The Family Secret 22

„Prečo ťa tá bacharka oslovila Wilhelmová?“ spýtala sa Arriana hneď, ako som sa opäť doteperila do izby. Veľkú kartónovú škatuľu s mojimi vecami som sťažka odhodila na svoju posteľ a vyvalila sa hneď vedľa nej.

„To je dlhý príbeh,“ snažila som sa ju odbiť.

„Štyri mesiace nie sú pre teba dosť dlhý čas?“ spýtala sa prekvapene. Pohľad, doteraz zapichnutý na odlupujúcej sa omietke stropu, som presmerovala na jej usmiatu tvár.

„Pochop, nechcem o tom hovoriť,“ priznala som a na chvíľku som zavrela oči. Och, tak by som chcela vrátiť tie časy, kedy bol môj najväčší problém to, že Amanda mi ukradla nové tričko, ktoré som si akurát chcela obliecť.

„Ako myslíš. Veď koniec koncov, ani sa ti nedivím. Poznáme sa asi štyri hodiny,“ povedala a zasmiala sa. „Ako bolo s...“ odmlčala sa, lebo nevedela, kto za mnou prišiel.

„Jakom,“ doplnila som ju. „Teda pôvodne to mal byť on. Nakoniec sa sem prirútil Zayn osobne,“ dodala som a Arrianin úprimný úsmev zmizol z jej nádhernej tváre, ktorá sa skrivila do znechutenej grimasy.

„Hovädo. Čo sa prišiel uistiť, že ťa vážne zavreli?“ spýtala sa naoko podráždene, no z jej hlasu bolo cítiť aj niečo iné.

„Ja neviem, čo chcel,“ povedala som rýchlo, pretože neviem, čo by s touto výbušnou blodýnou urobila informácia o priebehu nášho stretnutia.

„Mhm. Možno mu nakoniec nie si taká ukradnutá. Za mnou... Za mnou neprišiel,“ vyslovila napokon a mne došlo, že Zayn jej doteraz nie je úplne ľahostajný.

„Ty k nemu ešte niečo cítiš?“ spýtala som sa na rovinu.

„Preboha, nie! Je to podlý hajzel, vďaka ktorému tu sedíme obe. Určite nie. Vôbec nie,“ povedala a celé to doplnila nesúhlasným kývaním hlavy.

„Arriana?“ vyčítavo som na ňu zazrela a pretočila sa z chrbta na bok, pretože už mi tŕpol krk.

„Čo je?!“ spýtala sa nahnevane, no potom sa jej tvár pretiahla do zúfalej masky. „Nechcem o tom hovoriť,“ odbila ma mojou vlastnou hláškou.

„Fajn. Ani nemusíš, úplne viem, o čo ide,“ povedala som a nahodila zákerný úsmev.

„Tak vidíš,“ odsekla namosúrene a pretočila sa na druhý bok tak, aby som mala unikátny výhľad na jej chrbát. Len som si teatrálne povzdychla a pozviechala sa nohy. Začala som ukladať veci do skrinky, respektíve nočného stolíka. Nechali mi tu nejaké tričká, jedny nohavice z každej dĺžky, jemný parfum preliali do plastovej fľaštičky s rozprašovačom, gumičky do vlasov a špirálu. Dvoje tenisky a nejaké spodné prádlo. Natlačila som to všetko do mikroskopického stolíka a z hornej zásuvky vytiahla pravidlá. Nadvihla som tenký vankúš v bielej obliečke s rôznymi záplatami a oprela ho o stenu. Pohodlne som sa usadila a kým sa Arriana znovu ozvala, stihla som prečítať len jedno pravidlo. Pravidlo č.1: Vykonávateľka trestu musí presne dodržiavať všetky z týchto pravidiel. To je skutočne duchaplné prvé pravidlo.

„Dobre. Ešte stále mi na ňom záleží. To si chcela počuť?!“ vyhŕkla a pretočila sa znovu späť ku mne. Nie, skutočne nechcela, Arriana. Len som prikývla a ďalej sa tvárila, že som celá žhavá dozvedieť sa, čo môžem a čo nie.

„Ty si strašná!“ vykríkla a zrazu sa na mojej tvári ocitol jej vankúš. Odhodila som pravidlá nabok a schmatla vankúš pre zmenu ja.

„Ty. TY! Ty si do mňa hodila vankúš?!“ kričala som akože podráždene a vražedným tempom som sa približovala k svojej obeti. Arriana jemne prikývla a zatvárila sa naoko vydesene, no videla som, ako premáha smiech.

„To si nemala robiť,“ objasnila som jej, prudko hodila vankúš na jej tvár a obkročmo si na ňu sadla. A v ten deň, v nápravnom zariadení pre mladistvých na izbe číslo 111, sa jedným nemilosrdným hodením vankúša začala štekliaca vojna storočia.  

„Hej, hej! Od seba!“ do izby vtrhla vytočená dozorkyňa so syrovým toastom v ruke a tou druhou nás od seba začala šklbať. Uznávam, že v tom momente to kľudne mohlo vyzerať tak, že sa vankúšom pokúšam Arrianu udusiť, pretože sa metala na všetky strany, snažila sa vankúša zbaviť a vrieskala „Prestaň!“. Okamžite som zoskočila z Arriany a postavila sa. Keď Arriana nalapala trošku kyslíku do pľúc a bola schopná udržať sa na nohách, urobil tak tiež.

„Čo to má znamenať, Wilhelmová? Ste tu len pár hodín a už ste sa rozhodla vyzabíjať nám polovicu ústavu?!“ vravela prísne a premeriavala si ma skúmavým pohľadom.

„A vy Lorensová? Nemyslela by som si, že sa necháte napadnúť nováčikom,“ povedala a krútiac hlavou si odhryzla riadny kusisko toastu. Už sa ani najmenej nedivím tomu obrovskému kufru, ktorý sa jej nabalil na zadku. Nemožno sa potom čudovať, že uniformy vyrábajú z takého lacného materiálu, veď keby bol drahší, nedoplatili by sa.

„Ona ma nenapadla,“ povedala Arriana ešte stále trochu zadychčane.

„Chceš mi povedať, že to ty si napadla ju a tamto bola len sebaobrana?“ dozorkyňa sa nevzdávala a ďalej sa snažila označiť jednu z nás za násilníčku.

„Nie. Nikto nikoho nenapadol, bola to len zábava,“ objasnila som, no v momente, ako som vyslovila slovo zábava Arriana zbledla.

„Zábava? Wilhelmová, uvedomuješ si, kde si?! Choď sa radšej prevetrať,“ povedala a naprázdno prehltla. Potom ma chytila za predlaktie a vyviedla von na trávnatú polovicu.

„Upokoj sa. Nechceš si predsa tak skoro zavariť.“ Nepovedala to ako otázku, bol to jasný rozkaz. Pár dievčat ku mne zdvihlo zrak a keď zistili, že to je TÁ, čo sa odvážila prihovoriť Arriane Lorensovej, zas vydesene zrak sklopili.

Je tu nová časť a na istotu vám oznamujem, že do utorka alebo priamo v utorok bude ďalšia. Dúfam, že si ju užijete a bude tu veľa komentárov, pretože momentálne je to asi to jediné, čo mi dokáže zdvihnúť náladu. Hádam sa bude páčiť, každopádne názory do komentárov.

The Family Secret 21

„Ako si sa o tom dozvedela, keď si drepela tu?“ opýtala som sa zlomene. 

„To už nie je podstatné, nechcem na to spomínať. Jediné, čo ma mrzí je, že sa to tomu kreténovi prepeká aj naďalej a nikto s tým nič nerobí,“ posledné slová priam vypľula a na upokojenie si musela zase potiahnuť. 

„Ale veď sme boli spojení bluetooth slúchadlom. Nejde nejako vystopovať, kto bol na druhom konci?“ zrazu ma pochytila neuveriteľná zloba. Prisahám, že ak by tu teraz stál, dopadol by milión násobne horšie, ako pred tou realitkou. 

„Myslíš, že by ti dal také slúchadlo, podľa ktorého by naňho mohli prísť? Nela, on nie je žiadne béčko,“ odpovedala mi a vyfajčený ohorok zahasila o kraj stola. Neskôr sa stratil v stovke iných. Vtedy sa dostavil ten pocit. Zrýchlený tep, guča v krku... Pripomenulo mi to moju veľkú akciu, alias krádež. No tentoraz to nebol strach. Ani neviem povedať, ktorý konkrétny pocit to bol, pretože sa ich vo mne hádalo neskutočne veľa. Smútok, sklamanie, zlosť, uvoľnenie. Keď sa to všetko zmixovalo, vznikol veľmi zaujímavý výraz tváre. Až natoľko zaujímavý, že sa Arriana ustráchane spýtala: „Si okej?“ Len som zamyslene prikývla a ďalej sa rýpala vo svojich myšlienkach. 

„Čo moje svedectvo? To by ho nemohlo usvedčiť?“ dostala som zo seba napokon a periférne som zahliadla, ako Arriana krúti hlavou na znak nesúhlasu. 

„Nemohlo. Si dievča, ktoré práve zavreli do nápravného centra pre mladistvých. Všetci to budú vnímať tak, že to chceš hodiť na niekoho iného, len aby si sa odtiaľto dostala. Ver mi, skúšala som to,“ povedala a ja som opäť smutne zvesila plecia. 

„Koľko ti naparili?“ spýtala sa. 

„Štyri mesiace,“ odvetila som nezaujato, lebo mi tá otázka pripadala až príliš nemiestna. 

„Tak buď rada, že si rada a nerýp do toho. Len si pohoršíš. Ja tu kvasím už osem mesiacov a ďalšie štyri mám pred sebou,“ povedala vyčítavo a potom nadobro zmĺkla. Ani jedna z nás viac nemala chuť pokračovať v tejto debate a tak som sa znovu ponorila do sveta toho zvláštneho kombinovaného pocitu, ktorý vás zvnútra zožiera. Ktorý vytvorí boľavé ranky, na ktoré nepomôže ani leukoplast, ani gáza a už vôbec nie aspirín. Jednoducho je to ten pocit, keď zistíte, že o človeku, s ktorým ste vyrastali, neviete vlastne vôbec nič.

„Wilhelmová, prišli vám veci!“ zakričala dozorkyňa, ktorá sa práve prirútila do zastaranej kantíny. Akurát som sa do seba pokúšala natlačiť neidentifikovateľnú hmotu so zaujímavou arómou, ktorú Arriana nazvala mäso. Netuším, ako na to prišla, ale budiš. Odpila som si z pohára vody, aby som zmyla tú pachuť z úst a zamierila som k nej.               

„Je tu aj Jake?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.

„Nie, tie veci prišli na lietajúcej metle z Harryho Pottera. Samozrejme, že je tu,“ odsekla sarkasticky tá ženská, očividne odporkyňa čarodejníckej ságy môjho detstva a rukou ma postrčila smerom z jedálne.

„Smiem s ním hovoriť?“ vyzvedala som. Tak strašne som túžila vidieť známu tvár.

„Päť minút,“ odvrkla a voviedla ma do miestnosti, podobnej tej vypočúvacej. Sadla som si na stoličku, taktiež nevyhovujúcu pre zadok, ktorý nie je kompletne obalený niekoľkocentimetrovou masou tuku. Klopkala som obhryzenými nechtami o konštrukciu tej stoličky, aby som aspoň takýmto chabým spôsobom prerušila to horkasté ticho.

„Ako sa ti páči tvoj nový domov?“ ozval sa nechutný, sarkastický hlas odo dverí. Okamžite sa mi v ústach nahromadila žlč, ktorú som bola donútená prehltnúť a tváriť sa vyrovnane.

„Ty nie si Jake,“ podotkla som odmerane, no stále pokojne.                                        

„Postreh, Sweetheart,“ moju prezývku mi priam vypľul do tváre, i keď stál na opačnom konci miestnosti.

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa prekvapene a dokopala sa k hranému potešeniu. Chce hrať hry? Fajn.

„Prosím ťa, netvár sa...“

„Ako?“ zmetene som sa spýtala, postavila sa zo stoličky a zamierila k nemu. Oblapila som rukami jeho krk a hlavu pritisla na hruď. Počúvala som tlkot jeho srdca a ovládala pokušenie túto srdečnú činnosť zastaviť. Cítila som, ako stuhol, no neodtiahol sa.

„Zayn, čo je to s tebou? Chováš sa...“

„Divne? Moje dievča zavreli do nápraváku a ja s tým nemôžem nič robiť,“ povedal a za taký herecký výkon by ho mali niečím oceniť. Jeho dievča? On ma nazval jeho dievča?!! Kretén. Mala som sto chutí spýtať sa ho, či by bol skutočne schopný „svoje dievča“ navliecť do krádeže a nechať zavrieť.

„A čo ty? Neprišli na teba?“ spýtala som sa naoko ustarane a zdvihla hlavu tak, aby som mohla pozorovať jeho zväčšujúce sa a zmenšujúce nozdry. Bol nervózny, na to som nemusela byť žiadny psychológ.

„Ehm, nie,“ odsekol rýchlo a pritlačil moju hlavu bližšie k sebe, aby mi tak zabránil pozerať sa naňho. V duchu som sa uchechtla, no navonok som zostala úplne nehybná. Stále som nevedela, ako sa zachovať. Mám mu povedať, že o všetkom viem a celá táto pretvárka je zbytočná? Alebo si to mám nechať pre seba a nakoniec ho prekvapiť? Možno by práve toto mohlo byť moje a Arrianine eso v rukáve. Asi bude najlepšie si to zatiaľ nechať pre seba.

„To som rada. Aspoň ty budeš v pohode,“ vysúkala som zo seba napokon a kúsok sa od neho odtiahla. Chvíľu som ešte uvažovala, či je to, čo sa chystám urobiť, dobrý nápad. A či to vôbec dokážem urobiť bez toho, aby som treskla svoju hlavu o tú jeho a uviedla ho do bezvedomia. No nakoniec som sa zhlboka nadýchla a pritisla svoje pery na tie jeho. Skamenel. Na pár stotín sekundy, ale predsa. Neviem, či si potom uvedomil, kto v skutočnosti som alebo sa len rozhodol hrať podľa mojich pravidiel, ale začal spolupracovať.

„Wilhelmová, čas vypršal!“ prerušila náš nadmieru „romantický“ okamih dozorkyňa, prišla ku mne a strhla ma preč od Zayna. Vďaka bohu!

„Pozdravuj Jaka!“ bolo jediné, čo som mu ešte stihla zakričať. Určite to neurobí, ale musím byť nenápadná. Posledné slová Zayn zašepkal pre seba, očividne sa domnievajúc, že už ich nemám šancu počuť. Ale počula som. Tie slová mi budú v pamäti vŕtať ešte dlho, najmä po tom, čo sa odohralo v posledných dňoch. Boli to presne tie dve slová, ktoré mi povedal na cintoríne, na pohrebe mojej mamy...

Nová časť je tu. Konečne. Ani neviem, čím to je, ale celkom sa mi páči. Hlavne tá posledná veta. Som zvedavá, či si pamätáte, čo jej povedal na cintoríne. Užite si tú časť, je celkom taká romantická (to bude asi tým, že som chorá), dávajte reakcie a hlavne komentáre. Keď ich bude menej ako 5 nová časť nebude. 

PS: NEOPÍSATEĽNE vám ďakujem za 10.000 zhliadnutí!!!!! Ste úžasní:)