Behind The Enclosure 20

Louis Tomlinson si nervózne prehrabol rozfúkané vlasy a nahnevane sa vrútil do šedo bielej miestnosti. Obyvateľ izby sedel v pohodlnom fialovom kresle a strnulo hľadel na titulnú stránku novín.

„Zbláznil si sa? Nie, vlastne to nie je otázka. Harold, ty si sa zbláznil!“ vybehol na kučeravého muža jeho priateľ, no on ani brvou nemihol, len hnedými očami hypnotizoval tlač.

„Vidíš? Vedel som to...“ zlomeným hlasom bez akejkoľvek intonácie hovoril Harold a vtlačil noviny Louisovi do ruky.

„Čo to je?“ nerozumel muž v tričku s modrými pruhmi. Hľadel na nejakého chlapa v čiernej mikine s kapucňou a slnečnými okuliarmi na očiach ako bozkáva dievča s dlhými rovnými hnedými vlasmi. Obrázok celkovo bol veľmi zle zaostrený, no Louis by prisahal, že vedľa bozkávajúceho sa páru bol na zemi rozpľasnutý kornút so zmrzlinou.

„Čítaj text,“ pobádal ho Harold, stále obarene hľadiac pred seba. Louis svoj pohľad zapichol na hrubý čierny text, tiahnuci sa celým horným okrajom titulnej strany. Kto je dievča, vášnivo bozkávajúce Zayna Malika? Do riti, zahrešil v duchu Louis, no navonok nedal nič najavo.

„Vedel som to. Vedel som, že to ten hajzel urobí,“ zopakoval sa Harold, stále uprene hľadiac na stenu pred ním.

„A čo urobil? Máš na ňu nejaké vlastnícke právo?“ opovrhovačne sa opýtal Louis a znechutene si odfrkol. Nedokázal pochopiť, ako môže byť jeho najlepší kamarát tak nekresťansky majetnícky, no zároveň mu tento pohľad zraneného vtáčatka na chodníku dral srdce.

„Ako to môžeš povedať? Takým zhnuseným tónom. Akoby si nevedel...“

„Vieš čo, Harry? Neviem. Ja už nič neviem. Neviem, prečo robíš to, čo robíš, ale nie je to správne. Ona si musí vybrať. A ona si aj vyberie,“ prerušil ho.

„Čo ak si vyberie jeho?“ V Haroldovej otázke bol strach. Strach o seba, či o lásku, ktorá vždy bude na pokraji horizontu so zvrátenosťou?

„Tak sa s tým zmieriš a budeš sa snažiť netrpieť,“ podporujúce slová Haroldovho kamaráta mu však privodili ešte horšie myšlienky.

„Lenže ak budem trpieť, zabijem ju,“ povedal Harold. A mal pravdu. Tak ako vtedy, keď jej povedal, že to miesto jej zmení život. Lenže teraz tu bola aj šanca, že jej ho nezmení. Vezme jej ho.

„A to chceš? Radšej ako by si sa mal pozerať na to, ako je šťastná s iným, by si ju bol schopný zabiť?“ Louis znova nedokázal uveriť. Bol to taký sebec, taký sebestredný hlupák.

„Vieš, že to nedokážem ovládať, tak ma prestaň provokovať!“ odvrkol a konečne vniesol do svojich slov nejaké emócie.

„Ale vieš. Neklam mi do očí, lebo vieš, že ja vždy zistím pravdu. Máš ju v očiach Harry,“ varoval ho Louis. A nevaroval ho po prvý raz. Vedel, že prišli trpké časy hneď, ako po prvýkrát to dievča so zvláštnymi víziami uvidel v Zaynovej spoločnosti. Vedel, že Harold čoskoro zistí, že ona je tá pravá. Že ona je vyvolená. On to vedel už vtedy. Možno práve kvôli tomuto zisteniu sa tak amatérsky preriekol, no možno len chcel zabrániť tomu, aby v Stylesovi videla boha, ktorým nebol. Bol len posadnutý. Posadnutý niečím, čo pramenilo v Zare Shapirovej.  

Louis ma nechal samú, osamelú v tmavých uliciach mesta, s gorilou v Dolce obleku za pätami. Nechcela som ísť domov. Bála som sa tam vrátiť, no ešte viac som sa bála ostať sama. V tichu. Len s hlasmi, ktoré sa dokážu navtierať do môjho podvedomia a prinútiť ma počúvať, čo chcú. Do cesty sa mi priplietla plechovka od koly, odkopla som ju do trávy a pokračovala ďalej. Zafúkal chladný vietor, preplietol pár pramienkov hnedej hrivy na mojej hlave a dovial husiu kožu do tejto pochmúrnej chvíle.

„Slečna Shapirová, mali by sme ísť domov. Je zima,“ mohutný hlas pridelenej ochranky preťal nočný kľud, no bol pravdivý.

„Ja nechcem ísť domov,“ odvrkla som a pomaly kráčala asfaltovým chodníkom ďalej. Cítila som sa trošku ako samopašné dieťa, ktoré prehlasuje, že bez kolových gumených cukríkov, či dvojfarebnej čokolády domov nepôjde. Potom sa hodí o zem, začne ručať a trieskať drobnými pästičkami o chladné biele kachličky, až kým si nevybojuje chcené sladké potešenie. Alebo mama zvrieskne, dá mu jednu výchovnú za ucho, lebo jej dieťa také trápne scény mať nebude, a decko mlčky odíde aj bez kazu na zuby.

„Ste si istá? Táto cesta nikam nevedie,“ počula som, ako sa hlas približoval, až sa mi napokon pliec dotkla ťažká šedá látka.

„Všetky cesty predsa vedú do Ríma, nie?“

„Cesty možno áno, no slepé uličky nie,“ povedala gorila a venovala mi priateľský úsmev. Nebol to Greg, ale myslím, že veľký černosi v oblekoch sa podobajú ako vajce vajcu.

„Máš pravdu. Zo slepej uličky je len jedna cesta von...“ zamrmlala som si popod nos a keby sme boli na detskom tábore a mala by som pod bradou zapnutú baterku s tlmeným oranžovkastým svetlom, znel by ten hlas značne strašidelne.

„To nie je pravda,“ povedal „Greg“. „Môžeš preliezť múry.“

„A keď nie som dobrý lezec?“ spýtala som sa pochybovačne. Prehrabla som si rukou vlasy, pretože nápory vetra začali byť neúprosné a ja by som bola skutočne nadmieru rada, ak by mi na hlave po tejto prechádzke ešte niečo ostalo.

„Tak si zožeň rebrík,“ povedal a pohladil ma po chrbte. Mám si zohnať rebrík? No čo keď žiadny na blízku nie je? Alebo čo ak sa jeho spráchnivené drevené stupienky pod mojou váhou prepadnú? Čo ak spadnem a odriem si kolená. Nemám predsa matku, ktorá by mi krvavé miesta pofúkala a zalepila farebným leukoplastom s tigrom za pár babiek. Nemám otca, ktorý by mi povedal, že sa mám pochlapiť a skúsiť tam vyliezť znova, aj napriek tomu, že prvý pokus zlyhal. Nemám sestru, ktorá by mi ten pekný leukoplast závidela a z trucu si chcela aj ona niečo oškrieť, aby dostala ešte krajší. Ale mám Zayna. A bez ohľadu na to, čo sa medzi nami udialo, nenechal by ma plakať na ulici s krvavými kolenami a oškretými lakťami. Prišiel by, pozviechal ma, pofúkal a zalepil boľačky. Mám si zohnať rebrík? Zoženiem ho. A aj keby to mal byť ten najrozpadnutejší rebrík na svete, s pavučinou v každom záhybe a hrdzavými klincami, vyleziem po ňom až na vrchol. A ten hlúpy tehlový múr obrastený machom a brečtanom v mojej slepej uličke preskočím. 

Keďže môj žalúdok zíval prázdnotou viac, ako mamina peňaženka dva dni pred výplatou v obchode s výpredajom lacných páleniek, zamierila som rovno do jedálne. Šanca, že ešte ostali nejaké rozvarené párky, či oschnutá uhorka, je síce mizivá, no jablkový džús sa u mňa tiež ráta. Potichu som vošla do neprirodzene svetlej miestnosti. Stôl s jedlom bol takmer prázdny, ostal len jeden krajec tmavého chleba a malinový džem s krátkou dobou spotreby v malom plastovom tégliku. A jedno maslo, čakajúce, kým ho lačne zlupnem na pečive. Naložila som si jedlo na biely tanier s modrým logom hotela, lemovaným nezábudkami.  Nezábudky.  Rozprávku o dievčatku, ktoré chcelo urobiť mamičke radosť kvietkom a tak najprv našlo nezábudky. Lenže v oslnivom svetle žltého narcisu, ktorý našla po ceste domov, nezábudky vyzerali nevýrazne, tak ich dievčatko odhodilo a odtrhlo kvet z Ligy proti rakovine. No na ďalšom kroku maličká zočila ďalší kvet farby letného slnka. Tulipán. Tak vzala mamičke ten. No mamička bola smutná, tak pozbierala všetky kvety, ktoré dcérka zahodila a dala ich spoločne do vázy. Ani neviem, čo ma na nevďačnom dievčatku, zaslepenom krásou tulipánu, od Kristy Bendovej, upútalo, no tá rozprávka evokuje jednu z príjemných častí môjho detstva. Slinenie prstov, lebo stránky starej detskej knížky sa otáčajú neľahko a zatajený dych, čo bolo to strašidlo v Ivankovej izbe, alebo ako sa rodina ježkovcov dostala zo žuvačkovej pasce. Pri tej rozprávke som plakala. Keď som nerevala nad svojím trpkým osudom, revala som kvôli ježkovi zamotanom v žuvačke.

Sadla som si na stoličku k stolu pre dvoch, a príborovým nožom natierala na chleba maslo a džem. S pohľadom upretým na neskorú večeru som zachytila ťažké kroky. Stylesove kroky, nepochybne. Videla som, ako sa jeho tieň približuje k môjmu stolu, potom si prisadol.

„Poslúž si,“ zamrmlala som otrávene a zahryzla do sladkého pečiva.

„Nemôžeš byť aspoň sekundu milá?“ opýtal sa a myslel to úplne vážne. Áno, samozrejme, lebo ja som tu tá, ktorá hodila ignor.

„Na človeka, ktorý sa mi z neznámych príčin začal vyhýbať, lebo chcem vysvetliť kamarátovi, prečo si sa po mne liepal na koncerte v šatni? Nie, nemôžem,“ odsekla som a tvárila sa, že jedlo je omnoho zaujímavejšie ako správa, ktorú mi prišiel zvestovať.

„Chcem sa udobriť,“ vyhŕkol a hryz, ktorý som sa akurát chytala prehltnúť, sa vzpriečil. Zaskočene som si odkašľala a položila chlieb na tanier.

„My sme sa nepohádali. My sme sa vlastne ani nemohli pohádať, keď sme nikdy nemali žiadny vzťah. Nie si môj kamarát, nie si môj ochranca a už vôbec spolu nechodíme!“ vyhlásila som razantne a keby sedel bližšie, malá časť sústa by mu pravdepodobne skončila na čele.

„S-sme kamaráti,“ habkal. On bol... prekvapený? Dotknutý? Do čerta aj s tými jeho náladičkami.

„Nie, nie sme, Styles. Kamaráti spolu nespávajú,“ objasnila som mu a odkusla si.

„My spolu nespávame,“ povedal a venoval mi nechápavý pohľad.

„Spali sme spolu,“ objasnila som. Postavil sa a zamieril k čapovaču nápojov.

„To nie je to isté. A bolo to len raz,“ povedal, chytil sklenený pohár a načapoval doň nejakú farebnú malinovku. Samé cukry, tuky a éčka. Fuj.

„Skoro dvakrát. Pre mňa je,“ trvala som na svojom, zatiaľ čo z chlebíku jasne ubúdalo.

„Len skoro. Keby nebolo Zayna...“
„Tak by si to nestihol, lebo si musel ísť na scénu,“ dokončila som zaňho. Opäť položil svoje dokonale vyrysované pozadie na zamatovú časť stoličky.

„Možno.“

„Možno?“ posmešne som sa opýtala a nechala hrdlom skĺznuť posledný hlt. Pozviechala som sa na odchod, no zastavil ma.

„Sme udobrení?“ chcel sa uistiť.

„Nikdy sme nebol rozhádaní. Len sa dvaja známi ignorovali,“ stále som trvala na svojom a snažila sa lomcovaním ruky z jeho úchopu vymaniť. Nepustil ma. A ani ma nehodlal pustiť.

„Nechcem byť známy,“ povedal. Zase ďalšie zmoknuté šteňa na ulici. A zase dievča, ktoré chcelo za každú cenu tomu bezbrannému stvoreniu pomôcť.

„Ale si,“ sykla som a opäť skúšala uniknúť. Mission failed. Znovu.

„Nie som. Známy by neurobil toto,“ povedal a naklonil sa ku mne. Cítila som jeho horúci dych, príjemné teplo v podbrušku. Pomaly zapĺňalo celú oblasť mojej panvy, bola som ako žeravé uhlíky pod grilom plným mäsa a zeleniny. Jeho pery boli len pár milimetrov od mojich a ja som tušila, že ich čochvíľa nájde. Uhla som sa. Keď jeho tvár nenarazila na tú moju, zháčil sa. To dievča, ľutujúce pouličného psa tu bolo. Netušilo, že pes je besný. Že ju chce uhryznúť. No teraz to vie a nedovolí, aby ju ten nosič besnoty a bĺch nachytal na roztomilé oči znovu.

„Čo to robíš?“ obarene habkal.

„Uhýbam sa. Si známy. Známi sa nebozkávajú. Bodka,“ vypľula som mu do tváre, trhla pravačkou a odišla do izby. Dievča odolalo. Má všetky prsty a pes musí hľadať inú mäkkú dušu, ktorá sa zľutuje. Problém je v tom, že dievča ešte nevyhralo, lebo pes inú obeť nechce. 

Našla som výstižný obrázok. Síce nie k časti, ale k príbehu celkovo. A vlastne som spokojná. Boli komenty, bola motivácia, boli prázdniny, tak je časť, s ktorou som veľmi spokojná. Hlavne s tou druhou polovicou. Takže by som chcela vaše názory:))

Behinde The Enclosure 19

Káva. Čierna tekutina s jemnou hnedastou penou na vrchu. Ako jeho vlasy. Toho, ktorého som mala zabiť...

„Smiem si prisadnúť?“ vyrušil ma niekto. Mal pásikavé tričko, úzke červené nohavice a vyzeral presne ako ten z plagátu One Direction, ktorý držala jedna fanúšička na koncerte. Vlasy sčesané do tváre, oči farby neba za letného pravého poludnia a na tvári ustaraný výraz.

„Posaď sa, Louis.“

„Musím s tebou hovoriť,“ povedal a usalašil sa na mieste oproti mne. Z vrecka vytiahol červené malborky, jednu si zapálil.

„Nejako som si domyslela, že mi nechceš rozprávať príbeh Alenky z ríše divov,“ odsekla som sarkasticky a srkla si horúci dúšok pressa.

„Mala by si ísť domov,“ vyhŕkol. Vyfúkol pred seba kúdoľ hustého dymu, ktorý sa v nefajčiarskej miestnosti rýchlo rozplynul. Zložila som šálku z tanierika, podšálku mu podsunula. Venoval mi letmý úsmev na znak vďaky, odklepol na ňu popol a pokračoval:

„Viem, že to znie divne, ale nie je to tu bezpečné. Prosím, na nič sa nepýtaj a choď späť do sídla.“

„A dostanem poliša, ktorý bude kontrolovať aj značku môjho mejkapu?“ spýtala som sa otrávene a uhla pohľadom od vystresovanej kôpky nervov, alias Louisa. „Pozri, som oboznámená s tým, čo sa stane ak odídem od Zayna. A viem, že som mu ublížila, ale hádam to so mnou ešte pár mesiacov vydrží. Ak chceš jeden večer sám s Daisy, som ochotná vám uvoľniť izbu, ale mám rada svoje súkromie,“ odbila som ho a odpila si z tmavej tekutiny.

„Čo?! Tu nejde o žiadnu Daisy! Ide tu o teba. Bojím sa,“ zašepkal. Potiahol si z cigarety a jemne pootočil mojou hlavou tak, aby som mu hľadela do tváre.

„Nemusíš sa o mňa báť.“ Nie, on sa o mňa nemusel báť, ale ja som sa bála. Toho hlasu. Toho hlasu, ktorý bol v mojej hlave. Sama seba. A Stylesa.

Je to zvláštne, keď vám človek, okolo ktorého tri týždne len prechádzate, zrazu hovorí, že má o vás strach. Asi vyzerám fakt zle. Alebo je to možno naozaj vážnejšie a ja som len priveľmi tvrdohlavá a súkromia chtivá na to, aby som sa jednoducho zbalila a odišla.

„Musím. Ver mi, ja ho poznám zo všetkých najlepšie,“ povedal. Tváril sa veľmi zmätene.

„Koho?“ Už som bola zmätená aj ja. Tiež veľmi.

„To je jedno. Jednoducho, najlepšie by bolo, keby si odišla.“ Zahasil vyfajčenú cigaretu o bielu podšálku s logom hotela a ohorok zastrčil do vrecka rifľových nohavíc. Len dúfam, že sa nechytí. Bolo by ich škoda. Teda aj jeho, ale dobre padnúce džínsy sú na nezaplatenie.

„A ak neodídem?“

„Dávaj si pozor. A drž sa Zayna,“ povedal prosebne a vrhol na mňa jeden z tých pohľadov Kocúra v čižmách zo Shreka.

„To by som rada. Lenže on by ma najradšej hodil z balkóna,“ priznala som. Dopila som zvyšok kávy a zberala sa k odchodu.

„On vyprchá, ak sa tak ešte nestalo. Dovtedy...“ odmlčal sa a pristavil svoje telo vedľa môjho, „môžeme spolu niekam vybehnúť.“

Na podobnom mieste som nikdy nebola. Nikdy. Malý zelený kúsok raja. Žblnkajúci potôčik so širokou škálou živočíchov, od rôznofarebných rybiek po sýtozelené žaby, pripomínajúce vojenské maskovanie. Kvety. Veľmi veľa kvetov. Pestrá paleta veľkých i malých, rozvoniavajúcich široko ďaleko, schovaných v útrobách nízkeho krovia, či vystatované na obdiv, no taktiež vystavené nemilosrdným bezcitným ľudským nohám. No čím viac som pozorovala tento moment vystrihnutý z prírodovedného filmu, zaoberajúceho sa zákutiami našej planéty, ktoré si zachovali svoje čaro a charakter len vďaka tomu, že ich ľudia nenašli, tým ťažšie mi bolo uveriť, že tu niekedy niekto bol. Okrem Louisa.

„Toto je jediné miesto, kde sa cítim aspoň trošku normálny,“ povedal, kým ma viedol smerom k potoku.

„Cítiš sa normálne na mieste, ktoré pripomína Pandoru?“ so smiechom som sa opýtala. Nepochybovala som o kúzle tohto tajomného, no zároveň tak blízkeho, miesta, len mi nepripadalo bežné.

„Nepripomína Pandoru. Tu žiadne trojmetrové tvory, ani krvilačné zvieratá nežijú!“ urazene zatiahol Louis. Sadli sme si. Bolo ťažké uveriť, že to bola zem, lebo trávnatý koberec pôsobil skôr ako matrac, než ako zelina.

„No nie som si istá. To husté krovie nepôsobí vierohodne,“ priznala som.

„Ver mi, je vierohodné. Ešte žijem, no nie?“ spýtal sa a rukou si prehrabol aj tak perfektne zalakovaný účes.

„Iste,“ pripustila som. Usmiala som sa. Na to miesto. Bolo to také pokojné, tiché, akoby nebolo potreba nič hovoriť na to, aby ľudia dokázali byť šťastní. Vyvalila som sa na mäkučkú pastvinu, chalan v pásikavom tričku ma nasledoval. Slnko pálilo, na čelo sa prikotúľali nezbedné kropaje potu, no nebolo mi teplo. Nie príliš teplo. Bolo mi tak akurát. Nebola som nadšená, ani smutná. Bola som šťastná tak akurát. Všetko bolo tak akurát, neutrálne, zlatá stredná cesta. No tá predsa stačí, nie? Stačí byť spokojný, nepotrebujete každý deň skákať meter dvadsať len za to, že žijete. Stačí sa tešiť, že vám kvôli ekonomickej kríze neodpojili elektrinu. Že vám predavačka v obchode vydala správne z dvacky. Že ste našli perfektné fialové tričko k tým topánkam, ktoré ste si pred dvomi dňami kúpili za slušnú cenu vo výpredaji. Že bol ten výpredaj. A že ste tu s človekom, ktorého vôbec nepoznáte, no on sa o vás bojí.

„Prečo chceš, aby som odišla?“ nadhodila som náhle a preťala tým ticho, panujúce široko ďaleko. Akoby sa všetok hluk, ruch a krik pojašených detí z ulice, jedným tlačítkom delete nadobro odstránil z povrchu zemského.

„Nič proti tebe,“ začal, no nepokračoval. Nastalo ticho. Nie to trápne ticho, ktoré panuje v divadle po záverečnej scéne veľmi nevydarenej hry, až kým sa niekto nezľutuje a nezačne tlieskať. Také ticho, kedy každý z nás blúdi v myšlienkach a vyberá vhodné slová, ktoré by neranili toho druhého.

„Neberiem to osobne. Len chcem vedieť, prečo mám ísť preč,“ chopila som sa napokon slova ja.

„Nejde o to, prečo máš ísť preč. Ide o to, prečo nemáš ostať. Zamysli sa nad tým,“ povedal. Ó, ohromný Louis, ďakujem ti za osvietenie v podobe tejto majestátne vety. Skutočne som v nej našla zmysel toho života a nepochybne aj odpoveď na všetky otázky od politiky, až po lásku, či ako sa zbaviť škaredej vyrážky, ktorá mi nabehla deň pred sestrinou svadbou. Už nemám sestru, frustrujúce.

„Vďaka,“ odvrhla som sarkasticky a uprela svoje oči na dennú oblohu. Oblohu bez mrakov. Ako život bez starostí, zbytočných pocitov, pocitov, ktoré zraňujú. Tak som si teraz pripadala. Ako vták, bezstarostne poletujúci pri nebesách, bez útrap a bolesti. 

Chceš si pripadať ako vták? Tak sa osloboď.

Ten šepot oblízal moje kolená, vinul sa hore po bruchu, trupom, až sa svojimi slizkými chápadlami ovinul okolo mojich ušných bubienkov. A tam mi šepkal svoje trpké modlitby. 

Osloboď svoju dušu. 

Prikryla som oči viečkami a zhlboka vydýchla, pripravená tým slovám pevne načúvať. Tak poď, hlas, chcem vedieť, čo odo mňa chceš. 

Osloboď svoju dušu. Zabi. 

Zabi? Koho, Zayna? Čo si zač, že tak veľmi nenávidíš moje srdce? 

Tvoje srdce? Chcem, aby patrilo mne. Osloboď ho. Osloboď svoje srdce, aj dušu. A buď moja...

„Dosť!“ Louisov krik prerušil jeho príkazy, krajina naokolo potemnela. Niečo okolo nás vytvorilo bublinu, priepasť, oddeľujúcu naše dve ležiace telá od tej rozmanitosti. Od zvyšku mágie tohto miesta.

„Ty... Ty si to počul?“ vyjavene som koktala a venovala mu zmätený pohľad. Chrbtom ruky som si pretrela oči, pomaly si zvykajúce na prudké svetlo, no napokon som predsa len zaostrila.

„Nie. Ja som to cítil,“ odsekol. „Jednoducho choď domov, Zara.“ Ten tón nebol rozkazovací. Bol prosebný. Louis Tomlinson ma žiada, aby som odišla. Lebo niekto chce, aby som zabila. Zabila Zayna. 

Toľko pravdy bolo práve vypovedanej na tomto obrázku. O príbehu, o Zare, o Stylesovi a o mne. Je len na vás, či ju pochopíte a ako.