Behind The Enclosure 3

„Nový... čo?!“ zaujato som sa pýtala, lebo táto informácia možno konečne niekam viedla.

„Prírastok. To je tá s tými vidinami, nie?“ spýtal sa ten, ktorého meno zatiaľ ešte nikto nepovedal, a skúmavo si ma preskenoval. Konečne nejaká zmena, tento mal nádherné, nebovo modré kukadlá, momentálne spočínajúce na mojom hrudníku. Chytila som jeho bradu a naklonila hlavu tak, aby sa pozeral na nejaké zmysluplnejšie miesto, ako je napríklad moja tvár.

„Takže vidiny?“ pokračovala som vo výsluchu. Nech robia títo tu čokoľvek, očividne sú nováčikovia. Teda okrem Stylesa.

„Ty si riadny chuj, Louis,“ konečne známy hlas. Teda... Známy ako známy. Harold sa vyrútil spoza môjho chrbta, chňapol ma za ruku a ťahal preč.

„Sú tu noví,“ povedal ospravedlňujúco, kým sme sa rútili do neznámych končín tejto budovy.

„Ja tiež.“

„Oh. Môj. Bože,“ koktala som, keď ma Harold voviedol do jednej obrovitánskej miestnosti. Ocitla som sa vo veľkej presklenej chodbe s niekoľkými desiatkami dvier z rovnakého materiálu. Každé dvere viedli do štvorcovej miestnosti, taktiež sklenenej, a odtiaľ viedli dvere do ďalšej a ďalšej a ďalšej. V každej takejto „kocke“ stál nejaký človek, no už na prvý pohľad boli všetci neobyčajní. V kocke najbližšie pri mne stálo plavovlasé dievča v červených šatách s bielymi bodkami. Nebovo modré okále sa uprene dívali na kvet, vznášajúci sa pred ňou. Ani sa nepohla, rovnako ako ten kvet. V ďalšej malý chlapec, nemohol mať ani pätnásť, sedel na drevenej stoličke, v rukách držiac hrubý blok, na ktorom sa postupne rysovala panoráma ľudí a miestností pred ním. Bez pera, či ceruzky. V nasledujúcej bola medzi dvomi chlapcami natiahnutá nepriehľadná plachta tak, aby ani jeden z nich nevidel toho druhého. Jeden, približne sedemnásť ročný, len sedel na stoličke a nemo hľadel pred seba. Ten druhý však niečo závratnou rýchlosťou čmáral na papier, ktorý držal. Keď skončil, prešiel na druhú stranu plachty, ukázal papier sediacemu a ten zase bez slova prikývol. Pery oboch sa zvlnili do spokojného úsmevu a potom každý prešiel znovu na svoju stranu plachty.

„Vitaj v našej škole, Zara Shapirová,“ povedal Harold a jeho hlas znel veľmi hrdo.

„V škole? Č-čo sa tu učia všetci títo ľudia?“ habkala som, pretože som sa stále nedokázala stotožniť s tým, čo vidím pred sebou.

„Ovládať svoje schopnosti,“ odvetil, akoby to bola tá najprimitívnejšia otázka, akú som len mohla položiť.

„Ale načo? Ja som spokojná presne tak, ako som teraz,“ nechápavo som vravela. Všimla som si kovové náramky na ľavej ruke všetkých „študentov“. Všetkých, okrem mňa.

„Áno, pretože zatiaľ tvoje schopnosti nie sú dostatočne vyvinuté a preto ešte nepredstavuješ nebezpečenstvo pre tvoje okolie. No časom sa to zmení a my ťa na to pripravíme,“ odrecitoval a mne bolo jasné, že som zase položila jednu z tých otrepaných otázok, ktoré už pravdepodobne počul miliónkrát.

„Takže, povieš nám, čo dokážeš, alebo máme zavolať Thomasa, aby nám to povedal?“ spýtal sa a hlavou kývol smerom k chlapcovi na jednej strane plachty. Pri myšlienke, že by sa mi niekto neznámy mal hrabať v hlave a čítať moje, momentálne zmätené, myšlienky, som sa znechutene otriasla.

„Ako už zaiste viete, mávam vízie,“  vysúkala som zo seba. Len nemo prikývol a čakal, ako budem pokračovať.

„Vidím ľudí... Vidím, ako umierajú,“ hovorila som. Čítala som výraz jeho tváre, pozorovala, ako sa mení zo zvedavej na zmätenú, po čase na hraný pokoj.

„Tie úmrtia... Sú skutočné. Naozaj sa to stane, deň alebo dva po tom, čo som to videla,“ pokračovala som, on len prikyvoval, neschopný slova. Palcom a ukazovákom si prešiel po brade, tváriac sa, ako tvrdo premýšľa.

„Zaujímavé. Koniec koncov, ako všetci tu,“ podotkol. „Poď za mnou, urobíme potrebné opatrenia,“ dodal a gestom rukou ma popohnal, aby som ho sledovala. ’Potrebné opatrenia‛. Čo si pod tým mám ako predstaviť? Chcú ma zavrieť do jednej z tých kociek, nasadiť mi na ruku náramok, ktorý mi do žily okamžite vstrekne nejaký jed, ak opustím túto budovu a tak zariadiť, aby som sa odtiaľto ani nepohla? Sú to nejakí federálni agenti? Štátny úrad? FBI?! Alebo len blázni, ktorí ilegálne odchytávajú ľudí ako som ja a využívajú ich na postupné ovládnutie sveta? Zomriem, napadlo mi náhle. 

Videli ste X-Mena? Tak potom vám je táto škola povedomá. Avšak moji žiaci nie sú žiadny mutanti. Nie, nerobím písanú atrapu s One Direction na tento film, ak sa chcete opýtať. Táto škola je len prostredie, kam som svoje postavy zasadila, pointa príbehu sa bude skrývať v niečom celkom inom. Tak dúfam, že zotrváte až do nej. 

Denisa - Áno, bude tam 1D.

Lucka - Smaragdy sú zelené (či?) a neviem, mne sa zdajú hnedé:)

Zanechajte mi tu komentáre a nejaké tie reakcie, veľmi ma potešia.  

Behind The Enclosure 2

Keď sa jeho karamelové oči konečne odlepili od môjho čela, kývol hlavou k Eleanore, ktorá ma odpútala. Schmatla ma za predlaktie a nasilu postavila. Stŕpnuté nohy ma najprv naklonili dopredu, potom dozadu, až som napokon konečne udržala balans.

„Som Harold,“ povedal kučeravý, kráčajúci pred nami.

„Ja som povedala aj priezvisko,“ poznamenala som.

„Ja som ťa žiadal len o meno,“ povedal. Stále si udržiaval určitý odstup, no aj napriek tomu bol jeho hlas zdvorilejší a vľúdnejší, ako ktorýkoľvek, čo som počula pred ním.

„Styles,“ povedal napokon a ja som prepukla do jemného chichotu. Zaujímavé meno, Harold Styles.

„Takže Harry...“

„HAROLD!“ napomenul ma nasrdene.

„Harold,“ zopakovala som preafektovane, márne sa snažiac napodobiť jeho príšerný britský prízvuk, a potom som pokračovala: „Kam ideme?“

„Do sídla,“ odpovedal stručne.

„Sídla čoho?“ nechápavo som sa spýtala a blúdila očami po priveľmi presvetlenej miestnosti. Halogénové svetlá na strope blikali každú pol sekundu a vytvárali nepríjemne strašidelnú atmosféru, ktorú Haroldove ťažké kroky len dolaďovali.

„Nášho sídla. A už viac nevyzvedaj,“ odbil ma skôr, ako som stihla položiť ďalšiu otázku. Bola som neskúsená, hlúpa a mladá. Mala som utekať, nemala som im dovoliť nasadiť mi tú hlúposť na ruku, ani uväzniť ma, do toho „neväzenia“.

„Len som chcela vedieť, kam ideme,“ dodala som ešte na záver a nečakala som, že sa mi dostaví aj odpoveď.

„To miesto ti zmení život,“ povedal. A mal pravdu. 

Nasledujúcich 24 hodín zo mňa robili oficiálneho väzňa. Väzňa vo vlastnom tele, väzňa, ktorý uväzňuje zase ostatných. Nevedela som, kto bol Harold Styles a netušila som ani, čoho sídlom je táto budova. Jediné, čoho som sa v danej situácii mohla chopiť, bolo to, že som výnimočná. Vraveli to oni, ja to viem.

Hneď, ako sme vošli obrovitánskymi dverami na číselnú kombináciu, ma Styles predal ďalšiemu chlapíkovi. Bol približne rovnako starý, taktiež tmavé oči, no nie také magické, ako Stylesove. Havranie vlasy mu jemne padali do čela a snedá pokožka až priveľmi vynikala v týchto svetlých priestoroch.

„To je Zayn. Zayn Malik,“ povedal Styles a jemne ma postrčil smerom k menovanému. Vystrela som pred seba trasúcu sa ruku, ktorú jemne uchopil a pobozkal. Gentleman, pomyslela som si, no navonok som nedala najavo žiadne rozpaky.

„Zara Shapirová,“ slušne som sa predstavila a vzápätí sa vymanila z jeho dlane.

„Teší ma, Zara,“ povedal a vo všetkej počestnosti sa pousmial. Styles si nás najprv oboch premeral a keď zistil, že žiadna chémia, teda aspoň z mojej strany, nie je na mieste, spokojne odišiel. 

„Takže, prečo si tu, Zara?“ spýtal sa so záujmom v hlase a konečne som mala pocit, že ma tu niekto nechce vypočúvať.

„Ja neviem,“ priznala som a chytila ho za zápästie. Zastavil, no chvíľu váhal, než sa ku mne otočil tvárou.

„Čo so mnou chcú robiť?“ spýtala som sa naoko vydesene, a zmätene som zaklipkala očami. Precízne namaľované mihalnice tu urobili menší prievan, keď som sa snažila svoj herecký výkon priviesť k dokonalosti. Hoci som nevedela, čo čakať, a či sa toho báť, vedela som, že najjednoduchšie sa mámia informácie od ľahko zmanipulovateľných objektov. A vzhľadom k tomu, že som mala aj pekne zaoblený zadok, aj celkom bujné poprsie, týmto sa rozhodne bude ľahko manipulovať. Uhrala som to na stratenú a bezbrannú, ktorá nutne potrebuje pomoc nejakého nabušeného kreténa, ako je tento.

„Zara, si výnimočná,“ povedal a chytil moju dlaň do jeho obrovských rúk.

„To už som počula,“ odvrkla som trošku namosúrene.

„Dokážeš veci, o ktorých ostatní len čítajú v sci-fi knihách a ani o tom netušíš.“ Išlo to pomaly, no hádam sa rozhýbe.

„Ver mi, tuším,“ povedala som pevne a hneď na to som si zahryzla do jazyka. Hlupaňa! Bezbranná neznamená sebavedomá!

„Netušíš. A práve preto si tu. Aby sme zistili, čo vieš a vy...“

„No ták, Zaynie, nebal nám tu nový prírastok,“ spoza Zaynovho chrbta sa dovalil ďalší, tiež pekný muž. Ak to takto bude pokračovať, možno nakoniec toto miesto nebude až také útrpné, ako som si myslela. 

Tieto prvé časti sú celkom nezáživné, ja viem. Ale najprv musím Zaru oboznámiť s prostredím, až potom sa skutočne začne niečo diať. Dúfam, že pri tom dovtedy vydržíte. Komentáre potešia, reakcie tiež:)