Behinde The Enclosure 19

Káva. Čierna tekutina s jemnou hnedastou penou na vrchu. Ako jeho vlasy. Toho, ktorého som mala zabiť...

„Smiem si prisadnúť?“ vyrušil ma niekto. Mal pásikavé tričko, úzke červené nohavice a vyzeral presne ako ten z plagátu One Direction, ktorý držala jedna fanúšička na koncerte. Vlasy sčesané do tváre, oči farby neba za letného pravého poludnia a na tvári ustaraný výraz.

„Posaď sa, Louis.“

„Musím s tebou hovoriť,“ povedal a usalašil sa na mieste oproti mne. Z vrecka vytiahol červené malborky, jednu si zapálil.

„Nejako som si domyslela, že mi nechceš rozprávať príbeh Alenky z ríše divov,“ odsekla som sarkasticky a srkla si horúci dúšok pressa.

„Mala by si ísť domov,“ vyhŕkol. Vyfúkol pred seba kúdoľ hustého dymu, ktorý sa v nefajčiarskej miestnosti rýchlo rozplynul. Zložila som šálku z tanierika, podšálku mu podsunula. Venoval mi letmý úsmev na znak vďaky, odklepol na ňu popol a pokračoval:

„Viem, že to znie divne, ale nie je to tu bezpečné. Prosím, na nič sa nepýtaj a choď späť do sídla.“

„A dostanem poliša, ktorý bude kontrolovať aj značku môjho mejkapu?“ spýtala som sa otrávene a uhla pohľadom od vystresovanej kôpky nervov, alias Louisa. „Pozri, som oboznámená s tým, čo sa stane ak odídem od Zayna. A viem, že som mu ublížila, ale hádam to so mnou ešte pár mesiacov vydrží. Ak chceš jeden večer sám s Daisy, som ochotná vám uvoľniť izbu, ale mám rada svoje súkromie,“ odbila som ho a odpila si z tmavej tekutiny.

„Čo?! Tu nejde o žiadnu Daisy! Ide tu o teba. Bojím sa,“ zašepkal. Potiahol si z cigarety a jemne pootočil mojou hlavou tak, aby som mu hľadela do tváre.

„Nemusíš sa o mňa báť.“ Nie, on sa o mňa nemusel báť, ale ja som sa bála. Toho hlasu. Toho hlasu, ktorý bol v mojej hlave. Sama seba. A Stylesa.

Je to zvláštne, keď vám človek, okolo ktorého tri týždne len prechádzate, zrazu hovorí, že má o vás strach. Asi vyzerám fakt zle. Alebo je to možno naozaj vážnejšie a ja som len priveľmi tvrdohlavá a súkromia chtivá na to, aby som sa jednoducho zbalila a odišla.

„Musím. Ver mi, ja ho poznám zo všetkých najlepšie,“ povedal. Tváril sa veľmi zmätene.

„Koho?“ Už som bola zmätená aj ja. Tiež veľmi.

„To je jedno. Jednoducho, najlepšie by bolo, keby si odišla.“ Zahasil vyfajčenú cigaretu o bielu podšálku s logom hotela a ohorok zastrčil do vrecka rifľových nohavíc. Len dúfam, že sa nechytí. Bolo by ich škoda. Teda aj jeho, ale dobre padnúce džínsy sú na nezaplatenie.

„A ak neodídem?“

„Dávaj si pozor. A drž sa Zayna,“ povedal prosebne a vrhol na mňa jeden z tých pohľadov Kocúra v čižmách zo Shreka.

„To by som rada. Lenže on by ma najradšej hodil z balkóna,“ priznala som. Dopila som zvyšok kávy a zberala sa k odchodu.

„On vyprchá, ak sa tak ešte nestalo. Dovtedy...“ odmlčal sa a pristavil svoje telo vedľa môjho, „môžeme spolu niekam vybehnúť.“

Na podobnom mieste som nikdy nebola. Nikdy. Malý zelený kúsok raja. Žblnkajúci potôčik so širokou škálou živočíchov, od rôznofarebných rybiek po sýtozelené žaby, pripomínajúce vojenské maskovanie. Kvety. Veľmi veľa kvetov. Pestrá paleta veľkých i malých, rozvoniavajúcich široko ďaleko, schovaných v útrobách nízkeho krovia, či vystatované na obdiv, no taktiež vystavené nemilosrdným bezcitným ľudským nohám. No čím viac som pozorovala tento moment vystrihnutý z prírodovedného filmu, zaoberajúceho sa zákutiami našej planéty, ktoré si zachovali svoje čaro a charakter len vďaka tomu, že ich ľudia nenašli, tým ťažšie mi bolo uveriť, že tu niekedy niekto bol. Okrem Louisa.

„Toto je jediné miesto, kde sa cítim aspoň trošku normálny,“ povedal, kým ma viedol smerom k potoku.

„Cítiš sa normálne na mieste, ktoré pripomína Pandoru?“ so smiechom som sa opýtala. Nepochybovala som o kúzle tohto tajomného, no zároveň tak blízkeho, miesta, len mi nepripadalo bežné.

„Nepripomína Pandoru. Tu žiadne trojmetrové tvory, ani krvilačné zvieratá nežijú!“ urazene zatiahol Louis. Sadli sme si. Bolo ťažké uveriť, že to bola zem, lebo trávnatý koberec pôsobil skôr ako matrac, než ako zelina.

„No nie som si istá. To husté krovie nepôsobí vierohodne,“ priznala som.

„Ver mi, je vierohodné. Ešte žijem, no nie?“ spýtal sa a rukou si prehrabol aj tak perfektne zalakovaný účes.

„Iste,“ pripustila som. Usmiala som sa. Na to miesto. Bolo to také pokojné, tiché, akoby nebolo potreba nič hovoriť na to, aby ľudia dokázali byť šťastní. Vyvalila som sa na mäkučkú pastvinu, chalan v pásikavom tričku ma nasledoval. Slnko pálilo, na čelo sa prikotúľali nezbedné kropaje potu, no nebolo mi teplo. Nie príliš teplo. Bolo mi tak akurát. Nebola som nadšená, ani smutná. Bola som šťastná tak akurát. Všetko bolo tak akurát, neutrálne, zlatá stredná cesta. No tá predsa stačí, nie? Stačí byť spokojný, nepotrebujete každý deň skákať meter dvadsať len za to, že žijete. Stačí sa tešiť, že vám kvôli ekonomickej kríze neodpojili elektrinu. Že vám predavačka v obchode vydala správne z dvacky. Že ste našli perfektné fialové tričko k tým topánkam, ktoré ste si pred dvomi dňami kúpili za slušnú cenu vo výpredaji. Že bol ten výpredaj. A že ste tu s človekom, ktorého vôbec nepoznáte, no on sa o vás bojí.

„Prečo chceš, aby som odišla?“ nadhodila som náhle a preťala tým ticho, panujúce široko ďaleko. Akoby sa všetok hluk, ruch a krik pojašených detí z ulice, jedným tlačítkom delete nadobro odstránil z povrchu zemského.

„Nič proti tebe,“ začal, no nepokračoval. Nastalo ticho. Nie to trápne ticho, ktoré panuje v divadle po záverečnej scéne veľmi nevydarenej hry, až kým sa niekto nezľutuje a nezačne tlieskať. Také ticho, kedy každý z nás blúdi v myšlienkach a vyberá vhodné slová, ktoré by neranili toho druhého.

„Neberiem to osobne. Len chcem vedieť, prečo mám ísť preč,“ chopila som sa napokon slova ja.

„Nejde o to, prečo máš ísť preč. Ide o to, prečo nemáš ostať. Zamysli sa nad tým,“ povedal. Ó, ohromný Louis, ďakujem ti za osvietenie v podobe tejto majestátne vety. Skutočne som v nej našla zmysel toho života a nepochybne aj odpoveď na všetky otázky od politiky, až po lásku, či ako sa zbaviť škaredej vyrážky, ktorá mi nabehla deň pred sestrinou svadbou. Už nemám sestru, frustrujúce.

„Vďaka,“ odvrhla som sarkasticky a uprela svoje oči na dennú oblohu. Oblohu bez mrakov. Ako život bez starostí, zbytočných pocitov, pocitov, ktoré zraňujú. Tak som si teraz pripadala. Ako vták, bezstarostne poletujúci pri nebesách, bez útrap a bolesti. 

Chceš si pripadať ako vták? Tak sa osloboď.

Ten šepot oblízal moje kolená, vinul sa hore po bruchu, trupom, až sa svojimi slizkými chápadlami ovinul okolo mojich ušných bubienkov. A tam mi šepkal svoje trpké modlitby. 

Osloboď svoju dušu. 

Prikryla som oči viečkami a zhlboka vydýchla, pripravená tým slovám pevne načúvať. Tak poď, hlas, chcem vedieť, čo odo mňa chceš. 

Osloboď svoju dušu. Zabi. 

Zabi? Koho, Zayna? Čo si zač, že tak veľmi nenávidíš moje srdce? 

Tvoje srdce? Chcem, aby patrilo mne. Osloboď ho. Osloboď svoje srdce, aj dušu. A buď moja...

„Dosť!“ Louisov krik prerušil jeho príkazy, krajina naokolo potemnela. Niečo okolo nás vytvorilo bublinu, priepasť, oddeľujúcu naše dve ležiace telá od tej rozmanitosti. Od zvyšku mágie tohto miesta.

„Ty... Ty si to počul?“ vyjavene som koktala a venovala mu zmätený pohľad. Chrbtom ruky som si pretrela oči, pomaly si zvykajúce na prudké svetlo, no napokon som predsa len zaostrila.

„Nie. Ja som to cítil,“ odsekol. „Jednoducho choď domov, Zara.“ Ten tón nebol rozkazovací. Bol prosebný. Louis Tomlinson ma žiada, aby som odišla. Lebo niekto chce, aby som zabila. Zabila Zayna. 

Toľko pravdy bolo práve vypovedanej na tomto obrázku. O príbehu, o Zare, o Stylesovi a o mne. Je len na vás, či ju pochopíte a ako.

Behind The Enclosure 18

Vyhýbali sa mi. 

Obaja. 

Zayn preto, že som sa váľala na sedačke v Harryho objatí, prisatá na jeho perách a Styles preto, že som sa za to Zaynovi ospravedlnila. 

Nemá to význam, povedali. 

Tiež obaja. 

Čo nemá význam?! Rozprávať sa o niečom, čo si každý vysvetlil tak trochu po svojom a žiadna verzia nebola tak úplne pravdivá. Lebo sa nikto neopýtal mňa. Čo môj pohľad na vec? Čo moje dôvody, prečo som to urobila?! Lenže to nikoho netrápi, pretože urobiť si vlastný záver je jednoduchšie ako riešiť problém ako chlap. Vyzerá to tak, že jediný chlap som v tejto trojici ja.

„Zase nič?“ spýtal sa ma piskľavý hlások, keď som jedno popoludnie vošla do izby. Daisy sedela na svojej posteli, vedľa nej položený otvorený výtlačok Hemingwaya a na nočnom stolíku dopoly vypitý pomarančový džús.

„Zase nič,“ vyčerpane som sa hodila na svoju posteľ a teatrálne vydýchla. „Ja už neviem, ako ich mám prinútiť vypočuť ma.“

„Ich?“ prekvapene sa spýtalo dievča, čítajúce tú hrubú buchľu. Pretočila na ďalšiu stránku, i keď pohľadom mierila na mňa. Tieto paranormálne veci už neriešim.

„Áno. Chcem sa porozprávať s obomi. Je to útrpné, keď sa mi tak nasilu vyhýbajú. Vypýtam si na raňajkách soľ, Zayn ju podá Harrymu, následne sklopí zrak. Harry ju podá tebe, aj napriek tomu, že sedí takmer vedľa mňa a tiež sa odvráti. Tá soľ aj znova vykryštalizuje, kým si ňou ja tie vajcia prisolím!“ hundrala som a prevalila sa na bok, aby som hľadela aj ja na Daisy, a nie len ona na moje pozadie a chrbát.

„Tie vajíčka neboli málo slané, aj ja som ich mala,“ poznamenala a zase prevrátila list.

„Tu nejde o tie sprosté vajcia, Daisy!“ vyhŕkla som trošku hlasnejšie, ako som mala v pláne a sledovala Daisy, ako behá očami po drobných písmenách.

„Ja viem. Len ma mrzí, že si nešťastná,“ priznala a nahodila presne taký kukuč, ako jedno zo šteniat v škatuli na predaj, v inzeráte na sociálnej sieti.

„Ale ja vlastne nie som nešťastná,“ vyletelo zo mňa. Daisy na mňa vyvalila prenikavé okále a zabuchla knižnú elitu v modrom viazaní.

„Nerozumiem.“

„Ani ja. Len viem, že nie som nešťastná. Som len... Unavená,“ povedala som napokon a postavila sa. „Skúsim to ešte raz.“

Mala som chipsy. Mala som dvojlitrovú fľašu plnú hnedej bublinkovej tekutiny s obsahom kofeínu. Jediné, čo mi chýbalo, boli slová, ktoré mu poviem. Stepovala som pred drevenými dverami s krémovým náterom a nedokázala som sa prinútiť zaklopať. Mohlo to byť aj tým, že som nemala voľnú ruku, no nebolo. Asi som len nechcela tridsiaty siedmy raz počuť, že videl dosť. Že vie, o čo ide. Že som suka, ktorá ho zavádzala. Že sa oblizujem s každým. A že nie je nahnevaný, len sklamaný, tak nech idem naspäť za Harrinkom. Tých rozhovorov bolo dosť, no všetky boli rovnaké. 

Keby som bola v nejakom druhotriednom príbehu o nešťastnej láske, bežala by som potom do izby, zabuchla dvere a plakala. Daisy by mi utierala maskarové slzy levanduľovým kapesníkom a hovorila, že mi za to nestojí, prídu lepší a blá, blá, blá. 

Našťastie tam nie sme a ja už neplačem. 

Alebo minimálne už nechcem plakať. 

Neklopala som. Vrazila som dnu, akoby to bola moja maličká garsónka v centre mesta, s vydratým hnedým kobercom a opadanou omietkou. Neležal na posteli a neprepínal bezcieľne nudné televízne kanály so správami, či tuctovými seriálmi. Nerobil na zemi kliky, ani brušáky, ako vždy, keď sa nudil. Dvere do kúpeľne boli otvorené, miestnosť bola prázdna. 

So zvesenými plecami a niečím zvláštnym na srdci som sa brala na odchod, keď zafúkal jemný teplý vánok. Boli otvorené dvere na balkón. Potichu som kráčala tým smerom. Môžeš odísť, Zara, ešte ťa nevidí. To bolo moje bojazlivé ja, ktoré bolo s touto tichou domácnosťou viac menej spokojné. Alebo môžeš ísť za ním, streliť mu facku, aby konečne sklapol a nechal si to vysvetliť. To bolo iné ja. Ja, ktoré driemalo hlboko vnútri plačúceho dievčatka, ktoré počúva krik svojej šialenej matky. To ja nikdy nemalo možnosť sa prejaviť. Až doteraz.

Už som nekráčala opatrne. Moje kroky boli ťažké, hlasné a hrdo niesli moje telo, ktoré som navliekla do šedých teplákov a bieleho voľného trička s krátkym rukávom. Prešla som okolo stola. Ležal na ňom nôž, veľmi ostrý. Obrovská čepeľ. Ja by som sa nad tým nikdy nepozastavila. Ale moje telo už dávno nepatrilo len mne. 

Zabi ho. 

Bol to šepot. Tichý ale prenikavý. Ignorovateľný pre tých, ktorý mu nerozumeli. Pre mňa bol varovný. Čo to vraví? 

Stačí zobrať nôž a bude po všetkom. 

Spravila som krok smerom k drevenej doske na štyroch nohách. Ostrie sa zalesklo v lúči slnka. Napriahla som ruku. Chcel chytiť ten nôž. Chcel ho vziať, potichu sa zozadu priplížiť k Zaynovi a bodnúť mu ho do chrbta. Chcel, aby som ho zabila. 

Ale kto bol on?!

„Zara?“ začula som. Bol to skutočný hlas.

„Stačí zobrať nôž a bude po všetkom,“ zopakovala som. Ten hlas bol môj, určite bol môj. Bol mi taký známy, taký blízky, že mohol byť jedine môj.

„O-o čom to hovoríš?“ Nerozumel. Ani ja.

„Stačí zobrať nôž a bude po všetkom.“ Zase. Zase som to povedala nahlas. Alebo to povedal on? Ten, kto chce, aby som ten nôž vzala?!

„Zara, chápem, že si rozrušená. Poď, pôjdeme si dať dole kávu,“ ponúkol sa. Nie ten, ktorý chcel zobrať nôž. Ten, ktorého som mala zabiť.

„Nechcem kávu. Chcem byť sama,“ povedala som a myslela som to vážne. Teda to, že chcem byť sama. Na kávu som šla. 

Áno viem, som nezodpovedná, ale vy taktiež, keďže zase nebolo ani 5 komentov. Ale už to neriešim, len momentálne neviem, kde mi hlava stojí. Jedno slovo. Gympel. Teda vlastne dve. Bilingválny gympel. To je moje ospravedlnenie. 

PS: Aj tak vás mám rada a aj tak ma to baví. A nie, nie som nevďačná, len komentáre sú pre mňa motivácia. Tak ma, prosím, motivujte:))

Behind The Enclosure 17

Bolo fascinujúce ich sledovať. Možno by sa viac hodilo prídavné meno komické, ale ja som jednoducho bola fascinovaná. Toľká umelosť a faloš skrytá za naoko úprimné úsmevy a zmučený výraz, keď sa niektorý z nich snaží trafiť ten správny tón v srdcervúcej pesničke. Neverila som, že niečo dokáže byť ešte sladšie ako palacinky s nutelou a medom, ale ich pesničky nad touto pochutinou jednoznačne víťazia. No oni na tom pravdepodobne vystavali celú svoju kariéru. Na nesebavedomých šestnástkach, ktoré ešte nikoho nemali a potrebujú počuť od svojich hopsajúcich idolov, že ony sú krásne, aj napriek tomu, že majú akné, mastné vlasy a voňavku asi v živote nedržali v ruke. Na vlhkých trinástkach, ktoré práve zisťujú, že existuje aj opačné pohlavie a chcú sa cítiť prirodzene aj s tonou špirály na riasach a prenikavým rúžom, ktorý len zvýrazňuje to, ako strašne nasilu chcú byť dospelé. Podľa mňa by sa nálepky 18+ zišli viac na mejkape ako na cigaretách. No a potom na tých, ktoré sa zviezli s nimi, pretože ich pesničky im zotreli z tváre slzy a natiahli kútiky smerom hore. Koniec koncov, na tom, že Stysles je sexuchtivý náladový debil, by asi nikto nezarobil.

Podišla som ku švédskym stolom, prichystaným pre mňa a pár tých šťastliviek, ktoré vyfasovali lístky do zákulisia. Zhostila som sa jedného salámového sendviča, aj keď jeho obsah tiež nepatrí k mojim obľúbeným potravinám. Z pódia sa akurát ozýval Harryho hlas.

„I know you´ve never loved the sound of your voice on tape. You never want to know how much you weigh. You still have to squeeze into your jeans, but you´re perfect to me,“ jeho dojemné sólo, pri ktorom dievčina z prvého radu, ktorá mala na čele čiernou fixkou Harryho meno, utrúsila zopár sĺz, skončilo a pridal sa k nemu Niall. Text tejto pesničky vystihol všetky ženy na planéte Zem, dokonca aj mňa. I keď sa silou mocou snažím povzniesť cez banality a povrchnosti typu veľký zadok, slanina na brušku, či tento vlas nemá presne dvadsať stupňový uhol, ale dvadsaťjeden, zrkadlo je nekompromisný kritik. Vidí všetko a je jedno, či to zakryjeme voľnými džínsami alebo iným kúskom oblečenia, špek nezmizne. Ja som tomu svojmu extra odolnému poslala malého kamoša, v podobe salámy medzi dvomi plátkami bieleho chleba. Pesnička o tom, ako muži milujú naše neexistujúce nedostatky, skončila splynutím ich rozdielnych hlasov do celistvého refrénu, chalani obdarili dievčence roztomilým kukučom a odbehli do zákulisia.

Niekto si so mnou preplietol prsty a ťahal ma preč, no v tom zhone chalanov, maskérov a kostymérok, som skutočne nezaregistrovala, kto mal tú česť.

„Mám na to zhruba asi tak tridsať sekúnd, tak neprotestuj,“ Stylesov zadychčaný hlas zaplnil celú šatňu. Zabuchol za nami dvere, pritlačil ma o ne a pobozkal. Zbláznil sa?!

„Č-čo to rob...š ,“ snažila som sa vymaniť z jeho obkľúčenia, no bolo to márne.  

„Bozkávam ťa. Na to, koľko máš rokov, by si to už mohla poznať,“ podpichol ma a znovu našiel moje pery. Koľko hovoril, že na to má? Tridsať sekúnd? Už asi len dvadsať. Oblapila som svoje ruky okolo jeho krku. Cez bozky sa lišiacky pousmial, no inak sa nenechal rušiť. Pätnásť sekúnd. Odlepila som sa odo dverí, tlačil ma smerom k bordovej koženej sedačke. To nestíhaš, Styles, pomyslela som si šibalsky, no nebránila som sa. Desať -  zvalil ma na pohovku. Nie, on tu nie je ten, čo sa zbláznil. JA som sa zbláznila! Zašmátral pod sýtočerveným tričkom. Čo tam hľadáš, Styles? Jemne som sa pousmiala, keď mi prstami prešiel po šteklivom buršku. A vtedy som si to uvedomila. Z toho bodu, odkiaľ sa šíri a rozpína môj verný kamarát kŕč, teraz vyžarovalo niečo celkom iné. Teplo. Príjemné, rozlievajúce sa po mojom tele ako med po teplom krajci chleba s maslom. To lákavé teplo, sálajúce z krbu na chate, pri ktorom som zvykla čítať, či lúštiť trojhviezdičkové sudoku, bolo uväznené v mojom tele a bolo ešte hrejivejšie. A čím vášnivejšie bozky som Stylesovi opätovávala, tým viac mojich buniek sa stávalo tohto tepla súčasťou. No chcela som ňou byť? Tá otázka ostala visieť vo vzduchu a v šatni sa už viac neozývali zvuky spotenej pokožky lepiacej sa na koženú pohovku. Hľadiac do Zaynových očí by to totiž bolo nevhodné. 

Stotina sekundy, kedy mi venoval veľmi sklamaný pohľad, trvala večne. A aj keď už uplynula, ten pohľad sa mi v mysli vynáral zas a znova a ešte viac podporoval a zohrieval môj vnútorný plameň.

„Zayn, počkaj! Vysvetlím ti to,“ kričala som za ním a zhadzovala zo seba ťažké Haroldovo telo. Aké klišé! Čo mu chcem vysvetľovať? Videl presne to, čo sa dialo. Videl presne to, čo potreboval vidieť na vyvodenie tých správnych záverov.  Ale ja som sa ho predsa musela pokúsiť zastaviť. Aj napriek tomu, že mi jeho utrpenie a smútok prináša také príjemné teplo do mojich chladných depresívne pustých dní. No ako je to možné? Veď je to môj priateľ. Jediný skutočný priateľ...

„Nemusíš mi nič hovoriť, nie som spovedník,“ odsekol. Stáli sme v úzkej čiernej chodbe, vedúcej na pódium. Hemžilo sa to tu ľuďmi s bedničkami mejkapu, opaskami plnými hrebeňov a kief, s lakmi na vlasy a tužidlami pod pazuchou, či len tak sa promenádujúcich a popíjajúcich pariaci sa bylinkový čaj. A v spleti týchto životných príbehov, pracantov a fanúšikov stála jedna nešťastne spokojná dievčina a sklamaný chlapec, ktorý nebol veľmi dobrý herec.

„Ja...“

„Na to nemáme čas, Zara,“ odbil ma a potiahol Harryho, ktorý medzičasom vyliezol zo šatne, za tričko smerom k pódiu.

„Prepáč,“ zakričala som smerom za nimi, no on to už nemohol počuť. Krik fanúšičiek a hlasné zvuky gitary ma jednoznačne prebili. Po odchode chalanov na scénu sa tu potulovalo ešte viac ľudí, ako kým ich mali obskakovať. Vrážali do mňa, odtláčali ma jeden k druhému ako futbalovú loptu, alebo na mňa vylievali ten bylinkový čaj, lebo som sa vraj mala uhnúť a zavadzám. Mne to bolo jedno. Aj to, že prekážam, aj to, že sa mi na červenej baleríne vytvorila tmavá škvrna od vriacej tekutiny. Čo mi však jedno nebolo, bolo to sakramentské teplo. Prečo vo mne evokuje šťastie a spokojnosť, keď by som najradšej plakala, kričala a stretla niekoho, kto má školu aj vedomosti na vytvorenie stroja času. A kúpenie lopaty. Nech môžem Stylesa najprv zabiť a potom zakopať! Koniec koncov, nikto by sa nič nemusel dozvedieť, keď už má toho dabléra. 

Baby, baby... Prečo nekomentujete? Nebaví vás to? Je niečo, čo by ste zmenili? Tak to sakra napíšte! Mne nevadí kritika, vadí mi, keď niekto očakáva nové časti automaticky, čo vyžaduje moju veľkú námahu a nestojí mu to ani za to, aby klikli aspoň na tú poondiatu reakciu. A pritom ja vidím zhliadnutia, takže viem, že je to len vašou lenivosťou. Toť vše. 

PS: Tým, ktorí si tú námahu dajú, samozrejme, veľmi ďakujem, ale to je jasné:)