piatok 29. marca 2013

The Family Secret 9


Doma, teda u Jaka doma, som zo seba strhala mokré šaty, vyutierala sa do sucha a obliekla som si Jakovu károvanú košeľu a šortky. Oproti tomu, čo zúrilo vonku bolo v Jakovom dome pomerne teplo. 
„Ideš dnes na tréning?“ spýtal sa celkom nenútene. 
„Už by sa patrilo,“ odvetila som. Sadla som si na moju provizórnu posteľ a pustila telku. Bolo by mi absolútne jedno, aj keby hrali Šreka alebo nejakú sladkú telenovelu, len aby niečo prerušilo toto ticho. No obrazovka ostala čierna.
 „Toto čo je?!“ Asi by som skutočne žiadala veľa, keby v tomto posratom dome niečo fungovalo, však? 
„Telka. Asi som zabudol zaplatiť,“ povedal ľahostajne. Tak som teda telku bez obrazu zase vypla a zamierila som do kuchyne. Spravila som si ďalšiu kávu a ziedla kakaové sušienky po záruke, ktoré som našla. Úprimne som dúfala v to, že suché sušienky pokiaľ nesplesnivejú sa nemôžu pokaziť a vzhľadom k tomu, že mávajú záruku aj štyri roky, ani som si nechcela predstaviť, ako dlho tu boli. 
„Ideme na nákup!“ rázne som zahlásila, keď mi po tretej sušienke zavládla v ústach akási neidentifikovateľná pachuť.
„Choď ak chceš, ja musím ísť za hodinu trénovať,“ povedal a ani sa na mňa nepozrel, pritom sme obaja boli v tej istej miestnosti meter krát meter. 
„To stíhame,“ povedala som a už som si obliekala rifle. Ani neviem prečo, dala som si dole aj košeľu. Prišlo mi to prirodzené, veď som doma.. Doma... Práve vtedy Jake zdvihol zrak a oči mu spočinuli na mojej takmer nahej hrudi. Ani to s ním nepohlo, akoby hľadel na svoju dcéru. Dotackala som sa smerom k taške a obliekla som si šedé vyťahané tričko. 
„Okej, ideme. Ale nečakám!“ povedal a usmial sa. Tým Jakovským úsmevom, nie tou sarkastickou paródiou, s ktorou ma posledné dni zoznamoval. Nasadli sme do auta, no tá rachotina začala niekde v polke cesty záhadne dymiť. Ale zatiaľ išlo, no smrad z toho bol neskuočný. Asi dvadsiatkou sme sa konečne doteperili do supermarketu. Jake zobral vozík a potom ma zobral na ruky a naložil do toho vozíku. Keď som sa naňho vyjavene zírala, len zahlásil: „Nepáči sa kočiar, little princess?“ a zdvihol jedno obočie. 
„Nie, nie, všetko je dokonalé, chrabrý rytier,“ odvetila som a obdarovala ho milým úsmevom. 
„Tak to som rád, lebo inak by som ťa musel naložiť do toho autíčka pre päť ročné deti,“ vravel a tiež sa smial. 
„Tak to skutočne nebude treba.“ Nakupovanie chlapa Jakovko typu a mojej maličkosti vyzerá zhruba tak, že najprv prejdeme celý regál a potom ho znovu precúvame a ja cestou diktujem, čo má Jake hádzať do košíku. Jogurty, maslo, rožky, musli, mlieko, zelenina a jablká. Ešte sme schmatli nejaké minerálky v akcii a zamierili sme k pokladni. Jake všetko povykladal na pás a až sme prišli na rad, mladý pekný predavač ma obdaril žiarivým úsmevom a keď všetko nablokoval, opýtal sa Jaka: „Aj toto mám blokovať?“ hlavou kývol ku mne. 
„Tak to by som sa nedoplatil,“ povedal Jake a s jeho perami sa zase pohrával úsmev. 
„Vzorný otecko,“ počula som z predavačovych úst, keď už si myslel, že ho nikto nepočuje. Nebola som si istá, či to počul aj Jake, ale mne sa tá veta vryla do pamäti. Vzorný otecko. Dve slová. Kedysi by som ho tak možno nazvala sama, no dnes viem, že niečo sa zmenilo. 
„Nad čím rozmýšľaš?“ spýtal sa ma Jake, keď nakladal veci do auta. 
„Nad ničím,“ odvetila som. Keď sme prišli domov, ja som povykladala potraviny do chladničky, vyhadzovala som všetko, čo v nej už prechádzalo hnilobnými procesmi a išla som sa zbaliť na tréning. Ako som tak hádzala veci do tašky, zavadil sa mi o nejakú svinskú nitku necht. Začala som ním mixlovať, ale to som asi nemala, pretože prst som síce vytiahla, ale necht sa mi škaredo zlomil. Až do krvi. 
„Shit!“ sykla som sama pre seba a začala som sa prehrabávať v zásuvkách naokolo. Niekde tu predsa musí mať leukoplast! No všade boli len samé rárohy, nezaplatené účty a... v úplne spodnej zásuvke, ktorá pôvodne bola na zámok, no dnes po ňom ostala len diera, bola obálka. Nič iné, len jedna obálka. Premohla ma zvedavosť, oblizla som si prst, aby som zmyla krv, ktorá stihla vytiecť a vzala som do ruky obálku. Meno prijímateľa a adresa prijímateľa  Jake Stone, 31 Sun Street, meno a adresa odosielateľa... Počkať! ČO?! Diana Willhelmová, 17 Back Street?! Prečo moja mama posiela list môjmu trénerovi? Oni sa vôbec poznajú? Čo, do pekla, sa to tu deje! Premohla ma zvedavosť a aj keď považujem hrabanie sa v cudzích veciach za hnus, toto som musela urobiť. Potrebovala som vedieť, čo je tam napísané.



Táákže, užite si novú časť! Už sa nám to pomaličky začína vyfarbovať a ja sa začínam obávať nasledujúcich častí, pretože to bude iné. Dosť iné a pravdepodobne úplne iné a ja sa bojím, ako to prijmete. No, uvidím, každopádne zanechávajte komenty a reakcie:)


7 komentárov:

  1. úprimne, som rada, že Jake sa k nej chová pekne, a nie tak sarkasticky :) :) :) a k tomu koncu, ten list, vážne som zvedavá že čo v ňom bude :D :D a teraz k tvojmu "proslovu" :D :D (neviem ako sa to píše, ale myslím to, čo si napísala pod obrázok) :D
    tak, úprimne, trochu som sa zľakla, toho že sa to začína vyfarbovať a ty sa začínaš obávať nasledujúcich častí, pretože to bude iné. :D :D popravde, prekvapila si ma s tým a za druhé, trocha sa začínam aj báť že čo bude v ďalších častiach :D :D ale môžem ťa ubezpečiť, že neprestanem čítať tvoj príbeh :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Úžasné. Som zvedavá, co bude v liste :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ja uz sa neviem dockat dalsej casti a chcem vediet co bude v liste, jaaaaaj, nech uz to je :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. začína to byť fakt napínavé... aký je vekový rozdiel medzi nimi? dúfam, že nebude naozaj jej otcom... no už len píš, neviem sa dočkať... e.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Bože! :33 Dokonalé!!!

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ježíííš, to je užasné! :3 obdivujem ťa važne že hej :3 len už prosím dal daľšiu časť pretože sa neviem dočkať čo tam bude :3333

    OdpovedaťOdstrániť