utorok 12. marca 2013

The Family Secret 2

Do miestnosti vtedy vošli aj Cindy a Mel. 
„Vy, baby, si dajte najprv posilovačky,“ kričala Olivia zatiaľ čo hnala chalanov, aby pozvešávali pytle. 
„Pohnite riťou, vy lenivé hovadá!“ kričala na nich a my sme sa len smiali. Dievčatká, ktoré boxovali a aj pri tom dlho vydržali, boli rarita, chalani nie. A preto sme my boli miláčikovia a oni lenivé hovadá. 
„Prídeš zajtra?“ spýtala sa Cindy len formálnu otázku, aby prerušila ticho zatiaľ čo ležala a kmitala nohami vo vzduchu. Akoby som tu nebola každý deň, povedala som si v duchu. „Jasné,“ odvetila som a naťahovala sa k pravej nohe. 
„Nebudeš mať zápas?“ vyzvedala Mel a očami hypnotizovala časovač na stene, ktorý ukazoval dvadsať sekúnd do konca. Nahla som sa k druhej nohe. 
„Tento týždeň nemám nič, ani sparingy mimo tréningov,“ objasnila som. Časovač zapípal a ona vyčerpane spustila nohy dole. 
„Dnes to vidím na brušáky,“ poznamenala len tak sama pre seba a pozrela sa na mňa. 
„Raz chcem mať takú výdrž ako ty, Nela,“ zopakovala zase raz Mel. Vravím zopakovala, pretože mi to hovorí neustále. Box ju baví a drží sa jej to už dva roky, ale ona jednoducho čakala, že sem príde a kondička jej spadne z neba. Veľmi skoro zistila, ako strašne sa mýlila. Rýchlo som sa dostrečovala, pretože sa mi pred očami neustále vynáral Zayn stojaci pred svojim autom, fajčiaci cigaretu a s tým jeho „Ách, vy baby, toľko vám to trvá“ na perách. Cestou do šatne som zo seba strhávala oblečenie, doslovne, a v šatni som ho šlahla do skrinky. Vybrala som si sprcháč, šampón a uterák a vliezla do sprchy. Zapla som vodu, nastavila som ju takmer na najhorúcejšiu, pretože len voda takmer vriacej teploty ma dokázala po tréningu zase dostať do parády a keď sa môjho chrbta dotkli prvé kvapôčky vody, hmm, no, čo vám poviem... vyletela som zo sprchy s takým vreskotom, že Mel okamžite dobehla aj s Cindy za pätami. To ale nebolo zrovna to najlepšie, lebo videli to moje „vyletenie“. Keďže podlaha v sprche je, na počudovanie, vlhká, dosť sa to šmýka a pri mojom rýchlom pokuse zutekať čo najďalej od prúdu ľadovej vody som sa tam natiahla jak dlhá, tak široká. Keď to baby videli, neubránili sa smiechu a ja sa im vlastne ani nečudujem. Horko ťažko som sa pozviechala, omotala sa do modrého uteráka a zamierila za Oliviou. Teda, úprimne, nikdy by ma nenapadlo, že ma omnoho viac, ako niekoľko hodinový tréning, skolí nejaký posratý pád. 
„Netečie teplá voda?!“ dosť podráždeným tónom som na ňu vybafla, aj keď mi v podstate celá táto scenéria v mojej hlave pripadala komicky. 
„O tom nič neviem, ale poviem Jakovi, nech to skontroluje,“ odvetila absolútne nezaujato a viac automaticky, ako ľudsky. Vedela som, že prosiť o niečo Oliviu počas jej osobného tréningu má asi taký istý význam ako prosiť o to splachovač na záchode, ale tá sprcha ma dojala. 
„Hej, Sweetheart, máš na sebe niečo navyše!“ zapojil sa do nášho akože rozhovoru David. Obdarila som ho úškľabkom, ktorý vyjadroval niečo veľmi sarkastické a zamierila naspäť do šatne. Zamyslela som sa, ako mi vlastne prischla prezývka Sweetheart, teda aspoň u mužskej časti clubovej populácie. Myslím, že to vymyslel Zayn a nejako sa to uchytilo, ale nie som si istá. Lenže ak nie ten môj pako, tak kto potom? Netuším, som za Zayna. Navliekla som sa do riflí, bieleho tielka a šedého vlneného svetra, vlasy som si vypla do vysokého copu a spotené veci nahádzala do tašky. Poobjímala som osadenstvo clubu, ktoré ešte neodišlo domov, a pobrala sa na parkovisko, konkrétne hľadať Zaynove auto. Pamätám sa, že zafúkal vietor a privial ku mne dym zo Zaynovej cigarety. Pamätám sa, že sa usmial, keď ma konečne zbadal a povedal tú svoju otrepanú frázu o tom, že nám babám to trvá. Dokonca si pamätám aj to, že odhodil cigu a spolu sme si sadli do auta. Ako posledná sa mi vybavuje jeho ruka na mojom stehne za krásneho hlasu Adele v pesničke Turning Tables, ktorá sa ozývala z reprákov Zaynovho auta. Nasledujúce scény sa mi vybavujú už len ústrižkovo.

Zaynove oči nalepené na mne namiesto toho, aby sledoval cestu. Usmial sa. Blížili sme sa k semaforom, no on to prehliadol. Alebo ignoroval. Periférne som zahliadla ženu v čiernom kabáte. Na tom prechode, ktorý Zayn ignoroval. Prvé čo ma napadlo bolo, že aj moja mama má taký istý kabát. Ani vo ste by ma nenapadlo, že... „Zayn!!“ zakričala som z plných pľúc, keď mi konečne došlo, že naše auto sa závratnou rýchlosťou približuje k tej potácajúcej sa žene v čiernom kabáte. Strhol sa a dupol na brzdu. Žena nás nevidela, úprimne, podľa chôdze som usudzovala, že nevníma nič naokolo, je ožratá, na mol. Každá bunka môjho tela kričala dve slová. Je neskoro.
Veľa krvi, Zaynov vydesený pohľad, sanitka. Slzy. Moje, jeho, ich a zase moje. Alebo len moje. Neviem. Vtedy mi to prišlo tak, že celý svet plače. Pretože som to mala vedieť. Že moja mama nemá taký istý kabát. Moja mama má tento kabát. Alebo mala.
Jej mŕtve telo zakrývajú čiernou plachtou. Zase slzy. Zase asi moje.
Zayn ma objíma, ja plačem. Nezmôžem sa na nič iné, akoby som týmto vodopádom dokázala niečo zmeniť. Ale mne to pripadalo správne, roniť slzy za niekoho, koho milujete.
V nemocnici nás rýchlo vyšetria a džgajú do mňa bagetu a sladenú kávu z automatu. Kávu vypijem.
Musím ísť na záchod, ale nechcem byť sama.
Zayn stepuje pred mojou kabínkou na dámskych záchodoch. Nejaká babka ho mláti kabelkou a vyháňa ho von. Usudzujem podľa zvukov.
Oplachujem si tvár studenou vodou. Sčerveniem ešte viac, ak je to vôbec možné.
A potom už bolo všetko len čierne. Môj svet, moje srdce, moja myseľ. Nedokázala som sa sústrediť na nič iné. Len na obraz jej mŕtvej tváre, z ktorej sa pomaly vytrácajú známky života, pred mojimi očami. Niekto ku mne prišiel a objal ma. Neviem kto, už som nerozoznávala jeho tvár, bola čierna. 


Z tejto časti je asi jasné, že tento príbeh bude smutný a zároveň aj pre mňa ťažký, pretože negatívne emócie sa na papier dávajú ťažšie, ako pozitívne. No aj napriek tomu dúfam, že si ho prečítate a zanecháte buď komentár alebo reakciu. Ďakujem:)

3 komentáre:

  1. bože môj :OO to si robíte srandu??? ja nemám slov!!! bože!! prečo sa nedíval na cestu, prečo prehliadol semafor??? pane bože!! ja vážne nemám slov, možno jediné čo ti na to poviem, je, že je to úžasné, a že máš pokračovať. Vážne som zvedavá, čo sa bude diať ďalej!!!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. je to fakt dobrý dej, pútavý... čakám na pokračovanie... želám veľa dobrých myšlienok...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Fúha, tak toto bolo nečakané...a dobre napísané, veľmi dobre. Také svižné, netradičné, fajnové.
    Drž sa písania, určite s tým neprestávaj.
    ...inak súhlasím s tým, že negatívne emócie sa dávajú na papier ťažšie než pozitívne. Ale o to krajší výsledok z toho vzíde :)
    Rawena May

    OdpovedaťOdstrániť