štvrtok 14. marca 2013

The Family Secret 3


Pohreb bol o týždeň. Ľudia už mali tváre, no tentoraz boli v čiernom oblečení. Týždeň som netrénovala, ale dnes som sa chystala. Alebo si minimálne pôjdem zabehať. Vedľa mňa stál otec a objímal Amandu, moju sestru. Aj mňa chcel objať, no striasla som jeho ruku. Tušila som, že niečo nie je v poriadku. Že sa stane niečo, čo zrúti ešte aj základy môjho života, keď už nič iné neostalo. Trpela som celý čas, čo ten chlapík pred nami hovoril reč o tom, aká skvelá bola moja mama. Paradoxne, toho človeka som ani nepoznala, takže pochybujem, že moju mamu tak dobre poznal. Stále mi vŕtalo v hlave, čo tam vlastne robila. A prečo bola opitá? Prečo nebola doma a nevarila večeru, neučila sa s Amandou alebo jednoducho len nesledovala telku a nedopĺňala otcovi chýbajúce slová do krížovky? Prečo bola tam, spitá pod obraz boží. Neviem, a nemám ešte dosť síl na to, pýtať sa a páčiť z niekoho odpovede. Obrad sa skončil, rakvu spustili dole a my sme hádzali kvety. Pomaly som kráčala k bráne, ktorá delila cintorín od zvyšku sveta. Asi takto nejako sa cíti slimák, pomyslela som si. Šialené, čo človeku napadne v takejto chvíli. Čakal ma tam Zayn, kamenný výraz na tvári, prázdny pohľad. Stále čokoládový, ale prázdny. Jeho jediné šťastie bolo, že práve vo chvíli, keď ku zrážke došlo, svietila na semafore už tri sekundy zelená. Prišla som k nemu a objala ho. Od vtedy sme spolu nehovorili, nikto z nás nenachádzal správne slová, nikto nevedel, či je vôbec vhodné niečo hovoriť. Jediná téma, ktorú sme obaja šialene túžili rozoberať bola práve téma, o ktorej sme už navždy chceli mlčať. A tak sme radšej nehovorili nič. Asi cítil, že som celá stuhnutá alebo to urobil len reflexne, no privinul si ma k sebe tuhšie. Vo vlasoch som cítila jeho teplý dych, jeho tlkot srdca bol v súlade s tým mojim. Stáli sme tam takto celú večnosť, vpíjajúc sa do seba, vnímajúc len prítomnosť toho druhého, pretože ignorovať okolitý svet bola pre mňa momentálne jediná alternatíva, ako sa vyrovnať so skutočnosťou. Odlepili sme sa od seba a vtedy som to zacítila. Neviem presne opísať ten pocit, ale akoby sa v tej chvíli odtrhla časť zo mňa. Akoby som tým, že som sa od Zayna vzdialila na pár centimetrov pretrhla nejaké zvláštne puto. Ale aké puto, dopekla? My so Zaynom sme len priatelia, vždy to tak bolo, a aj bude. Minimálne z mojej strany. Cúvol asi o pol metra, z vrecka vytiahol cigaretu a zapálil si ju. Otočil hlavu a vyfúkol dym, aby nešiel na mňa. 
„V poslednej dobe sa intenzita tvojho fajčenia nejako zvyšuje,“ poznamenala som hlasom bez výrazu. Nedokážem presne povedať, ako znie hocijaký zvuk bez výrazu. Niečo veľmi monotónne, bez akéhokoľvek zafarbenia akýmkoľvek pocitom. 
„Neviem, čo iné mám robiť,“ podotkol a hľadel do prázdna. 
„Čo vidíš?“ spýtala som sa. 
„Tvoju mamu. Nechápem, ako som mohol... Hľadel som na teba a potom som už počul len ako sa z tvojich úst derie moje meno, ale bolo neskoro...“ videla som, ako sa mu o tom ťažko rozpráva, ako hľadá vhodné slová a pritom obaja vieme, že vhodné slová na opísanie toho, čo sa stalo, nejestvujú. 
„Nežiadam ťa o vysvetlenie,“ zrušila som jeho obhajobu. Nechcela som to počuť, nedokázala som sa vyrovnať s pravdou, nie tak skoro. Pretože som ju vedela, alebo minimálne tušila. 
„Ak ti to nepoviem teraz, tak už nikdy,“ vravel a do jeho čokoládových očí sa vracali pocity. Nenávisť, zhnusenie, smútok, utrpenie to všetko som vedela vyčítať z jeho tváre. Neznášam, keď ľudia, ktorých ľúbim trpia. Teda, fyzická bolesť mi nevadí, tú často sama spôsobujem, no psychická je miliónkrát horšia. Neznesiteľná, útrpná, zožiera nás samých zvnútra, trýzni nás a núti ubližovať si, pretože to vidíme ako jedinú možnosť, ako prehlušiť tú bolesť a nájsť satisfakciu. A preto chápem, že mi potrebuje povedať pravdu. Moje dlhé mlčanie bral ako súhlas, no možno len využil situáciu. 
„Hľadel som na teba. Ja neviem, čo sa to so mnou stalo, no nemohol som od teba odlepiť oči. Periférne som videl, ako sa približujeme k nejakých svetlám, no ignoroval som to. Myslel som si, že o takom čase, na takom viac menej opustenom miestne nikto nebude, no mýlil som sa...“ 
„Áno Zayn, mýlil si sa a to dosť. To tvoje „nemohol som od teba odlepiť oči“ mi zabilo mamu a ja môžem len ďakovať bohu, že na tom priechode nebol nikto iný. Keď už si zámerne ignoroval tie posraté semafory, aspoň ma tu neodrbávaj a netvrď tieto idiotiny o tom, že si sa pozeral na mňa a blá, blá, blá. Bože, celý tento rozhovor znie ako z nejakej veľmi nevydarenej telenovely podfarbenej čiernym humorom!“ hučala som naňho. 
„Ty si naozaj slepá?!“ už aj on zvýšil hlas. „No to je skutočne paradoxné, že mi to hovoríš práve ty!“ posledné slovo tej vety som mu priam vypľula do tváre. 
„Vravíš, akoby som si to zámerne namieril presne na tvoju mamu a zrazil ju náročky! A mimochodom, ona bola ožr...“ 
„Nevyslovuj to slovo!“ prerušila som ho. 
„Tak si to priznaj, tvoja mama sa ožrala!“ jeho slová sa ozývali celým cintorínom, akoby sme práve neboli na jej pohrebe. Tie slová ma zlomili. Fyzicky aj psychicky. Podlomili sa mi kolená a ja som sa tam zosunula. Priamo pri vchode na cintorín, kde prechádzali desiatky smutných ľudí tváriacich sa, že poznali moju mamu, som sa tam zložila a začala ručať. Nie, skutočne sa to nedalo nazvať plačom. Domnievala som sa, že si ani neuvedomoval, čo vlastne vyslovil, nemala som sily zisťovať, či je tá domienka správna. No aj napriek všetkým výkrikom adresovaným na toho druhého, ktoré tu pred chvíľou padli, si tam kľakol ku mne a objal ma. Hladkal ma po chrbte a... plakal. Áno, on plakal. Ten Zayn drsný boxerista tam kľačal pri mne na dlažbe cintorína a slzy sa mu rinuli z očí. 
„Prepáč,“ šepkal mi do ucha. Akoby to mohlo zmazať jeho predošlé slová. 
„Ani nevieš, ako ma bolí to, že ťa takto trápim, to, že sa môžem len prizerať tomu, ako trpíš,“ hovoril cez vzlyky. 
„Tak prečo mi hovoríš také veci? Prečo mi to ešte sťažuješ?“ kládla som priveľa otázok, no musela som poznať odpovede. Nechcela, no musela. 
„Pretože nedokážem tú vinu prijať celú sám. Dúfam, že vieš, že by som ti nikdy nechcel ublížiť.“ 
„Ale presne to robíš!“ stále som šepkala, no už som trošku pridávala volume. 
„Milujem ťa,“ vykĺzlo z jeho úst. Najprv som tým slovám nerozumela, prišli mi ako úplne bežné. Veď ich počujem všade. No potom som to pochopila. Tie slová vyšli zo Zaynových úst a patrili mne. Len mne. A možno môjmu otcovi, ktorý sa medzitým dostavil ku nám, pozviechal ma zo zeme a viedol do auta. Tie slová som tam nechala. Visieť vo vzduchu, aby sme sa s nimi vysporiadali každý sám. A každý po svojom. 


Tak a je tu nová časť. Dúfam, že sa bude páčiť, no samozrejme príjmam aj kritiku. No keď už si to prečítate, určite zanechajte buď komentár alebo reakciu:) 

3 komentáre:

  1. uplne dokonale, ale dufam, ze budu aj pozitivne veci, musis pokracovat :)))

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nooo, tak sa nám to začína vyfarbovať :-) Je kruté dozvedieť sa niečo také pozitívne na takom negatívnom mieste a v takej smutnej situácii.....kruté. Vieš o tom, že si krutá autorka? :D ale to je v každom z nás...plus to, ako opisuješ, fúf. Ťažký kaliber, čaja. :))
    Rawena May

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. áno, viem to o sebe a tak trochu to mám na sebe rada:) Teda asi nie trochu :D

      Odstrániť