Behind The Enclosure 10

„Tak, toto je tvoj apartmán,“ povedal Zayn a hodil moju obrovskú cestovnú tašku k manželskej posteli s baldachýnom. S otvorenými ústami som stála ako obarená pred prahom do izby a nedokázala som sa pohnúť. Takú prekrásnu izbu nemajú ani princezné v detských rozprávkach. Už len tá posteľ bola väčšia, ako celá moja predchádzajúca izba a všetok nábytok, koberec, závesy, či iné doplnky, boli do bodky zladené so všetkým ostatným. Vytváralo to taký majestátny celok, že ak DaVinci maľoval henten úsmev tri roky, toto by na plátno nepreniesol ani za celý život. Vtom som si všimla dokorán otvorené dvojité dvere, smerujúce do ďalšej spálne.

„Tam budeš spať ty?“ spýtala som sa a hlavou kývla smerom k druhej posteli.

„Nie. Ja budem s Niallom oproti. Ty budeš s Daisy, Louisovou zverenkyňou,“ objasnil a zavrel za nami dvere.

„A ostatné zverenkyne?“ vyzvedala som.

„Vybrali si polišov,“ odsekol a tým uzavrel túto tému.

Daisy bola taká zvláštna osôbka. Ak si odmyslím to, že vedela sálať oheň, bola asi najmilším človekom, akého som kedy mala možnosť spoznať. Povahou aj výzorom presne zapadala do tejto princeznovskej komnaty. Omamný úsmev, ktorý odhaľoval dva rady žiarivo bielych zubov, sa držal na jej tvári dvadsaťštyri hodín denne a opantával všetkých ľudí naokolo. Pricupkala do nášho spoločného apartmánu, blonďaté kučierky jej padali na uzučké plecia a zvonivým hláskom povedala: „Ahoj, som Daisy a neznášam zeler.“ Tak po prvé, kto sa predstaví tým, že nemá rád zeler a po druhé, kto na svete ho rád má?! Do spoločného šatníka začala vybaľovať šaty, väčšinou v pastelových farbách, ktoré nenávidím.

„Ty si...?“ spýtala sa, keď som sa ja očividne k slovu nemala.

„Ó, jasné. Ja som Zara,“ vymáčkla som sa napokon. Zavesila na vešiak nebovomodré šaty s bielymi kvietkami a otočila sa mi tvárou.

„Teší ma, Zara,“ povedala, venovala mi milý úsmev, za ktorým sa však skrývala určitá zvedavosť. Potom pokračovala v robení úhľadných kôpok, ktoré boli nad môj ľudský pochop, pričom si spievala nejaký hlúpy song.

„You can't go to bed
Without a cup of tea
And maybe that's the reason
That you talk in your sleep
And all those conversations
Are the secrets that I keep
Though it makes no sense to me...“

„Je to krásna pieseň, však?“ spýtala sa, keď dospievala.

„Nóó, hm, áno,“ pritakala som, lebo som mala pocit, že jej na tom až prehnane záleží.

„Ty ju nepoznáš,“ skonštatovala. Súhlasne som prikývla, zahryzla do spodnej pery a hrabala v pamäti, kde som už ten romantický text počula. Nič.

„Je to ich pesnička. Napísal ju Louis a toto je časť, ktorú spieva on,“ vysvetlila mi, nežne pohladila biele tričko, ktoré práve vložila do skrine a obrátila sa ku mne. Sršala z nej pýcha, no úsmev na jej perách bol veľmi smutný a v očiach sa jej okrem sĺz lesklo aj niečo iné.   

 „Čo sa deje?“ spýtala som sa ustarane. Tú dievčinu som nepoznala ani hodinu a už mi rvalo srdce, že tu predo mnou stojí taká zlomená.

„Ľúbim ho.“ V tom momente sa zosypala na mäkučký hnedý koberec, pritiahla kolená k brade a nechala tým mokrým slaným znakom smútku voľný priestor. Pribehla som k nej, zavrela za nami dvere šatníku a posadila sa hneď vedľa. Jednou rukou som ju objala, druhou palcom utierala obrovské slzy z krásnej tváre. Už tu viac nesedeli Daisy a Zara – výnimočné študentky nejakej školy zvanej Enclosure. Sedela tu osemročná Zara vo vyťahanom šedom tričku až po kolená a jednoduchých bavlnených nohavičkách. Tuho objímala svoju malú sestričku, Lenku, ktorá nehybne sedela na zemi a počúvala zvuky, ozývajúce sa zdola. Mama sa vo svojom zúfalom amoku zabuchla v kúpeľni a pravdepodobne s fľašou vodky v ruke skuvíňala od bolesti vždy, keď sa ostrá žiletka dotkla jej blednúcej pokožky. Otec bezmocne trieskal na jej dvere a hučal, že ak okamžite neotvorí, tak tie dvere vykopne a následne ju rozdrapí.

„Prečo sa to muselo stať práve nám?“ spýtala sa chladne, oči zapichnuté do podlahy. 
„Neviem,“ odpovedala som rovnako bez duše, ako ona. Netušila som, či narážala na moju chorobu nechorobu alebo mamine následné zbláznenie sa, či otcove výbuchy a vyhrážky na mamine konto, no moja odpoveď bola všeobecná.

Toto je Daisy. A to nad tým nová časť, ktorú si užite. Podľa mňa je jednou z tých schopných. Som zvedavá na vaše komentáre a reakcie, takže mi ich URČITE zanechajte. Ďakujem vám za všetko:)  

Behind The Enclosure 9

Prudko som sa posadila na posteli, po čele mi stekali kropaje potu a spotené vlasy som mala prilepené na tvári. Podobných snov som už zažila mnoho, no aj tak ma dokázali vydesiť. Je príšerné, keď vidíte najhoršie okamihy vášho života zas a znova. Jeho telo vedľa mňa sa zahmýrilo  a vzápätí na mňa hľadel pár zvedavých očí.

„Vízia?“ spýtal sa rozospato a rukou si pretrel tvár. Najprv som na neho vyjavene čumela, lebo jeho telo v mojej posteli by som určite nečakala, najmä nie v noci, no potom som sa rozpamätala.

„Nie. Nočná mora,“ odsekla som, stále vyvedená z miery. Pozviechal sa do sedu, jemné strnisko na jeho brade v nočnom šere vyzeralo ešte príťažlivejšie, ako cez deň. Kučeravé vlasy mu padali do čela, no očividne mu to bolo jedno. Priblížil sa ku mne čo najbližšie a privinul si moje trasúce sa telo na svoju nahú hruď. Bol veľmi horúci a dýchal strhane, rovnako ako ja.

„Ako často ich mávaš?“ spýtal sa veľmi vážne, hlas sa mu zlomil.

„Ja neviem, asi raz za dva týždne, možno častejšie,“ habkala som, pretože mi táto otázka prišla momentálne zbytočná. „Prečo?“

„T-to nie je podstatné,“ odsekol až príliš rýchlo na to, aby som mu uverila, no uprostred noci, po takom odpornom sne sa mi to určite nechcelo rozoberať. Pomaly sme si ľahli, veľmi opatrne, aby sa ani jeden z nás nevzdialil od toho druhého. Jeho nádychy sa stali pravidelné, až napokon mali normálny rytmus a ja som sa naň mohla sústrediť. Poslednýkrát som zaklipkala neodmaľovanými mihalnicami a potom som konečne zabudla na svoje telo. Tentoraz ostala moja mama pokojne spať dva metre pod zemou a ťažkým náhrobným kameňom, ďaleko odtiaľto.  

Balenie. Najnudnejšia vec na svete, zároveň však nekonečne vzrušujúca, no i deprimujúca. Tieto pocity vo mne evokuje táto činnosť, kedy jednotlivé kusy svojho šatníka kladiete do polorozpadnutého kufra a vybavujete si, kedy ste to naposledy mali. Pri pohľade na červený top si vybavíte toho blonďáka, ktorý sa na vás usmial na dovolenke, pretože nevedel, že ste „prekliata“. Vyťahané džínsy so zelenou machuľou na kolene, ktorá ani za svet nechce podľahnúť praciemu prášku a aviváži, vám pripomenú dažďovú sobotu, kedy vás jeden neposedný pes stiahol do blatistej trávy. Žabky s britskou vlajkou majú odtrhnutú gumu, pretože chorvátske kamenisté pláže sú nemilosrdné. Sú to momenty, ktoré si pamätáte navždy, utkvejú vám v mysli a nedokážete, alebo možno len nechcete, na ne zabudnúť. Väčšinu oblečenia v detstve som mala z dovoleniek, na ktoré ma brával otec. Nikto tam nevedel, kto som, nikto nevedel o mojom potencionálnom šialenstve. Boli to najlepšie chvíle môjho života, plné smiechu a radosti – pocitov, ktoré som pred tým považovala za luxus mne nedostupný. Sedeli sme na pláži na premočenom hotelovom uteráku, prílivové vlnky sa dožadovali našej pozornosti, ocko mi prehrabával husté vlasy a rozprával rozprávky o tom, ako všetko bude dobré. Ako budem zdravá ja aj mamička, ako Lena vyhrá všetky možné školské súťaže a ako budeme šťastní. A ja som vždy túto krásnu chvíľu zaklincovala svojou tradičnou frázou: „Ocko, ale ja nie som chorá.“

Tentoraz to však bolo len hádzanie šiat do tašky. Nič viac. Žiadne z tohto množstva tričiek, šortiek, šiat, či iných handier, som nepoznala. Držala som ich v ruke prvýkrát a dokonca aj taška, ktorú mi Zayn priniesol, mi bola absolútne cudzia. Kládla som jednu vec za druhou a čím plnší kufor bol, tým viac som si uvedomovala, čo všetko sa tu okolo mňa deje. Moja matka je mŕtva, otec pravdepodobne tiež a Lena je ten posledný človek na svete, ktorého by som kedy chcela vidieť. Perfektná Lena. Miláčik všetkých učiteľov, populárna u spolužiakov aj napriek príbuzenstvu so mnou, jednoducho „tá normálna“ z našej rodiny. Vždy najmodernejšie šaty, prekrásny mejkap, či dokonalý účes. Obklopená stredoškolskou elitou si vykračovala na tristocentimetrových opätkoch s Gucci kabelkou od frajera. Mala byť mojou oporou, keď sa ku mne všetci otočili chrbtom, no namiesto toho sa stala mojou najväčšou sokyňou. Bola horšia ako tie vianočné reklamy v lete, aj ako veľké kôstky, pretože to bola ona. Sestrička, ktorú som cez noc opatrovala, keď naši išli do divadla a ešte bolo všetko ako tak v poriadku. Sestrička, ktorá sa vždy povracala z červených jabĺk, no zo zelených nikdy. No ona ma aj po všetkom, čo sme spolu prežili, dokázala odvrhnúť a ponižovať dennodennými urážkami. Neviem, kde je. Neviem, či ju v ten deň, ako odišla zo školy posledný raz, pred školou nezrazilo auto. Neviem, či vôbec žije. Ale je mi to jedno. Za to, čo mi urobila, by si zaslúžila a skapať... 

Nie, nezabudla som na vás ani na blog. Som tu. Aj s novou časťou. Oddýchnutá z dovolenky, potešená komentármi. Naozaj ďakujem:) Toľko by ich mohlo byť ku každej časti a ja by som skákala meter dvadsať - možno aj vyššie. Dúfam, že časť sa páčila. 

Btw, k obom príbehom pribudli nové banery, tak by ste mohli do komentu pripísať aj to, či sa páčia. :)