The Family Secret 11

Jake zaparkoval pred budovou telocvične. Ako obarená som schmatla svoje veci a zamierila rovno do šatne, ani som sa neunúvala počkať ho. Hneď ako som vstúpila do vnútra, spustila sa na mňa lavína s úprimnými sústrasťami, objímaním a bozkávaním na líca. Bolo to milé, ale bolo to to posledné, čo som teraz potrebovala alebo uvítala a vďaka zavádzajúcim myšlienkam, ktoré mi behali po mysli, som to nevedela ani patrične odceniť. Bolo mi však ľúto ich odbiť, pretože ich strach o mňa a starostlivosť bola skutočne úprimná a bola som vďačná, že títo ľudia ma majú aj napriek všetkému stále radi a tak som im vyhovela a objímala sa s nimi asi desať minút. Keď som sa konečne dostala z ich nekonečného uväznenia, zamierila som sa prezliecť. Akurát som si vyzliekala tričko, vtrhla dnu Cindy, ktorá sa na našej objímacej akcii nepodieľala. 
„Čo si robila vtedy u Zayna?“ vybafla na mňa naštvane. 
„Nemôžem za ním chodiť?“ spýtala som sa a pokúšala som sa zachovať ľahostnajný tón. „Samozrejme, že môžeš, ale je zaujímavé, že najprv oňho ani nezavadíš a keď sa dozvieš o nás dvoch zrazu si na ňom nalepená!“ Cindy predvádzala dokonalý žiarlivostný výstup. 
„Tebe o čo ide? My so Zaynom sme len kamaráti, nič viac! A teraz mám určite iné problémy, ako riešiť tvoju žiarlivosť,“ odbila som ju. 
„Aj by som ti uverila, keby si vtedy od neho tak nezutekala. Nepočula som síce o čom ste sa bavili, ale myslím, že keby áno, tak by som tento výstup mala aspoň podložený!“ zvyšovala hlas. 
„No tak, kočky, nehádajte sa,“ otvorili sa dvere a v nich stála Mel, moja jediná záchrana pred touto trápnou hádkou. Po rozcvičke a desiatich minútach na švihadle sme išli sparovať a keďže mne nevyšla dvojica, išla som s Jakom. Náramne mi to padlo, lebo zmlátiť ho do nepríčetna mi teraz príde vhod. Chvíľku sme sa len tak oťukávali a potom sme začali normálne boxovať. Jake si zrejme najprv myslel, že som len dala kvalitné nasadenie, keď som tak dlho nebola, no keď som mu uštedrila pravý capák, ktorý nestihol vykryť, spýtal sa ma: „Čo sa deje?“ 
„Čo sa deje? Hmm, nechceš mi radšej ty povedať, čo sa deje?!“ spýtala som sa zadychčane. Predsa len, moja kondička trošku oslabla. 
„O čom to hovoríš?“ povedal a zjavne sa mu nedarilo znieť isto. Asi si skutočne nebol istý o čom hovorím a nechcel mi dať príležitosť zistiť niečo viac, ako už viem. 
„Asi som našla niečo, čo som nemala,“ chcela som ho zavádzať a dúfala som, že v panike vypotí niečo, čo mi aspoň trošku napovie. 
„No tak to by ma teda skutočne zaujímalo, čo si našla,“ povedal a ja som vedela, že je rozrušený, lebo z posledných úderov nebol ani jeden čistý. 
„Takže po dome schovávaš viac vecí, ktoré by som nemala nájsť?!“ vyletelo zo mňa. Kusla som si do jazyka, no už bolo neskoro. 
„Čo ty, kurva, robíš v jeho dome?!“ zapojil sa Zayn dosť podráždene do rozhovoru. Zrazu prestali všetci boxovať. 
„No ták, žiadne ulievačky, pokračujeme alebo sa môžete zbaliť a ísť domov!“ ukončila to Olivia v správny čas. 

„No to sa ti podarilo,“ zašepkal Jake a ďalej sme sa už venovali len boxu. Po tréningu som sa rýchlo osprchovala a išla k Jakovi. Pešo, lebo on ešte musel odtrénovať dve hodiny. Mne to vyhovovalo, pretože autobus ma vyhodil pár metrov od jeho domu a ja som mala dve hodiny čistého času na získanie ďaľších kúskov do mojej skladačky. V Jakovom byte bolo toľko bordelu, že nájsť niečo zmysluplné by mi zabralo hodiny. No obálka bola v zásuvke sama a tak budem hľadať na takých miestach, kde by som to najmenej čakala. Začala som jeho spálňou. Bolo tam len pár skriniek, šuflíkov a poličiek, takže by som to mala mať do pol hodiny zoskenované. Nočný stolík mi prišiel ako klišé, tak som začala skriňou na oblečenie. Bolo to zvláštne, pripadala som si trochu ako úchyl, ale zvedavosť premohla ten trápny pocit. Boli tam tričká, džínsy, tielka, slipy, ponožky, jednoducho to, čo má každý normálny chlap v skrini. Nič prekvapujúce, nič nezvyčajné. Trochu ma to zarmútilo. Neviem, čo som čakala, ale toto to rozhodne nebolo. Zavrela som skriňu a presunula sa k poličkám, no stále som to nemohla dostať z hlavy. Ťahalo ma to k tej skrini. A tak som ju zase otvorila a začala pozorne prehľadávať. Snažila som sa dávať veci na tie isté miesta, no myslím, že Jake by nespozoroval ani keby som mu sem priniesla nový gauč, takže je to jedno. Prezerala som pozorne poličku po poličke, no nič zvláštne som nenašla, až na... v tretej poličke, kde boli tričká naukladané do úhľadných komínov, bolo menej miesta ako na ostatných. Pri ostatných boli veci od okraja police vzdialené aj desať centimetrov, no tu sa takmer nezmestili. Jemne som vybrala veci a zaklopala na zadnú stenu. Bola dutá a hore mala asi sedem milimetrovú medzeru, takže nebolá pôvodná. Niekto ju tam vsadil. Jemne som chytila zadnú stenu za jej hornú časť a opatrne ju vyklopila. Ešteže tam bola tá medzera. Nevedela som, čo konkrétne tam na mňa bude čakať, ale úhľadné kôpky nejakých papierov sa mojim odhadom vyhýbali na kilometre.

                                   

Wuej, je tu ďalšia časť a priznám sa, že keby som mala tie myšlienkové pochody, ktoré som mala pri jej písaní, tak ju štylizačne teraz napíšem omnoho lepšie. Lenže teraz by to už nebolo ono a možno by mi niečo uniklo. To určite nechcem. Tákže, čítajte, zanechávajte reakcie a komentujte:)