The Family Secret 6

Pod tlakom Jakovho pohľadu som do seba natlačila nie jeden, ale dokonca dva tie hnusné chleby a zapila ich kávou, ktorá dosť výrazne pripomínala tú z automatu. Potom som vysliedila v tomto fascinujúcom dome kúpeľňu. Fascinujúcom preto, že architektovi, ktorý ho navrhoval, sa podarilo na plochu mikroskopických rozmerov napchať neuveriteľný počet vecí. Pri zvyšku domu som bola rada, že celá vaňa nie je obrastená plesňou, ale ku podivu, kúpeľňa mi prišla celkovo pekná. Obložená „mramorovými“ kachličkami, v jednom rohu sprchový kút, v ďalšom práčka a oproti umývadlo so zrkadlom a poličkou. Za vidinou teplej sprchy som zo seba strhala oblečenie závratnou rýchlosťou, pričom mi úplne vypadla taká banálnosť ako je napríklad uterák. Kruto som na to doplatila. Spokojná a voňavá z Jakovho sprchového gélu som vyšla do pomerne chladnej kúpeľne a skoro ma porazilo. Keď som zvážila všetky možné alternatívy a s nevôľou zistila, že Jake nemá v kúpeľni ani jeden jediný uterák z mojich úst sa vydralo prenikavé: „Jakééééé!“ Čakala som asi desať sekúnd kým som začula kroky a potom sa kúpeľňové dvere otvorili. 
„Nepozeraj sa!“ stihla som skríknuť skôr, ako boli úplne dokorán. 
„Čo chceš?“ spýtal sa a znelo to dosť otrávene. 
„Keď sa pýtaš, tak červené ferrari a vuittonku, ale zatiaľ by postačil uterák,“ odsekla som. Táto jeho náladička ma už prestávala baviť. 
„Je v spálni, skrinka najbližšie pri dverách,“ jeho hlas sa strácal za dverami, odchádzal. 
„Jake! Počkaj! To nemyslíš vážne!“ ziapala som za ním, no už bol preč. Modlila som sa, aby nebol v spálni a ani nikde po ceste. Otriasla som zo seba kvapky vody, ktoré sa rozhodli nevzdorovať gravitácii a pobrala som sa na hon za uterákom. Najprv som z kúpeľne vystrčila len hlavu, potom som prekĺzla do obývačky celá. Počas cesty som neprestajne nadávala. Nie v duchu, pekne nahlas, aby to počul. Vošla som do malej miestnosti s manželskou posteľou v strede. Dovtípila som sa, že by to mohla byť spálňa. A všetko by bolo fajn, pretože som nestretla Jaka a už som bola vo svojom cieli, no jeden malý detail mi tu nesedel. Táto izba bola taká maličká, že okrem postele a jedného nočného stolíka s lampou sa sem už nič nezmestilo. Ani skrinky. A ani žiadne uteráky! Privrela som dvere a chystala sa zakričať na Jaka niečo typu, kam som sa to do čerta dostala a potom z ničoho nič *blik* a v hlave sa mi zrodil absolútne hlúpy nápad. Čo už. Zúfalé situácie si žiadajú zúfalé riešenia. Perinu z postele som poskladala na úhľadný obdĺžnik a položila som ju na zem, vankúš na ňu. Lacnú bielu plachtu som dala dole tiež a hmm.. jednoducho som sa do nej utrela a potom zabalila. Ako buritto. Otvorila som dvere a vrazila do Jakovej nahej hrude. 
„Ty ma sleduješ?“ vyhŕkla som podráždene. 
„Nie, išiel som okolo.“ „Fajn, takže ma sleduješ,“ skonštatovala som. 
„Nefandi si. Pre mňa si decko,“ sykol a odišiel. V nemom úžase som zírala ako sa jeho črty strácajú v tmavej chodbe. Len čo som si na seba navliekla nejaké normálne oblečenie, nie a lá plachta, nakydala na seba trošku mejkapu a špirály a privoňala sa Beyoncé Head, na hlave si vytvorila niečo, čo sa už aspoň minimálne podobalo hocakému účesu, mala som to namierené k Zaynovi. 
„Kam ideš?“ zastavil ma Jake medzi vchodovými dverami. 
„Do toho teba skutočne nič,“ odsekla som a ani som sa neunúvala pozrieť sa naňho. 
„Nebuď hnusná. Pamätaj, že ťa tu nechávam bývať,“ poznamenal len tak, akoby mimochodom. Vrela som. 
„Ó, tak to ti veľmi pekne ďakujem. A za akú cenu? Že sa tu mám promenádovať v plachte, pretože nielen, že nie si ochotný mi priniesť jeden posratý uterák, ešte mi ani nevieš povedať, že tu nemáš len spálňu, ale aj hosťovskú izbu!“ podráždene som odvrkávala každé slovo. Vytáčal ma. Nikdy by mi ani len nenapadlo, že ma dokáže takto vytočiť práve Jake, ale jeho chovanie odkedy som prišla mi sadá na nos. Viem, prišla som dosť nečakane a asi v tej najnevhodnejšej chvíli, ale myslím, že to nie je taký hriech, aby musel byť takýto odporný. 
„Fajn, možno som ti mohol doniesť uterák, ale prísť o možnosť sledovať ťa nahú, ako hľadáš uterák v mojom dome.. to som prosto nemohol.“ 
„Som decko, pamätáš?“ poznamenala som sarkasticky. 
„Nebuď ironická,“ vyslovil to ako príkaz, nie žiadosť. 
„Tak po prvé, to bol sarkazmus, nie irónia. A za druhé, ako sa do hory volá, tak sa z nej aj ozýva. Ty budeš protivný? Fajn. Ale nečakaj, že ja budem slniečko,“ vysypala som zo seba a čo slovo, tým viac som sa cítila nahnevaná. 
„Počuj, musíme to tu spolu nejako pretrpieť, kým sa to tvoje sťahovanie neutrasie...“ 
„Nie, ty počúvaj! Nemusíme nič trpieť, ani jeden z nás. Ak ti tu fakt tak prekážam, tak sa jednoducho zase zbalím a pôjdem..“ 
„Kam?“ zaskočil ma. 
„Neviem. Jednoducho preč,“ snažila som sa, aby to vyznelo pokojne, ale v skutočnosti som sa dosť bála, že sa teraz nepohodneme a ja budem musieť vypadnúť. Naozaj nemám kam ísť. Ale na druhej strane som bola aj naozaj nahnevaná a on bol naozaj hnusný. 
„Nemôžem ťa nechať odísť, keď ani nevieš kam chceš ísť.“ 

„Preč pre teba nie je dostatočná definícia miesta, kam chcem ísť?“ 

„Hmm, porozmýšľam. Nie.“ 

„Tak to mi je ľúto, ale momentálne nič konkrétnejšie nemám.“ 

„Máš,“ povedal a chytil ma za lakeť. Donútil ma pozrieť sa naňho. „A čo také?“ skrývala som značné napätie. Tá prílišná Jakova blízkosť mi nebola dvakrát príjemná. 

„Môžeš ostať tu.“ 

„Ty ma tu nebodaj strpíš?“ opäť som si neodpustila dávku sarkazmu, ale nech sa chlapec rozhodne. 
„Nemám na výber,“ povedal a na jeho perách sa roztancoval ten zlatý úsmev, ktorý poznám z tréningov.

Takže, nová časť je tu, dúfam, že sa vám bude páčiť. Ani neviete, ako strašne ma teší, že to čítate. Ste môj dôvod zlepšovať sa:) Čítajte, zanechávajte reakcie, kometnujte!