The Family Secret 29

Nepovedala som to ako prosbu, ani oznam. Bol to rozkaz a myslím, že aj napriek jeho aktuálnemu psychickému rozpoloženiu, mu to bolo jasné.

„P-prečo by som to asi tak robil?“ koktal roztrasene. Zayn, Zayn, Zayn... Kam len zmizol ten sebavedomý lamač dievčenských sŕdc a slušný boxer, ktorého som poznala a... no povedzme, že mala rada. Pritisla som sa k nemu ešte bližšie, aby mu moje slová ani náhodou nedokázali uniknúť.

„Lebo inak budem tvoja nočná mora,“ šepla som. Čím tichšie som svoje slová vravela, tým hlbšie pod kožu sa mu zarývali.

„Tsc, čo by si mi asi tak mohla urobiť? Ty?! Veď si zavretá tu a okrem toho, si nič. NULA!!“ oboril sa na mňa. Stelesnenie zúfalosti. Čo sa deje tam vonku, kým tam nie som?

„Nula? Zlatko,“ zaryla som mu nechty to hrude, „ak ešte raz budeš chcieť vysloviť podobnú hlúposť, spomeň si na to, ako som ťa doriadila pred realitkou. Spomeň si na všetky tie trofeje za prvé miesta, ktoré som doma poctivo leštila každý týždeň. A ak ťa ešte náhodou aj potom napadne niečo také, ako „Čo by si mi asi tak mohla urobiť?“ tak si spomeň aj na to, ako šikovne si ma naučil otvárať zámky spinkou. A hlavne nezabúdaj na jeden maličký detail, že v deň môjho odchodu neopúšťa toto zariadenie len jedna žena, ktorá ťa nenávidí. Budú dve.“ Cítila som, ako jeho srdce splašene bije, ako jeho telom lomcuje panika a stres, no všetky tieto faktory ma len posúvali ďalej.

„Mňa nevystrašíš,“ pokúsil sa o pevný tón hlasu, no nevyšlo to. Hovorí sa, že snaha sa cení, no teraz si ju môže strčiť do riti.

„Si si istý? Lebo podľa mňa, sa to už stalo,“ môj hlas bol na rozdiel od jeho sebavedomý a rázny. Našu vrúcnu konverzáciu prerušilo otváranie dverí a následne skenujúci pohľad ženy v uniforme.

„Okamžite od seba!“ skríkla na mňa, očividne si mysliac, že ho buď znásilňujem alebo vraždím a to už ma ťahala do útrob budovy.

„Máš sedem dní, Zayn. Potom sa zaprisahám, že ťa zničím!“ stihla som naňho skríknuť pred tým, ako sa ťažké dvere definitívne zavreli a pretrhli môj spaľujúci pohľad venovaný jemu - dôkazu, že medzi láskou a nenávisťou je skutočne len tenulinká hranica. 

„Tak, aká si bola?“ vybalila na mňa Arriana hneď, ako som vošla do izby.

„Ako vieš, že to bol Zayn?“ prekvapene som vyzvedala. Podišla som k rozhádzanej posteli a vyvalila celých svojich šesťdesiat kilo na ňu.

„A nebol?“ Ona je normálne smutná!

„Bol,“ odsekla som. Nechcelo sa mi rozprávať o ňom, nechcelo sa mi rozprávať vôbec. Jediné po čom som aktuálne prahla je chvíľka pre mňa. Áno, mohla by som sa usalašiť na jednej z plastových krabíc v našom bunkri, či vyvaliť si šunky na drevenom stole tak, ako som to robila takmer celé dopoludnie, no nie je to ono. Všade je niekto, niečo, nejaký rušivý element, ktorý nedá mojej mysli pokoj. Príšerne potrebujem nechať svoje myšlienky poletovať všade naokolo, motať sa dokopy, aby nakoniec všetky zapadli do jednotného celku. Ten celistvý útvar celého toho galimatiášu, čo sa mi usídlil v hlave by bol riešením na všetky moje problémy, no ja nemám ani minútku bez šumu a ruchu tunajších obyvateliek. Je to ako šatník. Hoci som nikdy po praní nemala nervy na skladanie bielizne a vytváranie úhľadných kôpočiek na poličkách v šatníku, no raz za mesiac ma pochytila upratovacia mánia a nutkanie upratať tento kolosálny bordel bolo také silné, že som mu napokon podľahla.

„A? Viac mi k tomu nepovieš?“ Arriana sa stále dožadovala nejakej odpovede.

„Nie. Rieš si svoje problémy!“ premena môjho hlasu z vyšťaveného na vytočený bola zreteľná.

„Fajn, čo sa deje?!“ tón jej hlasu už viac nebol zvedavý. Nie tak nechutne dotieravo.

„Nič. Len sa mi nepáči to, čo sa so mnou deje...“
„A čo sa s tebou deje?“ prudko sa posadila na svojej posteli a skĺzla dole na koberec. Chrbtom sa oprela o hranu postele a uprela na mňa svoje prenikavé oči, očakávajúce... hocijaké racionálne vysvetlenie.

„Ja nechcem byť ako ty. Arriana, mám ťa rada, ale nechcem byť tebou. Lenže som.“

„To nie je pravda...“
„Arriana, celý čas si ma pripravovala na to osudové stretnutie so Zaynom, aby som ho donútila urobiť to, čo chceš ty! No ty sama si nikdy nedostala príležitosť, lebo za tebou nikdy neprišiel!“

„Čo chcem ja?! Ty tu nebodaj chceš zhniť?!“ To už stála pevne na nohách. Plamienky v jej očiach spaľovali celú miestnosť, no mňa nezastrašili.

„Áno, chceš to ty! A chceš to tak veľmi, že si dokonca presvedčila mňa, že to chcem tiež. Lenže ja si zaslúžim tu byť!“ Vymrštila som sa na rovné nohy a mojich očí sa zhostil rovnaký hnev, ako tých jej.

„Ale ja nie!“

„Lenže ja nie som ty!“

„Ja viem. Pretože keby si bola, tak by miloval mňa. Len mňa!“ posledné slovo zvrieska na celú budovu a zosypala sa na svoje pôvodné miesto. 

Nová časť, zase jedna z tých lepších. Užite si ju, zanechávajte komentáre a reakcie:) Mimochodom, všimla som si, že sa na častiach niekoľkokrát zobrazujú reakcie priemerné. Ja samozrejme taký názor beriem, len by som bola rada, aby dievčatá, ktoré mi takéto reakcie zanechali, povedali prečo. Mohla by som sa to potom pokúšať vylepšiť a jednoducho by mi to pomohlo:) 

PS: Túto časť by som chcela venovať Cath, mojej podpore, aj keď niektorým častiam neverím. Uži si ju:):* 

The Family Secret 28

„Wilhelmová, dnes máte šťastný deň. Máte návštevu,“ bacharka ma pomerne veselým hlasom prerušila uprostred diskriminačne založenej úvahy, venovanej všetkým, ktorí veria v niečo, v čo ja nie. 

„K-kto to je?“ trochu zaskočene som sa spýtala, kým som sa ťarbavými krokmi hýbala smerom k nej.

„Neviem. Ale môžeš mi venovať fotku s menom každého tvojho známeho, aby som nabudúce ulahodila tvojej prehnitej duši,“ sykla a ja som naprázdno prehltla, aby sa z mojich úst nevydrali nejaké posmešné pazvuky. Žeby básnická vsuvka na spestrenie dňa? Alebo potvrdenie žiadosti na pobyt do psychiatrickej liečebne? Netuším, ale omnoho viac ako psychické rozpoloženie tejto ženy nadmerných veľkostí, ma zaujímalo, kto sa tu dnes rozhodol ukázať. Žeby Paul prišiel, aby sa presvedčil, že jeho list našiel majiteľa, alebo sa Jake rozhodol prestať ma mučiť jeho trýznivým mlčaním?! Alebo prišiel niekto z trén... Dvere predo mnou sa otvorili a ja som opäť zbadala tie známe havranie vlasy a čokoládové oči.

„Ahoj,“ vyslovil pomaly. Hneď ako som vyhľadala jeho pohľad, uprel oči do zeme.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa. Vážne, Zayn, čo sa deje? Žeby si sa rozhodol priznať, prečo je môj chudý zadok umiestnený tu a nie niekde pred boxovacím vrecom, či expandermi?

„Ja... Musím ti niečo povedať,“ stále hovoril vážne a z tónu jeho hlasu mi bolo jasné, že sa mi nechystá oznámiť hustotu jeho rannej stolice.

„Nóó, vzhľadom na to, že sme tu len my dvaja, nemám príliš možností ako tráviť svoj čas. Počúvam,“ snažila som sa o čo najmenšiu odmeranosť, ale už ma skutočne celá táto maškaráda prestávala baviť.

„P-poď sem,“ šepkal a otvoril náruč dokorán. Neisto som podišla k nemu a nechala jeho svalnaté ruky zovrieť moje maličké telo. Priblížil hlavu tesne k mojej a jeho pery sa zastavili na mojom ušnom lalôčku. Cítila som jeho teplý nepravidelný dych a jeho tep mi takmer na oku spôsobil monokel.

„Je to moja vina. To všetko som spôsobil ja...“ pošepkal mi tak potichučky, že ak by nemal ústa blízko môjho ušného bubienka, nepočula by som z toho nič.

„O čom to hovoríš?“ stále som nebola rozhodnutá, či mu prezradím, že o všetkom viem.

„O tej lúpeži a o tom, že si tu. Je to moja vina, ja som ťa udal,“ povedal napokon. V duchu sa na mojej tvári uvelebil úsmev od ucha k uchu, no navonok som ostala úplne pokojná.

„Ako to myslíš?“ Možno som sa pre dôkladnejší efekt mohla trošku zakoktať, no momentálne zvedavosť víťazila. Chcem z neho vyžmýkať všetko, do poslednej kvapky, kým nenadobudnem pocit satisfakcie za to, čo urobil. Vysajem z neho všetko, čo má, ako v detstve dužinu z citróna, či iného citrusu. Aj s tými nechutnými kôstkami, ktoré ani za nič nechceli skĺznuť dole mojim tráviacim traktom a vždy ich omnoho viac lákala cesta opačným smerom. A potom, keď už z neho neostane ani čerstvá kôra, ktorú postrúham do koláča, ho odkopnem tak, aby mal pocit, že už mu neostalo vôbec nič.

„Počula si dobre. Urobil som to a nie prvý raz. Nikdy som nemal odvahu žiadnej z tých nešťastníc, čo na mňa narazili povedať pravdu, no ty nie si nejaká šlapka, čo sa mi priplietla do cesty pri šlapaní chodníka,“ precedil pomedzi zuby a stále sa neodvažoval pohnúť z našej pozície. Čo keby si sa mi, ty odpad ľudstva, aspoň pozrel do očí? Alebo sa bojíš, že by ťa niekto začul a tvoje fajnové pozadie by skončilo na podobnom mieste?

„Čím som si zaslúžila toto tvoje seba prekonávanie?!“ znechutene som odvrkla a nepohodlne sa zahniezdila. Jeho náruč mi prišla zrazu príliš tesná a novonadobudnutý pocit klaustrofóbie ma donútil striasť sa.  

„Ja... ľúbim ťa, Nelka.“ On mi fakt povedal... NELKA??!! Túto zhovadenú zdrobnelinu svojho mena som zo srdca nenávidela. Tentoraz som sa už však pousmiala aj v reálnom živote. Znechutene som si odfrkla, na čo sa Zayn jemne strhol.

„Čo je?“ povedal konečne hlasom normálnej hlasitosti, no vystrašene. Prudko som zo seba striasla jeho ruky a odsotila ho o pár centimetrov ďalej, von z môjho osobného priestoru. Bublina opäť nadobúda svoju starú obrannú podobu. Vyjavene na mňa hľadel, jeho očné bulvy len silou vôle držali na správnom mieste. Obišla som toto zúfalo vyzerajúce stvorenie a zastavila som sa, keď mi bol chrbtom. Opäť som obmotala svoje ruky okolo jeho tela a postavila sa na špičky, aby som tentoraz bola pri jeho sluchových orgánoch ja.

„Nič, Zayn. Nič nie je. Práveže je skvelé, že ma ľúbiš. A vieš prečo, miláčik?“ na pár sekúnd som sa odmlčala a dala priestor jeho typovaniu, ktoré sa nedostavilo a tak som pokračovala.

„Pretože keď ma tak veľmi ľúbiš, tak sa priznáš.“

Woalá, je tu nová časť a je pomerne dlhá. Rozhovor medzi Nel a Zaynom ešte neskončil a uvedomujem, že som to dosť zle odsekla, ale inak sa nedalo. Nerada píšem gigantické časti, tak som to chcela rozdeliť. Úprimne, táto časť sa mi celkom páči, tak dúfam, že sa bude páčiť aj vám. Užite si ju a zanechajte mi reakcie a komentáriky:)