Behind The Enclosure 16

„No ták, Zara, uvoľni sa trošku,“ povedal a zatlačil ma úplne k stene, kde som už nemala kam uhnúť.

„Choď preč,“ šepla som, dúfajúc, že volume môjho hlasu neuberie na jeho ráznosti. Jednu ruku mi pritlačil ku krku, no nie dosť silno na to, aby moja pokožka na druhý deň chytila slivkové sfarbenie. Jeho rýchli dych som cítila na červenom líci, no nechcela som nič iné, ako schúliť sa do teplej postele a spať až do nekonečna.

„Nie. Lebo ty nechceš, aby som išiel preč,“ aj on šepkal. Priamo do môjho ucha a len pre mňa. V izbe bolo útulné šero, svetlo stlmené na minimum vytváralo pokojnú atmosféru, no on to celé pokazil. Bledé steny mojej izby stemneli, boli plné strachu a obáv. Jeho lačná ruka, ktorá netlačila moje telo na chladnú maľovku, behala po mojom stehne. Rukami, v porovnaní s tými jeho, boli strašne slabé, som sa ho snažila od seba odstrčiť. Nič, ani milimetrový posun.

„Páči sa mi, keď hráš nedostupnú.“ Och, koľké tie jeho fanúšičky by vraždili za tento tón hlasu, no mne sa hnusil tak, ako každý z jeho lačných dotykov.

„Nič nehrám. Prosím odíď, Harold, chcem spať,“ zachrípnuto som žiadala a reflexne odstrčila jeho chtivú ruku z oblasti medzi chrbtom a zadným stehnom.

„Toto je lepšie ako spánok.“ Obkrútil si prameň mojich vlasov okolo prsta a privoňal si k nim. Potom sa usmial.

„Maliny,“ zahlásil a prameň vlasov pustil.

„Odíď,“ žobrala som naposledy. Našiel moje pery aj napriek tomu, že som sa mykala na všetky strany a snažila sa našim bozkom vyhnúť.

„Prestaň!“ sykol a chytil moju hlavu medzi prsty. Opäť sa prisal na moje pery. A ja som mu opätovala každý jeden z tých bozkov. Zo strachu? Z túžby? Z lásky? Neviem. Viem len, že som ho nezastavila.

Prienik do reality bol zlý. Alebo možno ešte horší, ako zlý.

„Dobré ránko,“ veľmi známy hlas preťal moje ušné bubienky, oťapené pohľadom do minulosti. Sedel vo fialovom kresle v rohu miestnosti a v ruke držal dennú tlač. Nikdy som nebola v jeho izbe. Všetko tu bolo presiaknuté niečím neopísateľným, a senzory môjho tela nedokázali tento faktor jasne zaradiť do kategórie zlé, ani dobré. Všetko bolo dokonalé, už na prvý pohľad bolo jasné, ako má každučká vec v miestnosti svoje presné miesto, kde by mala byť. A kde musí byť. Každý milimeter štvorcový tejto izby ma utvrdzoval v tom, že ak by ho niekto o pol druhej ráno zobudil a kázal mu niektorú z tých vecí nájsť, bez problémov by tak urobil. Všetko bolo precízne naštelované tou najkrajšou časťou smerom do vnútra izby, žiadne čiastočky prachu nemali šancu usadiť sa na nijakom kuse nábytku a celú miestnosť olizovala príjemná vôňa. Asi jeho antiperspirant, pomyslela som si. A všetko bolo buď šedé alebo čistulinko biele. Jediným farebným aspektom danej izby bolo kreslo, ktoré práve okupoval. Odložil časopis nabok a vymrštil sa na dlhé, svalmi obalené, nohy.

„Vyspinkaná?“ pokračoval, keď sa moja maličkosť očividne nechystala chopiť slova.

„Ja som predsa nespala,“ odsekla som a podoprela sa lakťami tak, že som už nebola v zraniteľnej polohe. Uprela som pohľad na svoje nohy, zahalené bielou saténovou dečkou.

„Ale sny sa ti snívali,“ z jeho hlasu sršala spokojnosť, rovnako ak z neho samého.

„O čom to trepeš,“ opovrhovačne som cekla a uhla pohľadom na druhý koniec šedej izby.

„Prosím odíď, Harold, chcem spať,“ preafektované napodobnil môj hlas a samopašne sa usmial. „Tá veta mi je povedomá...“ pokračoval, urputne sa tváriac, ako tvrdo premýšľa.

„Pres...“
„Ó, už to mám. Tuším si v tú noc chcela spať,“ prerušil ma. Hoci som hľadela úplne opačným smerom, cítila som, ako sa približuje. Jeho mohutné telo vrhlo tieň na moje, pomaly sa zviechajúce z postele.

„Áno, mala som si ísť radšej ľahnúť,“ priznala som odmerane, stále nedávajúc najavo, že by som sa na neho radšej vrhla a strhala z neho oblečenie, ako nejaká švihnutá fanúšička.

„Nevyzeráš, že by ti to nejako extrémne vadilo, keď o tom dni ešte aj snívaš...“ Ten hajzel si to užíval. Bolo jedno, akú chladnú tvár som mala a ako ľahkovážne som reagovala na jeho pokusy vyhrotiť túto situáciu do niečoho, čo by som neskôr vídavala vo svojich trpkých okienkach do minulosti. Aj tak vedel, čo chcem.

„Žiadne sladké sny, ale nočné mory, zlatko,“ odbila som ho a postavila sa. Bol tak blízko... A ja som ho odstrčila.

„Nemohli to byť mory, keď som robil toto,“ pritiahol si ma k sebe. Pozrela som sa do jeho očí, tých očí, ktoré sa tak slastne vyžívali v mojej bezbrannosti. Lenže ja som nebola bezbranná. Videla som, ako v tých karamelových očiach vzbĺkla túžba a to znamená jediné. Že hoci on má esá, ja mám čistú postupku a tá je neporaziteľná. S takými kartami na ruke môžem zhrabnúť všetko, no najprv ho musím donútiť všetko do tej hry vložiť. Všetky žetóny. Od modrých až po čierne. Všetky city. Od lásky až po nenávisť. Všetku túžbu a vášeň, ktorú je schopný vydať. Táto hra bude All In. Veľa šťastia, Styles, povedala som si a vášnivo ho pobozkala.

Zase jedna z tých lepších, podľa mňa. Nebudem tu mať dlhé keci, aj tak to nikto nečíta. Len vás chcem poprosiť - komentujte, komentujte, KOMENTUJTE!!! Ďakujem.