske na štyroch nohách. Ostrie sa zalesklo v lúči slnka. Napriahla som ruku. Chcel chytiť ten nôž. Chcel ho vziať, potichu sa zozadu priplížiť k Zaynovi a bodnúť mu ho do chrbta. Chcel, aby som ho zabila. 

Ale kto bol on?!

„Zara?“ začula som. Bol to skutočný hlas.

„Stačí zobrať nôž a bude po všetkom,“ zopakovala som. Ten hlas bol môj, určite bol môj. Bol mi taký známy, taký blízky, že mohol byť jedine môj.

„O-o čom to hovoríš?“ Nerozumel. Ani ja.

„Stačí zobrať nôž a bude po všetkom.“ Zase. Zase som to povedala nahlas. Alebo to povedal on? Ten, kto chce, aby som ten nôž vzala?!

„Zara, chápem, že si rozrušená. Poď, pôjdeme si dať dole kávu,“ ponúkol sa. Nie ten, ktorý chcel zobrať nôž. Ten, ktorého som mala zabiť.

„Nechcem kávu. Chcem byť sama,“ povedala som a myslela som to vážne. Teda to, že chcem byť sama. Na kávu som šla. 

Áno viem, som nezodpovedná, ale vy taktiež, keďže zase nebolo ani 5 komentov. Ale už to neriešim, len momentálne neviem, kde mi hlava stojí. Jedno slovo. Gympel. Teda vlastne dve. Bilingválny gympel. To je moje ospravedlnenie. 

PS: Aj tak vás mám rada a aj tak ma to baví. A nie, nie som nevďačná, len komentáre sú pre mňa motivácia. Tak ma, prosím, motivujte:))