Behind The Enclosure 22

Ležala som na posteli, schúlená na Zaynovej hrudi, zabratá do svojich myšlienok. Počúvala som, ako ticho odfukuje a nasávala plnými dúškami to príjemné ticho. Žiadny šepot. Žiadne prosby. Zayn je v bezpečí. A ja mám svoj vytúžený pokoj. Keby som mohla, išla by som si dať dole šálku orieškového kapučína, nejaký dorbý cheesecake, alebo len tak pozorovať tmavú oblohu s žiarivými bodkami. Hľadať súhvezdia, či len vlastné vymyslené tvary, vdychovať pri tom vôňu skorej rannej rosy a počúvať cvrčky, ako v tráve stroja svoj súkromný bál s orchestrom, pre človeka na míle vzdialený, okom neviditeľný. Ale ja nemôžem, lebo pri posúvaní Zaynovej ruky z môjho brucha, či môjho ladného vysúvania sa z postele, by sa mohol môj spoločník, môj oblečený spoločník, podotýkam, zobudiť. Zamrvila som sa v snahe nájsť pohodlnú polohu na tomto obmedzenom priestore, no bolo to márne. Stále ma niečo škrelo. Ako v princeznej na hrášku. Ten hrášok bol pod desiatkami matracov, no i napriek tomu to princeznej nedalo celú noc spať. A presne tak, ako ona cítila ukrytú zelenú bobuľku, ja som cítila ten nepríjemný vtieravý pocit niekde pod povrchom tohto podozrivého kľudu. Ten kľud tu bol, pramenil zo Zaynovho tichého pochrapkávania, či jemných dotykov na mojom predlaktí, kým zaspal. No bolo to ako ticho pred búrkou. Tmavé mračná sa zbiehali nad nič netušiacim nočným mestom a len čo sa naskytne príležitosť, spustí sa hustý lejak. Búrka pohltí celé mesto, cez mračná neprenikne ani jediný lúč zlatistého slnka a šepot nebude možné prehlušiť. Aj cez hlučné hromy a zmätený krik obyvateľov ho bude zreteľne počuť. A neviem, prečo mi táto myšlienka kradla spánok z očí, no mala som pocit, že môj jediný štít pred šepotom je Zayn. Jeho blízkosť. Jeho dotyky. Jeho bozky.

Keď bol len pár milimetrov odo mňa, šepot utíchol. V strede vety, bez dokončenia svojich mučivých slov, jednoducho zmizol. Ako jaskyňa. Čím bližšie k východu som kráčala, tým ozvena z vnútra strácala na hlasitosti. Zayn bol moje svetlo na konci, a šepot hrôzostrašná ozvena, pokúšajúca sa ma stiahnuť do svojej večnej temnoty. A zabiť svetlo. Človek však nedokáže žiť bez svetla. No svetlo nikdy nebude svetlom bez temnoty.

Ráno som sa zobudila na pohyby podo mnou. Pomaly som od seba odliepala viečka, keď strojca môjho prebudenia zaznamenal, že som hore.

„Prepáč, nechcel som,“ Zaynov hlas bol veľmi rozospatý a keď som zaostrila, všimla som si jemné strnisko na jeho tvári.

„To je v poriadku, aj tak som hladná,“ povedala som a venovala mu letmý úsmev.

„Snívalo sa ti niečo zlé?“ uistil sa, keď mieril k dverám kúpeľne. Havranie vlasy mu stáli na všetky strany a on sa ich márne pokúšal skrotiť prehrabnutím rukou.

„Som spotená, jačím a vyzerám, akoby som práve videla ducha?!“ spýtala som sa mierne ironicky, no v kombinácií s mojím ranným chraplákom to znelo vražedne.

„Nie?“ tázavo skúsil.

„Bingo. Práve si si odpovedal.“ Vystrčila som bosé nohy z postele a vyhupla sa do stoja.

„Môžem obsadiť kúpeľňu ako prvý?“ opýtal sa Zayn. Áno, zlatko, lebo vo svojom vlastnom apartmáne nemáš vlastnú, kde by si nebrzdil dve ženy, ktoré potrebujú mejkap omnoho viac, ako on žiletku a penu na holenie.

„Nie. Vyzerám ako keby ma požul hroch a prešiel nákladiak plný kráv. Potrebujem kúpeľňu súrnejšie,“ odbila som ho a ukazovák namierila na dvere.

„Vyhadzuješ ma?“ spýtal sa naoko urazene, no pery mu pomaly ovládol úsmev.

„Ber to ako chceš, ale naša kúpeľňa je ráno čisto ženská záležitosť. Takže čau,“ rozlúčila som sa a zabuchla dvere kúpeľne zvnútra. Ešte som počula, ako sa potichu zasmial a potom buchli dvere.

Raňajky boli zvláštne. Tiché. Ponuré. Dokonca ani veselá Daisy nebola veselá. Ani usmiata. A čo bolo najhoršie, Styles nebol prítomný. Jeho stolička pri veľkom drevenom stole bola prázdna a môj pohľad neustále uprený na ňu. Akoby som ho tam mohla teleportovať. Akoby som ho tam chcela teleportovať.

„Soľ?“ opýtal sa ma monotónne Louis a štuchol do mňa lakťom. Teraz? Nie, teraz sú moje vajíčka dosť slané.

„Nie, ďakujem,“ odpovedala som nahlas slušnejšie ako v myšlienkach a opäť hypnotizovala prázdne miesto za stolom. Kde je ten idiot? Prečo tu nesedí, netyranizuje ma ignoráciou a nedžgá sa nejakým mastným grcom ako väčšina mužskej populácie modrej planéty?! A prečo ma vôbec trápi, že neraňajkuje? Nech si žerie pre mňa za mňa aj paplón, keď mu chutí. Zabrdla som vidličkou do praženice predo mnou a napchala si ňou plné ústa. Potom zase. A znova. Pchala som sa ako drevorubač akurátne osolenými miešanými vajíčkami a bolo mi úplne jedno, že na mňa všetci periférne hľadeli ako na blázna. Alebo pažravca. Zayn sa ku mne jemne naklonil – cez pol stola, nenápadný ako pingpongový stôl uprostred basketbalového ihriska.

„Si okej?“ šepol a kúsok chleba, ktorý nestihol kvôli starosti a mňa, požuť, sa mi ocitol na uchu. Trhane som ho striasla dole a hodila naňho pohľad plný otrávenia.

„Až na to, že mám tvoje raňajky na uchu? Hej,“ odsekla som a ďalej ládovala časť jedla, ktorú tvorili paradajky.

„Určite? Teda na to, že sa do tvojho pomerne malého tela zmestí toho hodne, som si už zvykol, ale toto je extrém...“

„POMERNE malého tela?!“ urazene som zacitovala. „To som akože tlstá?“

„N-nie, tak som to nemyslel,“ koktal tázavo.

„To je celý problém, Malik. Ty nemyslíš! Ani vtedy, keď ma bozkávaš, ani vtedy, keď mi chceš ráno obsadiť kúpeľňu a už vôbec nie vtedy, keď mi hovoríš, že som tučná!“ môj tón bol veľmi rázny, no i napriek tomu sa to dalo ešte nazvať šepotom.

„Nechcem sa do toho montovať, ale on skutočne nepovedal, že si tučná,“ zamiešal sa do rozhovoru malý blonďatý pažravec, požierajúci klobásu väčšiu, ako je on sám. Myslím, že som niekde začula, že korene má v Írsku. A tam ho presne teraz dokopnem, ak nebude držať papuľu a venovať sa klobáse. Alebo veľkému tučnému párku, či čo to bolo. Napočítala som v duchu do desať, aby počiatočné nervy ustúpili a ignorujúc Íra som sa opäť venovala Malikovi.

„A určite si zo všetkého najmenej myslel vtedy, keď si vrazil prvý raz do mojej izby s chipsami! To bol zásadný omyl!“ už som nešepkala. A normálnym rečnením by to tiež nazval len večný optimista.

„Prečo by to, do riti, mal byť omyl?!“ Zaynov tón – naratý a nechápavý. Kombinácia asi ako tatarka s jahodovým donatom. Lenže ani ja sama neviem, prečo by to mal byť omyl. Avšak pre toho, kto teraz ovládal moje ústa, to bolo očividné a prosté. Ja som ten niekto nebola.

„Pretože ja to ľutujem každú minútu, čo sme tu!“ zakričal. Ten niekto. Mojím hlasom. Z mojich úst. NIE! Ja to neľutujem. Neľutujem ani jedinú nanosekundu, čo sme spolu strávili. Nikdy som ju neľutovala. A pokiaľ ho nezabijem, tak ani nikdy nebudem.

„Ty...“

„Áno! Mali ma radšej priradiť k Haroldovi. Nikdy som sa nenudila viac, ako keď si ma nútil pozerať tie dementné filmy!“ zjapal po Zaynovi, akoby bol len kus handry, s ktorou môže vytrieť podlahu a potom sa na ňu pokojne ešte aj vymočiť. A ja som tam len tak stála a počúvala slová, ktoré som síce vravela, no nikdy mi nepatrili. Milovala som naše seansy. Milovala som čipsy a kolu. Milovala som filmy, ktoré vybral možno ešte o trošku viac ako tie, ktoré som vybrala sama. Milovala som Zayna, lebo mi ukázal, koľko bežných hlúpostí sa dá milovať. A potajme som dúfala, že ten Zayn, ktorý so mnou strávil najveselší čas môjho života, ničomu z týchto drístov neuverí. Že neuverí, že by som niečo také bola schopná povedať ja.

„Ktorý konkrétne?“ spýtal sa Zayn pevne. Žiadny náznak ľútosti.

„Čo? No... všetky,“ zaváhal. Niekto zaváhal.

„Aj Never Back Down?“ spýtal sa s istotou, ktorú netuším kde lovil. Samozrejme, že nie. Never Back Down milujem a on to vie. On to vie. Ale niekto nie...

„Tá blbosť o veľkom sne nejakého bývalého futbalistu, že sa naučí dobre boxovať?! Väčšiu kravinu som v živote nevidela!“ opovrhovačne povedal. Ale radšej mal mlčať.

„Ten vybrala Zara, kretén. Mám ťa,“ povedal a posmešne sa zaškeril. Pritiahol si ma k sebe i napriek tomu, že moje nohy odmietali akúkoľvek spoluprácu a silno ma objal. Vtedy som pocítila, že všetko je na svojom mieste. Môj hlas patrí opäť len mne. V mojej mysli nemám cudziu spoločnosť a čongále poslúchajú. Objímam Zayna a on ma bozkáva na čelo. Niekto tu nie je. No na ako dlho?

Ja viem. Som hrozná, necitlivá, sebecká a všetky tie ostatné zlé veci, lebo dávam časti raz za rok. Nebudem sa vyhovárať, lebo škola nie je ten dôvod, prečo nepridávam. Pravdou je, že som začala písať niečo iné. Niečo väčšie, ako ffku, ktorú zverejním na blogu. Ak všetko pôjde podľa plánu... No nič, nechcem zakríknuť. Ale vy si tú časť užite:)

Behind The Enclosure 21

Potichu som vnikla do tmavej izby, Daisino skrčené telo sa v pravidelných intervaloch nadvihovalo pod nehorľavou prikrývkou. Sem tam si zachrápala, odpľula, no potom sa znovu celá miestnosť vnorila do ticha. Bolo mi zle. Priam príšerne. Teplo zmizlo, a hoci sa kŕč neobjavil, myslela som, že chlieb s džemom čoskoro skončí v záchode. Točila sa mi hlava, počula som zvláštne piskľavé zvuky a môj žalúdok by bol v lepšom stave, ak by som sa plavila na rozbúrenom mori v člne Jacka Sparrowa, keď prišiel o Čiernu perlu a ostal mu len ten kompas, ktorý nevie nájsť sever. Alebo možno nechce. Prečo mám pocit, že vždy, keď niečo nie je podľa Stylesových predstáv, cítim sa ako pred smrťou, či možno aj po nej?! Zhodila som zo seba zbytočné oblečenie, a tak, len v lacnej podprsenke so žmolkami a pohodlných bavlnených nohavičkách som sa zložila do postele. Chlieb aj so všetkými žalúdočnými kyselinami sa premiesili a chvíľu sa nedokázali rozhodnúť, či sa im aktuálna pozícia páči, alebo chcú opäť vidieť svet. Potom sa rozhodli a oproti tomu šprintu, čo som predviedla na toaletu, aby sa Usian Bolt mohol schovať. 

Zase som raz skončila vyvalená pri záchode bez schopnosti pohybu. Nebola som sťatá. Nevypila som mlieko po záruke, ani nezjedla celý pohár zaváraných uhoriek. Bolo mi zle, lebo mi bolo zle.

Výčitky svedomia.

Opäť tu bol. Využil chvíľku bezmocnosti, aby sa so mnou mohol zhovárať. Ten príšerný šepot mi škrípal ušné bubienky, no ozval sa len raz. Mal pravdu? Skutočne ma tak veľmi mrzí, že som ublížila svojmu „známemu“?! Nie. Nemá pravdu. Nemrzí ma to. Som na to hrdá. Som hrdá na to nezmanipulovateľné ja, ktoré konečne dostalo možnosť prejaviť sa. No zvratky na spodku záchoda a príšerný kyslastý zápach moju pýchu trochu zhadzovali...  

Svetlo fotoapártu umiestnenom na trojnožke ma oslepilo, no i tak som sa snažila udržať na perách prirodzený úsmev. Mala som na sebe zelené šaty po kolená, vlasy natočené do jemných vĺn. Na lavičke vedľa, čakajúc, kedy fotograf vyhlási ich meno, sedeli moji rovesníci. Piataci.

„No ták, maličká, usmej sa trochu,“ povzbudzoval ma muž v strednom veku v károvanej košeli a vyšúchaných hnedých nohaviciach. Poobzerala som sa po miestnosti, hľadajúc učiteľku s priateľským úsmevom, ako kýva hlavou na znak súhlasu. Nebola tam. Zvraštila som tvár do zvláštnej grimasy, čo vykúzlilo na perách mojich spolužiakov pobavené úšľabky.

„Ešte dnes?!“ napochodovala do miestnosti žena, asi dvadsiatnička, v obtiahnutých červených šatoch a husté tmavé vlasy mala zopnuté do ulízaného chvostu. Pristavila sa pri plátne a nervózne dupala ostrým opätkom o linoleum. Fotograf mi ešte raz naznačil, že sa mám usmiať a potom foťák pre mňa blysol naposledy. Postavila som sa z vysokej barovej stoličky a váhovo kráčala k lavičke.

„Stocková!“ nepríjemne vyhúkla žena v húsenicových šatách a dievča s dlhým zapletaným copom a mašľou na šatách zamierilo k stoličke. Pobrala som sa k voľnému miestu, ktoré po nej ostalo a posadila sa.

„Hej, Shapirová, to miesto nie je pre teba,“ odseklo dievča vedľa mňa a venovalo mi jeden nenávistný pohľad. Potom tých pohľadov bolo zrazu viac.

„Tá lavička je pre všetkých,“ povedala som a odvrátila pohľad, aby nevideli prichádzajúce slzy.

„Pre všetkých ľudí. To ty nie si! Vypadni z lavičky pre ľudí! A ty, fotograf, pozri sa poriadne na tie fotky, či ju tam vidno!“ Detská princezná. Blondýna s ružovými šatočkami a dvesto pármi malých topánočiek. Začínajúca tyranka.

„Ty trúba, ona nie je upírka!“ skríkol niekto v dave šikanérov.

„Je mi jedno, čo je. Nie je človek! Nech vypadne z našej lavičky!“ zakričala a silno ma posotila. Spadla som a o starý koberec si oškrela lakeť. Plakala som. Veľmi. A fotograf s tou ženskou sa len prizerali. Vždy sa všetci len prizerali. Na tých, ktorí ma šikanovali. A tých bolo veľa.  

Prudko som rozčapila viečka, no nevidela som nič. Ani rolku trojvrstvového toaletného papiera, ani časopis o štrikovaní pohodený na podlahe. Stenu s mramorovými kachličkami, ktorá sa týčila predo mnou, keď som upadla do spánku, som taktiež nevidela. Alebo tam nebola. Nie, nebola tam. Bol tam luster – veľký a nádherný. Moje zreničky sa pomaly začali rozširovať, hnedé oči si privykali na všadeprítomnú tmu. Vtom sa niekto letmo dotkol mojej ruky.

„Harry?“ spýtala som sa automaticky, keďže jeho tvár sa mi vybavila ako posledná.

„Nenávidí, keď mu tak niekto hovorí,“ odpovedal omnoho mäkší, no o to sklamanejší hlas.

„Prečo si tu?“ rozospato som si pretrela oči a pohľad upriamila na Zayna. Sedel v tureckom sede vedľa mojej postele, v lone mal sáčok zjedených lupienkov a v jednej dlani zvieral moju ruku.

„Bál som sa o teba. Chovala si sa... zvláštne,“ priznal, zhodil chipsy vedľa seba a otočil sa celým telom ku mne. Vtedy sa mi všetko vybavilo. Zabi Zayna. Vzpriamene som sa posadila a odkopla perinu na druhý koniec postele.

„Ja viem. Odíď,“ vyhŕkla som a zrazu bol môj tón až príliš vážny. Postavila som najprv seba a keď som nadobudla dostatočnú rovnováhu, tak aj Zayna.

„Čože?!“ Aj cez hustú tmu som videla nechápavý a z časti urazený pohľad.

„Prosím odíď,“ zopakovala som. Bolo to hnusné. Ja som bola hnusná. A zhnusená. Sama zo seba.

„Ja...“

„Nie. Nechcem aby si trávil čas s niekým, kto ťa len zavádza. A so sukou, ktorá sa oblizuje z každým. Musím sa ti hnusiť,“ sarkasticky som recitovala jeho vlastné výroky, kým som ho tisla z izby. Asi by ho zabilo klásť jednu nohu pred tú druhú a pomôcť mi nezabiť ho. Zatlačila som z celej sily. Nechcela som ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, ak by si ku mne tajomný šepot našiel cestu teraz.

„Choval som sa ako debil a nenechal si to vysvetliť. Prepáč mi to...“

„Neospravedlňuj sa. Viem, ako to je. Počula som dosť,“ opäť som ho nenechala dohovoriť, citujúc jeho otrepané odbíjanie ma.

„Zara, nechcem, aby sme sa hádali,“ povedal on. Zayn, nechcem ťa zabiť, pomyslela som si ja. Máš ho tu ako na tácke, zašepkal neznámy. Preľaknuto som zvýskla.

„Nebuď stále taká sarkastická a nechaj ma ospravedlniť sa ti!“ vytočene povedal Zayn. Spustila som ruky z jeho pliec a o krok cúvla. VYPADNI! Nech si ktokoľvek, vypadni z mojej hlavy.

Mne sa tu páči, zlatko. A teraz ma počúvaj.

Nie, nechcem ťa počúvať! Zamykala som hlavou a vyslúžila si jej zatočenie a nechápavý pohľad chlapa, stojaceho predo mnou. 

„Je ti niečo?“ spýtal sa a znelo to veľmi ustarane. Do riti, vyzerám ako blázon! Ale to teraz ani zďaleka nie je môj najväčší problém.

Počúvaj ma!

Šepot pritvrdil.

Viem, že dievča ako ty, nepohne s... tsc... chlapom, ako je on, no skús ho dostať čo najbližšie k nočnému stolíku.

Nebudem ho nikam dostávať. Nech si, kto alebo čo si, vzdaj to! pomyslela som si. 

„Asi si idem ľahnúť,“ povedala som. Ľahnúť do postele. Do postele, ktorá je vedľa nočného stolíka.

„Nie. Nechoď si ľahnúť,“ vypadlo z neho a očividne ho jeho slová prekvapili rovnako, ako mňa zachránili. Alebo teoreticky, keď berieme do úvahy reťazovú reakciu, zachránil seba.

„P-prečo?“

„Mrzí ma, ako som sa choval,“ povedal a priblížil sa ku mne.

Si hluchá? Nočný stolík!

Ustúpila som, no on ma chytil za ruku a opäť dostal do svojej prílišnej blízkosti.

Ustúp, lebo t...

Hlas stíchol. Šepot bol preč, i keď len na malý moment. Na ten malý moment, keď ma Zayn pobozkal.