The Family Secret 18

Ten deň skončil katastrofálne. 

Možno ak by som bola rýchlejšia alebo sa neobťažovala odkladať pero na správne miesto, nesedela by som teraz za kývajúcim sa plechovým stolom, na ľadovej stoličke a neriskovala prechladnutie. Možno by som ležala schúlená v Zaynovom náručí a hľadala súmernosť medzi našimi nádychmi a výdychmi. Možno by som sedela na deke v parku, pojedala citrónovú zmrzlinu, lebo tú mám najradšej, a v duchu žiadala len toľko, aby som sa aspoň trošku opálila. Lenže ja som nebola rýchla, minimálne nie dostatočne. Zahniezdila som sa, hľadajúc vhodnú polohu, pri ktorej by sa mi konštrukcia stoličky nezarývala do zadku a opačne. V krátkych rifľových šortkách a obyčajnom bielom tielku som sa blížila k bodu mrazu človeka. Očividne bolo štátu aj všetkým ostatným jedno, čo sa deje s ľuďmi, ktorí tu musia sedieť. Pretože neboli dosť rýchli a narazili na pokazené okno. Lenže ja som nebola jediná, ktorá to posrala. Malo mi docvaknúť hneď, ako som zapla počítač, že niečo nie je v poriadku. Elektrina naskočila omnoho skôr, ako mala. Keby som sa pozrela von, uvidela by som svetlo pouličných lámp, oslepujúce moje oči zvyknuté na tmu. 

Nechali ma v tejto príšernej miestnosti samú, utápať sa vo svojej neschopnosti a rozmýšľať nad otázkami typu „Čo by bolo, keby...“. Podobné miestnosti som mala možnosť vidieť len v kriminálkach v telke, no tam bol môj pohľad skreslený. Presne taký, ako má neviem koľko tisíc iných divákov podobných seriálov. Pretože televízia môže preniesť len obraz, no zrýchlený tep, srdce v krku a zúfalé prehrabovanie vlasov, pretože neviete, čo zo svojim vlastným telom, premietnuť nedokážu. Pretože ani jeden z tých, čo také filmy točí nevie, že to jednoducho patrí k tomu. Nedokážete byť pokojný, keď vás nechajú sedieť osamote vo vyšetrovni, aby sa mohli porozprávať s Jakom, ktorý za mňa už v podstate nie je zodpovedný, lebo mám viac ako pätnásť. Zhlboka som sa nadýchla a opäť urobila to klišé s prehrabávaním vlasov. Neviem, prečo väčšina ľudí nachádza v takomto pohybe útechu, no fungovalo to. Na nanosekundu. Za čiernymi dverami, vedúcimi na chodbu, sa ozvali kroky. Ťažké, pomalé, no určitý takt v nich vyvolával naliehavosť. Nepochybovala som o tom, že to bude jedna z tých goríl, navlečená v nepadnúcej uniforme, ktorá ma sem priviedla a potom sa dobre zabávala na mojej výpovedi. No potom sa ozvali ďalšie, úplne iné ako tie prvé. Ležérne, ľahké... Jake! Vymrštila som sa na rovné nohy a aj napriek tomu, že sa mi zatočila hlava a bola som tu, sa moje pery zvlnili do jemného úsmevu. Pominul, keď sa kľučka na dverách pohla smerom dole a dvere sa so škripotavým zvukom otvorili. Najprv vošla gorila, Jake hneď za ňou. Nevenoval mi ani jeden jediný pohľad, namiesto toho hľadel do stropu, akoby v živote nevidel lampu.                                                                            

„Nevyzerá to s vami sľubne, slečna Wilhelmová,“ povedal a moje srdce išlo vyskočiť z hrude. Viem, že oni vždy zveličujú, aby som povedala ešte aj to, čo nechcem, ale každá bunka môjho tela mi napovedala, že tento neklame. Naozaj som to pokazila. 

„Smiem s ňou hovoriť osamote?“ spýtal sa nečakane Jake, no gorila len prikývla a opustila miestnosť. Opäť som si sadla na stoličku a skutočne by som radšej sedela na zemi, ale asi by to vyzeralo negustiózne. 

„Čo ťa to, do riti, napadlo?“ hovoril vytočene, stále som mu nestála ani za jeden poondiaty pohľad. Naštvaný, sklamaný, to je jedno. Ale apoň jeden.. 

„Budem niesť za to následky...“  

„To nie je odpoveď na moju otázku, to je samozrejmosť,“ povedal, no ja som len zťažka vnímala jeho slová, keď som mala chuť zlomiť mu väz len aby sa na mňa pozrel. 

„Čo čakáš že poviem?“ opýtala som sa pre zmenu ja. 

„Neviem. Môžeš nad tým rozmýšľať štyri mesiace,“ povedal a mne sa zahmlilo pred očami. 

„Nápravné zariadenie, stodvadsaťsedem kilometrov odtiaľto. Koniec debaty,“ odsekol, na sekundu sa pozrel na moju zlomenú tvár a potom opustil miestnosť. Ani som sa nestihla spýtať na Zayna... Vrátila sa gorila, chytila ma za predlaktie a ťahala smerom k policajnému autu. Nemala som púta, no aj tak som sa cítila ako väzeň. Pretože som ním bola. No ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a tak to bolo aj v mojom prípade...

Je tu ďalšia časť, dúfam, že som ňou nesklamala. Dlho som uvažovala nad tým, ako to bude po krádeži pokračovať. Prejde jej to, neprejde? Nevedela som sa pohnúť, niekoľko týždňov (príbeh som mala napísaný omnoho skôr, ako som ho začala zverejňovať) a len to, že vy čakáte na časť ma dokopalo k tomu, skutočne ju napísať. Veľmi vás prosím, zhodnoťte ma. Potrebujem váš názor. Hádam som nesklamala... Každopádne, užite si ju, dávajte reakcie a hlavne komenty!!:)

The Family Secret 17

Posadila som sa a hľadela mu priamo do očí. Zhlboka som sa nadýchla, že mu to nejako okľukovo vysvetlím, no on ma prerušil. 

„Nel, len chcem, aby si vedela, že mne môžeš povedať absolútne čokoľvek, bez akýchkoľvek výhrad. Viem, že posledné dni som sa choval ako totálny debil a asi som ťa tým sklamal, ale prosím, zabudni na to. Teraz som tu a chcem ti pomôcť s najväčšou šialenosťou, aká ti mohla napadnúť, ale chcem vedieť, prečo to robíš,“ dokončil a ja som nemala slov. Tak veľmi som mu to chcela povedať, ale niečo mi v tom bránilo. Keby Zayn Jaka nepoznal, nemala by som zábrany, no je to jeho tréner a ktovie ako by zareagoval na zistenie, že jeho tréner boxu je gej. 

„Všetko je úplne inak,“ donútila som sa povedať a do očí mi vybehli slzy. Vedela som, že toto bol koniec a že som práve stratila akúkoľvek šancu Zayna oklamať. Už mi nedovolí prestať rozprávať. A presne tak sa aj stalo. Povedala som mu všetko, od toho ako som prišla k Jakovi a choval sa tak divne, ako som našla list a zistila, že Paul nie je môj otec a nie sme taká úplne obyčajná rodina, cez to, ako mi realiťáčka nechce povedať ich novú adresu a ja teraz musím urobiť takú hlúposť, až po skutočnú príčinu smrti mojej mamy. Pri tej časti sa Zaynovi očividne uľavilo. 

„Tak, ako to chceš urobiť?“ bolo jediné, čo Zayn po mojom polhodinovom monológu povedal.

Bolo 22:27, stála som prikrčená pri najbližšom dome. Mala som trinásť minút, pretože presne o 22:40 vypadne prúd a odpoja sa kamery. Jakovi som povedala, že si s babami urobíme pyžamový večierok a tak som sa musela s karimatkou, spacákom, pyžamom, asi tonou chipsov a čiernym oblečením, ktoré mám na sebe teraz, trepať k Zaynovi a tam to všetko nechať. Jeho rodičia na mňa pozerali ako na blázna, no ani jeden z nás nečakal, že budú doma. Museli sme teda počkať, kým obaja nezaspia pri nejakej nudnej telenovele, čo išla dnes v telke. Striaslo ma od zimy. Uznávam, že v čiernom roláku a legínach vyzerám celkom sexy, ale teplé teda veľmi nie sú. Pozrela som na hodinky. 22:31. S každou sekundou sa zvyšovali moje pochybnosti. Čo to dopekla robím? Určite by sa to dalo zistiť aj nejako inak, ako takto. Možno niečo nájdem na nete alebo... 

„Nad čím rozmýšľaš?“ ozvalo sa z bluetooth slúchadla na mojom uchu a ja som skoro dostala infarkt. 

„Do riti, Zayn! Vieš jak som sa zľakla?“ sykla som naňho. 

„Ešte máš päť minút,“ oznámil mi. Srdce mi začalo biť ako splašené. Väčšinou sa to stáva, keď sa na vás usmeje niekto, kto sa vám páči, lenže vtedy je to láska. Toto bol strach. Čistý strach. 

„Zayn, čím dlhšie nad tým premýšľam, tým je ten nápad blbší. Znie to ako z nejakého druhotriedneho filmu,“ povedala som. 

„Chceš sa na to vykašľať, Sweatheart?“ 

„Neprídu na to, však?“ ubezpečovala som sa. 

„Nebudem ti klamať. Môžu. Ale nemusia,“ boli jeho jediné slová útechy.                                                                                                                                                            
Náramkové hodinky zapípali, pouličné svetlá zhasli. Celé okolie pohltila tma. Černota, ktorá ma obklopovala mi ani zďaleka nevadila tak, ako strach pevne zvierajúci môj hrudný kôš. Ani neviem, čoho som sa bála. Možno toho, že ma chytia a možno toho, že nenájdem čo potrebujem, ale presvedčenie, že to tak nebude ma predsa len popohnalo vpred. Roztrasene som si čupla k vchodovým dverám realitky a z podprsenky vytiahla spinku na papiere. Vopchala som ju do kľúčovej dierky, trošku ňou pohýbala a čakala na cvaknutie. Zayn ma to dnes večer učil na dverách jeho izby. Je to omnoho zložitejšie, ako to vyzerá vo filmoch. Tam sa aj osadníci domu dôchodcov môžu rozhodnúť takto otvárať niečie dvere a pokojne sa im to podarí. Keď sa ozvalo, dvere sa otvorili a ja som vošla do nevykúrenej miestnosti, v ktorej som sa prednedávnom hádala s tou nepríjemnou mrchou. Jemne som za sebou dvere privrela, z opaska som vytiahla baterku a dovolila jej tlmenému svetlu pomôcť mi zorientovať sa. Krúžila som baterkou dookola po miestnosti a zastavila sa na dverách s nápisom Záznamy. 

„Tam to musí byť,“ zašepkala som sama pre seba a zabudla som na to, že bluetooth slúchadlo na mojom uchu je stále aktívne. 

„Čo?“ ozval sa z neho Zaynov hlas. 

„Je tu nejaká miestnosť so záznamami, tam to musí byť,“ objasnila som mu. 

„Bude ich tam milión, choď do počítača,“ prikázal mi, ale ja som sa bála, že počítač bude nebezpečná voľba. 

„Najprv sa pozriem do tých záznamov,“ odskela som a odpoveďou mi bol len jeho nesúhlasný vzdych. Chvíľu som bojovala s kľučkou, ktorá očividne s mojím zásahom nesúhlasila, no nakoniec dvere povolili a predo mnou sa zjavila miestnosť plná poličiek, zakladačov a zatuchnutého vzduchu. Niekto by tu mal vyvetrať, pomyslela som si, no na také banality teraz nebol čas. Okamžite som našla písmeno W a začala sa prehrabávať obrovskou zložkou. Walter, Wanilson, Waprick... Hľadala som únavné minúty a keď som konečne prišla k druhému písmenu I, sklamane som zvesila plecia. 

„Zayn, nie je to tu,“ šepla som do slúchadla zúfalo. 

„Nové veci asi dávajú do počítača, choď tam,“ popohnal ma pevným hlasom a mne teda neostávalo nič iné, len vrátiť zakladač na miesto a naštartovať starší model počítača. Nedočkavo som klopkala prstami o stôl, kým som čakala na jeho nakopnutie. Keď konečne zasvietila obrazovka, klikla som na jasnú ikonu databáz. Očami som behala po menách v abecednom poradí a dychtivo hľadala Paulove priezvisko. White, Whole, W... Willhelm! Konečne, tu to je! Natešene som schmatla zo stola guličkové pero s logom kancelárie a naškrabala na ruku novú adresu. Akurát som dopisovala posledné hlásky ulice, keď sa ozval Zaynov naliehavý hlas. 

„Vypadni odtiaľ, kamery naskočili, idú fízli!“ hovoril rýchlo a trhane, tak mi najprv nedochádzalo, čo presne vraví. 

„Pätnásť sekúnd, Nel!“ ozvalo sa zo slúchadla, keď som sa spamätala. Ako sem mohli tak rýchlo prísť? Rýchlo som vypla počítač a myš dala na to isté miesto. 

„Trinásť!“ šepkal, keď som odkladala pero. Dych sa mi zrýchľoval. 

„Deväť,“ naliehal a mne vtedy docvaklo, že dverami ísť nemôžem. 

„Päť. Okno, Nel!“ zajačal, akoby mi čítal myšlienky. Na čelo mi naskočili kropaje potu, tlak som mala asi milión na sto osemdesiat tisíc. Bežala som ku oknu, roztrasené nohy ma ledva niesli. Mikslovala som s idiotským patentom, ktorý nie a nie povoliť. Triasli sa mi ruky, ako po hodine boxovania a nevedela som ani, či tlačím do správneho smeru. 

„Tri. Dva."

Okno povolilo.

"Jedna!"

Táto časť je trošku dlhšia, ako ostatné časti, ale chcela som dať celú tú krádež do jednej časti. Úprimne, chcem vedieť váš názor, každého jedného, čo si to prečítal, pretože s ňou nie som príliš spokojná, ale nedokážem ju prepísať. Takže užite si ju, komentujte a dávajte reakcie. Mimochodom, je dosť pravdepodobné, že teraz dlhšie časť nebude. Toto je totiž posledná časť, ktorú mám napísanú, no mám menší blok. Tak som sa vžila do tej ffky, že na toto nemám vôbec žiadnu inšpiráciu. Ale dokopem sa k tomu, len mi prosím dajte čas:)