The Family Secret 9

Doma, teda u Jaka doma, som zo seba strhala mokré šaty, vyutierala sa do sucha a obliekla som si Jakovu károvanú košeľu a šortky. Oproti tomu, čo zúrilo vonku bolo v Jakovom dome pomerne teplo. 
„Ideš dnes na tréning?“ spýtal sa celkom nenútene. 
„Už by sa patrilo,“ odvetila som. Sadla som si na moju provizórnu posteľ a pustila telku. Bolo by mi absolútne jedno, aj keby hrali Šreka alebo nejakú sladkú telenovelu, len aby niečo prerušilo toto ticho. No obrazovka ostala čierna.
 „Toto čo je?!“ Asi by som skutočne žiadala veľa, keby v tomto posratom dome niečo fungovalo, však? 
„Telka. Asi som zabudol zaplatiť,“ povedal ľahostajne. Tak som teda telku bez obrazu zase vypla a zamierila som do kuchyne. Spravila som si ďalšiu kávu a ziedla kakaové sušienky po záruke, ktoré som našla. Úprimne som dúfala v to, že suché sušienky pokiaľ nesplesnivejú sa nemôžu pokaziť a vzhľadom k tomu, že mávajú záruku aj štyri roky, ani som si nechcela predstaviť, ako dlho tu boli. 
„Ideme na nákup!“ rázne som zahlásila, keď mi po tretej sušienke zavládla v ústach akási neidentifikovateľná pachuť.
„Choď ak chceš, ja musím ísť za hodinu trénovať,“ povedal a ani sa na mňa nepozrel, pritom sme obaja boli v tej istej miestnosti meter krát meter. 
„To stíhame,“ povedala som a už som si obliekala rifle. Ani neviem prečo, dala som si dole aj košeľu. Prišlo mi to prirodzené, veď som doma.. Doma... Práve vtedy Jake zdvihol zrak a oči mu spočinuli na mojej takmer nahej hrudi. Ani to s ním nepohlo, akoby hľadel na svoju dcéru. Dotackala som sa smerom k taške a obliekla som si šedé vyťahané tričko. 
„Okej, ideme. Ale nečakám!“ povedal a usmial sa. Tým Jakovským úsmevom, nie tou sarkastickou paródiou, s ktorou ma posledné dni zoznamoval. Nasadli sme do auta, no tá rachotina začala niekde v polke cesty záhadne dymiť. Ale zatiaľ išlo, no smrad z toho bol neskuočný. Asi dvadsiatkou sme sa konečne doteperili do supermarketu. Jake zobral vozík a potom ma zobral na ruky a naložil do toho vozíku. Keď som sa naňho vyjavene zírala, len zahlásil: „Nepáči sa kočiar, little princess?“ a zdvihol jedno obočie. 
„Nie, nie, všetko je dokonalé, chrabrý rytier,“ odvetila som a obdarovala ho milým úsmevom. 
„Tak to som rád, lebo inak by som ťa musel naložiť do toho autíčka pre päť ročné deti,“ vravel a tiež sa smial. 
„Tak to skutočne nebude treba.“ Nakupovanie chlapa Jakovko typu a mojej maličkosti vyzerá zhruba tak, že najprv prejdeme celý regál a potom ho znovu precúvame a ja cestou diktujem, čo má Jake hádzať do košíku. Jogurty, maslo, rožky, musli, mlieko, zelenina a jablká. Ešte sme schmatli nejaké minerálky v akcii a zamierili sme k pokladni. Jake všetko povykladal na pás a až sme prišli na rad, mladý pekný predavač ma obdaril žiarivým úsmevom a keď všetko nablokoval, opýtal sa Jaka: „Aj toto mám blokovať?“ hlavou kývol ku mne. 
„Tak to by som sa nedoplatil,“ povedal Jake a s jeho perami sa zase pohrával úsmev. 
„Vzorný otecko,“ počula som z predavačovych úst, keď už si myslel, že ho nikto nepočuje. Nebola som si istá, či to počul aj Jake, ale mne sa tá veta vryla do pamäti. Vzorný otecko. Dve slová. Kedysi by som ho tak možno nazvala sama, no dnes viem, že niečo sa zmenilo. 
„Nad čím rozmýšľaš?“ spýtal sa ma Jake, keď nakladal veci do auta. 
„Nad ničím,“ odvetila som. Keď sme prišli domov, ja som povykladala potraviny do chladničky, vyhadzovala som všetko, čo v nej už prechádzalo hnilobnými procesmi a išla som sa zbaliť na tréning. Ako som tak hádzala veci do tašky, zavadil sa mi o nejakú svinskú nitku necht. Začala som ním mixlovať, ale to som asi nemala, pretože prst som síce vytiahla, ale necht sa mi škaredo zlomil. Až do krvi. 
„Shit!“ sykla som sama pre seba a začala som sa prehrabávať v zásuvkách naokolo. Niekde tu predsa musí mať leukoplast! No všade boli len samé rárohy, nezaplatené účty a... v úplne spodnej zásuvke, ktorá pôvodne bola na zámok, no dnes po ňom ostala len diera, bola obálka. Nič iné, len jedna obálka. Premohla ma zvedavosť, oblizla som si prst, aby som zmyla krv, ktorá stihla vytiecť a vzala som do ruky obálku. Meno prijímateľa a adresa prijímateľa  Jake Stone, 31 Sun Street, meno a adresa odosielateľa... Počkať! ČO?! Diana Willhelmová, 17 Back Street?! Prečo moja mama posiela list môjmu trénerovi? Oni sa vôbec poznajú? Čo, do pekla, sa to tu deje! Premohla ma zvedavosť a aj keď považujem hrabanie sa v cudzích veciach za hnus, toto som musela urobiť. Potrebovala som vedieť, čo je tam napísané.

Táákže, užite si novú časť! Už sa nám to pomaličky začína vyfarbovať a ja sa začínam obávať nasledujúcich častí, pretože to bude iné. Dosť iné a pravdepodobne úplne iné a ja sa bojím, ako to prijmete. No, uvidím, každopádne zanechávajte komenty a reakcie:)

The Family Secret 8

O necelých desať minút som stepovala pred dverami do Zaynovho bytu a nevedela som sa prinútiť zazvoniť. Nebude si myslieť, že žiarlim? Ale veď ja žiarlim. Asi. Neviem. A možno chcel docieliť presne toto. Alebo nechcel docieliť nič, len nevedel povedať Cindy nie a potom to ľutoval, tak sa s nikým radšej nebavil. Zakázala som si akékoľvek ďalšie polemizovanie a zazvonila som. Otvoril Zayn, bola som povďačná, že nie jeho mama. Keď ma uvidel, tvár mu skamenela. Nič nepovedal, len ustúpil, aby som mohla vojsť. Zavrel za mnou dvere a než som sa stihla akokoľvek spamätať, bola som o ne pritlačená. Zayn stál oproti mne, rukami opretý o dvere mi zabraňoval ujsť. Ale on ma pozná, ja by som neutekala. 
„Už to vieš? Preto si prišla?“ sykol. 
„Čo ti šibe?“ odsekla som, no nepokúsila som sa ho odstrčiť. 
„Netvár sa, že nevieš, o čom hovorím. Cindy ti to určite povedala,“ vravel s prázdnym pohľadom, ale ja som zazrela záblesky neistoty. 
„Ak to chápem správne, pobozkal si moju najlepšiu kamošku, aby sa to ku mne dostalo a čo? Aby som začala žiarliť?“ nemohla som uveriť. Žeby sa Zayn ulakomil až na takú úbohosť? 
„Ty ničomu nerozumieš!“ zakričal a vzhľadom na to, že mal pery na mojom ušnom lalôčku som skoro ohluchla. 
„Tak mi to vysvetli.“ „Nechala si ma tam kľačať ako úplného idiota. Nezavoláš, nenapíšeš. Vaši už odišli z mesta, tak kde do riti trčíš ty? A kedy si mi vlastne chcela povedať, že sa sťahuješ?“ 
„Tak teraz sa chováš ako magor. Čo som ti na to ako mala podľa teba povedať? Bola som v domienke, že si mi zabil mamu a na jej pohrebe mi povieš, že ma miluješ. Nevedela som, čo k tebe cítim a nechcela som ti povedať niečo, čo by ma neskôr mrzelo. A ja neodchádzam...“ „Teba by neskôr mrzelo, kebyže mi povieš, že ma miluješ?“ povedal dosť sarkasticky a potiahol nosom. Už trošku ustúpil, no stále akoby narúšal môj osobný priestor, moju bublinku. 
„Tak toto, Zayn, by som ti na sto percent vtedy nepovedala,“ priznala som. 
„Nie?“ povedal, no hlas mu zlyhal. Pichlo ma pri srdci, že ubližujem človeku, ktorého... mám rada, no chcela som byť úprimná.
„Vtedy nie.“ 
„A teraz? Čo by si povedala teraz?“ naliehal a priblížil sa ku mne ešte viac. Bola som prekvapená, že je to vôbec možné. 
„Ja.. ja neviem Zayn,“ nestačila som sa diviť, do akej neistoty ma vedel priviesť. Ten Zayn, za ktorým som prišla, keď som dostala prvýkrát krámy na tréningu a nevedela som, čo to je. Utekal za Oliviou a cestou kričal na celú telocvičňu, že zomieram. 
„Musíš vedieť...“ zašepkal. 
„Viem len jedno..“ 
„Čo?“ vyhŕkol s prehnanou zvedavosťou. 
„Pobozkaj ma,“ šepla som tak ticho, aby to počul len on, aj napriek tomu, že v miestnosti nikto iný nebol. Vôbec neviem, čo to do mňa vošlo, ale jeho pery ma začali priťahovať viac, ako čokoľvek kedykoľvek predtým. Ako magnet, ktorý sa stával stredobodom môjho vesmíru. Videla som, že najprv ho to zaskočilo, no dlho neváhal. Nežne chytil moju hlavu do dlaní a jemne ma pobozkal. Bez jazykov, bez akéhokoľvek náznaku túžby, len nechal naše pery nech splynú. No mne to nestačilo. Omotala som si ruky okolo jeho krku, tie jeho spočinuli na mojich bokoch. Ochutnávala som ho plnými dúškami, ale chcela som stále viac. Jeho jazyk sa prebojoval do mojich úst, skúmal ich a maznal sa s tým mojím. V tej chvíli mi v hlave blikala len jedna myšlienka. Chcem ho. Akoby mi čítal myšlienky, jeho ruky spočinuli na mojom zadku, vydali sa na prieskum po boku môjho stehna a ich tour de moje telo sa skončila krutým zápasom s gombíkom mojich nohavíc. Pomohla som mu. Rukou prešiel tam, kde by ruky kamaráta byť nemali. Zavzdychala som od rozkoše. Trošku zrýchlil a keď moje vzdychy zosilneli prestal. Rýchlo som zo seba strhla nohavice a hodila ich na zem. Zayn ma nadvihol, ja som ho oblapila nohami a preniesol ma na sedačku. Odsunul mi nabok nohavičky a začal ma lízať. Bolo to úžasné. Jednou rukou som mu tlačila hlavu hlbšie do mojich útrob, druhou som zvierala vankúš, čo som tu dakde nahmatala. Môj vrchol sa blížil, cítila to každá bunka môjho tela. Nahlas som vzdychala, môj orgazmus bol naozaj len vlások odo mňa. A vtedy prestal. Absolútne vyvedená z miery som sa opýtala 
„Čo to robíš?“ a znelo to presne tak zúfalo, ako som sa cítila. 
„Rozmysli si, čo mi odpovieš,“ povedal sucho a ani sa na mňa nepozrel, len zdvihol zo zeme moje gate a hodil mi ich. 
„A teraz zmizni,“ odsekol a stratil sa v byte. Cítila som sa strašne. Ako úplná krava a bolo mi zo seba zle. Čo ma to, do riti, napadlo? Natiahla som si nohavice, otvorila som vchodové dvere a skoro som zramovala... Cindy?
„Ahoj,“ povedala s neskrývaným prekvapením. Len som ju nemo obyšla. Keď som vyšla von, ako naschvál sa rozpršalo. Skoro ma porazilo, v topánkach som do minúty mala Balaton a k tomu sa zdvihol ľadový vietor. Prefukovalo ma zo všetkých strán, myslela som, že zmrznem. Chcela som si zavolať taxík, ale žiadny nešiel okolo a číslo som v mobile nenašla. Ako som listovala v telefonnom zozname, zastavila som na Jakovom mene. 
„Fajn, asi nemám na výber,“ zamrmlala som si sama pre seba a vytočila ho. 
„Čo je?“ ozval sa podráždene.
„Zvoľ iný tón hlasu a ja sa budem tváriť, že si si len nepozrel, kto volá,“ apaticky som sa naňho oborila. 
„Pokiaľ viem, ty sa chystáš odo mňa niečo žiadať, takže budem udržovať tento tón.“ 
„Ako chceš. Príď pred Zaynov dom,“ povedala som a zrušila, nedávajúc mu šancu na protest. Sarkasticky som si odfrkla. Čo sa zmenilo, že je Jake takýto?! Spravila som niečo? On bol pre mňa jeden z ľudí, od ktorých som očakávala podporu v dobrom aj v zlom. No teraz je tá časť „v zlom“ a on.. chová sa ako úplný idiot. Dažďové kvapky mi stekali po tvári, premočili ma do nitky a rozmazali kompletne celý chabý mejkap, čo som na seba ráno nakydala. Začala som na mieste prešľapovať, bola mi neskutočná zima. Prehrabla som si dažďom zlepené vlasy a úprimne som sa potešila, keď som v diaľke zbadala Jakove auto. Zastavil pri mne len na pár sekúnd, kým som stihla nastúpiť a bola by som prisahala, že kebyže mi to trvá dlhšie, nechá ma napoly vytrčenú z auta a stúpi na plyn. Chvíľu sme mlčali, no trápne ticho v aute mi prepilovalo ušné bubienky, a tak som zapla rádio. Hrali nejakú odrhovačku, po ktorej šalela Amanda. Jake si nepríjemne odkašľal a zabubnoval prstami po volante. 
„No tak, pýtaj sa,“ vyzvala som ho. 
„Netuším, o čom to hovoríš,“ povedal tým tónom ja nič ja muzikant. 
„Viackrát ťa vyzývať nebudem, takže ak nevieš, tak ani nebudeš vedieť,“ vravela som, hľadiac na ubiehajúcu mestskú panorámu za sklom. Zase chvíľu mlčal, akoby hľadal správne slová. 
„Takže Zayn?“ vyliezlo z neho napokon a ja som zadržiavala znechutený smiech. 
„Nie. My dvaja sme očividne viac ako kamaráti, no nikdy nebudeme...“ 
„Nebudete čo?“ prerušil ma a konečne prestal cvičiť spartakiádu s tými prstami. 
„Neviem. Proste.. Ja neviem...“ koktala som. 
„Pár?“ opýtal sa a ja som v jeho hlase cítila značný záujem. 
„Možno. A končím túto debatu. Potrebné už vieš,“ neviem prečo, ale zrazu sa mi zdalo v aute nedýchateľne. 
„Nie je to pre mňa potrebné...“ poznamenal Jake. 
„Klameš len sám seba, Jake. Nikoho iného.“

Okej, na túto časť nie som vôbec hrdá, ale musela tu byť. Možno sa vam nebude páčiť alebo možno áno práve preto, že sa tam "niečo deje". Neviem, každopádne zanechávajte reakcie a komentáre, nech už máte hocijaký názor:)