The Family Secret 10

Drahý Jake,

už nevládzem. Ubíja ma to, tie tajnosti. Keď už som konečne mala pocit, že sa v mojom živote dáva všetko dokopy, prišlo niečo, čo ma zrazilo na kolená. Ty vieš, že s rakovinou bojujem už dlho, no teraz cítim, že už nemôžem, že už neexistuje nič, čím by som ju mohla poraziť. Liečba nezaberá a ty to vieš. Ľúbim Amandu a Nelu z celého srdca, preto som im nič nepovedala. Ani o tebe a ani o svojej chorobe. Chráň Nelu pred pravdou, ktorá by jej mohla ublížiť. Zranila by ju, možno jej zničila život a akékoľvek ilúzie o šťastných koncoch a rodine. Chcem, aby bola šťastná a aby sa v jej živote nič nezmenilo ani po mojej smrti. Potrebujem mať istotu, že je o ňu postarané a žiadam ťa, aby si tak urobil ty. Viem, že Paul si bezo mňa nebude môcť život v meste dovoliť a preto je pravdepodobné, že sa bude chcieť sťahovať niekam na vidiek. Amandu mu zobrať nemôžem, koniec koncov, je to jeho dcéra, no chcem, aby Nela ostala s tebou. Postaraj sa o ňu. Dnes to všetko ukončím. Predpokladám, že alkohol spojený s chemoterapiou a ďalšími liekmi, ktoré užívam, by to mali zvládnuť. Milujem ťa, no už nevládzem. Prehrala som svoj boj, no vaše životy pokračujú ďalej. Zariaď, aby Nela bola šťastná. To je to jediné o čo ťa žiadam a viem, že to nebude jednoduché, ale aspoň sa o to pokús. S láskou, Tvoja Diana.

On to vedel! Vedel, že sa moja mama chystá zabiť a nič s tým neurobil! Nepokúsil sa ju zastaviť, zabrániť jej v tom, ani povedať to mne, aby som to skúsila aspoň ja. Lenže on neurobil absolútne nič! Len normálne trénoval a nahodil pózu akože sa nič nedeje. Tá nehoda nebola Zaynova chyba. Moja mama to chcela celé skončiť a tá nehoda to len celé zavŕšila. No v nemocnici by mi predsa povedali, že mala rakovinu. Teda samozrejme, ak... Ak by niekto nezaručil, aby som sa to nedozvedela. A o ako tajomstve to mama hovorila? Čo také strašné sa nesmiem dozvedieť, lebo by mi to zničilo život? A ako to dopekla myslela, keď vravela, že Amandu ockovi zobrať nemôže, lebo je jeho dcéra. Ja snáď nie som? Alebo nie som dosť dôležitá na to, aby som s nimi išla? Toľko otázok, na ktoré nie sú odpovede... No ja som vedela len jedno. Jake je niekto úplne iný, ako som si doposiaľ myslela. Už mu nemôžem veriť. Už viac nie. 
„Kedy môžeme vyraziť?“ Jake sa objavil vo dverách kúpeľne a usmieval sa na mňa. Rýchlo som list schovala za chrbát, nohou potichu zavrela šuflík a nahodila najfalošnejší úsmev, za ktorý by som si zaslúžila Oscara. 
„Kľudne aj hneď, už som zbalená, len by si mi mohol dať leukoplast, trošku sa mi zlomil necht.“ Ešteže sme vyrazili skôr, lebo Jake pol hodinu hľadal leukoplast. 
„Plánuješ zisťovať, kde teraz býva Paul a Amanda?“ spýtal sa ma naoko nenútene, keď sme už nalodení v aute smerovali na tréning. 
„Nie, ešte tu musím doriešiť pár vecí, ktoré sú podstatnejšie,“ odsekla som trošku viac podráždene, ako som mala v pláne. 
„A mimo toho, myslím, že otec by mal prejaviť nejaký záujem a hľadať ma,“ hlas mi posmutnel. Mrzelo ma to. Aj keď som chcela, aby ma nechali tu, kde mám priateľov, domov, všetko, čo k životu potrebujem, no v hĺbke duše som si želala, aby ma hľadali. Aby ma prosili, nech idem s nimi, nech sa vrátim. No teraz som nemala náladu na smútok. Musela som zistiť, čo sa to tu deje. Čo má Jake spoločné s mojou mamou a aké hrozné tajomstvo predo mnou majú? Ako dlho a ako dôverne sa poznali, ak mu mama bola schopná zveriť do opatery svoju dcéru? A prečo len mňa, prečo Amandu nechala ísť s otcom? A vedel otec o jej chorobe a tajil to pred nami, alebo tiež nič netušil, aby ho to netrápilo? Neviem. Nemám ani poňatia, ale viem, že jediným kľúčom k odpovediam je Jake. On je jediný, kto ma môže doviesť k pravde. Najviac mi však vŕtal v hlave záver maminho listu. Milujem ťa, no už nevládzem. Je viac ako samozrejmé, že neboli len priatelia, či známy. No ja chcem vedieť, čo presne medzi nimi bolo a prečo zavádzala otca. Nemyslím si, že by to bolo len preto, že nám chce zachovať v hlave myšlienku, že rodiny by spolu mali vydržať naveky. Ja už ničomu nerozumiem. Ale budem.

Wuej, prvá okrúhla časť je na svete a hoci je trošku kratšia, je vééľmi dôležitá. Nemohla som vám predsa v jednej časti prezradiť všetko, no nie? Užite si ju a som veľmi zvedavá na vaše názory, takže šup, šup, dole sú reakcie a komentíky. Mimo iného, túto časť by som chcela venovať jednej výnimočnej osobe, ktorá je v mojom živote jedna z najdôležitejších. To ona bola tá, ktorá horlivo čítala moje príbehy a chcela, aby som ich zverejnila. Podporila ma, keď som sa bála, aj keď sa mi nedarilo. Patrí ti to najväčšie ďakujem, aké dokážem napísať. Ona vie, že je to ona:) No a keď už sme pri venovaniach, Deniska, táto časť je aj pre teba. Takisto čítaš môj príbeh od začiatku a neprestala si, ani keď som sa presťahovala sem a za to ti ďakujem:) A samozrejme, aj všetkým vám ostatným, ktorí to čítate:)