„Ako
si sa o tom dozvedela, keď si drepela tu?“ opýtala som sa zlomene.
„To už
nie je podstatné, nechcem na to spomínať. Jediné, čo ma mrzí je, že sa to tomu
kreténovi prepeká aj naďalej a nikto s tým nič nerobí,“ posledné
slová priam vypľula a na upokojenie si musela zase potiahnuť.
„Ale veď sme
boli spojení bluetooth slúchadlom. Nejde nejako vystopovať, kto bol na druhom
konci?“ zrazu ma pochytila neuveriteľná zloba. Prisahám, že ak by tu teraz
stál, dopadol by milión násobne horšie, ako pred tou realitkou.
„Myslíš, že by
ti dal také slúchadlo, podľa ktorého by naňho mohli prísť? Nela, on nie je
žiadne béčko,“ odpovedala mi a vyfajčený ohorok zahasila o kraj
stola. Neskôr sa stratil v stovke iných. Vtedy sa dostavil ten pocit.
Zrýchlený tep, guča v krku... Pripomenulo mi to moju veľkú akciu, alias
krádež. No tentoraz to nebol strach. Ani neviem povedať, ktorý konkrétny pocit to
bol, pretože sa ich vo mne hádalo neskutočne veľa. Smútok, sklamanie, zlosť,
uvoľnenie. Keď sa to všetko zmixovalo, vznikol veľmi zaujímavý výraz tváre. Až
natoľko zaujímavý, že sa Arriana ustráchane spýtala: „Si okej?“ Len som
zamyslene prikývla a ďalej sa rýpala vo svojich myšlienkach.
„Čo moje
svedectvo? To by ho nemohlo usvedčiť?“ dostala som zo seba napokon
a periférne som zahliadla, ako Arriana krúti hlavou na znak nesúhlasu.
„Nemohlo.
Si dievča, ktoré práve zavreli do nápravného centra pre mladistvých. Všetci to
budú vnímať tak, že to chceš hodiť na niekoho iného, len aby si sa odtiaľto
dostala. Ver mi, skúšala som to,“ povedala a ja som opäť smutne zvesila
plecia.
„Koľko ti naparili?“ spýtala sa.
„Štyri mesiace,“ odvetila som
nezaujato, lebo mi tá otázka pripadala až príliš nemiestna.
„Tak buď rada, že
si rada a nerýp do toho. Len si pohoršíš. Ja tu kvasím už osem mesiacov
a ďalšie štyri mám pred sebou,“ povedala vyčítavo a potom nadobro
zmĺkla. Ani jedna z nás viac nemala chuť pokračovať v tejto debate
a tak som sa znovu ponorila do sveta toho zvláštneho kombinovaného pocitu,
ktorý vás zvnútra zožiera. Ktorý vytvorí boľavé ranky, na ktoré nepomôže ani
leukoplast, ani gáza a už vôbec nie aspirín. Jednoducho je to ten pocit,
keď zistíte, že o človeku, s ktorým ste vyrastali, neviete vlastne
vôbec nič.
„Wilhelmová, prišli vám veci!“
zakričala dozorkyňa, ktorá sa práve prirútila do zastaranej kantíny. Akurát som
sa do seba pokúšala natlačiť neidentifikovateľnú hmotu so zaujímavou arómou,
ktorú Arriana nazvala mäso. Netuším, ako na to prišla, ale budiš. Odpila som si
z pohára vody, aby som zmyla tú pachuť z úst a zamierila som
k nej.
„Je tu aj Jake?“ spýtala som
sa s nádejou v hlase.
„Nie, tie veci prišli na
lietajúcej metle z Harryho Pottera. Samozrejme, že je tu,“ odsekla
sarkasticky tá ženská, očividne odporkyňa čarodejníckej ságy môjho detstva
a rukou ma postrčila smerom z jedálne.
„Smiem s ním hovoriť?“
vyzvedala som. Tak strašne som túžila vidieť známu tvár.
„Päť minút,“ odvrkla
a voviedla ma do miestnosti, podobnej tej vypočúvacej. Sadla som si na
stoličku, taktiež nevyhovujúcu pre zadok, ktorý nie je kompletne obalený
niekoľkocentimetrovou masou tuku. Klopkala som obhryzenými nechtami
o konštrukciu tej stoličky, aby som aspoň takýmto chabým spôsobom
prerušila to horkasté ticho.
„Ako sa ti páči tvoj nový
domov?“ ozval sa nechutný, sarkastický hlas odo dverí. Okamžite sa mi
v ústach nahromadila žlč, ktorú som bola donútená prehltnúť a tváriť
sa vyrovnane.
„Ty
nie si Jake,“ podotkla som odmerane, no stále pokojne.
„Postreh, Sweetheart,“ moju
prezývku mi priam vypľul do tváre, i keď stál na opačnom konci miestnosti.
„Čo tu robíš?“ spýtala som sa prekvapene a dokopala
sa k hranému potešeniu. Chce hrať hry? Fajn.
„Prosím ťa, netvár sa...“
„Ako?“ zmetene som sa spýtala, postavila sa zo
stoličky a zamierila k nemu. Oblapila som rukami jeho krk a hlavu
pritisla na hruď. Počúvala som tlkot jeho srdca a ovládala pokušenie túto
srdečnú činnosť zastaviť. Cítila som, ako stuhol, no neodtiahol sa.
„Zayn, čo je to s tebou? Chováš sa...“
„Divne? Moje dievča zavreli do nápraváku a ja s tým
nemôžem nič robiť,“ povedal a za taký herecký výkon by ho mali niečím
oceniť. Jeho dievča? On ma nazval jeho dievča?!! Kretén. Mala som sto chutí
spýtať sa ho, či by bol skutočne schopný „svoje dievča“ navliecť do krádeže a nechať
zavrieť.
„A čo ty? Neprišli na teba?“ spýtala som sa naoko
ustarane a zdvihla hlavu tak, aby som mohla pozorovať jeho zväčšujúce sa a zmenšujúce
nozdry. Bol nervózny, na to som nemusela byť žiadny psychológ.
„Ehm, nie,“ odsekol rýchlo a pritlačil moju hlavu
bližšie k sebe, aby mi tak zabránil pozerať sa naňho. V duchu som sa
uchechtla, no navonok som zostala úplne nehybná. Stále som nevedela, ako sa
zachovať. Mám mu povedať, že o všetkom viem a celá táto pretvárka je
zbytočná? Alebo si to mám nechať pre seba a nakoniec ho prekvapiť? Možno
by práve toto mohlo byť moje a Arrianine eso v rukáve. Asi bude
najlepšie si to zatiaľ nechať pre seba.
„To som rada. Aspoň ty budeš v pohode,“ vysúkala
som zo seba napokon a kúsok sa od neho odtiahla. Chvíľu som ešte
uvažovala, či je to, čo sa chystám urobiť, dobrý nápad. A či to vôbec
dokážem urobiť bez toho, aby som treskla svoju hlavu o tú jeho a uviedla
ho do bezvedomia. No nakoniec som sa zhlboka nadýchla a pritisla svoje
pery na tie jeho. Skamenel. Na pár stotín sekundy, ale predsa. Neviem, či si
potom uvedomil, kto v skutočnosti som alebo sa len rozhodol hrať podľa
mojich pravidiel, ale začal spolupracovať.
„Wilhelmová, čas vypršal!“ prerušila náš nadmieru „romantický“
okamih dozorkyňa, prišla ku mne a strhla ma preč od Zayna. Vďaka bohu!
„Pozdravuj Jaka!“ bolo jediné, čo som mu ešte stihla
zakričať. Určite to neurobí, ale musím byť nenápadná. Posledné slová Zayn
zašepkal pre seba, očividne sa domnievajúc, že už ich nemám šancu počuť. Ale
počula som. Tie slová mi budú v pamäti vŕtať ešte dlho, najmä po tom, čo sa odohralo v posledných dňoch. Boli to presne tie dve slová, ktoré mi povedal na cintoríne,
na pohrebe mojej mamy...
Nová časť je tu. Konečne. Ani neviem, čím to je, ale celkom sa mi páči. Hlavne tá posledná veta. Som zvedavá, či si pamätáte, čo jej povedal na cintoríne. Užite si tú časť, je celkom taká romantická (to bude asi tým, že som chorá), dávajte reakcie a hlavne komentáre. Keď ich bude menej ako 5 nová časť nebude.
PS: NEOPÍSATEĽNE vám ďakujem za 10.000 zhliadnutí!!!!! Ste úžasní:)
supeer!:) a hned dalsiu!!
OdpovedaťOdstrániťPane bože, toto je dokonalý príbeh, včera som ho začala čítať a už sa neviem dočkať novej časti. Naozaj sa mi páči, že to je celé zapletené a nie je to obyčajné ako väčšina príbehov. Vážne som zvedavá na pokračovania, dúfam, že bude čoskoro nová lebo to je dokonalé :3 A je to ukončené dokonale :3 a povedal "Milujem ťa" a ďalšie veci ale toto sa mi sem hodí.
OdpovedaťOdstrániťAko ten Zayn počkať to ako čo? :OOO Som vážne mimo a neviem čo je zač. -_-"
OdpovedaťOdstrániťúplne najlepší príbeh!!! dokonalosť je schovaná v tomto príbehu!!! :33
môj bože :D :D nemyslela som si, že by Zayn bol taký idiot, a naplánoval schválne tu krádež -_- ....a tie posledné dva slová....) viem čo jej povedal :) _) milujem ťa ...to čo je povedal aj po pohrebe jej mami...a ta scénka..vlastne tých 5 minút, čo mohli sa trošku porozprávať...fakt by som bola zvedavá, ako by Zayn reagoval, keby zistil že Nela pozná celú pravdu :) ale ináč, je to úžasný príbeh !!!!
OdpovedaťOdstrániťtak jak je to stim Zaynem? :o já vážně nemám ponětí jak to mám chápat :D prosím rychle další :D je to super :3
OdpovedaťOdstrániťTak ja uz nevim jak to snema je !! :D .. Co ten Zayn .. Ja nevim jestli keca ten Zayn a nebo Arriana (nebo jak se to pise ;D)... Je to ale uzasny!! :33 tesim se na dalsi cast :))
OdpovedaťOdstrániťzo začiatku to vyzeralo na krátky príbeh, ale podľa toho ako sa to zamotáva... perfektné e.
OdpovedaťOdstrániťUž mi to príde ako dej z krimnálky Miami natočený z druhej strany :DDD Ne, fakt ma to stále baví čítať a neviem prečo ma to tak rozosmialo :D si skvelá
OdpovedaťOdstrániť